SLOVENSKÉ NÁRODNÉ POVSTANIE INAK

Slovenské národné povstanie je uhoľným kameňom moderného slovenského národného hnutia k svojprávnosti. Bola to jediná, politicky prezieravá cesta k prezentácii Slovenska ako svojbytnej a demokratickej krajiny. SNP zapísalo Slovensko na svetovú mapu tak rázne a jasne, že ho odvtedy nikto nemohol prehliadať a nedokázal ani vymazať…

Aj historické udalosti majú svoje paradoxy. Málo sa vie, že vznik Slovenského štátu odsúhlasili poslanci Snemu slovenskej krajiny demonštratívne povstaním! Povstaním ten štát o päť rokov neskôr fakticky aj zanikol. A to nie je jediný paradox tejto historickej udalosti, ktorý poľudšťuje naše moderné dejiny vďaka ich výkladu cez osobné príbehy…

Tak sa pozrime, čo sa dialo na Slovensku v tento deň pred 77 rokmi:

29.8., utorok

O 6:00 prichádza nadporučík v zálohe Ján Zeman s dvanástimi spolupracovníkmi na žandársku stanicu v Novej Bani a z poverenia ilegálneho vedenia okresu žiada o vydanie zbraní. Tak získali 80 pušiek, 2 ľahké guľomety, 2 pištole, 4 debny granátov, 5 debien nábojov a výstroj pre 80 mužov zo zásob určených pre údernú jednotku Hlinkovej gardy. Po vyzbrojení a vystrojení Zeman v prítomnosti okresného žandárskeho veliteľa oznámil okresnému náčelníkovi a prednostom príslušných úradov, že preberá vojenskú moc nad okresom do vytvorenia RONV. O 10:00 to bolo oznámené aj obyvateľom.

Na toto ráno jeden z povstaleckých veliteľov T. Šlajchart spomína takto: „…medzi 7. a 8. hodinou prišiel major Dobrovodský do kasární, zvolal nás do jedálne, zoznámil so situáciou a vyzval do otvoreného boja proti okupantom. Výzva sa stretla so všeobecným kladným ohlasom. Naše mužstvo bolo v styku s príslušníkmi slovenskej armády, ktorí boli v žilinskom záchytnom stredisku na odpočinku. Vedeli o tom, čo sa deje na frontoch, čo nemecké jednotky robia na východnom fronte, takže títo vojaci len čakali, kedy to vypukne a nebolo im potrebné dávať nejaké podrobnejšie inštrukcie. Dôstojníci, poddôstojníci i mužstvo s tým súhlasili. Dobrovodský nás zoznámil s opatreniami, ktoré robí. Ostrá pohotovosť bola stále, všetci sme sa pripravovali. Potrebovali sme doplniť stav, aby sme mohli zostaviť prápor. O mobilizácii sme vedeli už z rána, dopoludnia prichádzali záložníci, robotníci z celulózky a súkenky, študenti. Postupne prichádzali aj chlapi z okolitých dedín. Týchto sme vyzbrojili a vystrojili. S každým sa urobil pohovor. U všetkých bolo veľké odhodlanie postaviť sa na odpor proti okupantom.“

Golian vydal o 10:15 všetkým posádkam najprísnejšiu bojovú pohotovosť a okamžitú aktivizáciu ich obrany.

Z hlásenia podporučíka Stankovianskeho: „Naša poľná stráž zničila dnes v skorých ranných hodinách na štátnej ceste v priestore Liptovská Porúbka fašistické pancierové vozidlo. Posádku sme vďaka účinnej pomoci partizánov z Liptovského Hrádku a nášho Floriána Planku zlikvidovali a jedného esesmana-šoféra v hodnosti rotmajstra zajali. Prevzali si ho partizánski velitelia. Prezradil, že patria k pancierovej brigáde SS Schäfer.“

K bizarnostiam Povstania patrí aj prípad komunistických väzňov vo väznici v Nitre, kde bol uväznený aj otec Alexandra Dubčeka. Po vyhlásení Povstania sa stráže prestali o väzňov starať, dokonca ich vypustili z ciel a tí vyšli pred väznicu, kde na nich čakali nákladné autá organizované ilegálnymi spolupracovníkmi. Bratislavčan Pavel Branko, v lete 1942 zatknutý štátnou bezpečnosťou (ÚŠB) a o dva roky neskôr odsúdený na dvanásť rokov, spomínal:

