Komu patrí demokratický a právny štát v kapitalizme ? Časť VI.

Štátna moc ako demokratická autorita môže významne a pozitívne udržiavať požiadavku politickej rovnosti s majetkovou nerovnosťou. Samotné využitie kritéria osobnej voľby všetkých občanov je veľmi dôležité, pretože môže dávať záruky pre udržanie štátnej suverenity a tým aj udržanie na uzde všetke tie nadnárodné korporácie, ktoré sa hrajú na Boha a už aj otvorene na taký nadštátny subjekt, ktorý má právo nedemokratickým spôsobom povyšovať sa na hlavnú mocenskú štruktúru na planéte Zem. Toto povyšovanie sa nadnárodných korporácií do „božskej pozície“ je neakceptovateľné a nemôže byť ani ničím zdôvodniteľné, nakoniec ani tým, že ani samotného Boha ľudia nevolia !

Základom skutočnej štátnej moci môže byť iba občan a z tohto dôvodu žiadna nadnárodná ekonomická či politická inštitúcia nemôže vyčnievať nad hlavu štátnej moci. Politické práva a slobody môžu mať iba občania a preto aj samotné korporácie musia podliehať v konečnom dôsledku štátnej moci, či konkrétnejšie, vnútroštátnej tvorbe vôle, ktorá sa má tvoriť na základe vôle ľudu. Z tohto dôvodu, a je to potrebné zdôrazniť celkom otvorene, aj minoritná trieda kapitalistov so svojimi prisluhovačmi by sa mala konečne skľudniť a pochopiť, že ich bohatstvo im nedáva žiadne oficiálne oprávnenia k tomu, aby si nárokovali všetku moc a masy ľudí pokladali iba za potrebný zdroj svojich príjmov a záujmov, svojho bohatstva a moci.

Ak sa hovorí o západnej civilizácií, že každý štát sa pokladá za štát demokratický a právny, tak je to jednoducho preto, že takýto štát nesmie fungovať ako prostriedok bohatstva a moci triedy kapitalistov. Štát patrí všetkým občanom a preto sa to musí odzrkadľovať aj v tom, akú politiku presadzuje. Zároveň je potrebné pozorne sledovať, či štát s využitím štátnej moci koná ako demokratická inštitúcia a či sa veľmi dôsledne venuje tomu, aby súžitie politickej rovnosti s majetkovou nerovnosťou bolo vyvážené, teda či sa strana občianstva nestala rukojemníkom v rukách triedy kapitalistov, ktorá získala politických predstaviteľov štátu a spoločnosti pod svoj jednoznačný vplyv – a čo horšie – či z politických elít sa nestali obyčajní prisluhovači.

Súžitie politickej rovnosti s majetkovou nerovnosťou bolo postupne nabúrané a strana politickej rovnosti ( občianstva ) stratila určité pozície aj zásluhou svojej naivnosti a neochoty bojovať za svoj vplyv a záujmy. Súžitie sa však stalo nevýrazným predovšetkým preto, že na tom aktívne pracovala „za bieleho dňa“ štátna moc a v konečnom dôsledku aj celá skupina politických strán a hnutí. Aj terajšia doba ukazuje, že občania si nemôžu so štátnou mocou vôbec poradiť, pretože štátna moc je už dávnejšie zrastená s minoritnou triedou kapitalistov a jej prisluhovačmi. Moje pojmové označenie, že ide o minoritnú triedu kapitalistov, je možné zmestiť do jedného slová, ktoré sa za socializmu bežne používalo v učebnici „Základy vedeckého komunizmu“ ako „buržoázia.“

Problémy, ktoré v súčasnosti zažíva celá spoločnosť a ktoré súvisia ( ako momentálne aktuálne ) s politikou organizovania strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu, sa nedajú riešiť s tým, čo sa oficiálne od súčasných opozičných politických strán požaduje: ukončiť vládu súčasnej mocenskej garnitúry a postaviť novú vládu. Nová vládna moc bude zase iba sluhom svojich skutočných pánov, ktoré majú svoje mocenské postavenie v ekonomike. Zrastanie štátnej moci s minoritnou triedou kapitalistov a jej prisluhovačmi totiž nie je žiadna náhoda či nepozornosť. Toto zrastanie a zrastenie ( t. z. personálna Únia ) je určitá zákonitosť – nevyhnutnosť vyplývajúca z podstaty ekonomického systému kapitalizmu. Ide o to, ako sa samotné bohatstvo, moc a vplyv dá efektívne využívať aj v politickej oblasti.

Túto otázku si všimol aj americký filozof David Schweickart v svojom diele „Po kapitalizme ekonomická demokracia.“ Filozof si postavil otázku, na základe akého mechanizmu ziska neviditeľná trieda ( trieda kapitalistov, poznámka D. H. ) v demokratickej spoločnosti rozhodujúcu moc. Citujem: „…kapitalistická trieda v kapitalistickej spoločnosti je privilegovanou minoritnou triedou. Ide o stabilnú minoritnú triedu, ktorá používa prinajmenej takú politickú moc, ako zvolení politici a nepripustí k sebe inú skupinu. Aj keď je v súčasnosti staromódne hovoriť o triede, najmä kapitalistickej triede, nikto nemôže poprieť, že existuje“ ( str. 128 ). Filozof v stručnom rozbore naznačil, aký mechanizmus má vybudovaný trieda kapitalistov, aby si udržala rozhodujúcu moc, pričom niektoré z mechanizmov sú jasné, iné komplikované. Ja iba načrtnem tento mechanizmus a čitateľ si môže bližšie v danej knihe o tom prečítať.

