Americká kovbojská zahraničná politika a jej obete

Tu sú príklady, ako dopadnú tí, ktorí uveria, že to s nimi vo Washingtone myslia vážne a nie len pre svoj vlastný prospech. Washingtonskú politiku predsa ovládali najskôr záujmové skupiny biznismenov, dnes hlavne zbrojársky priemysel, takže najväčším exportom USA je vyvolávanie konfliktov kdekoľvek na svete a následné vraždenie. A tu sú výsledky:

SNP

   Už za Slovenského národného povstania sme sa presvedčili, že na americkú pomoc sa dá spoliehať síce slovne, ale prakticky vlastne ani nie. Už som tu o tom písal.

Maďarské povstanie, 1956

   Skúsenosť Maďarov, výdatne huckaných západnými rozhlasovými stanicami, bola ešte drastickejšia (citácia): „Revolučný a politický vývoj v Maďarsku sa samozrejme nepáčil predstaviteľom Sovietskeho zväzu, ktorí tajne pripravovali vojenský zásah. Potrebovali však uistenie západných mocností, že sa nebudú do situácie v Maďarsku miešať. Medzinárodná situácia však bola na strane Sovietov. Práve prebiehala Suezská kríza, kedy došlo k spoločnej intervencii vojsk Spojeného kráľovstva, Francúzska a Izraela do Egypta, ktorý podporoval Sovietsky zväz. Rusi boli ochotní zotrvať v pasivite na Blízkom východe, keď sa im dostane uistenia, že Západné štáty nezasiahnu do vývoja v Maďarsku. Takáto dohoda bola uzavretá 30. októbra. USA ani nevyužili možnosť spojiť obe udalosti v jedno hlasovanie na pôde OSN. Jediné, čo bolo nakoniec podniknuté, bolo hlasovanie VZ OSN, ktoré odsúhlasilo požiadavku na stiahnutie sovietskych vojsk. To však bolo už len prázdnym gestom. Aj unáhlený prísľub pomôcť šírený západnými rozhlasovými stanicami zostal len prísľubom. Maďarsko zostalo samo.“

A len si pripomeňme, že najaktívnejšie západné rozhlasové stanice, ktoré vysielali spoza Železnej opony, ako „Hlas Ameriky“ a „Slobodná Európa“, boli financované vládou USA cez jej tajné služby. Redaktori týchto propagandistických rádií by si netrúfli nič sľubovať, keby na to nedostali pokyn zhora od svojich chlebodarcov. A tak poslední bojovníci umierali v robotníckej štvrti Csepeli a obchodnom dome, ktorý sovietske tanky takmer zrovnali so zemou, v nádeji, že nakoniec západná pomoc predsa len príde. Bilancia bola tragická: 4 000 mŕtvych, na 16 000 ranených, 1 000 ľudí zmizlo bez stopy, 200 000 Maďarov utieklo z krajiny do Rakúska. Niektoré zdroje udávajú aj vyššie počty obetí. Následné represie si vyžiadali 250-300 popravených, 26 000 uväznených a viac ako 10 000 internovaných v pracovných táboroch.

Zrada irackých Kurdov

   Takto o tom píše samotná americká tlač v októbri 1996, teda s odstupom štvrťstoročia. To už sa môže hovoriť aj pravda: „Kissinger ako Nixonov bezpečnostný poradca, ktorý navštívil Teherán v máji 1972, a súhlasil, že pre šáha zorganizuje kurdské povstanie proti Saddámovi, s ktorým mal šáh problémy. Kurdský vodca Mustafa Barzani veril v Kissingerovu záruku a dokonca dal svojmu patrónovi tri koberce a zlatý a perlový náhrdelník, keď sa Kissinger oženil. Povstanie bolo tri roky podporované veľkými zásielkami zbraní, pričom Kurdi utrpeli tisíce obetí. Potom šáh a Saddám zrazu uzavreli mier a šáh súhlasil so zrušením operácie CIA  za 16 miliónov dolárov. Zbrane a zásoby pre Kurdov boli náhle prerušené a sily pána Barzaniho boli ponechané na Saddámovo ´nežné milosrdenstvo´. Tisíce ľudí sa pokúsilo utiecť do Iránu a boli poslané späť. Barzani napísal Kissingerovi: ´Vaša excelencia, Spojené štáty majú morálnu a politickú zodpovednosť za našich ľudí.´ Žiadna odpoveď. V roku 1975 sa Kissingera pred spravodajským výborom Kongresu pýtali, ako môže túto zradu odôvodniť. Odpovedal: ´Skryté akcie by sa nemali zamieňať s misijnou prácou.´“ Môže byť väčší cynizmus zoči-voči kurdským obetiam? To je washingtonská politika podpichovania…