„Spávali sme oblečení a obutí, pripravení na okamžitú akciu.“ Podľa spomienok Alexandra Dubčeka niektorí už sedeli na korbe nákladných áut, keď prišiel posol vraj od Husáka. Ten doniesol odkaz, že nemajú utekať, ale čakať, kým budú prepustení všetci politickí väzni na Slovensku naraz. Tento absurdný príkaz podľa straníckej komunistickej disciplíny aj vyplnili. K tomu napomohlo aj to, že v tej istej väznici zatvorení dvaja poprední komunisti, Široký a Osoha, sa neznášali a nekomunikovali spolu. Široký totiž pri výsluchu na ÚŠB zrejme prezradil nielen svojich súdruhov (ktorí boli vzápätí pozatýkaní), ale aj to, čo agenti Slovštátu netušili – výrobu mikrofilmov, ktoré mal od Sovietov v mydle na holenie (a paradoxne práve on po prevrate vo februári 1948 urobil strmú kariéru až po predsedu československej vlády v rokoch 1953-1963). Osoha sa pri výsluchoch tiež rýchlo zlomil a navyše, keď bol odhalený ním zakopaný archív Komunistickej strany, obsiahlo opisoval vyšetrovateľom všetko o ilegálnej činnosti komunistov, ako člen ich najvyššieho vedenia (na rozdiel od Širokého však vojnu neprežil, zahynul v Mauthausene). Vrátili sa teda všetci do ciel a čakali, až sa čoskoro dočkali Nemcov, tým pádom aj zatvorenia brány väznice, z ktorej až do konca vojny nevyšli. A tak politickí väzni zostali za múrmi nitrianskej väznice. Ako kedysi napísala Štvrtecká, v ich duši „ostal tieň, ľútosť, vypovedaná i nevypovedaná výčitka… výčitky voči Husákovi prerástli v nevraživosť“. Čo si o tom myslí Pavel Branko? „Na slobodu sme sa nedostali určite nie pre Husákove intrigy, ale preto, že veliteľ tamojšej vojenskej posádky podplukovník Šmigovský sa odmietol pripojiť k Povstaniu.“ Husák sa k tejto hanebnej epizóde po vojne nehlásil, pritom v tej iste dobe dal pokyn na útek komunistických funkcionárov Bašťovanského (ten sa mu odvďačil tým, že ho po vojne nechal vo svojej kancelárii zatknúť a odvliecť na vykonštruovaný súd) a Hrušovského z väznice v Bratislave. Husák v prvom vydaní svojho „Svedectva o SNP“ tvrdil, že „v kritickom čase bola v nitrianskej väznici deň-dva možnosť oslobodiť sa aj vlastnou iniciatívou uväznených“. Vraj sa o tom dozvedel po skončení vojny, zdroj svojich informácií neuviedol. Po vojne začali funkcionári KSS zoskupení okolo Širokého rozširovať informáciu, že oslobodenie nitrianskych politických väzňov znemožnil Husák. Prečo by to robil? Vraj v obave, že Široký ohrozí jeho vtedajšie vedúce postavenie v strane a v politickom vedení Povstania. Husák mal podľa tejto verzie dokonca poslať komusi „podvodný list“, aby sa akcia pod heslom „Martin Rázus“ neuskutočnila. „Súdruh Široký spolu s ďalšími straníckymi funkcionármi mali zostať vo väzení bez ohľadu na to, že im hrozila smrť od fašistických vrahov,“ tvrdil Karol Bacílek v prejave, prednesenom 31. mája 1952 na slávnosti k päťdesiatinám Viliama Širokého v Národnom divadle v Bratislave. V tom čase bol už Bacílek ministrom národnej bezpečnosti a Široký vicepremiérom ČSR, kým z politického väzňa Husáka sa snažili násilím dostať „priznanie“ vyšetrovateli­a ŠtB.

