Komu patrí demokratický a právny štát v kapitalizme ? Časť I.

Môže sa zdať, že položená otázka, ako nadpis článku, nemá a nedáva žiadny zmysel. Najmä ak si človek uvedomí, že sa praktický nikde nespomína, neuvádza, nezdôrazňuje a nekonštatuje, že všetci žijeme v skutočnej kapitalistickej spoločnosti. Toto úmyselné vynechávanie charakteristiky, v akej spoločnosti žijeme, má ďalekosiahly význam a nie je to žiadna nepozornosť. Oficiálne bolo ustanovené, že všetci žijeme v demokratickom a právnom štáte. Každá vládna moc, vrátane našej vládnej moci, neustále zdôrazňuje, že politickí vodcovia musia ochraňovať demokratický a právny štát. Dôležité je vedieť pred kým sa má ochraňovať demokratický a právny štát. Lebo zase – oficiálne sa politika pod vedením EÚ robí tak, že demokratický a právny štát treba ochraňovať pred samotnými radovými občanmi, na ktorých sú priamo našité rôzne trestné činy.

Už na prvý pohľad je veľmi divné, že boj proti extrémizmu či dezinformáciám je namierený proti radovým občanom štátu. Verejné zdôvodňovanie politiky vládnej moci má postupovať zhora k občanom – voličom. Veľa dôležitých informácií má postupovať rovnako zhora k občanom. Potom sú tu súkromné mediálne skupiny, ktoré postupujú získané a upravené informácie zhora k občanom – voličom. A za tejto situácie vládna moc si prijíma na každé volebné obdobie úlohu, že bude bojovať proti extrémizmu a dezinformáciám. V jej poňatí je to zase iba boj proti radovým občanom. Ak máme veriť takémuto postupu vládnej moci, potom to znamená, že všetky dôležité informácie pochádzajú od radových občanov a vládna moc má potom problém ich zachytiť a správne vysvetliť ? Vládna moc svoje postavenie v skutočnosti zneužíva a z jej známych dôvodov vie a rozumie tomu, prečo štát musí bojovať proti svojim občanom – voličom, keď v skutočnosti práve občania sú základom štátnej moci.

Na prvý pohľad ostáva veľkou záhadou v politickom a spoločenskom poriadku našej spoločnosti, kto narúša zvrchovanosť a štátnu suverenitu nášho samostatného a slobodného národného štátu, prečo to robí a akými argumentmi sa tento politický proces zdôvodňuje. Ostáva veľkou záhadou, prečo bolo potrebné do Ústavy SR zakomponovať, že sa ako štát vzdávame vnútroštátnej tvorby vôle nášho ľudu a podriaďujeme sa v mnohom nadnárodnej tvorby vôle rôznych nadnárodných skupín, korporácií, inštitúcií. To sa stalo za vlády Mikuláša Dzurindu. Ak dôjdeme až k tomuto bodu našej vnútornej politiky, potom je možné ľahšie si uvedomiť, že to nemôžu byť radoví občania, ktorí svojim myslením a konaním ohrozujú demokratický a právny štát v kapitalizme. Potom to musia byť iba naši politici, ktorí sú už roky riadení zvonku a v rozpore s ústavnými sľubmi plnia príkazy, nariadenia a želania nadnárodných entít a ich predstaviteľov.

Naši politickí predstavitelia všetky svoje protinárodné kroky musia nejakým spôsobom zakrývať. Každý dospelý človek pozná porekadlo: Zlodej kričí – chyťte zlodeja ! A v tom to je, treba upriamiť pozornosť na niekoho iného a preto bola rozpracovaná politika boja proti extrémizmu, politika boja proti dezinformáciám, politika boja za ochranu demokratického a právneho štátu. Táto politika bola rozpracovaná pod vedením EÚ a teda na nej má svoj podiel zástupca SR v jej príslušnom orgáne. Radoví občania nepotrebujú rozrušovať skutočne demokratický a právny štát, pretože z princípu vedia, že potrebujú taký štát, ktorý im vytvára dobré podmienky pre život a pre ich skutočne potrebnú účasť na správe vecí verejných a na rozhodovaní o dôležitých otázkach. Radový občan už dnes vie pochopiť, že zákony o voľbách do NR SR, o voľbe prezidenta SR či o voľbe do Európskeho parlamentu vôbec nevyhovujú tomu, aby sa presadzovala vôľa občanov – voličov.

Dôsledky politiky súvisiacej s odovzdávaním štátnej suverenity EÚ a podriaďovaniu sa jej diktátu pociťujeme na svojej koži každý rok. Ale nie v smere, že sa máme lepšie a lepšie, ale v smere, že sa pod vedením našich politických predstaviteľov podriaďujeme záujmom EÚ, ktorá sa z princípu a svojim charakterom stala politickým telesom, zastupujúcim záujmy súkromných spoločnosti, kartelov a ich lobistov. Inak napísané, EÚ predstavuje politický mechanizmus, ktorý spoľahlivo pracuje v prospech globálneho kapitálu. Politika organizovania strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu sa stala ďalším nástrojom skutočného boja proti občanom a už sa ničím nezakrýva, iba tým, že to nie určité ľudské sily spôsobujú rozvrat každej národnej spoločnosti, ale je to nebezpečný koronavírus. Iba koronavírus má na svedomí to, že sa musí diať oslabovanie demokratického a právneho štátu či jeho ničenie. Pritom, ako predpovedala Rockefellerova nadácia vo svojej štúdií ešte z roku 2010, národní vodcovia z celého sveta behom pandémie predvádzali svoju autoritu a zaviedli neprestrelné pravidlá a obmedzenia, od povinného nosenia rúšok po kontroly telesnej teploty pri vstupoch do spoločných priestorov. Autoritárska kontrola a dohľad nad občanmi a ich aktivitami ostal zavedený a dokonca sa zintenzívnil.

Povedal niekedy niekto z politikov, kde bola urobená zásadná strategická chyba a akej voľby sa týkala ? Asi sotva sa niekto z politikov chcel o tom baviť s radovými občanmi. O čo teda išlo, aká bola voľba, ktorú si v skutočnosti žiadny ľud nevybral, iba sa prispôsobil rozhodnutiam našich politikov a podmienkam demokratického Západ ? Najlepšie to napísal a tým aj vysvetlil v svojom článku R. Atkinson „Kto sú v Európe skutoční fašisti ?“ Autor článku zdôraznil, že postsocialistické krajiny boli zbavené svojej voľby, pretože boli postavené pred inú voľbu. Buď si udržia ústavnú suverenitu, ktorú nedávno získali a v tomto prípade budú izolovaní ekonomický a diskriminovaní obchodne. Alebo si majú udržať vyhliadky na hospodársku prosperitu, ale musia sa vzdať svojej demokratickej štátnosti. Autor článku k tejto obmedzenej voľbe dodáva, že len skutočne fašistický projekt môže predložiť takúto voľbu. Podľa autora článku fašizmus je opäť na pochode, ale vo forme super etatistov, ktorí chcú zopakovať v EÚ vlastne všetky politické štruktúry fašistickej Európy zo štyridsiatich rokov minulého storočia.

