O vlastenectve trochu ináč

Dennodenne nás naša vláda, „najlepšia“ v histórii, kŕmi hoaxmi (používam jej súčasnú terminológiu) o agresívnom Rusku, o strašnej pandémii, o úžasných perspektívach obnovy štátu, atď. Nepočul som však, že by sa táto skvelá vláda niekedy venovala inej veľkej a potrebnej téme – vlastenectvu.

Od roku 2011 je v Organizácii spojených národov 193 štátov. Ak by sme si položili otázku, koľko hymien týchto štátov poznáme, možno by sme sa zahanbili: niekoľko by sme ich poznali, zopár ďalších by sme ešte hádali. A pritom hymny, vlajky a štátne znaky sú najdôležitejšími štátnymi symbolmi. Niekto má lepšiu pamäť na farby vlajky, iný si všíma viac historické symboly (meče, lev, kráľovská koruna a pod.), ale asi najviac vnímame hymny, ktoré znejú napríklad na športových podujatiach pred začiatkom zápasu, alebo pri vyhlasovaní víťazov.

Tu si pripomeňme, že hudba slovenskej hymny je prevzatá z ľudovej piesne Kopala studienku a jej text zložil v roku 1844 rodák z Dolného Kubína Janko Matuška. Jej súčasnú hudobnú podobu sme len trochu spomalili. Za čias Československa v štátnej hymne znela najprv hymna česká, krásna, dôstojná, skutočne hymnická a po nej naša, ako prívesok – síce melodická, ale nie monumentálna, ako sú napríklad hymny anglická, nemecká, ruská, americká, francúzska, talianska.

Je isté, že v tej obrovskej záplave slovenských ľudových piesní by sa našla skladba, ktorá by vyznela dôstojne medzi menovanými krásnymi hymnami. Spomeňme tú, veľmi známu, ktorú aj turisti často spievajú pri večernom ohníku. Komu nenaskočia zimomriavky na chrbte, keď počuje šumiackych parobkov alebo heľpianskych „chlopov“, spievať Na Kráľovej holi, je „suchár“… I keď je ním možno preto, že mu v detstve nemal kto zasiať v duši lásku k svojeti (dnešná mládež už toto slovo nepozná) a ku krásnej melódii, k hudobnému prejavu, ktorý vytryskol z duše v lone našej krásnej prírody.

Hymnicky znie aj ľudová pieseň Slovensko moje, otčina moja a aj výnimočná pieseň Eugena Suchoňa Aká si mi krásna, ty rodná zem moja s textom Petra Dobroslava Bellu.

Nakoniec sme sa dostali k piesni, ktorá je už dlhodobo vnímaná ako hymnická, ale hymnou sa nestala, hoci mala ňou byť a pre jej oficiálne používanie by nebolo treba nič meniť ani v hudbe, ani v texte. Jej autor je neznámy, text napísal evanielický farár Karol Kuzmány, prvýkrát bol zverejnený 4. 4. 1848 v Slovenských národných novinách – Orol tatranský. Text bol aktuálny v čase jeho vzniku a je absolútne aktuálny aj dnes.

Uveďme aspoň prvé slová. „Kto za pravdu horí v svätej obeti, kto za ľudstva práva život posvätí…“ Čo môže byť vznešenejšie, pravdivejšie, dôležitejšie? Alebo „…za slobodu milú kto krv vyleje, pred ohnivým drakom vlasť kto zacloní, tomu moja pieseň slávou zazvoní“. Oči zvlhnú, keď si človek uvedomí vážnosť tých slov.

Aj Taliani majú hymnu oficiálnu, melodicky krásnu a majú aj hymnu neoficiálnu: je ňou Zbor židov z Verdiho opery Nabucco. Azda niet Taliana, ktorý by nepoznal jej slová, pri operných predstaveniach ju ľudia spievajú spolu so zborom a orchestrom a často sa musí opakovať. Aj v tejto nádhernej, nadčasovej skladbe, sú úžasné slová o vlasti.