Husák opustil Bratislavu v rozhodujúcich momentoch, kedy jeho posádka o sile 8 000 vojakov a dôstojníkov mohla významne prispieť k Povstaniu. Veď Nemci tam mohli počítať vtedy len s tisíckou mužov v zbrani. Namiesto toho sa dôstojníci bez rázneho velenia a politickej podpory (ani o tú sa Husák nepokúsil, hoci po vojne si postavil sám pomník hrdinu vo vlastných selektívnych pamätiach) toľko dohadovali, čo robiť, až ich Nemci ľahko odzbrojili. Napomohlo tomu aj odvolanie Kišš-Kalinu v predvečer Povstania z postu hlavného povstaleckého veliteľa v Bratislave (zjavne politickými intrigami, v ktorých bol Husák vášnivým účastníkom), nehovoriac o tom, že Husák ešte skôr Kišš-Kalinovi sľúbil, že na jeho povel nastúpi v Bratislave až 5 000 dobrovoľníkov, ktorých stačí len vyzbrojiť. Boli to len salónne reči, v ktorých bol Husák majstrom. A tak Nemci zbytočne stiahli Tisa a jeho vládu do svojej vojenskej zóny, v takých zmätkoch im v Bratislave nič nehrozilo. Golianom z Banskej Bystrice vyslaný nadporučík Donoval s úlohou aspoň spomaliť nástup nacistov vyhodením jediného mostu cez Dunaj, prišiel už neskoro. Husák na ozbrojenú akciu v hlavnom meste ani nepomyslel, hnal sa za funkciami v centre Povstania. Podľa Jablonického bol Husák v Banskej Bystrici: „…povereníkom vnútra, to bol silový rezort. Mal na starosti administratívnu štruktúru, župný úrad v Bystrici, okresné úrady, žandárov, notárske úrady… až taký významný nebol, ale do všetkého zasahoval, na všetko mal stanovisko, bol to priebojný tridsiatnik.“ Dubček vo svojich spomienkach uvádza, že vtedy proti sebe poštval Husák mnohých súdruhov, lebo sa javil ako „vypočítavý a po moci túžiaci človek“. Potvrdzuje to scéna, keď hneď po príchode do Banskej Bystrice sa vnútil ku Golianovi, ktorý mal dosť iných starostí, aby sa agresívne domáhal odstavenia Šrobára a ďalších „londýnerov“ z politickej reprezentácie Povstania pod vyhrážkou, že zburcuje „všetkých partizánov“ a potom sa uvidí, kto má väčšiu silu… Korunu tomu nasadil ďalší prominentný komunista, Novomeský, ktorý si v tých hektických, rozhodujúcich dňoch odskočil do Senice za rodinou a do Banskej Bystrice sa uráčil po niekoľkých dňoch fakticky už na hotové. Aj to až po varovaní ľudáckeho ministra vnútra Macha, ktoré sprostredkoval básnik Valentín Beniak… Je však celkom možné, že skúsený stranícky intrigán Husák potom, čo zmätočnými príkazmi udržal Osohu a Širokého za mrežami v Nitre, nijako neponúkal svojho kamaráta Novomeského na príchod do centra Povstania, aby sa k politickej moci (až do príletu Šmidkeho z Moskvy, čomu naozaj nemohol zabrániť) vo vedení Povstania mohol drať sám…

Z internačného tábora v Novákoch sa z 250 mužov židovskej národnosti sformovala úderná rota podporučíka v zál. Juraja Spitzera a špecialisti spomedzi nich prešli k ich druhom zbraní. Ján Kalina opisuje z akého pekla ušli: „V baraku R, kde som aj s matkou dostal dočasný výmer na cca štyri štvorcové metre uležanej, špinavej slamy na zemi, je natlačených asi dvesto osôb. Medzi nimi veľa nevládnych starcov a vyjavených drobných detí, ktoré netušia, čo ich čaká. Ale kto z nás to tuší? Žijeme v naivnej viere, že nás idú vysídliť do poľských miest, kde môžeme do konca vojny vegetovať. Že to bude tvrdé, ale voľajako to hádam prežijeme. Kto by si trúfal predstaviť si skutočnosť, popri ktorej každý horor, každá science fiction je len nevinná rozprávka? Tesne vedľa nás ležia prešovskí mladomanželia. Brali sa týždeň pred deportáciou; teraz sa nedajú vyrušovať susedmi a noc čo noc pod dekou prežívajú medové týždne. Akoby tušili, že v Osvienčime už na to nebude príležitosť. Nik si ich nevšíma. Medzi lekármi táborovej ošetrovne funguje aj Agnešin strýc, vynikajúci chirurg, aj môj prešovský priateľ a konškolák, lekár Pišta Ungár s manželku. Ich zásluhou dostanem pre matku lepšie porcie jedla, pokiaľ, pravda, žbrndu podávanú z kotlov možno vôbec nazvať jedlom. Ale sedemdesiatročná žena, ktorá sa statočne drží a kde môže, pomáha iným, o to ani nestojí… Vo veliteľskom baraku okrem obávaných gardistov úraduje aj niekoľko obávaných Židov. Každý národ má svoju spodinu, prečo by ju nemali Židia?“