Mechanizmus na získanie a udržanie moci triedy kapitalistov tvoria: a) finančné prostriedky na volebnú kampaň, pretože práve v kapitalizme existuje priestor na nefalšovanú volebnú súťaž, b) existujú a pracujú kapitalistami založené rôzne súkromné nadácie, ktoré majú za úlohu formulovať, že záujmy triedy kapitalistov sú v súlade so všeobecnými záujmami, c) nadácie vytvárajú rôzne think-tanky a okrúhle stoly grupujúce sa okolo umiernených konzervatívnych inštitútov a inštitútov vyložene pravicových, pričom inštitúty robia rôzne politické výskumy, navrhujú vzorovú legislatívu, dávajú dohromady ľudí z biznisu, vládnych predstaviteľov, vážených akademikov a podobne, vedú vzájomné debaty, diskusie, poskytujú svojich expertov a podobne, d) média v súkromných rukách, vo vlastníctve triedy, ktorá kontroluje väčšinu výrobných prostriedkov, e) kapitalisti môžu vstúpiť do investičného štrajku a vláda môže ľahko prisluhovať kapitalistickej triede ( viď str. 129 – 133 ).

Uvedený počet prvkov mechanizmu, ktorý si vybudovala trieda kapitalistov v USA, nie je konečný. Čo sa týka Európy, tak tu je celý mechanizmus oveľa sofistikovanejší, rafinovanejší a dôraznejší, pretože trieda kapitalistov si dokázala postupne vybudovať EÚ, ktorá vládne nad životmi obyvateľstva 27 členských štátov. Podľa knihy „Nacistické korene bruselskej EÚ,“ ktorej autormi sú Paul Anthony Taylor, Aleksandra Niedzwiecki, Matthias Rath a August Kowalczyk, rozhodujúcu úlohu pri založení EÚ a jej fungovaní zohral a ďalej zohráva petrochemický a farmaceutický Kartel, ktorý je s odstupom najväčšou korporačnou investičnou skupinou na svete. Vedúcimi reprezentantmi finančných kruhov tohto kartelu sú Rockefellerova skupina z USA a skupina Nemecka a Francúzska v Európe. Tento Kartel dáva pokyny Európskej komisií a Európska komisia dáva pokyny svojmu byrokratickému aparátu v počte 54,- tisíc pracovníkov. Európska komisia je nielen výkonným orgánom, ale aj rozhodujúcim legislatívnym orgánom bruselskej EÚ. V EÚ nemôže byť žiadny zákon navrhnutý alebo schválený bez súhlasu Európskej komisie. Parlament EÚ nemá právo na nezávislé zákonodarstvo. Z uvedenej knihy sa môže čitateľ jasne dozvedieť, že z koalície nacistov a Kartelu došlo k tretiemu pokusu o dobytie Európy ekonomický a politický s pomocou bruselskej EÚ. Dá sa tvrdiť, že tretí pokus sa vydaril a dokončuje sa celý jeho plán.

Teraz si všimnime niekoľko zásadných myšlienok z učebnice „Základy vedeckého komunizmu,“ Bratislava 1965. Túto učebnicu napísal kolektív autorov z viacerých spoločensko-vedných pracovísk, združených okolo Ústavu marxizmu – leninizmu pre vysoké školy v Prahe. Niekoľko zásadných myšlienok použijem z kapitoly piatej, ktorá je venovaná politickému systému buržoáznej spoločnosti, v dnešnom poňatí politického systému demokratického a právneho štátu. Ešte si dovolím upozorniť, že slovné spojenie uvedené v knihe „robotnícka trieda“ je možné chápať ako „pracujúca trieda“ vôbec bez potreby špecifikovať na menšie spoločenské vrstvy.

Prvý citát: „Triedny boj proletariátu proti kapitalistickému vykorisťovaniu nastoľuje otázku vzťahu robotníckej triedy k buržoáznemu štátu. Vo svojom boji robotnícka trieda neprestajne naráža na buržoázny štát ako na strážcu buržoázneho vlastníctva a moci.“ ( str. 178 ) Na prvý pohľad sa zdá, že tento citát je už zastaralý a nedáva žiadny zmysel. Dovolím si preto uvedený citát preformulovať takto: „Triedny boj pracujúcej triedy proti kapitalistickému vykorisťovaniu aj v súčasnosti nastoľuje otázku vzťahu pracujúcej triedy k demokratickému a právnemu štátu, pretože tento ostal strážcom súkromného vlastníctva a moci.“ Toto moje tvrdenie už dáva určitý význam a zmysel, ale si vyžaduje určité vysvetlenie.

V prvom rade triedy existujú aj v súčasnosti, pretože v samotnom kapitalistickom systéme sa neodstraňuje rozdielne ekonomické postavenie ľudí, z ktorého vyplýva rôznosť ekonomických záujmov, rôznosť spoločenského postavenia i rôznosť záujmov politických, zmýšľanie tried, ich ideológie, morálnych postojov. Toto objektívne protirečenie plodí triedny boj. Podľa marxistického poňatia je potrebné mať k dispozícií marxistickú stranu ako organizáciu, ktorá povedie proletariát za pomoci vlastnej ideológie k nastoleniu diktatúry proletariátu. Z tohto dôvodu sa politický boj pokladá za najvyššiu formu triedneho boja , pretože má viesť k zvrhnutiu politickej moci buržoázie a k nastoleniu už spomínanej diktatúry. Pripomínam, že politický boj nebol len aktuálnou témou pre marxistickú stranu v minulosti, ale je samozrejmou súčasťou politiky, organizovanej v rámci demokratického a právneho štátu.

