Vieme komu slúži sociálny systém SR?

Aký obraz sa vybaví bežnému človeku v mysli, keď sa povie “sociálne zariadenie”, “sociálna práca”? Psychicky normálny človek s ľudskou mravnosťou si predstaví: opatera a starostlivosť pre tých, ktorí potrebujú pomoc od iných ľudí. Takéto činnosti sú, či mali by byť zmyslom existencie sociálnych inštitúcií. Toľko k predstave. LENŽE! Aká je prax prevádzkovania sociálnych zariadení? Plnia svoju úlohu podľa predstáv ľudí a tak, ako je deklarovaná v oficiálnej sociálnej politike štátu?

Pri slovnom spojení „sociálne zariadenie“ si určite nebudeme predstavovať podmienky života klientov, ktoré znamenajú bezdôvodné obmedzovanie ich práv, šikanu, ponižovanie, okrádanie, zasahovanie do kontaktov s príbuznými… Napriek tomu sa čas od času v médiách objaví správa o otrasných podmienkach života ľudí v niektorom zo sociálnych zariadení. Vtedy mi príde na um otázka: Ako je možné, že vedenie niektorého sociálneho zariadenia mohlo priviesť prevádzku do takého úpadku, kedy jeho klienti namiesto pomoci a podpory dostávajú obmedzovanie svojich práv a utrpenie rôzneho druhu a intenzity?

Poskytovanie sociálnych služieb predsa podlieha plneniu formálnych pravidiel – počnúc zákonmi, ktoré určujú podmienky a pravidlá pre poskytovanie sociálnych služieb, cez odborných garantov ručiacich za odbornú úroveň poskytovania sociálnych služieb, supervíziou nad sociálnymi zariadeniami, až po kontrolu zo strany poskytovateľov finančných príspevkov. V našom štáte máme dokonca aj centrálny dozor nad kvalitou poskytovania sociálnych služieb. Navonok máme teda množstvo pravidiel a poistiek na to, aby ľudia v sociálnych zariadeniach dostávali za peniaze z verejných zdrojov a za svoje vlastné peniaze primerané sociálne služby a starostlivosť v dôstojných podmienkach pre ich život.

Prípadné škandály, odhalenia zvráteností pri poskytovaní sociálnej starostlivosti by teda nemali byť hodnotené ako výsledok krátkodobého zlyhania na strane prevádzkovateľa. Sú dôsledkom dlhodobej plošnej nefunkčnosti objektívnej kontroly nad prevádzkovateľmi sociálnych zariadení a kontroly nad úrovňou poskytovaných sociálnych služieb. Iba vďaka tejto nefunkčnosti sa môžu diať nenormálnosti spôsobujúce šok verejnosti v prípade odhalenia vyčíňania manažmentu toho-ktorého sociálneho zariadenia. Je tiež možné, že kontrola nedostatky a problémy nevidí, lebo má oči zalepené „všimným“. Je možné aj to, že nedostatky a problémy v sociálnych zariadeniach kontrolné orgány vidieť nechcú kvôli iným dôvodom. A tak sa všetci tvárime, že všetko je v najlepšom poriadku. Do času, kým neprepukne škandál.

Škandál, logický dôsledok

V článku „COVID na východe – časovo obmedzený problém alebo budúca regionálna katastrofa?“ je zmienka o jednom sociálnom zariadení na východe našej krajinky v súvislosti s ochorením Covid. Fungovanie zariadenia ako aj priebeh „karantény“ vyvolali v okolí zariadenia mnohé otázky, na ktoré verejnosť nedostala žiadne odpovede. Ani nedostane. A tak si ľudia domýšľajú podľa kusých informácií a dojmov z občasných skúseností s prevádzkou, po kontaktoch s jej zamestnancami. Všeobecný dojem zo zariadenia v Remetských Hámroch je, že „toto zariadenie je čudné“.

O zariadení nie sú v mieste jej pôsobenia k dispozícii žiadne oficiálne informácie už od jeho začiatku. Vie sa o ňom len málo. Napríklad to, že zariadenie pôsobilo najskôr na inom mieste, odkiaľ bolo prenajímateľom priestorov vykopnuté po veľmi krátkom čase z dôvodov, ktoré sú z pozície vedenia tajené. Lenže žijeme na Slovensku, a tu ťažko niekto niečo utají. A tak vieme svoje aj my ostatní. Ale o tom potom.

Odkedy je zariadenie v Remetských Hámroch, zintenzívnil sa tok informácií o nie práve sociálnej podstate operácií skrývaných za štít sociálnej práce. Čas plynie a smerom k verejnosti presakuje stále viac negatívnych informácií o samotnej organizácii. Aká je reakcia vedenia? Namiesto hľadania a odstraňovania chýb riadenia negatívne výsledky skrýva a zakrýva. Žiadna sebareflexia. Ide síce o prirodzenú, ale súčasne aj o hlúpu reakciu.
Šíreniu informácií o problémoch v zariadení sa vedenie snaží zabrániť hrozbou prepustenia prípadne prichyteného „ukecaného“ zamestnanca z práce. Keď ľudia nemajú dôvody na to, aby sami šírili dobré meno zariadenia a organizácie „do sveta“, zatvoríme im ústa. Vydieranie ľudí, od ktorých závisí prevádzka? Ďalšia chyba riadenia.

Mysle predátorov sú odporujúce si, mrzuté a plné strachu, že budú každú chvíľu odhalené.
Vedenie naivne predpokladá, že sa samo postará o informácie, ktoré predstaví verejnosti, aby tá vedela, čo si má o zariadení myslieť. Ďalšia chyba, Ilúzia, omyl vedenia. S organizáciou prevádzkujúcou sociálne zariadenie v Remetských Hámroch je to ako s lajnom – môžeš ho posýpať cukrom a škoricou koľko chceš, osie hniezdo z neho aj tak nikdy nebude.

