Black Lives Matter na slovenský spôsob alebo ako nám už horí cigánska otázka

Je už takmer skalopevným pravidlom, že všetky zvrátenosti, ktoré sa objavia na západe, sa s nejakým časovým odstupom objavia aj u nás. Ako človek, ktorý dlhodobo sleduje dianie za morom, som nadobudol dojem, že rasizmus v USA je prítomný len v absolútne minimálnej miere, a aj to len u niektorých v podstate jednotlivcov. Mohol by som rozprávať o úspechu seriálov ako Show Billa Cosbyho či Fresh Prince (z ktorých prvý mám ja osobne zhliadnutý celý dvakrát, všetky série – to len pre tých, čo by ma chceli obviňovať z rasizmu na základe tohto blogu). Mohol by som hovoriť o úspešných černošských hercoch ako Samuel L. Jackson, Wesley Snipes či Denzel Washington (opäť patria medzi mojich obľúbených hercov). Mohol by som hovoriť o úspechu černošských producentov hudby ako Kayne West, Snoop Dog, Coolio, Whitney Houstonová (milujem pieseň I Will Always Love You), atď., atď. Mohol by som rozprávať o tom, že takmer 100% hráčov NBA tvoria černosi. Potom sa však čosi stalo a zrazu sa všade začalo rozprávať o tom, aká je celá Amerika rasistická, ako belosi ubližujú černochom, že tu stále panujú predsudky minimálne také ako v časoch americkej občianskej vojny, a určité skupiny začali volať po ospravedlnení sa belochov černochom. Určite je tu súvislosť aj s tým, kto bol v tom období prezidentom, každopádne začínam si všímať, že existujú vo svete sily, ktoré z nejakého dôvodu neznášajú, keď si ľudia k sebe nachádzajú cestu, keď panuje vo svete pokoj, keď si všetci iba žijú svoje životy a nemajú záujem o konflikty. Toto jednoducho niekomu nevyhovuje, je potrebné ľudí rozoštvávať, neustále vytvárať tábory, ktoré proti sebe bojujú (a najlepšie financovať obe strany konfliktu) a vyrábať umelé, reálne v podstate neexistujúce problémy. Prikladá sa pod kotol a čaká sa na rozbušku, ktorá v prípade USA prišla, keď pri zákroku policajta Dereka Chauvina zomrel George Floyd. Prišli masové protesty vedené ľavicovými extrémistami z hnutia Black Lives Matter a sprevádzané výtržnosťami, pri ktorých mohol byť zničený majetok v hodnote dvoch miliárd dolárov. Tu zas možno sledovať ďalšie dva príznaky umelo vyvolávaných konfliktov:

1) Organizácia Black Lives Matter (BLM) je financovaná napríklad aj z nadácie Georgea Sorosa (220 miliónov dolárov), pričom cieľom financovania je „racial equality“, čiže rasová rovnosť. Slovo rovnosť stojí za povšimnutie – poznáme rodovú rovnosť, rasovú rovnosť, rovnosť pohlaví… Nemám nič proti rovnosti ako takej, no je rozdiel medzi rovnosťou príležitostí a rovnosťou výsledku (equality of opportunity vs. equality of outcome). Všetky spomenuté rovnosti však v zmysle, v akom sa prezentujú, patria do druhej kategórie a z toho vyplýva obrovské množstvo dôsledkov, ktoré teraz nebudem rozoberať, pretože to nie je predmetom tohto blogu. Každopádne máme tu peniaze na chod organizácie presadzujúcej určitú ľavicovú extrémistickú doktrínu.

2) Všetky aktivity ľavicových extrémistov sú médiami hlavného prúdu komentované v pozitívnom svetle. Všetky. Preto môžeme zažiť aj také absurdné situácie, ako keď vidíme reportéra zo CNN, ako stojí pred horiacimi autami a titulok správy znie „väčšinou pokojné protesty“.

Potom tu máme jeden príznak konfliktu, ktorý paradoxne nie je umelý, pretože historicky sa vžil do americkej spoločnosti a treba objektívne povedať, že je to tak správne. Ide o používanie slova „nigger“, čiže neger, ktoré je dnes úplne tabu (samozrejme, pokiaľ sa ním nečastujú samotní černosi medzi sebou v raperských skladbách!), pretože odkazuje na otrokárske obdobie v dejinách USA.