Zásadný rozdiel v poňatí politického boja spočíva v tom, že v prípade demokratického a právneho štátu nevedie k zvrhnutiu skutočnej – neoficiálnej politickej moci triedy kapitalistov a teda nevedie ani k nastoleniu diktatúry pracujúcej masy a k zrušeniu triedy kapitalistov. Takýto stav si trieda kapitalistov praje, aby bol zachovaný natrvalo a teda, že kapitalistickou spoločnosťou sa celý spoločensko-politický vývoj vo svete končí. Súčasná „pandémia“ koronavírusu slúži triede kapitalistov k tomu, aby preorganizovala život ľudskej populácie vo svete – v národných štátoch – tak, aby to bolo v prospech posilnenia ich bohatstva a moci ako triedy. Toto posilnenie má viesť k nastoleniu totalitárnej spoločnosti, nového svetového poriadku so svetovou vládou. Pod zástavou demokratického a právneho stavu trieda kapitalistov rázne pristúpila k nastoleniu svojej globálnej diktatúry. Trieda kapitalistov nemusela pritom zvrhnúť politickú moc nikoho, pretože celý čas túto moc mala a má v svojich rukách, len to bolo zakryté demokratickými voľbami a proklamovanou existenciou demokratického a právneho štátu.

Treba jasne napísať, že nastolenie nového svetového poriadku podľa triedy kapitalistov nebude možné bez nastolenia jej diktatúry. To už mnohí z nás vidia a cítia podľa toho, ako je organizovaný globálny bol proti „pandémii“ koronavírusu. Trieda kapitalistov chce seba zachrániť na úkor absolútnej väčšiny ľudskej populácie, na úkor pracujúcej masy a ich rodín. Trieda kapitalistov nevedie žiadny férový politický boj so svojimi politickými protivníkmi, ktorí by zastupovali triedu pracujúcej masy, pretože oficiálnych politických predstaviteľov, ako zástupcov občanov, má už dávno na svojej strane. Z tohto dôvodu je jej „politický boj“ proti obyvateľstvu národných štátov organizovaný ako globálna potreba ochrany zdravia a životov ľudí.

Marxistické poňatie triedneho boja v súčasnosti nie je zaujímavé a nemôžeme sa ním z rôznych dôvodov teraz zaoberať. Lenže ak existujú dve základné triedy, potom je triedny boj možný a má svoj význam a zmysel. Lenže ako takýto triedny boj viesť, organizovať, keď už neexistuje skutočná marxistická strana a jej ideológia ? Pre súčasnosť, aspoň formálne, je treba si uvedomiť, že formy triedneho boja ostali zachované: ide o hospodársky boj a ide o politický boj. Trochu nejasnejšia situácia je v oblasti ideologického boja. V rámci hospodárskeho boja môžu pracujúce masy vedené odbormi dosiahnuť zlepšenie svojho postavenia v pracovnom ( výrobnom ) procese, ale nemôžu si vymeniť miesta s triedou kapitalistov. Z tejto formy boja nemá trieda kapitalistov žiadny strach.

Čo sa týka politického boja, u tejto triedy sa nepodarilo vytvoriť žiadnu 100%-nú záruku, že sa politický boj nemôže zvrtnúť v jej neprospech a že príde o ekonomickú a aj politickú moc. Podľa môjho názoru záruka môže existovať len vtedy, ak sa podarí dosiahnuť akúsi spravodlivú rovnováhu v súžití politickej rovnosti s majetkovou nerovnosťou ( strany bohatých a mocných ). Zatiaľ zo strany minoritnej triedy kapitalistov dostatočné záruky boli vložené iba do právneho systému a s ním spojenej propagandy, že občania žijú v demokratickom a právnom štáte. To je málo, pretože rovnováha v politickej sile majetných a nemajetných neexistuje. Aby sa dalo veriť tomu, že rovnováha existuje, bolo potrebné výrazne zdôrazniť a nastoliť na program dňa kapitalizmu otázky základných práv a slobôd a ich ochrany. Ak sa upustilo od marxistického poňatia politického boja, ktorý mal za cieľ zvrhnutie ekonomickej a politickej moci buržoázie, potom čo môže byť dôležitého na politickom boji aj v súčasnosti ? Je dôležitá ešte jedna otázka, ktorá znie: Vieme, ako má vyzerať ideologický boj zo strany triedy pracujúcej masy ( triedy nemajetných ), ak má vstúpiť do arény politického boja ? V politickom boji je totiž potrebné vedieť, o čo sa má trieda pracujúcich ako trieda občianstva usilovať.

Najprv chcem poznamenať, že aj keď píšem, že ide o triedu pracujúcej masy, v skutočnosti v rámci politiky nevystupuje ako trieda, pričom to nevyplýva, ani čiastkovo, z programov politických strán. V rámci proklamovaného demokratického a právneho štátu je pozornosť upriamená na politické slobody občanov, čo podľa ústavy má postačovať. Absentuje hospodárky boj a to nie preto, že nie je o čo bojovať v porovnaní s vyspelými kapitalistickými štátmi, ale preto, že politické strany sa tomuto dôležitému zápasu vôbec nevenujú a namiesto toho sú zamerané len na neškodné volebné sľuby, ktoré v reálnom živote neprinesú podstatné zlepšenia.

