Minister arogancie a rusofóbie prepisuje našu históriu

Selfie-vláda plagiátorov prežíva už len z priazne svojich zahraničných sponzorov. Veď plní vzorne funkciu nesvojprávneho vazala (čomu sa Robert Fico a jeho vlády úspešne vzpierali a preto musel byť pošpinený zo zahraničia riadenou žltou tlačou, v parlamente denuciovaný Psychopatovičom a keď ani to nepomohlo, prišla smrť novinára Kuciaka a jeho snúbenice, čo komentoval Psychopatovič, že prelomilo za pár dní to o čo sa usilovali desať rokov). Vzorným americkým lokajom je minister arogancie, ktorého tak zbožňuje Boris Filan a v záujme „udržateľnosti“ vlastnej sprivatizovanej relácie v Slovenskom rozhlase úslužne pomáha prekrúcať našu históriu. Momentálnym vrcholom tejto deštrukcie národného historického povedomia bolo fakticky násilné prevzatie Múzea SNP práve do rúk tohto arogantného likvidátora slovenskej slobody. Totálne neschopná ministerka koňskej kultúry to síce nedokázala obhájiť, ale aspoň blekotala, že sa vraj ministerstvo obrany lepšie postará o historickú vojenskú techniku. Len čo sa minister arogancie zmocnil pánom Stanislavom Mičevom špičkovo vedeného Múzea SNP (čo dokonca uznáva aj žltá tlač!), odhodil Nagy masku záchrancu našej histórie a opäť sa zaskvel vo svojej obľúbenej póze verného lokaja Globalizačnej kliky spoza oceánu. Od radosti sa aj preriekol, keď vyhlásil, že teraz konečne on zabráni „ruskej propagande“ údajne šírenej cez túto až doteraz váženú národnú inštitúciu.

Riadená likvidácia našej histórie nás oberá o budúcnosť

   Ako mnohí prepisovači dejín pred týmto ministrom arogancie, aj Nagy si neuvedomuje, že (ako vraj povedal Biľak) „v politike viac ako vo fyzike, akcia vyvoláva reakciu“. Zatajovanie a prekrúcanie našich dejín (aj takým úslužným propagandistom ako je žiaľ najnovšie Filan) má opačný efekt v novom prebudení túžby po pravde. Príklad som nedávno videl na vlastné oči v Starom Tekove. V tejto obci už viac ako štvrťstoročie ponúka nielen pohostenie reštaurácia Bažantnica. Okrem dobrého jedla a pozornej obsluhy je tu aj unikátna zbierka vyradenej vojenskej techniky (viac o nej TU).

Foto Gustáv Murín

Toto miesto je preslávené aj ukážkami ťažkých bojov, ktoré práve v tomto regióne prebehli na sklonku II. svetovej vojny, ako nástup sovietskych a rumunských vojsk k bratislavsko-brnianskej operácii. Pred pandemickou situáciou sem za účasti stoviek účinkujúcich v dobových uniformách, s dobovými zbraňami aj vojenskou technikou prišlo v jednom roku až do 16 tisíc divákov. Za výnimočnú organizačnú aktivitu podujatia „Boje na rieke Hron“ bola hlavnému organizátorovi, pánovi Jozefovi Hostinskému, udelená medaila Klubu generálov SR, ktorú mu pri príležitosti 10. ročníka podujatia slávnostne odovzdal predseda KG SR generálmajor v.v. Ing. František Blanárik.