Okolo 15:00 poobede 29. augusta 1944 dostalo povstalecké velenie v Banskej Bystrici prvé správy o vstupe nemeckých vojsk na Slovensko a začalo organizovať otvorený odboj, čím sa vlastne začalo Povstanie.

Velenie Povstania potrebovalo súrne vedieť, z ktorých smerov Nemci obsadzujú Slovensko. Preto štábny rotmajster František Cyprich vzlietol na školnom dvojplošníku He-72 na prieskum južného smeru. Zameral sa na Lučenec, kde obletel všetky príjazdové cesty a aj železničnú stanicu. Nezaznamenal podozrivý pohyb, keď ho vtom prekvapila protilietadlová paľba. Školské lietadlo nemalo pancierovanie a bolo ľahko zraniteľné. Preto sa rozhodol pre úskok. Stiahol plyn a pristál na lúke pri stanici. Protilietadloví delostrelci sa už potešili z úspešného poškodenia stroja a prestali strieľať. Cyprich sedel trpezlivo v mašine, ktorej vrtuľa sa pretáčala na prázdno. Ak by motor vysadil, doplatil by na to, ale zatiaľ išiel. Tak mal čas všimnúť si vojenský transport, ktorý stál na stanici – počet vagónov a vezenú bojovú techniku. To už z vagónov vyskákali nemeckí a maďarskí vojaci a hnali sa k nemu. Keď už boli blízko, Cyprich pridal plyn, hladko sa vzniesol a odletel priamo na Tri Duby hlásiť, čo zistil.

Poobede prišli do Popradu z Ružomberka dve čaty partizánov pod velením komisára oddielu Jaroslava Šolca. Postupne pribudol oddiel dobrovoľníkov z Okoličného, ako aj z Bodíc, Važca a Svitu a vojaci železničného strážneho oddielu. Prečíslili tak miestnych Nemcov, ktorým nepomohla ani posila FS (polovojenský oddiel nacistickej strany) z Kežmarku. Poprad ovládli povstalci. Spomína partizán Tibor Donoval: „Prvý raz sme zažili naozajstnú akciu, keď sme pochodovali na Poprad. V jednej zo zákrut sa oproti nám z ničoho nič vyrútili dva nepriateľské pancieráky. Všetci okolo mňa sa rozutekali. Ako keď strelíš do vrabcov. Ostal som sám, skrytý za dvoma maličkými stromami pri ceste. V jednom momente som začal sám od seba páliť z guľometu… Pamätám si, že som sa snažil modliť, no nevedel som si spomenúť na celý Zdravas. Tak som si dookola opakoval iba „Svätá Mária, Svätá Mária…“. Mal som horúcu hlavu, vypálil som asi jedenásť zásobníkov. Vytrhol ma z toho až krik nadporučíka: „Donovale, přestaňte střílet!“ Až vtedy som si uvedomil, že môj guľomet zahnal tie dva pancieráky. Pochopil som, že sa to dá, keď aspoň jeden človek nájde odvahu. Ak by boli všetci utiekli, tak nás tam do jedného pobijú.“

Zo Žiliny vyslaná predsunutá rota nadporučíka Česlu s 30 dobrovoľníkmi z Čadce odzbrojila na železničnej stanici nemeckú strážnu jednotku a stanovište nemeckých poľných žandárov. Na poludnie už museli sami utekať pred blížiacimi sa okupačnými jednotkami.