Skutočný triedny boj zo strany nemajetných zatiaľ v kapitalistickej spoločnosti nehrozí. Bola pochopená iba založená tradícia o existencií demokratického a právneho štátu, ktorý sa nemá viazať na žiadnu ideológiu, čo je poriadne zavádzanie občanov. Ak má trieda kapitalistov svoju ideológiu, tak trieda pracujúcej masy ju tiež potrebuje, aby sa vedela účinne brániť a aby sa usilovala o dosiahnutie rovnováhy v súžití politickej rovnosti s majetkovou nerovnosťou. Z uvedených dôvodov je potom ťažko pochopiť, čo sa deje v súčasnosti, keď bola spustená globálna politika organizovania strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu. Kedy sa potom trieda občianstva, trieda nemajetných môže zobudiť a brániť sa, keď bude stále veriť, že jej skutočným nepriateľom je koronavírus ?

V skutočnosti trieda kapitalistov aj so svojimi prisluhovačmi zahájila a vedie triedny boj proti obyvateľstvu národných štátov, pretože boli postupne vytvorené podmienky pre uplatnenie jej diktatúry v záujme zachovania kapitalizmu a teda aj samotnej triedy. Zo strany triedy pracujúcej masy sa teda vyžaduje, aby sa proti triednemu boju triedy kapitalistov a jej diktatúre začala účinne brániť. Sama a svojimi zástupcami má vstúpiť do arény politického boja. Čo má byť cieľom aktuálneho politického boja ? Žiadať okamžite zastaviť a zrušiť globálnu politiku boja proti „pandémii“ koronavírusu a starostlivosť o ochranu zdravia a životov vrátiť naspäť lekárom, zdravotníckym zariadeniam v rámci bežného systému zdravotnej starostlivosti na úrovni personálneho vzťahu pacient – lekár s klinickým vyšetrením. Toto by mala byť najnaliehavejšia priorita v krátkodobom horizonte. V dlhodobejšom horizonte sú potom potrebné ďalšie politické aktivity, vychádzajúce z dohodnutých ideologických predstáv.

Strana triedy pracujúcich nemá žiadnu svoju ideológiu v zmysle revolučnej premeny kapitalistickej spoločnosti, napríklad na spoločnosť s ekonomickou demokraciou. A zrejme dlho ju ani nebude mať. Má však mať takú ideológiu, z ktorej vyplynú jasné a aktuálne záujmy celého občianstva národnej spoločnosti. Ak má trieda kapitalistov svoj záujem na zachovaní kapitalizmu a teda aj svojho postavenia v bohatstve a moci, potom občianstvo národného štátu sa má usilovať prinútiť sa jasne definovať svoje záujmy na svojom ľudskom a slobodnom živote, na takých spoločensko-politických, ekonomických, kultúrnych a výchovno-vzdelávacích podmienkach, aby bol zachovaný jeho život v skutočne demokratickom a právnom štáte.

Zachovať postavenie všetkých občanov ako slobodných a rovnoprávnych si bude vyžadovať, na základe skúsenosti z organizovania globálnej politiky „pandémie“ koronavírusu, aby z ideológie triedy pracujúcich más jasne vyplývalo, že je potrebné obnoviť fungovanie demokratického a právneho štátu, posilniť demokraciu v prospech občianstva tak, aby moc triedy kapitalistov bola obmedzená a aby z jej strany nebolo možné presadzovať také riešenia životných situácií a rôznych aktivít nadnárodných korporácií, ktoré sú nevýhodné či dokonca zotročujúce vo vzťahu k obyvateľstvu národného štátu. Z tohto dôvodu bude potrebné samotný politický systém v kapitalistickej spoločnosti reformovať tak, aby zástupcovia občanov spoločne s občanmi dokázali presadiť také zákony, inštitúcie a inštitúty, ktoré celý mechanizmus mocenského vplyvu triedy kapitalistov na fungovanie demokratického a právneho štátu obmedzia na úroveň všeobecného občianstva a spoločného blaha ( dobra ), aby bolo možné dosiahnuť to, že demokratický a právny štát bude mať črty nadtriedneho orgánu. Má teda ísť o takú štátnu moc, ktorá v zásadných otázkach prestane nadržiavať triede kapitalistov bez toho, aby to bolo potrebné zakrývať pred občianskou verejnosťou a aby bola obídená potreba celospoločenskej diskusie, respektíve účasti občanov na rozhodovaní.

Nie je možné počítať so žiadnou masovou výchovou triedy pracujúcej masy k určitému revolučnému zobudeniu. Lenže bez určitého sformovania jej ideológie, ktorá bude vyhovovať spoločným záujmom rôznych vrstiev bohato členenej spoločnosti, nebude možné začať sa proti diktatúre triedy kapitalistov účinne brániť. Je tu teda veľmi dôležitá otázka: má kto zastupovať triedu pracujúcej masy v politickom boji aj za jej aktívnej asistencie, aby sa otvorene pomenovali politické záujmy a prijali politické závery ? Ak v našom prípade vychádzame z programov politických strán a zo skúsenosti získaných z ich politického konania, tak ani jedna politická strana nie je pripravená na takéto zastupovanie záujmov triedy pracujúcej masy, ktoré je potrebné postaviť proti diktatúre triedy kapitalistov.