V záhrade nájdete aj pomník obetiam II. svetovej vojny. K nemu poslednú septembrovú sobotu roku 2021 pribudol ďalší unikát – socha maršala Malinovského, ktorý uvedené boje za II. svetovej vojny víťazne viedol. Je povznášajúce, že kým inde sochy vojvodcov (a tým aj svoju minulosť) ničia, vďaka takýmto nadšencom histórie môžeme si vojenské osobnosti histórie aj takto uctiť. Na sochu sa zložili občania, ktorí odmietajú Nagyovské zmizíkovanie ich pamäti, pričom stojí na súkromnom pozemku. Je to v kontraste s tým, že napríklad jedna z hlavných ulíc Bratislavy bola slniečkármi premenovaná z Malinovského na Šancovú. Vzorne arogantne tak zabúdajú, že práve vďaka maršalovi Malinovskému neutrpelo naše hlavné mesto pri oslobodzovaní žiadne väčšie škody, pretože namiesto bezhlavého hádzania bômb, maršal radšej obetoval svojich vojakov. To je v kontraste s tým, že prvé, čo urobili Spojenci pri oslobodzovaní Francúzska bolo totálne zruinovanie mesta Caen brutálnym, bezohľadným bombardovaním. Toto nagyovskí „pravdoláskari“ v službách washingtonskej kliky okázalo zatajujú. Opakujú tak vedome, či nevdojak metódy boľševickej schizofrénie, kedy sa oficiálne tvrdilo jedno a skutočnosť bola druhá. Ani starí boľševici neuspeli so zatajovaním a prekrúcaním dejín. A čo Nagy?

A ako skončí minister arogancie?

   Nagy sa len pridal k nekonečnej sérii provokácií voči Rusku, ktoré fabrikujú všetci americkí lokaji v kontraste s faktom, že v roku 1995 sa práve u nás, v Bratislave, konalo náhle stretnutie prezidenta Busha Jr. s prezidentom Putinom a ich manželkami. A aký bol americký prezident uveličený ich momentálnym „priateľstvom“?!! Len ďalšia maska – vtedy washingtonská klika potrebovala ruskú pomoc na ďalšie plánované agresie kdekoľvek vo svete, ktorými od II. svetovej vojny oblažujú vybrané krajiny. Dokonca aj výkladná skriňa žltej tlače u nás pripúšťa, že až v 35 krajinách pritom podporovali „extrémistov, teroristov a ďalších zločincov“ a samozrejme aj diktátorov až po diktatúru Červených Khmérov, ktorí vyvraždili takmer celú inteligenciu Kambodže a státisíce aj bežných obyvateľov kvôli svojmu marxistickému experimentu. Pol Pot a vtedajší americký prezident ruka v ruke – aj takúto bizarnú kombináciu splodila washingtonská klika.

Ruský prezident Putin sa v roku 1995 iste domnieval, že im možno veriť. Je to omyl. Robia si len a len svoje kšefty pod krycou clonou údajného vývozu demokracie aj tam, kde o to naozaj nikto nestojí. Hlavne nie v americkej verzii. Takže Rusi plánom vojnového štváča Busha Jr. a jeho kamarily (Rumsfeld, Cheney, Wolfowitz atď.) pred štvrťstoročím poslúžili a dočkali sa toho, čo okúsili americkí spojenci v Afganistane vrátane naivnej afganskej vlády – washingtonská klika otočila o 180 stupňov a nechala ich všetkých „v štichu“.

Nagyho „život v lži“ je tristný. Nehanbí sa ísť na uctenie pamiatky padlých na Dukle nedávno pri 69. výročí, aby vyhlásil, že si máme uctievať pamiatku „našich starých rodičov a prarodičov“, ktorí tam po odzbrojení dvoch východoslovenských divízií ani neboli!!! Ani slovo o sovietskych vojakoch (s obeťami viac ako 21 000 padlých a až 88 000 ranených sovietskych vojakov a v porovnaní s tým len 1 800 príslušníkov 1. Čs. armádneho zboru), ktorí išli v následne veľmi nevýhodnej situácii na pomoc SNP, a hynuli za našu slobodu po tisícoch. Pritom bez výzvy na oslobodenie Slovenska sovietske velenie plánovalo Slovensko obísť, ktoré by bez boja a teda aj obetí museli nacisti aj tak opustiť. Nagyho prekrúcanie našej histórie a jeho zámerná rusofóbia zrejme nemá hraníc.

Lokajovi Nagymu, ktorý považuje občanov tejto krajiny za „opice, bitkárov, extrémistov a psychopatov“, sa stane to, čo podobným lokajom cudzích záujmov pred ním. Aj na neho platí americká vďaka v hesle „po použití, zahodiť“. A až ho jeho lokajstvo vyšmarí na smetisko dejín, čo bude robiť? Ujde ako Pfizer-profesor Krčméry do zahraničia? Postaví sa pred súd? Tak ako, Jarko?