Dnes je akoby nemoderné hovoriť o národe, o vlasti. Akési sily v pozadí by z nás chceli urobiť svetoobčanov, chcú aby sme zabudli na kresťanské základy Európy, na normálnu rodinu, na národné cítenie. Mládež síce chcú rôznym spôsobom dezorientovať, ale aj v našej mládeži je ešte čosi v podvedomí, že nie sú svetoobčania, ale Slováci. Asi preto na športových podujatiach kričia Slovenskóóó, Slovenskóóó!

Prečo nekričia niečo o globalizme? Prečo si, povedzme, peruánski futbalisti (a nielen oni) pri hymne držia ruku pri srdci, prečo sa americký atlét po víťazstve zabalí do zástavy svojej krajiny a behá okolo štadióna? Možno na stupni víťazov aj s čiernou rukavicou na protest proti rasovému útlaku v krajine, ktorá sa hrá na vzor demokracie.

Práve teraz treba hovoriť o národe, o štáte, o rodine, o tradíciách, o slobode, o kultúre, o vlastenectve, lebo tie temné sily v pozadí, s pomocou zapredaných bruselských byrokratov, chcú aj nám nanútiť nejakou formou privandrovalcov a chcú zmeniť aj náš život, našu kultúru, náš tradičný pohľad na rodinu.

Vieme, že ideálnym kľúčom pre rozdeľovanie migrantov je podiel bývalých koloniálnych veľmocí na drancovaní kolónií, aby vrátili aspoň časť toho, čo nakradli. Nás sa to netýka. To treba neustále opakovať na všetkých úrovniach svetovej politiky.

Český prezident Zeman múdro povedal: „Európa nie je a nemôže byť pre každého“. Nepochybne Európa je najlepší kontinent na život, ale za tým nie sú len priaznivé klimatické podmienky, ale aj stáročné pracovné úsilie jej obyvateľov, ktorí skultúrňovali jej podobu k využívaniu darov prírody pre svoju potrebu. Ak v iných končinách sveta ľudia necítili takú potrebu, nemôžu spravodlivo požadovať, aby mohli prísť k bohatému stolu. A ak si niekto myslí, že môžu, nech si ho vezme do svojej kuchyne. My máme skúsenosti s jednou komunitou, ktorá tu žije 600 rokov a…, nedopoviem to, lebo asi je to štátne tajomstvo, keď sa o tom nesmie pravdivo hovoriť.

Ale to som sa už odklonil od otázok vlastenectva. Akosi málo je tých, aj dnes prepotrebných, malých národných buditeľov, takých malých, akými boli tí, dnes už dávno zabudnutí, ktorí spolu s rodičmi deťom vložili do vienka lásku k našej krásnej vlasti.

Nezabudnem, ako mi kedysi dávno hovorili moji predkovia v Brezne, ako ich maďarský učiteľ bil trstenicou, lebo nehovorili po maďarsky, alebo ako kňaz Matunák ich učil slovenské ľudové piesne a tajne im hovoril o histórii nášho národa na malom výlete v prírode. Dnes sa netreba skrývať a predsa to všade nefunguje.

A nielen vo výchove k vlastenectvu, ale aj ku krásnemu vzťahu k prírode. Som presvedčený, že mestské deti, nielen bratislavské, nerozoznajú dub od buka. Mobil je ich svet. Pedagógovia, tí jediní, ktorí môžu porovnávať, vidia ako klesá vzdelanostná úroveň mládeže. Utešovať sa tým, že taká situácia je aj inde, nás nesmie ospravedlňovať. A celej tej plejáde národných strán treba pripomenúť Svätoplukove prúty, aby sa neinšpirovali Matovičom, ktorý nechcel byť premiérom, chcel len na základe volebných výsledkov získať pre svoju stranu-nestranu peniaze a potom celé Slovensko polepiť bilbordmi.

Určite je nás veľa, ktorí Slovensko považujú za svoju jedinú, jedinečnú domovinu. Ale sú situácie, kedy to treba a bude treba ukázať. To je prejav vlastenectva!