Smolenice obsadila čata vojakov z Trnavy, ktorí sa priviezli skonfiškovaným autobusom. Zatkli riaditeľa Slovenských škrobární v Beloráze a riaditeľa Chemickej továrne J. Pálffyho. Tých previezli späť do Trnavy, kde boli krátko vypočúvaní a väznení.

V Novej Bani učiteľ Ján Zeman zorganizoval miestnych chlapov tak účinne, že dokázali odzbrojiť údernú jednotku HG, rozdať ich zbrane a prebrať vojenskú moc v okrese. Jeho priateľ výtvarník Štefan Bednár s hrdosťou oznamuje vo svojich pamätiach, že pod jeho velenie sa prihlásila skutočne pestrá zmes dobrovoľníkov – červenoarmejci z roku 1917 (?), maďarskí komunardi (??) a aj španielsky interbrigadisti (???). Vzhľadom k ich predpokladanému veku možno si len prišli zaspomínať na revolučnú mladosť…

Večer o 19:19 oznámil z príkazu nemeckého veľvyslanca Ludina minister obrany generál Čatloš v rozhlase, že začala vojenská okupácia Slovenska. Autorom prejavu bol Tido Gašpar, šéf Úradu propagandy klérofašistického štátu. Skutočne zničujúce bolo pre povstalcov, že Čatlošov prejav odznel v éteri ešte pred samotným začiatkom Povstania. Ľudácky prezident Tiso v následnom rozhlasovom prejave povedal: „Vyhlasujem, že príchod nemeckých jednotiek na Slovensko má jediný cieľ, zlikvidovať partizánsku čeliadku na Slovensku. Nemecké vojsko neprichádza Slovensko obsadiť, ale vrátiť Slovensku charakter národa pokojného, štátu slovenskému známku štátu usporiadaného a slovenskému pokojamilovnému človeku vrátiť istotu života a majetku“. Odzbrojenie slovenskej armády, zatknutie generálov Čatloša, Malára a Jurecha (pričom posledných dvoch nacisti popravili a Čatloš poprave len tým, že sa dostal do sovietskeho zajatia) a brutálne represálie voči civilnému obyvateľstvu od nemeckých okupantov Tisov prejav tým odkazujú do ríše rozprávok pre ohlúpnutie národa.