Fiasko vo Vietname

   Tu viedli Američania brutálnu intervenčnú vojnu aj za použitia chemických zbraní. Dopúšťali sa masakrov na civilnom obyvateľstve z čoho najznámejší je v dedine My Lai. Hoci tvrdili, že bránia demokratické zriadenie v južnom Vietname, v skutočnosti tu podporovali rýchlo sa striedajúce diktátorské režimy. Severný Vietnam bombardovali pod lživou zámienkou, čím napodobili zámienku napadnutia Poľska Hitlerom. To všetko vraj preto, aby zabránili expanzii komunistického režimu, ktorý by sa nestal komunistickým, keby Vietnam nenapadli (v boji proti Japoncom bolo to isté vietnamské hnutie podporované práve Američanmi; ale po americkej vojenskej intervencii vietnamským vlastencom pomohli len komunistické krajiny). Po jedenástich rokoch vraždenia sa v roku 1975 americkí agresori stiahli, hoci komunistická vláda je už v celom Vietname dodnes! Stálo to „len“ 666 000 – 1 100 000 mŕtvych a odhadom 600 000 ranených (hlavne detí s doživotnými následkami použitia amerických chemických zbraní). Ešte aj naša žltá tlač to nemôže zatajiť, tak pre zmenu hovorí o „miliónoch obetí“. A tí, čo vo Vietname uverili v americkú „demokratickú misiu“ potom zúfalo utekali alebo podľahli represiám víťazného komunistického režimu.

No a aby tá tragi-fraška bola dokonalá, dnes sa Američania nehanebne zaliečajú vietnamským komunistom, lebo ich potrebujú na provokovanie Číny. A vrcholom zvrhlosti je potom „priateľská“ návšteva amerických vojnových lodí vo vietnamských prístavoch…

Zrada povstalcov v Basre, Kerbale a Nadžáfe

   V auguste 1990 iracký diktátor Saddám Husajn napadol susedný Kuvajt (na čo dal Washington Saddámovi tichý súhlas!). Po celý čas prebiehal navonok propagandistický súboj Saddám kontra Bush st.. Prezident Bush v rozhlasovom prejave vyzval Iračanov na povstanie proti Saddámovi. A v posvätných mestách Kerbale a Nadžáfe, ako aj v dôležitom prístavnom meste Basra povstanie naozaj prepuklo. Pridali sa aj Kurdi. Výsledok? Po oslobodení Kuvajtu Spojencami sa ich vojská po len 100 hodinách bojovej činnosti zastavili. A už sa len prizerali ako elitná Republikánska garda (ktorá za záhadných okolností nepoškodená prečkala spojenecké bombardovanie takmer nedotknutá) zmasakrovala povstalcov, ktorí Bushovi st. uverili! Na Basru tiahli Saddámovi hrdlorezi dokonca CEZ americké línie. Takže ešte raz: americkí vojaci pustili cez svoje línie Saddámove jednotky, aby mohli krvavo potlačiť povstanie v Basre, na ktoré vyzval vrchný veliteľ americkej armády Bush st.! Ponad hlavy amerických „osloboditeľov“ lietali Saddámove bojové vrtuľníky, aby povstanie utopili v krvi. Tu sú detaily tej krvavej príučky, či sa dá Američanom veriť: „Počas krátkeho, zhruba mesačného obdobia nepokojov, zomreli desaťtisíce ľudí a takmer dva milióny ľudí boli vysídlené.“ Na to všetko sa pán Bush st. už len prizeral a mädlil si ruky, aký on je úžasný ochranca demokracie. Vierolomnosť washingtonskej politiky potvrdila aj správa BBC.

Keď o dvanásť rokov neskôr (pod lživou zámienkou o údajných zbraniach hromadného ničenia) viedol agresiu proti Iraku Bushov syn, americké vojská sa Basre s radšej vyhli. Nevítali by ich tam nadšene rodiny obetí krvavo potlačeného povstania vyprovokovaného Bushom st.. Tak tam, aj to veľmi opatrene, vkročili Briti…