Prirodzeným zástupcom triedy nemajetných by mali byť politické strany, ktoré sa pokladajú za sociálno-demokratické, pretože ich poslanie bolo spojované s predstavami, že spoločnosť možno meniť postupnými reformami a teda išlo a ide o reformizmus. Sociálnodemokratické strany si v minulosti zvolili demokraciu, systém viacerých politických strán a trhovú ekonomiku, regulovanú politickými rozhodnutiami, aby sa zabezpečilo to, čo bolo žiaduce zo sociálneho hľadiska. Treba pripomenúť, že samotná sociálna demokracia má svoju ideológiu, založenú na niekoľkých zdrojoch. Sociálna demokracia má svoje hodnotové kategórie ako sloboda, rovnosť, solidarita, demokracia. V určitej etape svojej existencia v sociálnej demokracii existovalo presvedčenie o tom, že je možné spojenie medzi mocou a vlastníctvom odstrániť aj bez znárodnenia výrobných prostriedkov.

Predpokladalo sa, že keď sa politická moc spojí s volebným právom, a nie vlastníctvom, možno legislatívu a ekonomickú politiku používať na podporu požiadaviek más v oblasti sociálnych istôt a spravodlivosti. Neskôr, v deväťdesiatich rokoch 20. storočia už bolo jasné, že existuje problém a že spojenie medzi mocou a vlastníctvom nie je možné tak ľahko odstrániť. Citujem: „Globalizácia ekonomiky vedie mnohými cestami k tomu, že vlastníctvo – kapitál – zvyšuje svoju moc nad spoločnosťou a jednotlivcami. V budúcnosti treba nájsť nové politické nástroje umožňujúce získať späť moc bez toho, aby sa narušil demokratický systém“ ( Viď brožúra „Sociálna demokracia,“ str. 12, vydavateľstvo Práca , 1998 ). Z môjho pohľadu za tieto roky moc triedy vlastníkov kapitálu nesmierne narástla a žiadne nové politické nástroje sa nenašli, aby táto moc bola obmedzená, respektíve, aby spojenie medzi mocou a vlastníctvom bolo odstránené.

Už koncom minulého storočia autori uvedenej brožúry upozornili, že reálne nebezpečenstvo pre demokraciu nehrozí zo strany totalitných politických hnutí, ako to bolo v minulosti, ale prichádza zo strany globálnej finančnej moci, presadzujúcej svoje záujmy. Za ten čas do popredia sa dostal aj petrochemický a farmaceutický Kartel a digitálne spoločnosti, takže samotná globalizácia veľmi pokročila. Už vtedy však autori brožúry celkom jasne zdôraznili, že je potrebné získať priestor na prechod od skupín s globálnymi finančnými záujmami k demokratickým politickým orgánom, čo treba pokladať za rozhodujúcu demokratickú úlohu. Ak by autori uvedenej brožúry mali niečo napísať v súčasnosti, tak predpokladám, že skupinu s globálnymi finančnými záujmami by rozšírili o farmaceutický Kartel a digitálne spoločnosti. V každom prípade treba zdôrazniť, že ich zámer na prechod k demokratickým politickým orgánom sa jednoducho nekonal a sme, ako obyvateľstvo národných štátov, v oveľa horšej  situácií ako v deväťdesiatich rokoch minulého storočia.

Na príklade EÚ a jej členských štátov sa môžeme jasne presvedčiť, že štátna moc koná v prospech triedy kapitalistov. Pod vedením Bruselu členské štáty rozvinuli boj proti extrémizmu a dezinformáciám, čo znamená, že sa snažia postihovať len stranu občianstva, ktorá sa vôbec neusiluje o žiadne ohrozenie demokracie. Na reálne nebezpečenstvo, ako upozornili autori brožúry o sociálnej demokracií, ktoré prichádza zo strany globálnej finančnej moci respektíve globálneho kapitálu, sa pritom štátna moc vôbec nezameriava a teda tejto strane nadržiavala a aj v súčasnosti nadržiava. Existuje nejaká Sieť EÚ na zvýšenie povedomia o radikalizácii ( RAN ), ktorá si v týchto dňoch pripomína 10. výročie svojho pôsobenia.

Vyše 6000 pracovníkov Siete EÚ vraj zvyšuje povedomie o radikalizácii v spoločnostiach, pomáha ľuďom, ktorí sa stali obeťami prívržencov extrémizmu. „Pandémia“ koronavírusu vraj priniesla nové výzvy pre RAN, pretože dochádza k účelovým manipuláciám pandémie, je tu snaha o rozvrat demokratických hodnôt, o polarizáciu spoločnosti prostredníctvom konšpiračných naratívov prítomných v online prostredí. Štátna moc chce vytvoriť prostredie, v ktorom nebude miesto pre extrémizmus a nenávistné prejavy. Preto s týmto zámerom vláda SR prijala dokument Koncepcia boja proti proti radikalizácii a extrémizmu do roku 2024. Aj tento príklad svedčí o tom, že vládna moc v SR stojí pevne na strane triedy kapitalistov aj s jej prisluhovačmi, pretože priamo svojimi rozhodnutiami dokazuje, že musí bojovať proti radovým občanom, ktorým sa pripisuje rozvrat demokratických hodnôt. V skutočnosti obyvateľstvo národného štátu je vystavené globálnej diktatúre triedy kapitalistov a to znamená, že v súčasnosti sme veľmi vzdialení od potreby dosiahnuť prijateľné súžitie politickej rovnosti s majetkovou nerovnosťou.

Táto otázka ma orientuje k tomu, čo zdôraznil americký filozof David Schweickart v svojej práci „Po kapitalizme ekonomická demokracia“: problémom je súžitie politickej rovnosti s majetkovou nerovnosťou. Z môjho pohľadu v politickom boji triedy kapitalistov a triedy pracujúcej masy sú možné tieto štyri základné alternatívy:

1. Zachovať súčasný stav, čo znamená, že globálny kapitalizmus a súžitie politickej rovnosti s majetkovou nerovnosťou organizovať iba na takej úrovni, aby štátna moc bola výrazom ( výsledkom ) ekonomickej moci triedy kapitalistov. Znamená to, že v pozadí spoločnosti bude naďalej fungovať personálna Únia tejto triedy so štátom.