Naša vládna moc, ktorá sa dobrovoľne rozhodla pokračovať v politike organizovania strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu, už vôbec neberie ohľad na otázku existencie demokratického a právneho štátu v kapitalizme, aj keď sa tvári, že je to jedna z priorít jej vládnutia. Vznikla zaujímavá situácia. Občania – voliči ako skutočný základ štátnej moci, svojim konaním nesmú brániť demokratický a právny štát pred súčasnou politikou vládnej moci a predstaviteľov vládnej moci nikto neberie na zodpovednosť, že priamo ohrozujú svojim politickým konaním demokratický a právny štát a doslova ho rozkladajú. Zaujímavé by bolo zistiť, kto to všetko takýmto spôsobom organizuje a aké má k tomu dôvody. V každom prípade takáto politika nie je výsledkom iba vnútropolitickej situácie, ale sa musí odvíjať od toho, čo sa odohráva na nadnárodnej úrovni, v globálnom rozmere.

Existuje dostatok dôvodov k tomu, aby som sa pokúsil o skúmanie, komu patrí demokratický a právny štát v kapitalizme. Keby skutočne takýto štát patril všetkým občanom ako základu štátnej moci, mnohé záležitosti v spravovaní našej spoločnosti by boli založené na iných princípoch a na iných prioritách. A rozhodne by sme nemuseli zažívať také pekelné obdobie svojho života, ako je v súčasnej dobe organizovaná „pandémia“ koronavírusu.

II.

Občania SR už dávnejšie poznajú rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorým na neverejnom zasadaní rozhodol, že predmet referenda s otázkou v znení: „Súhlasíte s tým, aby sa skrátilo VIII. volebné obdobie Národnej rady SR tak, aby sa voľby do Národnej rady SR vykonali do 180 dni odo dňa vyhlásenia výsledkov tohto referenda ?“ “ nie je v súlade s príslušnými ustanoveniami Ústavy SR. Znamená to, že iniciatíva organizátorov petičnej akcie vyšla ( zatiaľ ) nazmar a okolo 600,- tisíc podpisov občanov – voličov za vyhlásenie predčasných parlamentných volieb do NR SR nemalo u sudcov Ústavného súdu SR žiadnu váhu. Ten sa svojim rozhodnutím vraj rozhodol brániť demokratický a právny štát, ktorý v skutočnosti je v štádiu úplného rozkladu prinajmenej od volieb do NR SR vo februári 2020.

V skutočnosti sa rozklad demokratického a právneho štátu začal už nástupom vlády SR pod vedením Mikuláša Dzurindu. Za jeho éry došlo k tomu najpodstatnejšiemu: v článku 7 Ústavy SR bolo doplnené, že právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a EÚ majú prednosť pred zákonmi SR a že prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykonáva zákonom alebo nariadením vlády SR. Národná rada SR bez toho, aby sa opýtala občanov SR v referende, či budú súhlasiť s takouto úpravou Ústavy SR, dala súhlas k tomu, že nad životmi občanov SR a ich osudmi bude vládnuť nad-štátna tvorba vôle. Do tohto rozhodnutia NR SR bola dôsledne rešpektovaná zásada vnútroštátnej tvorby vôle. Štát a občania stratili svoju výlučnú suverenitu. Napriek tomu v Ústave SR bije do oči to, že článok 1 ods.1 a článok 7 ods. 2 si odporujú, rovnako ako si odporuje článok 2 ods. 1 s článkom 7 ods. 2. Čitateľ si to môže pozorne porovnať.

Je potrebné študovať na právnickej fakulte, aby človek pochopil, že ak existuje nad-štátna tvorba vôle, tak je nemožné udržať, aby SR bola zvrchovaný, demokratický a právny štát, ktorý sa neviaže na žiadnu ideológiu. Ak existuje nad-štátna tvorba vôle, tak sa viaže SR na nadnárodnú ideológiu, v súčasnosti charakterizovanú ako neoliberálna ideológia, ktorá v svojom základe má na vedomí starať sa o naplňovanie záujmov globálneho kapitálu, posilňovanie procesu globalizácie vo svete. Ak si môžem dovoliť vyjadriť sa matematický, tak štátna moc, ktorá podľa článku 2 ods.1 pochádza od občanov, v 2/3 nepochádza od občanov, pretože sa tvorí na základe právne záväzných aktov Európskej únie. Túto nad-štátnu tvorbu vôle nemôžu občania SR ničím ovplyvniť, pretože nemajú vytvorené podmienky k tomu, aby mohli ovplyvniť 1/3 štátnej moci tvorenej na základe vnútroštátnej tvorby vôle.

Ešte za vlády politickej strany SMER – SD Róbert Fico a Miroslav Lajčák robili všetko pre to, aby čo najviac bol oslabený článok 1 ods.1 Ústavy SR a zároveň aj samotná Deklarácia SNR o zvrchovanosti SR, prijatá ešte v júli 1992. Títo pani zvrchovanosť zredukovali na ich osobnú účasť na zasadaniach v Bruseli za veľkým masívnym stolom. Dokonca Róbert Fico bol presvedčený, že existuje také niečo ako pozitívna strata suverenity štátu ! Ešte v roku 2017 doslova povedal toto. „Ak ide o pozitívnu stratu suverenity , buďme ústretoví.“ Aj pre ústredné orgány štátnej správy mal Róbert Fico jasnú smernicu, pretože podľa neho v niektorých oblastiach života spoločnosti budú musieť prijať rozhodnutia, ktoré budú mať európsky charakter a teda nie slovenský.