Až do večera bolo Hlavné veliteľstvo v Banskej Bystrici pod kontrolou ľudáckemu režimu oddaných plukovníkov Zverinu a Kanáka. Tí netrpezlivo vyčkávali príchod nového veliteľa armády, generála Turanca, a do rúk im nevdojak padal jeden povstalecký spolupracovník za druhým. V presvedčení, že budovu má Golian pod kontrolou, prichádzali sa mu hlásiť a tak Kanák so Zverinom dali zatknúť kapitána Krátkeho, ktorý bol cez vysielačku spojkou s Londýnom, a Fraštackého, ktorý bol zasa spojkou ilegálnej Slovenskej národnej rady. Golian sa pred zatknutím zabarikádoval v služobnom byte a bolo len otázka času, kedy aj on skončí zle – neschopný ráznej akcie. K ruke má len dvoch automatmi ozbrojených vojakov a vo svojom byte je úplne izolovaný, dokonca s nefunkčným telefónom. Veliteľstvo pre Povstanie oslobodila až spontánna akcia bratov Veselovcov. Tí boli od začiatku pri prípravách Povstania a práve dorazili autom so šéfom zbrojárskej výroby na Slovensku, Dr. Ing. Milošom Markom, a s prekvapením zistili, že namiesto rázneho začiatku vojenskej povstaleckej akcie tu Goliana naháňajú po budove Hlavného veliteľstva dvaja prorežimní dôstojníci (Sokol): „V tom čase pred veliteľstvom pri Hrone zaparkuje aerovka podplukovníka Miloša Vesela. Veselovci sa rozhodujú bez meškania vyhľadať Goliana. Netušiac, že vchádzajú do jamy levovej, idú neozbrojení, ešte aj služobné pištole nechajú v aute. Zosilnené stráže pred vchodom ich prepustia bez ťažkostí, v hale ich však čaká nemilé prekvapenie: plukovníci Kanák a Zverin. Obaja bratia sú radi, že môžu odtiaľ vypadnúť so zdravou kožou.“ Vonku pri aute im je už jasné, že celý plán Povstania sa rúti na nepochopiteľnej neschopnosti Goliana zabezpečiť si ochranu. Ale šťastie im praje, lebo ich z okna svojej kancelárie vidí nadporučík Lichner, ktorý síce nevelí žiadnej bojovej jednotke, ale je ochotný hneď vyzbrojiť svojich pisárov a intendačných pomocníkov. Veselovci medzitým zhromaždili okoloidúcich vojakov a keď aj kapitán Polák s nadporučíkom Lichnerom narýchlo dajú dokopy ozbrojenú skupinu vojakov, doslova z ulice zaútočia na veliteľstvo. Charakteristické je, že kým sa na chodníku pred budovou dohadovali, čo urobiť, vyšiel pred vchod Kanák a vykríkol „Čo je to tam“ a vzápätí dal rozkaz stráži „Strieľajte!“, čo našťastie stráž neuposlúchla. Kanák sám vystrelil zo služobnej pištole do vzduchu, ale keď videl rútiacu sa presilu a keď aj odtiaľ sa ozvali výstrely, pred útočiacou skupinou utiekol do budovy, kde ho v byte domovníka našli a zatkli. Zverinu pri zatýkaní postrelili. Konečne bolo veliteľstvo v rukách povstalcov. Vesel odchádza za Golianom: „Golian… objal ma a privítal týmito slovami: ´Ďakujem Ti, Mirko, v dvanástej hodine si prišiel´. Keď som mu odpovedal, že podľa mojej mienky už po dvanástej a spýtal som sa ho, prečo ihneď nereagoval na Čatlošov prejav, odpovedal mi: ´Vieš, Mirko, nemá každý takú povahu ako ty´“. Vesel bol jedným z kandidátov na veliteľa Povstania, ale Benešovi (ktorý úprimne nemal rád Slovákov) vyhovoval lepšie poddajný a ľahko aj na diaľku ovládateľný Golian. Navyše mal manželku Češku. Jeho spolužiak z vojenskej akadémie, budúci generálporučík Vilém Sacher, ho charakterizoval: „Bol dôverčivý a nepoznal, keď mu niekto niekde nastražil pascu zo zlomyseľnosti. Sám taký nebol. Povahovo priezračný a čistý ako slovenské horské potôčiky“. Znie to pekne, ale hodí sa takáto povaha do vojnových udalostí, ktoré sa každým dňom menia a žiadajú si ráznu odpoveď? Vesel spomínal: „Chcel som ešte hneď v noci rádiom vyhlásiť Povstanie. Na Slovensku bolo také napätie, že bolo pravdepodobné, že mnohí budú pri svojich rádioprijímačoch sledovať ďalší vývoj udalostí, čím by sa správa o Povstaní ešte počas noci rozšírila, a hlavne dozvedeli by sa to posádky a dalo sa mnohé zachrániť. Preto som žiadal Goliana, aby mi dal koncept vyhlásenia odboja a proklamáciu k národu. Golian ani jedno ani druhé pripravené nemal, ani nevedel ako ďaleko je banskobystrický vysielač pripravený na vysielanie. Podujal som sa, že počas noci pripravím vyhlásenie a ráno, akonáhle to bude možné, začneme s vysielaním. Golian ma o to poprosil a hovoril, že sa dá do práce a počas noci vydá potrebné rozkazy“. Ani to celkom Golian nesplnil, lebo o začiatku Povstania napríklad vajnorskú posádku pribehol informovať malý chlapec, ktorého otec zachytil prvé oznamy a prejavy z banskobystrického vysielača.