2. Súžitie politickej rovnosti s majetkovou nerovnosťou výrazne posilniť v prospech občanov tak, aby ekonomické postavenie triedy kapitalistov nebolo vo vzťahu k celej spoločnosti dominantné a rozhodujúce. Znamenalo by to požiadavku zrušenia personálnej Únie triedy kapitalistov so štátom.

3. Zrušiť protirečenie súžitia politickej rovnosti s majetkovou nerovnosťou tak, že bude pokojnou cestou postupne nastolená ekonomická demokracia a z tohto dôvodu dôjde k zásadnej zmene z kapitalistickej spoločnosti na spoločnosť s ekonomickou demokraciou. Znamená to, že trieda kapitalistov sa stane pre život ekonomiky a tým aj spoločnosti zbytočnou.

4. Zrušiť protirečenie súžitia politickej rovnosti s majetkovou nerovnosťou tak, že sa pod všeobecnými heslami o riešení globálnych problémov postupne nastolí globálna diktatúra, ktorá povedie k využitiu totalitných a autoritárskych praktík k zrušeniu základných ľudských práv a slobôd a k dôslednej kontrole života ľudskej populácie. Znamená to, že sa vytvoria nové podmienky pre efektívne fungovanie globálneho kapitálu a minoritnej triedy kapitalistov aj s ich prisluhovačmi a bude možné nastoliť nový svetový poriadok na čele so svetovou vládou. Novodobé nevoľníctvo sa stane skutočnosťou.

Ja osobne som za taký politický vývoj v každom národnom štáte, ktorý bude podporovať alternatívu číslo 2. Z tejto alternatívy vyplýva, že samotný štát vo vyspelých kapitalistických krajinách by sa zmenil ( upravil ) na nadtriedny orgán, ktorý bude schopný brániť tak záujmy absolútnej väčšiny občanov ako aj záujmy minoritnej triedy kapitalistov. Ekonomické panstvo kapitalistov nesmie vyústiť do sústavnej nadvlády nad životom spoločnosti. Rovnako politické panstvo občanov, ak by bolo pokojnou cestou dosiahnuté, nesmie vyústiť do definitívneho zrušenia triedy kapitalistov. Takýto dejinný kompromis je možný, ale vyžaduje si zo strany triedy kapitalistov rešpektovať tieto zásady:

1. Nemajetných podľa koncepcie občanov pokladať za rozumné, racionálne a rovnoprávne bytosti, pričom prvkami tejto koncepcie sú určité morálne vlastnosti, intelektuálne schopnosti, u každého konkrétna koncepcia dobra, schopnosť byť kooperujúcim členom spoločnosti vrátane navrhovania slušných podmienok spolupráce.

2. Prejavovať schopnosť sociálnej spolupráce, pretože tá sa považuje za fundamentálnu z dôvodov, že základná štruktúra spoločnosti ( ústava, ekonomický systém, právny poriadok ) sa aj podľa klasického liberalizmu pokladá za prvý objekt ( znak ) spravodlivosti.

3. Sú dôležité dve vlastnosti mravnej osobnosti, ktorými sa má riadiť aj každý člen minoritnej triedy kapitalistov. Je to schopnosť mať zmysel pre pravdu a spravodlivosť a teda mať schopnosť pochopiť, uplatňovať a normálne sa riadiť túžbou konať na základe princípov spravodlivosti. Na základe toho je možné vytvoriť v spoločnosti slušné podmienky spolupráce. Ďalšou vlastnosťou je utvoriť si koncepciu dobra, teda schopnosť sformovať, korigovať a racionálne uskutočňovať takúto koncepciu v rámci sociálnej spolupráce s tými, ktorí zastupujú – predstavujú stranu nemajetných. Je treba pochopiť, že sociálne spojenie sa zakladá na spoločnej verejnej koncepcií, ktorá vyhovuje koncepcií občanov demokratického a právneho štátu ako slobodných a rovnoprávnych.

Efektívne súžitie politickej rovnosti s majetkovou nerovnosťou môže predstavovať najdôležitejší a najzásadnejší politický kompromis, ktorý je nevyhnutný pre ďalšie spolunažívanie obyvateľstva v duchu fungovania štátnej moci ako demokratickej inštitúcie. Ešte si dovolím poznamenať, že poňatie štátnej moci ako akéhosi nadtriedneho orgánu nie je moja myšlienka, ale objavila sa v učebnici „Základy vedeckého komunizmu“ ( str. 180 ). Poňatie štátnej moci ako nadtriedneho orgánu iba čiastočne našlo svoje uplatnenie v praxi kapitalistického štátu – vo význame a činoch, že žijeme v demokratickom a právnom štáte, hoci v skutočnosti nežijeme v skutočnej demokracií, ale v polyarchii, o ktorej som sa už zmienil v predchádzajúcej časti.

Kde sa nachádzame v súčasnosti ?