Ústavní činitelia SR si dlhú dobu akosi automatický zvykli na to, že ak je životným priestorom SR priestor EÚ, tak sa vôbec nemajú prečo zdržiavať s tým, že sa budú dotazovať na názor nás, občanov SR. Veď ústavným činiteľom je všetko jasné ! Dovolím si pripomenúť, že na sklonku roka 2016 Róbert Fico otvorene vyzval lídrov EÚ, aby prestali s dobrodružstvami, ako boli referenda vo Veľkej Británii a Taliansku, pretože podľa neho takéto ľudové hlasovania predstavujú hrozbu EÚ ! V súčasnosti tento opozičný politik presadzuje referendum k vyhláseniu predčasných volieb do NR SR, pričom koná veľmi rafinované, pretože za žiadnych okolnosti nedovolí, aby niekto, respektíve niečo, predstavovalo hrozbu pre EÚ. Jeho protivládna politika skrýva pred občanmi SR veľmi dôležitý fakt: v boji proti politike „pandémie“ koronavírusu nie je možné opomenúť kritiku EÚ, pretože práve EÚ zohráva v organizovaní pandémie v Európe rozhodujúcu a zásadnú úlohu.

Ešte vo februári 2017 Európsky parlament schválil „Správu o možnom vývoji a úpravách súčasnej inštitucionálnej štruktúry EÚ“ pod číslom A 8 – 0390/2016. Tento dokument svojim obsahom orientuje pozornosť na akúsi vnútornú reformu EÚ a výlučne v jej prospech. Tento dokument je najskôr a v plnej miere v súlade so všetkými tými nadnárodnými a národnými nositeľmi konceptuálnej moci, ktorí chcú ustanoviť európsky super štát. A jedným z takýchto opatrení k tomto cieľu je posilnenie inštitucionálneho usporiadania EÚ. Tento dokument sa vďaka vládnej moci vôbec nedostal k občanom, pretože z politikov to nikoho nezaujímalo, hoci to bola veľmi dôležitá téma, ktorá bez občanov nemohla byť svojim obsahom akceptovaná.

Na úrovni EP bolo rozhodnuté, že vhodným formátom pre diskusiu o budúcnosti EÚ je samotná EÚ a že pre úvahy o budúcnosti EÚ a o dohode o vízií pre budúce generácie európskych občanov ( ? ) bude postačovať Konvent zástupcov EÚ a členských štátov EÚ. A zase išlo o to, že v tak dôležitej záležitosti EÚ ako je jej inštitucionálna reforma, nebolo potrebné v národnej spoločnosti rozprúdiť celospoločenskú diskusiu s občanmi a ani požadovať od nich ich záväzné stanovisko či dokonca súhlas.

Naši politici, aj na čele s vládnou mocou, sa jasne vyfarbili a je zrejme, že ich to vôbec netrápi. Čo vlastne naši politici a politické strany svojimi činmi podporujú ?

Odpoveď nájdeme v článku „Liberálny svetový poriadok je mýtus“, v ktorom jeho autor Stacy Litter píše: „Globalizáciu a systém nadnárodných inštitúcií vytvorili jedinci, ktorí v rozvoji takéhoto systému videli svoj vlastný prospech. Za pomoci manipulácie a lestí sa im podarilo vytvoriť ilúziu, že globalizácia je historický opodstatnená …Je možné súhlasiť s tvrdením, že takýto systém bol vybudovaný s cieľom väčšieho obohatenia elít, ktoré stali v pozadí Spojených štátov.“ Autor článku si myslí, že globálny systém, ktorý vytvoril veľmi výhodné podmienky pre voľný pohyb kapitálu, sa zbavil všetkých prekážok, ktoré mu stoja v ceste. Takouto prekážkou sú národné štáty. Prekážku sa podarilo eliminovať vznikom EÚ.

Ďalšou prekážkou sú ľudia, ktorí nie sú ochotní robiť politiku podľa pravidiel podriadenosti imperializmu. Na strane takejto ľudskej prekážky autor uviedol dve mená: Kaddafiho a Kennedyho. Zo súčasnosti by som si dovolil uviesť prezidentov Tanzánie a Burundi. Prezident John Magafali odmietol očkovať svojich krajanov a zomrel v marci 2021 na infarkt. Prezident Burundi Nkuruziza vyhodil WHO z krajiny a zomrel na zlyhanie srdca ešte v minulom roku. Lenže v súčasnom období prekážkou pre voľný pohyb kapitálu nie sú iba niektorí jednotlivci vo svete, ale ľudská populácia ako taká, ktorú je možné lepšie využívať pre politiku definitívnej podriadenosti imperializmu a teda potrebám globálneho systému.

Naša každá vládna moc a naši politici, až na výnimky, podporujú globalizáciu a systém nadnárodných inštitúcií, aby boli vytvorené veľmi dobre podmienky pre voľný pohyb kapitálu. Vôbec im nevadí, že globálny systém sa zbavuje prekážok, ktoré mu stoja v ceste. Medzi tých, ktorí vytvorili globalizáciu a systém nadnárodných inštitúcií, patria aj skupiny ľudí, ktorí založili koalíciu nacistov a IG Farben. Táto koalícia umožnila ustanovenie EÚ. EÚ má podľa autorov knihy „Nacistické korene bruselskej EÚ“ nacistické korene, čo vôbec nemusí prekvapovať, pretože to úzko súvisí s tým, o čo sa snažilo fašistické Nemecko. V uvedenej knihe sa spomína aj meno Róberta Fica, ktorého podpis figuruje na Lisabonskej zmluve. Tá je pokladaná za zmocňovací zákon – platformu pre pokus o prevzatie moci v Európe petrochemickým a farmaceutickým Kartelom. Lisabonskou zmluvou bol urobený významný krok k ďalšiemu oslabeniu štátnej suverenity členských štátov EÚ. Pôvodne mala byť schvaľovaná v referendách pripravená Ústava pre Európu, ale po určitých zlyhaniach sa od tohto kroku upustilo a dokument bol formálne upravený na Lisabonskú zmluvu. A zase to isté správanie sa vládnej moci a politikov: žiadny záujem, aby Lisabonský zmluva sa stala predmetom celospoločenskej diskusie a mohla byť schválená v referende.

