Vojna Paľa Haberu s Hegerovou vládou je umenie demokracie

Spevák Paľo Habera včera podporil Dunajský blacklist. Spevák vyhlásil, že si neželá vidieť ľudí zo zoznamu na svojom koncerte. Ak to isté urobia podľa vzoru Dunajského pivovaru aj iné reštaurácie a verejné prevádzky, a podľa vzoru Paľa Haberu odmietnu vládu aj iné mienkotvorné osobnosti z verejného života, tak to pomyselné chodenie politikov “po kanáloch”, ktoré im dnes slovenský ľud v majorite želá, sa pretvorí na realitu a mne sa to nesmierne páči. Dôvod je prostý – je to demokratické. Je krásne demokratické a účinnejšie ako atentát, keď v spoločnosti vznikne iniciatíva z ľudu vyjadrujúca principiálne názory majority, ktorá tlačí na politikov reálnou spoločenskou silou bez násilia a zbytočného rozdeľovania spoločnosti. Presne takto by mala demokracia vyzerať. Bez teenprotestov, bez provokatérov so zapáchajúcimi jointmi. Bez náznakov násilia v uliciach. Bol by to spoločenský ideál odporu. Nesmierne chytrý ideál odporu. Váš, slovenský.

Iste, veci sa dajú dosiahnuť aj inak, násilím, ako to robili napr. prívrženci Black Lives Matter, keď sa pôvodný zámer vymkol spod kontroly a jej prívrženci účelovo obvinili a napadli na viacerých miestach v USA nevinných bielych ľudí alebo demonštratívne podpaľovali autá, rozbíjali výklady a rabovali obchody, keď zničili pár pomníkov americkej histórie. Mimochodom, BLM rozhodne, len iniciatívou z ľudu nebolo. Verím, že účel tohto černošského povstania posvätil v USA politické prostriedky, ale tá krvavá veta, “Zásadné spoločenské zmeny sa dajú presadiť len násilím”, bola predsa mysliteľsky vypovedaná už pred tisícročiami a povedal ju znovu, iba politik. Mali by sme ju preto odmietnuť aplikovať aj v 21. storočí. Samozrejme iba pokiaľ chceme, aby ho generácie ktoré prídu po nás nazvali storočím humanity, ochrany prírody a zdrojov. Okrem toho, nemá žiadne rácio nechať budúce generácie zabudnúť na slávnych hrdinov 21. storočia typu Edward Snowden, či Julian Assange iba preto, že sa nevieme zmestiť do kože demokracie. Môže sa nám ľahko prihodiť, že budúce generácie budú spomínať viac na 21. storočie ako na storočie krvavých politických čistiek, plného štváčov a vojen. 

Trošku odbočím od témy, aj keď nie úplne: Spočítali ste vojnové konflikty 21. storočia, ktoré sa udiali dodnes za krátkych, 21 rokov? Bolo ich 13 a niektoré z nich trvajú dodnes. Občianska vojna v Juhoslávii‎, Občianska vojna v Somálsku‎, Vojna v Afganistane, Vojna v Bosne a Hercegovine‎, ďalej Mexická drogová vojna, Občianska vojna v Líbyi, Občianska vojna v Sýrii, Tretia vojna v Perzskom zálive, Vojna v Afganistane, Vojna v Sýrii, Vojna v Južnom Osetsku, vojnový konflikt Náhorného Karabachu s Azerbajdžanom, Občianska vojna na Ukrajine a na záver neverendingwar – Palestína proti Izraelu. Čo pozitívne tieto vojny ľudstvu priniesli? “Humanitárne bombardovanie”? Naozaj to bez konvenčných vojen nejde?

Niekedy mám jednoducho pocit, že odkaz existencie Hitlera ako symbolu vymknutia sa násilnej účelovosti spod kontroly, ale aj násilnosti ktoré sprevádzali celé 20. storočie nám nestačia na to, aby sme sa poučili. Často sa pýtam: “Nakoľko bude musieť byť vojna, v 21. storočí sofistikovaná a hybridná, aby bol do nej zatiahnutý celý svet? Kedy skončí a koľko krvi vypije? A koľko ďalších Berlínov a Hiroším bude treba vzápätí vyvraždiť, keď sa dnešná, stále stúpajúca radikalizácia v ľudských komunitách ľudí vystupňuje natoľko, že začneme veriť v nových Hitlerov a Hirohitov?” 

Spoločenská vojna za zrušenie Mečiarových amnestií nestálo za to, lebo sa na nej priživili a zviditeľnili odkundesi, ktorí sú dnes vo vláde. Ani politické zneužitie smrti Janka Kuciaka a Martinky Kušnírovej neprinieslo želané ovocie. Dôvody sú prosté – neboli to vôbec pekné vojny a Slovákov iba rozdelili. Chcem preto nevypovedanú otázku môjho textu vysloviť jedným dychom: Nepríde vám tak pravdivo výstižné, že vojna Dunajského pivovaru so súčasnou vládou, podporovaná Paľom Haberom, je vlastne krásna vojna? Nespôsobuje nenávisť. Nerozdeľuje. Nikto v nej nezomiera, iba ak Matovičove ego. 

Potrebujeme vojny, ktoré nás spoja. Potrebujeme Haberov a Dunajské blacklisty. Ale, môžeme to robiť samozrejme aj inak. Môžeme sa donekonečna škaredo hejtovať na sieťach. Nadávať si po manipuláciách do pročkov alebo blahov, kolárov alebo naopak do ficov, či do matovičov alebo sulíkov. Môžeme od samej nenávisti k sebe samým aj puknúť. Môžeme živiť myšlienky potrhlých umelcov, čo natierajú pomníky lajnami. Môžeme velebiť finančníka nad hrobom prekupujúceho hlavnoprúdové médiá, aby rozoštvával národy vo svoj prospech. Môžeme dokonca v zápale nezmyselnej fóbie odstrániť sochu Rudoarmejca na Slavíne – môžeme v demokracií urobiť čokoľvek pre pocit zmeny, ale nebude to nikdy tak krásne, ako keď sa rozhodne zjednotený národ a v reálnom živote odmietne vládu, ktorú nechce.

Zjednotený slovenský národ je vaša vláda. Pridajte sa a dokončite to umelecké dielo demokracie, Slováci. Každý sám za seba a predsa spolu. Pokojne. Zákonne. Sofistikovane a účinne.