Po návrate SR do lona kapitalizmu boli vytvorené všetky podmienky k tomu, aby začala platiť v otázke súžitia politickej rovnosti s majetkovou nerovnosťou alternatíva číslo 1. V rámci tejto alternatívy je občan formálne prezentovaný ako subjekt, ktorý je základom štátnej moci, ktorý však má ďaleko k tomu, aby sa mohla naplniť zásada politickej rovnoprávnosti. V skutočnosti platí, že kto má v rukách ekonomické panstvo, má v rukách aj politické panstvo. Pri takomto zjednotenom panstve, potrebného pre fungovanie štátnej moci, je dôraz celkom nebadane položený na otázku: Kto má vládnuť ? Skutočnosť je taká, že žiadny dôraz nebol a nekladie sa ( a úmyselne ! ) na otázku: Ako sa má vládnuť ? Pripomínam to iba preto, že teraz sa tomuto problému nebudem venovať a že politické konanie, potrebné pre vedenie štátnej moci, nie je v rámci každej z uvedených otázok totožné. K uvedeným otázkam plánujem napísať samostatný príspevok.

V súčasnosti sa nachádzame – politický a spoločenský- v prechodnom období od alternatívy označenej ako číslo 1 k alternatíve, ktorú som označil ako číslo 4. Prechod k alternatíve číslo 4 predstavuje najnešťastnejšie riešenie problémov globálneho kapitalizmu a ukazuje sa, že môže byť aj veľmi tragickým riešením požiadavky súžitia politickej rovnosti s majetkovou nerovnosťou. Pod zástavou idey boja za globálnu ochranu zdravia a idey boja proti „pandémii“ koronavírusu bola nastolená diktatúra triedy kapitalistov a ich prisluhovačov. Táto globálna diktatúra je diktatúrou globálneho kapitálu a v plnej miere kopíruje myšlienku marxistického poňatia o potrebe doviesť politický boj tried do fázy diktatúry proletariátu, teda zrušenie triedy kapitalistov. Rozdiel je iba v tom, že tento politický ( nepolitický ) boj sa vedie iba so zámerom do definitívneho zachovania triedy kapitalistov.

Warren Buffett, medzinárodný finančný špekulant, prehlásil, že prebieha zúrivý triedny boj bohatých proti chudobným. Osobne je pyšný na to, že patrí k tým bohatým. A je presvedčený, že trieda bohatých v tomto triednom boji zvíťazí. V tejto súčasnej globálnej diktatúre tejto diktatúre ide o o konečné zúčtovanie s tými, z ktorých kapitalistická trieda bohatne, profituje. Na rozdiel od marxistov a marxistickej literatúry ( či propagandy ), trieda kapitalistov nastoľovanie svojej diktatúry v globálnom rozmere musí zakrývať a závojom tohto zakrývania je práve „pandémia“ koronavírusu. Ide teda o to, že diktatúra triedy kapitalistov sa skrýva pod závoj zdravotnej diktatúry. To, že vo vyspelých kapitalistických krajinách každá národná vláda postupuje jednotne, je výrazom toho, že triedna podstata štátu v kapitalizme sa neprežila, ale trvá !

V tejto dobe boja proti „pandémii“ koronavírusu platí to, čo sa tvrdí v knihe „Základy vedeckého komunizmu.“ Citujem: Štátna moc buržoázie je len výrazom jej ekonomickej moci“ ( str. 178 ). Znamená to aj to, že čo sa práve deje v celej ( západnej ) spoločnosti, oficiálne kvôli koronavírusu, tak je to v prvom rade z rozhodnutia držiteľov ekonomickej moci. Príkladom, ktorý potvrdzuje toto moje tvrdenie môže byť práve Svetové ekonomické fórum v Davose, ktoré záujmy predstaviteľov ekonomickej moci potvrdzuje a zároveň usmerňuje aktivity, ktorí sú potrebné pre personálnu Úniu so štátnou mocou.

V učebnici „Základy vedeckého komunizmu“ je uvedená táto veta: „Základnou otázkou triedneho boja sa stáva boj za odstránenie štátnej moci buržoázie“ ( str. 178 ). Uvedené tvrdenie nestratilo svoje opodstatnenie ani v súčasnosti. Je to preto, že myšlienka odstránenia štátnej moci buržoázie v dnešnom poňatí znamená riešiť myšlienku súžitia politickej rovnosti s majetkovou nerovnosťou. Ak z marxistického hľadiska bolo v minulosti jasné, že štátna mašinéria je v rukách kapitalistov, tak v súčasnom období boja s „pandémiou“ koronavírusu je to rovnako jasné a teda nič sa zásadne nezmenilo k lepšiemu. Potrebu triedneho boja z pohľadu komunistov treba jednoducho chápať ako nastolenie požiadavky, že bez politického boja sa problém súžitia politickej rovnosti s majetkovou nerovnosťou nevyrieši k spokojnosti pracujúceho ľudu, respektíve občanov. A najmä sa nemôže vyriešiť bez účasti občanov.

Problémom ostáva, ako takýto ( obojsmerný vplyv ) triedny boj zorganizovať, aby štátna moc bola výrazom nie ekonomickej moci triedy kapitalistov, ale aby bola výrazom politickej rovnoprávnosti občanov štátu.

Zvláštnosťou diktatúry triedy kapitalistov oproti diktatúre proletariátu je to, že trieda kapitalistov bez zľutovania ruší akékoľvek podmienky pre možné súžitie s obyvateľstvom ( občanmi ) na základe politickej rovnosti, podriaďuje život obyvateľstva svojim autoritatívnym a kontrolným praktikám a mechanizmom, posilňuje svoju politickú a hospodársku nadvládu a utvára podmienky na ustanovenie nového svetového poriadku. Diktatúra triedy kapitalistov nevedie k uvedomelému konaniu slobodných jednotlivcov, hrdých na svoju vlasť, svoj národ, svoju rodinu a ľudskú spolupatričnosť, ale k premene ľudských bytosti na poddajných a nemysliacich jednotlivcov, ktorí zásluhou moderných technológií v spojení s umelou inteligenciou ako novodobí otroci budú verní svojim Pánom – vlastníkom nového svetového poriadku.