Saakašvili – Južné Osetsko a Abcházsko

   Saakašvili bol miláčikom západných politikov. Pripravovali si ho najmä z Washingtonu na provokáciu proti Rusku, na ktorú doplatil nielen on sám, ale aj ním vedené Gruzínsko. To čelilo od počiatku samostatnosti separatistickým tendenciám a prekonalo samo niekoľko občianskych vojen. Preto boli Južné Osetsko a Abcházsko podľa medzinárodnej zmluvy chránené mierovými silami Ruska. Tie boli zákerne napadnuté gruzínskou armádou v prvý deň Olympijských hier v Pekingu, čo bolo dvojnásobne odsúdeniahodné. Ako píšu Finančné noviny: „Prezidentovi Gruzínska Saakašvilimu poradili útok na Južné Osetsko vojenskí poradcovia z USA. Keď sa dozvedel, že ruská armáda ide do protiútoku pred rozhovorom s BBC začal žuvať vlastnú kravatu.“ To už pochopil, že ho americkí „priatelia“ nahuckali na fatálne fiasko.„Za niekoľko dní, ruskí vojaci spolu s osetskými ozbrojenými silami vytlačili gruzínske sily z Južného Osetska, rovnako ako v spolupráci s abcházskymi silami – od Kodorskej tiesňavy v Abcházsku. Boj pokračovali až do 12. augusta vrátane. Od 14. augusta do 16. augusta podpísali prezidenti Abcházska, Južného Osetska, Gruzínska a Ruska plán mierového urovnania konfliktu. Päťdňová vojna mala významné geopolitické, ekonomické a iné dôsledky. Takže 26. augusta Rusko oficiálne uznalo Južné Osetsko a Abcházsko za nezávislé štáty.“

Americká provokácia zámerná proti Rusku stála Gruzíncov teda nielen potupnú vojenskú porážku, ale aj definitívnu stratu oboch provincií. Saakašviliho už Američania nepotrebovali, z vlastnej krajiny musel po brutálnych zásahoch proti opozícii ujsť a je tam na neho vydaný zatykač. Stal sa z neho politický dobrodruh a bezdomovec. Uveril americkým sľubom…

Islamský štát, Kurdi a Turci

   Nezmyselnú okupáciu Iraku pre zvrhnutie diktátora Saddáma pod lživou zámienkou o zbraniach hromadného ničenia washingtonskí svetovládci tak zbabrali, že výsledkom bol zrod brutálneho Islamského štátu. Proti nemu Američania bojovali len veľmi vlažne a zdroj financovania islamských fanatikov v pašovaní ropy do Turecka vôbec nehatili, pretože to vraj bol kšeft Erdoganovho syna. Až konečne prišli Rusi a to bol koniec Islamského štátu. V pozemných bojoch sa tu vyznamenali kurdskí pešmergovia, podporovaní materiálne a finančne opäť raz Američanmi. Tak postúpili hlboko do Sýrie popri tureckej hranici, aby pomohli svojim krajanom, ktorí sú tu osídlení. Lenže to sa nepáčilo Erdoganovi a vyhlásil, že Kurdov pri svojich hraniciach nechce. Krvavo proti pôvodným spojencom Spojencov zaútočil. A čo na to Američania? Nepohli tradične prstom a okupácii sýrskeho územia tureckou armádou sa len prizerali. Dokonca aj v klasicky propagandistickom médiu týždeň priznali, čo povedal Kurd, ktorý žije vo Veľkej Británii: „Stotožňuje sa s mienkou mnohých, že Trumpovo stiahnutie amerických vojakov zo zóny na hraniciach Turecka a Sýrie je zrada. Že Kurdi boli využití ako spojenci proti Islamskému štátu a odkopnutí, len čo to prestalo byť výhodné. ´Toto sa nám stáva stále,´ dodá. No na otázku, či Kurdi teraz prestanú veriť Západu, pokrúti hlavou. ´Myslím si, že sa Kurdi dajú znovu využiť. Je dosť pravdepodobné, že časom sa dajú presvedčiť, aby Západu znovu uverili. Som Kurd, takže to môžem o nás takto povedať: Kurdi sú veľmi dôverčiví, takmer naivní. Asi aj preto, lebo, ako sa hovorí, nádej nikdy nezomiera. To platí aj o nádeji Kurdov. Po čase sa nám zase trochu pozaliečajú, my sa dáme presvedčiť a všetko bude ako predtým. Už sa to v minulosti udialo.´“

Takže špinavé triky americkej zahraničnej politiky sa od čias Kissingera nezmenili.

Euro-majdan a Ukrajina

   Po tom, čo západní Spojenci pod vedením USA podviedli Gorbačova, že nebudú rozširovať NATO na východ, ostávala poslednou bezpečnostnou poistkou neutrálna Ukrajina. Lenže americký zbrojársky priemysel sa trpko sklamal z „Vojny proti terorizmu“, lebo sa pri nej nedajú účtovať mastné sumy za atómové ponorky a neviditeľné bombardéry. Potrebovali zámienku ku zbrojeniu a tak umelo vyvovali permanentné napätie. Na to sa hodila Ukrajina, kde osvedčeným spôsobom pod kontrolou tajných služieb previedli puč, ktorý nazvali veselo Euro-majdan. Stálo ich to na úplatkoch a ďalších výdavkoch až neuveriteľných päť miliárd dolárov. Podrobnosti som tu vtedy opakovane opísal. A teraz, po rokoch, môžeme bilancovať.