Teraz je dôležité spomenúť zákon NR SR o voľbách do NR SR. Tento zákon je veľmi výhodný pre oligarchov a ( ich ) politické strany. Nie je vôbec výhodný pre občanov – voličov, ktoré podľa článku 30 ods.1 majú právo voliť svojich zástupcov a zúčastňovať sa na správe vecí verejných. Článok 30 ods.3 hovorí o volebnom práve, ktoré je všeobecné, rovné a priame a vykonáva sa tajným hlasovaním, Je to právo, ktoré občanovi umožňuje len výkon volebného práva, nič viac ! Lenže výkon volebného práva nedáva občanovi žiadne možnosti, aby bola splnená ústavná záruka, uvedená v článku 30 ods. 4, ktorý je v tomto znení: „Občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.“

Ústava SR rieši iba otázku výkonu volebného práva a zdôrazňuje, že toto musí ustanoviť zákon. Tento rozpor, uvedený v článku 30 a v jeho jednotlivých ustanoveniach je iba nedopatrením autorov ústavy alebo zámerom, ktorí plní určitú dôležitú funkciu ? Z môjho pohľadu je to zámer, ktorý je pre oligarchov a ( ich ) politické strany veľmi dôležitý, pretože významne obmedzuje výber kandidátov na poslancov zo strany občanov a tak samotná kandidátka politickej strany je záležitosťou jej čelných predstaviteľov. Platí, že zákonom nie sú vytvorené rovnaké podmienky pre prístup občanov k voleným funkciám.

Zákon NR SR o voľbách do NR SR obsahuje aj ďalší, oveľa väčší problém, ktorý súvisí s výkonom volebného práva a na základe toho s konečným uzatvorením výsledkov volieb. Problémom je klauzula zákona, ktorá pojednáva o tom, že na platné hlasy voličov v prospech určitých politických strán sa neprihliada vtedy, ak: a) politická strana nedosiahne hranicu 5 % z celkového počtu platných hlasov, b) ak dve či tri politické strany spojené v koalícií nedosiahnu 7 % – nú hranicu z celkového počtu platných hlasov, c) ak štyri politické strany spojené v koalícií nedosiahnu 10 % – nú hranicu z celkového počtu platných hlasov. Čo to v praxi znamená ?

Keď som sa zaoberal výsledkami volieb do NR SR v roku 2020, zistil som zaujímavé skutočnosti. Na základe toho, koľko politických strán jednotlivo či v koalícií nedosiahlo hranicu 5%, respektíve 7%, štátna komisia v zmysle platného zákona o voľbách do NR SR a v zmysle zákona o podmienkach výkonu volebného práva neprihliadala ( nezapočítala ) na 820 411,- platných hlasov !!! Znamená to, že toľko občanov – voličov v zmysle článku 30 ods. 1 Ústavy SR slobodne volilo svojich zástupcov – politické strany – a ich hlasy sa jednoducho vyparili, prepadli, lenže nestratili. V zmysle uvedeného článku 30 ods. 1 Ústavy SR na základe 820 411,- platných hlasov, mali politické strany a koalícia politických strán získať spolu 43 mandátov ( kresiel ) v NR SR !!! Lenže na základe obyčajného zákona o voľbách do NR SR z titulu klauzuly o dosiahnutí hranice 5 n%, respektíve 7 %, bolo štátnou komisiou 43 mandátov rozdelených medzi tie politické strany, ktoré sú teraz v parlamente !!!

Nech sa čitateľ zamyslí nad tým, či je to spravodlivé a v súlade s Ústavou SR. Ako je možné hazardovať s takýmto množstvom občanov – voličov v takejto malej republike ? A ako je možné, že vôbec nikomu , ani občanom, ani politickým stranám, ani vládnej moci takýto politický hazard vôbec nevadí ? A zase, je to iba náhoda, že sa to takto deje a že sú vymyslené podmienky tak, aby vyhovovali iba niektorým politikom a skupine politických strán či oligarchom ? Ani v prípade kandidujúcich politických strán nie je možné dodržať ustanovenie článku 30 ods. 4 Ústavy SR o tom, že občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným funkciám. Ako je vidieť na základe výsledkov volieb do NR SR, tak rovnaké podmienky pre prístup k mandátom poslancov NR SR neexistujú. Komu takéto porušovanie Ústavy SR slúži ? Iba niektorým politikom, politickým stranám a zákulisným skupinám oligarchov, vrátane zástupcov rôznych nadnárodných štruktúr.

Čitateľ si na základe toho, čo tvrdím, môže predstaviť, že v NR SR by v súčasnosti sedelo 43 poslancov z tých politických strán, ktoré v rámci slobodnej voľby dostali hlasy od svojich voličov. Vie si čitateľ predstaviť, že vládna moc by mohla v NR SR len tak celkom ľahko získať podporu aj tých 43 poslancov, ktoré tam nemôžu byť na základe „scudzenia“ hlasov do odpadového koša, ale nie mandátov ? Na legislatívnej úrovni došlo teda k tomu, že samotná aplikácia ústavy má svoje pomerne vážne nedostatky, pretože v zásade popiera koncepciu občanov ako slobodných a rovnoprávnych osôb. Štátna komisia na základe svojich právomoci, daných zákonom, mala povinnosť neprihliadať na právoplatné hlasy 820 411 občanov – voličov. .Takéto obrovské množstvo hlasov bolo zrušených, ale 43 mandátov bolo doslova „scudzených“ ako v exekučnom konaní, pretože určité politické strany nedosiahli lepší, zákonom predpokladaný výsledok. O čom je teda takáto politická „zvrhlosť“ ?

1. Je potrebné vyradiť časť zástupcov občanov z politického boja a tým zjednodušiť fungovanie parlamentu a vládnej moci.

2. Na potieraní ústavného práva voliť a byť volený je založená schéma fungovania vládnej moci ( vlády a parlamentu ), ktorá funguje na spôsob vládnej koalície. Základom vládnej koalície je koaličná zmluva, ktorá zabetónuje určitú skupinu spriaznených politických strán do štátnych mocenských pozícií a to počnúc vládou SR a končiac predsedom okresného úradu a ďalej rôznymi podriadenými organizáciami. Ostatné politické strany sa musia uspokojiť s podradným postavením byť v pozícií stabilnej opozície, ktorá je zbavená rozhodovania. A dokonca, podľa najnovšej iniciatívy politickej strany SaS, aj zbavená slobodnej diskusie v NR SR.

3. Vládna koalícia na základe koaličnej zmluvy vytvára politické prostredie, v ktorom vládne konflikt záujmov, ktorý žiadny zákon nerieši, čo umožňuje vládnej moci postupovať jednotne a familiárne, pričom záujmy občanov SR tu nehrajú žiadnu úlohu. Koaličné zmluvy by zákon nemal pripúšťať, aby sa v parlamente vytvorilo prostredie pre uplatňovanie flexibilnej opozície, v rámci ktorého vládne kritická a racionálna diskusia, ktorá nie je vopred viazaná nejakou zmluvnou dohodou.