V terajšej situácií, ako nikdy predtým, je evidentné, že trieda kapitalistov nie že nezanikla, ale existuje, pretože ju nikto mimo nej nezrušil a že je veľmi aktívna. Trieda kapitalistov má obrovskú výhodu v tom, že sa jej darilo skrývať pre obyvateľstvom národných štátov, že má rozhodujúci vplyv na štátnu moc a jej fungovanie. Komunisti otvorene hovorili a písali o tom, že v kapitalistickej spoločnosti vždy išlo a ide o buržoázny štát. Na rozdiel od komunistov trieda kapitalistov toto poňatie zmenila tak, že ide o demokratický a právny štát, ktorý patrí všetkým. V skutočnosti skutočné poslanie demokratického a právneho štátu bolo triedou kapitalistov skrývané, zatajované, nebolo predmetom žiadnej výchovy a vzdelávania. Nech štátnu moc v kapitalizme pomenujeme podľa komunistov alebo podľa kapitalistov, poslanie demokratického a právneho štátu je to isté. V učebnici „Základy vedeckého komunizmu“ sa zdôrazňuje, že pre buržoázny štát ( môžeš čítať – demokratický a právny štát ) platí, že „…jeho hlavným poslaním je chrániť súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, právo vlastníkov vykorisťovať, právo boháčov na majetok“ ( str. 178 ).

Štátna moc vo vyspelých kapitalistických krajinách postupuje jednotne, neberie žiadny ohľad na obyvateľstvo národného štátu, používa autoritárske, totalitné a fašistické praktiky. Teraz sa už nikde a nikto nehrá na predstavenie o fungovaní demokratického a právneho štátu. Trieda kapitalistov si úspešne a otvorene presadzuje a posilňuje svoju personálnu Úniu so štátnou mocou. Nakoniec, niet sa čo diviť, že štátna moc má plne v rukách globálnu politiku spojenú s „pandémiou“ koronavírusu. Práve pre Európu je charakteristické, že politické elity národných štátov, vrátane našich, úspešne pracovali na posilňovaní moci EÚ ( Bruselu ). EÚ tak predstavuje vo svete najsilnejší personálny zväzok jej členských štátov s triedou kapitalistov a to aj na čele s farmaceutickým Kartelom. Tento Kartel, podľa dobových norimberských prameňov, v koalícií s nacistami zohral dôležitú úlohu pri zakladaní EÚ a zohráva dôležitú úlohu počas jej celého integračného procesu.

Už som uviedol, že osobne sa mi najviac pozdáva alternatíva číslo 2. Základom tejto alternatívy je zrušenie personálnej Únie triedy kapitalistov so štátom. Lenže ak EÚ predstavuje vo svete najsilnejší personálny zväzok triedy kapitalistov a štátu, potom to znamená, že naše členstvo v EÚ nám nedáva žiadnu šancu, aby sa alternatíva číslo 2 reálne v politike aj presadila. Ideálne by bolo postupne do života kapitalistickej spoločnosti reformami presadiť alternatívu číslo 3 a naučiť sa spoločnosť spravovať bez kapitalistov, pričom v ekonomickom systéme by dominovala ekonomická demokracia. V rámci zrealizovania tejto alternatívy by bol rozpor súžitia medzi politickou rovnosťou a majetkovou nerovnosťou odstránený v prospech samotného obyvateľstva a celej spoločnosti.

Aj keď v súčasnosti existujú pomerne jasné predstavy, ako by mohla spoločnosť po kapitalizme ako ekonomická demokracia existovať, v reálnom živote neexistujú ani náznaky k takémuto smerovaniu. Možnosť nejakého celospoločenského posudzovania zmeny spoločenského zriadenia sa jednoducho nepripúšťa, pretože nastolenie ekonomickej demokracie v spoločnosti znamená koniec existencie triedy kapitalistov, nie však podnikateľov. A to je niečo, o čom sa nemôže za existencie určitého súžitia politickej rovnosti s majetkovou nerovnosťou a s určujúcou úlohou triedy kapitalistov, ani diskutovať a ani viesť obyvateľstvo národných štátov k objektívnemu poznaniu takejto možnosti.

Je preto potrebné z hľadiska globálneho kapitálu, jednoducho nájsť spôsoby, ako z hláv občianstva „vygumovať“ duchovné a intelektuálne schopnosti, vedúce k poznaniu, že ku globálnemu kapitalizmu existuje reálna alternatíva spoločenského vývoja. Diktatúra triedy kapitalistov je tým nástrojom, ktorým sa dajú z hláv občianstva „vygumovať“ určité duchovné a intelektuálne schopnosti, pretože sa im zmenia samotné životné podmienky. V dobe „pandémie“ koronavírusu štátna moc vystupuje ako kolektívny kapitalista, ktorý deklaruje, že musí za každých okolnosti chrániť zdravie a životy ľudí. Tento kolektívny kapitalista využíva existujúce finančné zdroje – peniaze daňových poplatníkov – v prospech globálneho kapitálu a jeho triedy, pričom samotné zisky podporujú iba navýšenie bohatstva a moci triedy kapitalistov.

Koniec časti VI.

Pokračovanie v časti VII.

Dušan Hirjak