Za americkou svetovládnou klikou vyvolanú provokáciu Ruska zaplatila Ukrajina stratou Krymu, ktorý nikdy nebol ich, len im ho sovietsky diktátor Chruščov, čo urobil na Ukrajine stranícku kariéru, svojvoľne požičal. Tak si ho, na základe právoplatného referenda so súhlasom drvivej väčšiny obyvateľov, Rusi zase vzali späť. A už ho nikdy Ukrajinci neuvidia, za čo môžu poďakovať aj vlastným ukrajinským fašistom (ktorí odrazu nevadia inak tak útlocitným bábkam v podobe západných politikov pod kuratelou washingtonskej kliky). Ale Ukrajinci prišli nielen o Krym, ale aj o celý východ krajiny, ktorý sa nikdy dobrovoľne nevráti po tých zverstvách, čo tam narobili novodobí banderovci (tí pôvodní už v roku 1943 predviedli ako sa masakruje civilné obyvateľstvo). Za prezidenta majú klauna, ktorý predvádza jeden za druhým komické výstupy naštvanej myši v pasci. Ukrajinu Amíci obetovali…

Arméni – ďalší, čo naleteli

   Americká zbrojárska lobby cez washingtonských politikov neoddychuje v provokáciách proti Rusku. Arménske trápenie začalo tým, že premiér Nikol Pašinjan sa rozhodol otočiť zahraničnú politiku štátu o 180 stupňov a namiesto istoty záštity Ruska naletel na sladké reči amerických svetovládcov. A bol dôsledný – k Moskve sa staval pohŕdavo a veliteľov armády, ktorí mali skúsenosti s ruskou armádou a úzkou spoluprácou s ňou, nechal uvrhnúť do väzenia. Americká ambasáda v maličkom Arménsku sa čoskoro rozrástla až na 2 000 „pracovníkov“. A tí radili, radili a radili, až prišlo nevyhnutné fiasko – na Arménmi obývaný Náhorný Karabach zaútočil Azerbajdžan za výdatnej pomoci Turkov a nimi najatých islamských žoldnierov. Z nejasných dôvodov k tomu prispelo aj Slovensko. Morálne i materiálne rozložená arménska armáda skolabovala. Američania sa len prizerali, ale (čo bolo pre Arménov horšie), prizerali sa so zadosťučinením aj Rusi. Výsledok? Na „rady“ amerických dobrodincov „Arménsko muselo odovzdať Azerbajdžanu tri okresy v Náhornom Karabachu… Odovzdanie okresov predchádzal rozsiahly exodus arménskeho obyvateľstva, v niektorých prípadoch sprevádzaný záverečným vypaľovaním vlastných domov… Z pôvodných cca 11 450 km², ktoré boli pred vojnou pod kontrolou Republiky Arcach, sa jej územie zmenšilo na cca 3170 km². Zvyšných 8280 km² pripadlo Azerbajdžanu.“

Afganistan – lekcia z nepoučiteľnosti

   O tejto najnovšej americkej kovbojskej avantúre sa už popísalo dosť. Dokladoval som tu, aký obrovský kšeft to pre americký zbrojársky priemysel bol. Len treba pripomenúť, že Američania vydali Afganistan aj za cenu toho, že Talibanu zrušili štatút teroristickej organizácie! Urobili tak bez ohľadu na nimi podporovanú afganskú vládu. Jednoducho ich obetovali. A rozhodli sa na vlastnú päsť dokonca aj poza chrbát spojencov v NATO, ktorých politickí predstavitelia do poslednej chvíle u svojich občanov obhajovali svoju vazalskú účasť na tomto kolosálnom fiasku demokracie, vojny proti terorizmu a akejkoľvek ľudskosti. A útek z Kábulu tých, čo uverili americkej „demokratickej misii“ ste iste videli v televíznych správach. Veľmi pripomínal tie scény spred štvrťstoročia vo vietnamskom Saigone. Ďalší, čo na tú vieru v americké dobré úmysly doplatili…

Záver

   Domyslite si sami. A hlavne nezabúdajme, že múdry človek sa učí na chybách druhých. Pretože kým nám tu pán Kiska nanucoval základňu NATO, súčasný minister obrany a arogancie Američanom túto krajinu už predal…