Absolútne dokonalým politickým kiksom ( trikom ) bolo uvedenie víťazky prezidentských volieb Zuzany Čaputovej do prezidentského úradu. Ako bolo možné povoliť a zorganizovať inauguráciu prezidentky SR zo strany Ústavného súdu SR, vedenia NR SR a vlády SR, keď výsledky volieb neboli uzatvorené kvôli volebnej sťažnosti JUDr. Štefana Harabina ? Bol taký veľký problém skontrolovať volebnú dokumentáciu zo všetkých okresov SR a vydať rozhodnutie o prerokovanej sťažnosti ? Aj v tomto prípade ide o samotných voličov a preto najprv mala byť vyriešená volebná sťažnosť a až potom bolo potrebné zrealizovať inauguráciu prezidentky SR.

Vyzerá to tak, že Ústavný súd SR svojim rozhodnutím, že predmet referenda nie je v súlade s príslušnými ustanoveniami Ústavy SR, sa rozhodol brániť pomyslený demokratický a právny štát práve pred občanmi. – voličmi. Zo strany ÚS SR je to absurdná výhovorka, pretože uvedené množstvo občanov nemá žiadny zámer ohroziť štát, ale má jasnú požiadavku zbaviť sa veľmi zlej vládnej moci ( vlády SR a zákonodarnej moci ). Rozhodnutie ÚS SR môžeme pokladať za správne a logické len za jednej podmienky: ak pripustíme, že demokratický a právny štát v skutočnosti nepatrí občanom ako základu štátnej moci, ale niekomu inému. Touto otázkou sa v svojom príspevku budem zaoberať. Nateraz iba stačí uviesť, že ten niekto iný môže byť ( v kapitalizme ) iba trieda kapitalistov aj s jej prisluhovačmi.

Je to tiež určitý logický záver. Ak ÚS SR bráni demokratický a právny štát pred veľkou skupinou občanov – voličov, potom takáto obrana je oprávnená, pretože trieda kapitalistov cez štátnu moc vie presadzovať svoje záujmy. A v dobe „najväčšieho nepriateľa ľudstva“ – koronavírusu má táto trieda záujem na takej vládnej moci, ktorá vie razantne presadzovať globálnu politiku strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu. Z môjho pohľadu práve súčasná vládna moc významne pokročila v rozklade demokratického a právneho štátu a to práve pod zástavou neúnavného boja proti „pandémii“ koronavírusu. Ak ústavní činitelia sú slepí a hluchí, ak nevidia a nepočujú, kto rozkladá demokratický a právny štát, potom sme v mimoriadne zložitej situácií, pretože politická „hniloba“ prerástla ako brečtan od prezidentského úradu a vládnych budov až do prostredia ústavného súdu.

III.

Pokúsim sa stručne naznačiť, ako vidím zapojenie sa nášho štátu, našej vládnej moci do realizácie politiky organizovania strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu.

1. Politika boja proti koronavírusu sa nestala predmetom politického konania vládnej moci z titulu záujmov občanov SR a ani nevyplynula z vnútroštátnych potrieb a procesov odohrávajúcich sa v spoločnosti.

2. Celú agendu politiky organizovania strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu vládna moc prevzala do svojho najhlavnejšieho programového plnenia od vonkajších politických, ekonomických, finančných a korporátnych síl výlučne nadnárodného charakteru, teda od mocenských síl, ktoré so záujmami SR a jej občanov nemajú nič spoločného. V prvom rade teda predovšetkým od samotnej EÚ. Sily nadnárodného charakteru majú však veľa spoločného práve s procesom globalizácie a globálneho kapitálu a teda zákonite sú viazané na triedu kapitalistov.

3. Vládna moc SR sa bez akéhokoľvek zaváhania podriadila záujmom a usmerneniam EÚ, ktorá sa otázkami spojenými s očkovaním obyvateľstva a s podporou farmaceutického Kartelu zaoberala. Pre vládnu moc je najdôležitejšie podriadiť sa pokynom OSN, WHO, rôznym spolkom, inštitúciám a nadáciám, ktoré svorne v rôznych organizačných štruktúrach reprezentujú a presadzujú záujmy petrochemického a farmaceutického Kartelu a záujmy globálneho kapitálu vôbec. Uvediem príklad. Je totiž smiešne a až tragické, keď sa národná vláda podriaďuje niekoľko člennej Globálnej rade pre pripravenosť, ktorá vydala dokument „Svet v ohrození“, v ktorom sa nariaďuje predstaviteľom vlád vo svete, čo všetko musia zo svojich pozícií vykonať pre pripravenosť proti pandémii.

4. Vyhlásenie pandémie koronavírusu zo strany WHO bolo starostlivo pripravené, vrátane finančného príspevku Billa Gatesa v sume 50,- miliónov dolárov. A to aj napriek tomu, že v skutočnosti WHO nemalo k tomu žiadne relevantné dáta. Vláda SR nemusela rešpektovať žiadne rozhodnutie WHO, pretože nie je tejto agentúre podriadená. Vláda SR mala konať na základe poznania štatistických údajov z oblasti zdravotníctva v našich jednotlivých regiónoch. Som si istý, že v minulom roku nemohli existovať žiadne štatistiky, ktoré by u nás poukazovali na koronavírus s označením SARS – Cov – 2, respektíve na respiračnú chorobu s označením COVID – 19. Nadnárodné globálne štruktúry sa postarali o to, aby v rámci boja proti koronavírusu vždy bola dodržiavaná takáto postupnosť:

a) mediálny ošiaľ založený na existencií nebezpečného vírusu,

b) nástroje reštrikčných opatrení – globálna diktatúra,

c) masové testovanie obyvateľstva,

d) tvorba štatistických údajov pre boj s koronavírusom z úrovne národných vlád,

e) „nové“ respiračné ochorenie COVID – 19,

f) masová a permanentná vakcinácia.

5. Vláda SR bola povinná ponechať zabezpečenie bežnej zdravotnej starostlivosti na úrovni personálneho vzťahu Pacient -Lekár s klinickým vyšetrením a pritom pozorne sledovať, či dochádza k naplňovaniu stanovených kvót pre epidémiu a pandémiu v našich národných podmienkach. Vláda SR iniciatívne zaviedla do života obyvateľstva SR jeden jednotný globálny príbeh o „pandémii“ koronavírusu a teda príbeh o globálnej ochrane zdravia a životov ľudí, založený na metódach globálnej diktatúry a masovej vakcinácie vrátane. Vláda SR zaviedla do praxe to, čo od každej národnej vlády vo svete v svojom dokumente „Svet v ohrození“ požadovala niekoľko členná Globálna rada pre pripravenosť, zastupujúca záujmy farmaceutického priemyslu a tým aj záujmy globálneho kapitálu.