Nič nie je v živote čierno-biele, nebolo tak ani v Povstaní. Iný pohľad na Kanáka so Zverinom ponúka kapitán generálneho štábu Ján Straka, ktorý bol pri obsadzovaní veliteľskej budovy, aj ich zatýkaní („Pamäť ľudu 3“): „Spolu s podplukovníkom Mirkom Veselom som vošiel do miestnosti spravodajského oddelenia. Plukovník Zverin ležal na poľnom lehátku. Spýtal sa podplukovníka Vesela, čo s ním bude. Vesel odpovedal: ´Nič sa neboj! Po ošetrení a vyzdravení ťa postavíme pred súd. Ak si sa neprevinil proti Československej republike, tak nič. Ak dôjde súd k inému presvedčeniu, tak ťa obesia.´ Plukovník Kanák sa na mňa smutne a vyčítavo podíval a spýtal sa ma, prečo som ho o ničom neinformoval. ´Nesmel som,´ odpovedal som. Potom sa poobzeral okolo seba a povedal: ´Vidím, že ste všetci mladí. Keď ste sa už raz do toho dali, musíte vytrvať! Želám vám mnoho úspechov! Prosím vás však, aby ste si zachovali slovenský ráz!´ … Plukovník Kanák ma potom požiadal, aby som kľúče od jeho písacieho stola odovzdal jeho manželke… mal v ňom vkladnú knižku. Vraj nevie, ako dlho bude zaistený, tak aby mala z čoho žiť.“ To ešte nevedel, že on, ani Zverina, už svoje rodiny neuvidia a skončia na cintoríne aj bez súdu…  Dňa 11. 10. 1944 ľudáckemu režimu oddaných plukovníkov Zverinu a Kanáka a štyroch ďalších dôstojníkov (medzi nimi aj podplukovníka delostrelectva Františka Klučíka a náčelníka štábu divíznej oblasti 1), našli obyvatelia Ľubietovej postrieľaných na miestnom cintoríne. Nie je jasné, kto príkaz na popravu vydal, ako to zdôvodnil a kto popravu vykonal. Údajne to vykonala ich eskorta pri ich pokuse o útek…

O 19:30 v budove Hlavného veliteľstva vojaci zatýkajú nemeckú vojenskú misiu a príslušníkov Gestapa. Je to jedna z kurióznych situácií Povstania. Chodba k ich kanceláriám bola vždy zamknutá, ale v pravej chvíli je otvorená, takže sa Nemci nezmohli na žiadny odpor. Mreža bola odomknutá kvôli Kanákovi, ako prezradili sami Nemci (Dobrovodský): „Dostali sme telefonicky príkaz zachrániť pred partizánmi vysokého slovenského dôstojníka a bleskovo ho spojiť s nemeckým generálom v Bratislave.“ Viac ich však zaujal Čatlošov rozhlasový prejav z Bratislavy o príchode nemeckých vojsk, takže nezaregistrovali dramatické udalosti v budove a skončili v zajatí.

Večer o 20:00 sa Vojenské ústredie Povstania konečne odhodlalo k heslu „Začnite s vysťahovaním“, čím mobilizovalo všetky posádky na Slovensku. V zálohe bolo aj heslo, ktoré malo byť šifrou v rozhlasovom vysielaní v znení: „Obchodný cestujúci Škrovina sa má ihneď vrátiť do Bratislavy, lebo mu zomrela manželka“. Niekto mal zmysel pre čierny humor. Toto heslo našťastie nikdy neodznelo…

Partizáni partizánskej brigády „Čapajev“ pripravili v katastri obce Petrovce poľné letisko, na ktorom pristálo kuriérne lietadlo veliteľstva 1. Ukrajinského frontu so styčným dôstojníkom. Ten mal overiť situáciu pred prípadným začatím útočných operácií v Karpatoch. Veliteľ partizánskej brigády „Čapajev“ preto požiadal velenie dvoch východoslovenských divízií o dôležité údaje a naozaj mu pohotovo doniesol osobne náčelník štábu 1. divízie major gšt. E. Polk v sprievode spravodajského dôstojníka kompletný plán obrany karpatských priesmykov. Tak Sovieti vyslali do priesmykov 1. čs. armádny zbor a tí išli ako na prehliadku, ale dočkali sa masakru, lebo tie pozície už stihli obsadiť Nemci. Začal krvavá Dukelská operácia, do ktorej sovietske velenie nikdy nechcelo ísť, ale obetovali svojich i československých vojakov na pomoc Povstaniu…

Ďalšie udalosti toho dňa (vrátane zlej predtucha manželky generála Turanca a tragických následkov) nájdete TU.

(Ukážka z pripravovanej knihy G. Murín: „Povstanie –  60 dní národa“)