Ľudia sa pohybujú do a zo zariadenia. Rozprávajú sa s inými ľuďmi a budú sa rozprávať. Hovoriť o svojej práci je prirodzené pre každého z nás. A tak sa informácie o tom, čo sa v zariadení naozaj deje, budú šíriť do sveta aj keby sa pseudomanažéri rozliali na kolomaž. Ako bude zariadenie fungovať, také informácie sa k verejnosti dostanú. Nič na tom nezmení ani snaha vedenia zatvoriť ľuďom ústa zastrašovaním, vydieraním a snaha klamať verejnosť peknými letáčikmi. Realita, osobná skúsenosť bežných ľudí, nie úmysly a propaganda vedenia ukazujú na kvalitu alebo nekvalitu zariadenia. Všetci zúčastnení nakoniec aj tak ponesú svoj diel za lži voči verejnosti.

Sociálne zariadenie v Remetských Hámroch je problémové. Nepochybne. Verejnosť pozerá smerom na zariadenie ako na bosorácku kuchyňu, o ktorej sa toho síce veľa nevie, ale všetci sú naplnení pocitmi, že je tam niečo zlé. Zamestnanci sa boja straty zamestnania. Vedenie sa bojí, že príde o gloriolu sociálne cítiach ľudomilov. Ale len preto, že poniektorí z nich majú vyrobené dosť na to, aby neskončili na dôchodku, ale rovno v base.

Hoci sa manažment snaží silou-mocou brániť šíreniu informácií o zariadení, súčasne svojím svojimi stres vytvárajúcimi postupmi „dokopáva“ zamestnancov do písania sťažností a cieleného rozprávania o zariadení, o tom, čo sa tam deje. Pri hodnotení úrovne riadenia je zrejmé, že chcieť jedno a dosahovať presne opačné výsledky ukazuje na to, aké je vedenie katastrofálne nekompetentné. V zariadení nie je všetko v poriadku. A tak vo vzduchu cítiť škandál.

Keď asociáli vykonávajú sociálnu prácu, ich činnosť vždy skončí škandálom. Logicky.
Ako to teda je? O čo ide manažmentu neziskovej organizácie prevádzkujúcej „čudné“ sociálne zariadenie v Remetských Hámroch?

V ďalších článkoch sa pozrieme bližšie na tieto, ale nielen na tieto témy:

• aké služby a na akej úrovni v zariadení poskytuje klientom a či sú plne rešpektované práva a potreby klientov,
• ako sú zamestnankyne šikanované a vyhadzované zo zamestnania, keď sa postavia za práva klientov, kritizujú úroveň poskytovaných služieb a za to, že si dovolia (!) poukázať na problémy, ktoré sú zrejmé,
• akú personálnu politiku razí vedenie pri prijímaní zamestnancov,
• ako si manažment vytvára odporcov a kritikov, ktorých následne šikanuje,
• ako úrady a kontrolné orgány tohto štátu zdola až nahor zakrývajú do neba volajúce porušovanie zákonov pri míňaní prostriedkov vydávaných na sociálne účely, ako zakrývajú preukázané podvody s vykazovaním pobytu klientov v zariadeniach,
• ako vedenie organizácie cielene špiní ľudí ohováraním, ktorí sú vinní iba tým, že mu vidia do kariet a nie sú súčasťou „rodiny“, ako im zasahuje do osobného života rozbíjaním vzťahov, poškodzovaním sociálnych kontaktov, obmedzovaním ich práv,
• ako týchto ľudí vedenie organizovaním podvodov v súčinnosti s úradníkmi štátnej správy a pri zrejmých porušeniach zákonov vypudzuje nielen z tejto organizácie, ale aj zo zamestnania inde v tejto krajine (takto postupovala ŠtB voči „nepriateľom“ režimu v programe ASANÁCIA, kedy cielene pôsobili na vybraté osoby s cieľom vypudiť ich za hranice, opustiť štát),
• kto vlastne predstavuje manažment neziskovej organizácie a čo všetko sú okrem úradníkov v štátnej správe SR ochotní a schopní urobiť pre svojich bývalých kolegov aj policajti v aktívnej službe.

Je čas ukázať ľuďom pravdu o sociálnom systéme, poukázať na existenciu mocnej kliky, ukázať ako táto Republika kamarátov vládne našej krajine. Je čas ukázať kto je kto, aby sme pochopili, prečo táto krajina nefunguje a kým ostanú členovia „rodiny“ mimo pozornosť verejnosti, nikdy fungovať nebude.

Verejnosť bude zhnusená, čo všetko sa môže diať pod pláštikom sociálneho zariadenia, aké hanebné pohnútky a koristnícke záujmy sú schované za vývesný štít SOCIÁLNA PRÁCA.
Následne verejnosť pochopí, prečo je vedenie neziskovej organizácie netransparentné vo vzťahu k verejnosti. Tiež ako to, že sa manažmentu doteraz úspešne darí vyhýbať sa postihom za preukázané porušenia zákonov až na úrovni trestnej činnosti, za porušovanie pravidiel pri narábaní s financiami z verejných zdrojov, za svojvoľné obmedzovanie a porušovanie ľudských práv klientov a zamestnancov, za drzé zásahy do osobných a osobnostných práv ľudí v súčinnosti s orgánmi štátu tak, že sa poškodzovaní nemajú šancu nikde a nikdy dovolať práva. Čudné nie je iba sociálne zariadenie v Remetských Hámroch. Čudná je celá nezisková organizácia, ktorá ho prevádzkuje. Pretože čudné je v prvom rade jej vedenie. Čudná je táto krajina. Čudná je táto Republika kamarátov.