V bode 3 uvedeného dokumentu je okrem iného uvedené toto: „Hlavy štátov musia ustanoviť vysoko postaveného dozorcu, ktorý bude mať patričnú autoritu a politickú zodpovednosť, aby mohol viesť celú vládu a celú ľudskú spoločnosť štátu a mohol bez námahy prevádzať mnohé simulačné cvičenia za tým účelom, aby udržiaval všetkých v stave pripravenosti. Musí dávať ( ten dozorca ) na prvé miesto zainteresovanosť spoločnosti…“ V bode 4 sa zdôrazňuje, že krajiny, darcovia a mnohostranné ( rôzne ) inštitúcie musia byť pripravení na to najhoršie, pretože sa šíriaci patogén ( koronavírus )vyžaduje prídavné požiadavky na prípravu. Všetci musia zaistiť dostatočné finančné zdroje na vývoj nových očkovaní a liečiv, prostriedky a iné nutnosti. Všetky krajiny musia vyvinúť systém k okamžitému zdieľaniu informácií o genómu nového patogénu a to kvôli potrebám verejného zdravia.

V dokumente je aj úloha pre OSN. V bode 7 sa píše, že OSN musí zosilniť koordinačný mechanizmus. Generálny sekretár OSN spolu s WHO a Kanceláriou pre koordináciu humanitárnych záležitosti musia zosilniť koordináciu v rôznych krajinách a tiež zdravotné a humanitárne núdzové súvislosti tým, že zaručia zreteľnú úlohu a zodpovednosť OSN po celom svete a zvýraznia celosvetové vedenie OSN za účelom pripravenosti, vrátane použitia simulačných cvičení.

WHO a Svetová banka vytvorili akúsi nezávislú organizáciu GPMB, ktorá vydala dokument „Svet v ohrození.“ Význam dokumentu je v tom, že nejakú GPMB musia ( !!! ) všetky vlády vo svete počúvať a posielať čo najviac peňazí, pretože nás v blízkej budúcnosti postihne zdravotná katastrofa. A čo je dôležité: každá vláda musí uznať OSN za svojho nadriadeného !!! Takže je tu otázka, kto v podmienkach SR plní úlohy vysoko postaveného dozorcu ? Myslím si, že v SR túto úlohu plní samotná vláda SR. Vláda SR má politickú zodpovednosť a prostriedkami diktatúry si vytvára patričnú nedemokratickú autoritu. Zároveň úlohy vysoko postaveného dozorcu plní Úrad verejného zdravotníctva na čele s pánom Mikasom. Je to dozorca, ktorého cez rôzne nezmyselné totalitné vyhlášky rešpektujú členovia ÚS SR, prezidentka SR, poslanci NR SR, vláda SR a musia rešpektovať aj občania SR.

6. Tento jeden jediný dokument s názvom „Svet v ohrození“ postačuje k tomu, aby každý rozumný človek pochopil, odkiaľ fúka vietor, aby pochopil, že sú na svete v rámci globálneho kapitalizmu ľudské sily, ktoré si vyžadujú od každej národnej vlády vo svete, aby sa im na základe dôraznej a domnelej hrozby a strachu z nejakého patogénu ( prírodného, umelého ) podriadili a teda robili to, čo sa od nich vyžaduje. Globálny príbeh o „pandémii“ koronavírusu je nastoľovaný ako príbeh o ochrane zdravia a životov ľudí na celej planéte, ktorý národným vládam nanútil a nanucuje, aby preorganizovali život obyvateľstva a fungovanie spoločnosti v jej jednotlivých oblastiach tak, aby vybudovali akýsi nový systém založený na pripravenosti brániť sa proti patogénu a teda byť neustále pripravení na to najhoršie.

Rýchlo sa šíriaci patogén si podľa GPMB vyžaduje prídavné požiadavky na prípravu. Národné vlády musia urobiť všetky opatrenia, bez ohľadu na následky, aby nás v budúcnosti nepostihla zdravotná katastrofa. Takýmto spôsobom usmerňovala GPMB – Globálna rada sledujúca pripravenosť národné vlády. A kto je v správnej rade GPMB ? Je v nej zástupca Nadácie Billa a Melindy, zástupca Welcome Trust, zástupca CDC ( Centra pre kontrolu chorôb ) v USA, zástupca koronavírusového komanda v Amerike ( poradca prezidenta USA pre zdravotníctvo ).

7. Aj v politike a politickom konaní existuje určitý bod zlomu, v ktorom sa rozhoduje ( rozhodne ), ako sa bude postupovať ďalej, ku ktorej autorite sa treba obrátiť a rešpektovať ju, ku ktorému riešeniu sa prikloniť, aby slúžilo životu celej spoločnosti, čo sa nebude akceptovať a podobne. Bod zlomu chápem ako určitú ľudskú situáciu ( križovatku ), politickú situáciu či spoločenskú situáciu, ktorú musíme vyriešiť, aby sme ako jednotlivci, ako národné spoločnosti, ako kolektívy ľudí v rôznych sférach mohli pokročiť ďalej – posunúť sa dopredu. Bod zlomu ako určitá politická situácia, sa stal aktuálnym pre vládu SR a to hneď vtedy, keď bolo jasné, aká politická hra sa začala hrať z úrovne globálnej neštátnej moci vrátane EÚ.

Na príklade Globálnej rady pre sledovanie pripravenosti som uviedol, čo táto súkromná inštitúcia – entita, vyžaduje od národných vodcov, keďže je v priamom spojení s WHO, OSN a farmaceutickým Kartelom. Globálny plán „pandémie“ koronavírusu bol pripravený v kanceláriách OSN, WHO, Svetovej banky, v kanceláriách rôznych nezávislých organizácií stvorených predstaviteľmi globálneho kapitalu a v kanceláriách inštitúcii EÚ. Vláda SR vedená premiérom Petrom Pelegrinim sa nemôže vyhovárať, že o ničom takomto pláne nevedela, pretože tento globálny plán ako politika organizovania strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu na podmienky SR v plnej miere začala implementovať. Vláda SR si teda bod zlomu v určitej politickej situácií vôbec ani nevšimla.

Vláda SR nemala problém s otázkou svojej schopnosti poznania o tom, ako má konať, nemala problém sa zamýšľať a rozhodnúť sa, na čom sa ďalej bude zakladať mravný poriadok našej spoločnosti. A do tretice, vláda SR nemala na programe dňa otázku zosúladenia svojich povinnosti a záväzkov s motívmi a záujmami občanov SR a štátnej suverenity, či prispôsobiť sa nejakej vonkajšej hrozbe, stimulom a vonkajšej autorite. Najprv je potrebné zdôrazniť, že vláda SR musela z rôznych zdrojov poznať, že na nadnárodnej úrovni sa zrodil globálny plán „pandémie“ koronavírusu a ktoré nadnárodné a prevažne súkromné štruktúry tento plán v záujme globálneho kapitálu pripravili a trvajú na jeho realizácií. Keďže patríme do sféry EÚ, nebolo možné prehliadnuť jej úsilie, že globálny plán je pre ňu zásadná vec a že všetky „pandémické“ opatrenia smerujú k tomu, aby sa dosiahla vakcinácia celej ľudskej populácie planéty.

Pre vládu SR nebol problém porozumieť tomu, že úsilie o globálnu ochranu zdravia a životov ľudí je veľmi nebezpečný hra, ktorá vychádza v ústrety prioritným záujmom farmaceutického Kartelu či digitálno-finančnému komplexu, pričom všetky jeho organizačné štruktúry, tak ako sú prepojené, sú v konflikte záujmov. Pre vládu SR nebolo žiadnym problémom sa prezvedať, či existujú nejaké vedecké a odborné fakty, ktoré by potvrdzovali mimoriadnu prioritu vakcín pre ľudské zdravie vôbec, ako nebol pre vládu SR problém zistiť skutočný stav a prax farmaceutického Kartelu vo svete, kde presadzujú vakcináciu obyvateľstva a páchajú zločiny proti ľudskosti. Pre vládu SR vôbec nebolo potrebné, aby si dala urobiť štúdiu o tom, aké budú dôsledky z presadzovania globálneho plánu „pandémie“ koronavírusu pre život ľudí a fungovanie celej národnej spoločnosti.

Povinnosťou vlády SR bolo v prvom rade dôsledne informovať občanov o tom, aký globálny plán ochrany zdravia a životov bol nadnárodnými štruktúrami vytvorený, čo tento plán požaduje od každej národnej vlády. Vláda SR mala svoju pozornosť zamerať na analýzu celkových výsledkov v zabezpečovaní bežnej zdravotnej starostlivosti v SR a či existujú nejaké anomálie, ktoré by si vyžadovali prijať mimoriadne opatrenia výlučne medicínskeho charakteru. Vláda SR sa mala rozhodnúť, že bude zorganizovaná celospoločenská diskusia o tom, či je pre SR prijateľný globálny plán „pandémie“ koronavírusu a teda či bude možné zo strany SR prijať všetky riešenia globálneho plánu. Vláda SR sa v naznačenom duchu takýmito úlohami vôbec nezaoberala.

Vláda SR sa sama rozhodla, že ďalej sa bude postupovať tak, ako si to vyžadujú príslušné usmernenia nadnárodných štruktúr. Vláda SR zabudla na sľub , ktorý jej členovia skladali, čo znamená, že sa bez váhania priklonila k takým autoritám ako je EÚ, OSN, rôzne nadácie, Svetové ekonomické fórum, či predstavitelia globálneho kapitálu. Vláda SR teda nerešpektovala a nerešpektuje takú autoritu, ktorú Ústava SR jasne pomenúva: sú to občania SR a ich záujmy !!! V globálnom pláne ochrany zdravia a životov ľudí nie sú zohľadnené žiadne záujmy SR, žiadne záujmy občanov. Ak je potrebné riešiť zdravotné problémy vrátane koronavírusu, máme tu svoj systém zdravotnej starostlivosti a máme aj dostatok rôznych liekov, ktoré môžu liečiť typickú či atypickú pneumóniu.

Globálny plán ochrany zdravia a životov ľudí je z logického hľadiska úplný nezmysel a je založený na presadzovaní politiky organizovania strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu. Lenže globálni hráči z farmaceutického Kartelu a digitálno-finančného komplexu nie sú hlúpi, a ak logické hľadisko nerešpektujú, tak majú k tomu svoje dôvody. Vláda SR sa bez problémov podriadila tomuto plánu, založenému na existencií vonkajšej hrozby – nebezpečného koronavírusu a z ,tohto dôvodu bez problémov akceptovala vonkajšiu nadnárodnú autoritu, ktorá každý národný štát chce presne úkolovať podľa svojej metodiky. Nadnárodné entity ako súhrne vonkajšia autorita pre vládu SR a obyvateľstvo krajiny, však majú svoje záujmy, na základe ktorých bol založený systém akejsi „partnerskej spolupráce“ štátu a nadnárodných korporácií, v rámci ktorých mimoriadnu úlohu hrá neohrozený Bill Gates.

Príkazovanie štátom nie je na mieste, je to len mafiánsky spôsob vydierania štátnej moci pod hrozbou akejsi zdravotnej katastrofy, v rámci ktorej sa má definitívne uprednostniť vytvorenie priestoru pre petrochemický a farmaceutický Kartel na plnenie priam „božského poslania.“ – očkovania ľudskej populácie a na vytvorenie priestoru pre ďalšie nadnárodné korporácie, aby mohli zničiť životy absolútnej väčšiny ľudskej populácie a dôsledne ju kontrolovať.

Úlohou vlády SR bolo a je nielen rešpektovať jedinú a najvyššiu autoritu – občanov SR, ale na základe toho robiť také opatrenia, aby občanov bolo možné chrániť pred neoprávnenými útokmi nadnárodných korporácií a s nimi spojených rôznych zoskupení ( politických, nepolitických ). Vláda SR dopustila, aby pod zástavou globálnej ochrany zdravia a životov ľudí bola proti obyvateľstvu globálne organizovaná diktatúra, ktorá nemá vôbec nič spoločného so zdravím človeka, ale má čo do činenia s rozrušením základov života a fungovania spoločnosti. Vláda SR celú politiku organizovania strašenia obyvateľstva národných štátov zobrala na svoje plecia, pretože sa prispôsobila mravnému poriadku, ktorý nevyplýva zo samotnej podstaty ľudského bytia, ale je charakteristický pre ekonomický poriadok globálneho kapitálu spojeného s drancovaním rôznych zdrojov, vrátane ľudských zdrojov.

Vláda SR pracuje a zároveň sa tvári tak, akoby žiadny globálny plán nebol zosnovaný, akoby neexistovali žiadne nadnárodné štruktúry, ktoré si prisvojujú právo namiesto národných vlád rozhodovať o osude obyvateľov jednotlivých štátov. Vláda SR zrádza svojich občanov, pretože postupuje jednotne s propagandou korporátnych médií, aby spoločnými silami donútili obyvateľstvo podriadiť sa masívnemu testovaniu a očkovaniu. Vláda SR plní, a vzorne, všetky úlohy, ktoré pre ňu, v rozpore s jej postavením a poslaním, vyplývajú z celosvetovej zákazky farmaceutického Kartelu k zabezpečeniu vakcinácie obyvateľstva planéty. Je to nevídaná svojvôľa, keď vláda SR pracuje v prospech globálnej moci a globálneho kapitálu za peniaze daňových poplatníkov a to, čuduj sa svete, aj v organizovaní štátom platenej obchodnej reklamy v prospech ziskov farmaceutického Kartelu.

Čitateľ pozná tie hesla: „Vakcína je sloboda !“, „Vakcína je zdravie !, „Vakcína je blízkosť !“ Vláda SR takúto a podobnú reklamu na očkovanie deti a dospelých nesmie robiť, pretože zneužíva svoje postavenie a štátne zdroje na súkromné účely farmaceutického Kartelu, ktorý nemá žiadny záujem sa deliť o zisky na nie voľnom, ale organizovanom trhu. Vláda SR dala všetkých obyvateľov SR so svojim plným vedomím pod správu globálnych síl, aby tí ( obyvatelia ) boli kedykoľvek týmto silám k dispozícií. Zatiaľ naše obyvateľstvo dobre poslúžilo k experimentu spojeného s testovaním na jeseň 2020 a v súčasnosti sa obyvateľstvo zúčastňuje na masovom experimentálnom očkovaní. Zároveň je vláda nesmierne iniciatívna v tom, aby boli očkované deti od veku 5 rokov, pretože to doporučuje farmaceutická spoločnosť Pfizer. Vláda SR si prijala za politickú úlohu zabezpečiť preočkovanosť obyvateľstva aspoň na 80 – 90%. Komu vláda SR dala sľub, že musí dokázať tak vysoké percento ľudí získať pre očkovanie ? Je rovnako zarážajúce aj to, že samotný minister zdravotníctva pokladá očkovanie obyvateľstva za svoju prioritu !

8. Zdá sa mi, že experiment spojený s testovaním a vakcináciou obyvateľstva SR v skutočnosti zapadá do ešte väčšieho experimentu, ktorý je možno nazvať politicko-spoločenským experimentom ako novou formou revolúcie zhora. „Trieda 1%“ aj so svojimi prisluhovačmi sa rozhodla pre intenzívny a trvalý útok na obyvateľstvo národných štátov a preto vyhlásenie „pandémie“ koronavírusu spojila s používaním autoritárskych praktík popretkávaných fašistickými prvkami. Tento politicko-spoločenský experiment má ľudí – obyvateľstvo národných štátov – určitým smerom prevychovať k zmenám vo vnímaní svojho ľudského sveta a k zmenám v myslení, aby sa stotožnili s globálnym prístupom o ochrane zdravia a životov a s ďalšími, následnými globálnymi opatreniami.

Týmto experimentom „Trieda 1%“ aj so svojimi prisluhovačmi potrebuje sledovať, či obyvateľstvo, vzhľadom na potrebu pripravenosti k boji proti extrémne nebezpečnému patogénu, je ochotné akceptovať všetky revolučné zmeny, ku ktorým v jednotlivých oblastiach spoločnosti, s výhovorkou na koronavírus, dochádza. Politicko-spoločenský experiment spojený s proklamovanou ochranou zdravia a životov ľudí je potom využiteľný nielen pre petrochemický a farmaceutický Kartel, ale aj pre ďalšie nadnárodné korporácie, inštitúcie a úrady, ktorých existencia a fungovanie súvisí s „Triedou 1%“, respektíve s globálnym kapitálom.

A akú povinnosť v skutočnosti má mať vláda SR ? Vláda SR má mať povinnosť, ako svoj morálny postoj, postarať sa o ochranu obyvateľov SR pred takýmto experimentovaním s obyvateľstvom, pretože výsledkom takejto revolúcie zhora budú iba zničené ľudské životy, zruinované živobytia, totálna kontrola každého a vo všetkom. Ak to zovšeobecním, tak politicko-spoločenský experiment spoločne s experimentom k ochrane zdravia a životov ľudí majú vytvoriť podmienky k nastoleniu nového svetového poriadku a svetovej vlády. Ak sa každá ľudská bytosť bude strachovať o svoj život kvôli neznámemu a nebezpečnému patogénu a kvôli ochrane svojho života sa dokáže vzdať svojej ľudskej prirodzenosti, svojej ľudskej dôstojnosti, svojho individuálneho príbehu o otázke svojho zdravia, svojich občianskych a politických práv, potom už cesta vedie iba do novodobého otroctva. Vláda SR robí všetko pre to, aby obyvateľstvo SR bolo na ceste do otroctva dobre naladené, nasmerované. Z tohto dôvodu chce vláda SR dosiahnuť v štáte čo najvyššiu zaočkovanosť, pretože je to určitý ukazovateľ podriadenosti globálnemu príbehu o „pandémii“ koronavírusu. A potom ďalej pokračovať vo vakcinácií.

Ako ľudské bytosti dostali sme sa zásluhou vládnej moci do takého štádia v svojou fyzickom a duševnom vývoji, že máme doslova problém zo svojho vlastného, vnútorného rozhodnutia zbaviť sa strachu z koronavírusu. Ešte stále veríme štátno-súkromnej propagande, že stačí už iba máličko – iba zničiť koronavírus – a budeme zdraví a slobodní. Ak sa ako ľudské bytosti strachu z koronavírusu nezbavíme, budeme každý svojim dielom podporovať vládnu moc, aby pokračovala v svojom boji proti najväčšiemu nepriateľovi – koronavírusu. Ale hlavne, aby pokračovala v boji proti obyvateľstvu národného štátu. Takže…

Je možné už začať tušiť, komu v skutočnosti patrí demokratický a právny štát v kapitalizme ? Ak by skutočne patril občanom, tak tých by nikdy nenapadlo zorganizovať nejakú politiku organizovania strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu. Prečo ? Nebolo by to možné, pretože ich záujmy by nemohli vychádzať z ich súčasného postavenia v spoločnosti. Ďalšie súvislosti toho, komu patrí demokratický a právny štát v kapitalizme, sa čitateľ dozvie ( bude mať možnosť uvedomiť si ) postupne v ďalších častiach môjho príspevku.

Koniec časti I.

Pokračovanie v časti II.

Dušan Hirjak