Prečo toto všetko píšem? Zopakujem vetu z úvodu blogu: „Je už takmer skalopevným pravidlom, že všetky zvrátenosti, ktoré sa objavia na západe, sa s nejakým časovým odstupom objavia aj u nás.“ Nemáme tu černochov, no máme tu inú menšinu – cigánsku. A po zhliadnutí relácie na TA3, ktorej sa zúčastnil Milan Mazurek, je mi jasné, že ideológia rangu BLM dorazila na Slovensko. V našom ponímaní to potom vyzerá tak, že páni Ravasz a Pollák začali doslova hrešiť Mazureka ako malého chlapca za to, že ešte stále používa slovo Cigán na označenie konkrétneho etnika. A tu prichádza ku kultúrnemu rozdielu, pretože u nás sa slovo Cigán takýmto spôsobom používa úplne bežne, používajú ho aj samotní Cigáni pri pomenovaní napríklad hudobného zoskupenia (Cigánski diabli), poznáme jedlo pod menom cigánska pečienka a napríklad aktivista Marek Baláž otvorene nazýva sám seba Cigánom. Naschvál som nahliadol do Slovníka slovenského pravopisu a čuduj sa svete, Mazurek má pravdu, slovo Cigán (tvrdé n, veľké C na začiatku) je skutočne označením etnika a cigáň (mäkké n, malé c) je slovo, ktoré označuje klamára. Takže aj slovenčina si s týmto vie poradiť. No práve slovo Cigán je tým kyjakom, ktorý chcú slovenskí ľavicoví extrémisti ako Ravasz a Pollák začať používať na kohokoľvek, kto bude reálne opisovať situáciu ohľadom cigánskej menšiny na Slovensku, a označovať ho za extrémistu.

Ďalší bod zhody so západom: financovanie. Nie je to tak dávno, ako sa bývalý prezident Kiska stretol s Goergeom Sorosom a témou ich rozhovoru bola – čuduj sa svete – cigánska otázka. Kiska zároveň povedal, že „už roky sa jeho [Sorosova] nadácia venuje práve rómskej problematike“.

Ďalší bod zhody je trochu všeobecnejší, pretože ide o tzv. inkluzívne vzdelávanie, keď v jednej triede sa majú vzdelávať žiaci objektívne rozdielnych schopností, čiže máme tu určitú snahu o rovnosť (equality), v tomto prípade rovnosť čoho? Prístupu k vzdelaniu? Znamená to, že mentálne postihnutí môžu vyštudovať vysokú školu? Politológ Ján Baránek vo svojom najnovšom videu spomenul, že sa dostal k informácii, že v cigánskych osadách sa praktizuje incest v 80% prípadoch. Nemusíme byť vyštudovaní biológovia, aby sme vedeli, že toto nebude mať pozitívny vplyv na genofond v osadách, a keď sa k tomu pridá ľahostajnosť vo výchove v rodinách, máme tu prípady detí, ktoré si vyžadujú špeciálny pedagogický prístup, a nie je v žiadnom prípade reálne, aby takéto deti chodili do bežných základných škôl. Slabí žiaci pritom brzdia lepších a dochádza k všeobecnému poklesu úrovne vzdelanosti. Určite sa nájdu takí, čo povedia, že vyzývam na segregáciu – je mi to jedno, pravda je pravda, nezakryje sa nálepkovaním.

Posledný bod zhody je pre mňa špeciálne bolestivý, pretože musím spomenúť realitu vo zvolenskom divadle, v ktorom sa momentálne skúša hra Čepiec. Úprimne, predstavenie ako celok bude fajn, je to dobre (aj keď šialene a neobvykle pracne) narežírované (to hovorím ako človek, čo robí v divadle 11 rokov), bude plné emócií, zároveň je však pozoruhodné, že umelci zase raz vedia o krok dopredu, respektíve vedia vytušiť v atmosfére spoločnosti, čo ňou bude alebo už začína hýbať. V tomto prípade sú to dve témy: odtrhnutosť najmladších generácií Slovákov od svojich historických koreňov (kultúrna diskontinuita – mladá žena nerozumie slovenským tradíciám) a problém spolunažívania s cigánskym etnikom. A pri tejto druhej téme sa pristavím, pretože hra je spravená tak, že síce sa povedia problémy, ktoré zažíva väčšinové obyvateľstvo pri spolunažívaní s Cigánmi, no potom sa zoberie jeden príklad, keď v Osrblí vyhorel dom, v ktorom bývali Cigáni, to sa prisúdi bielym (vraj skupina 50 ľudí zaútočila na Cigánov) a – toto je podstatné – na konci hlavná postava za všetky generácie väčšinového obyvateľstva prosí o odpustenie. Nemôžem si pomôcť, ale sme na krok od toho, aby sme si po vzore USA nezačali pred športovými zápasmi kľakať na znak toho, že sa hanbíme za to, ako sme naubližovali Cigánom v minulosti. Zároveň to bude ďalší kyjak na všetkých, ktorí by sa chceli vyjadrovať o realite vo vzťahu k Cigánom objektívne. Nerozumiem, prečo sa zobral práve tento príklad, keď sa mohol zobrať napríklad aj ten, keď v obci Važec dobila skupina Cigánov najprv miestneho hasiča a potom aj jeho manželku a brata len preto, lebo hasič chcel brániť svoju neplnoletú dcéru. Čo tým chcem povedať? Toto nemá byť podnecovanie k nenávisti. Toto má byť snaha vysloviť, že hrozné veci sa dejú a dejú sa na oboch stranách, preto nie je v poriadku, keď budeme spravodliví len k jednej strane a milosrdní len k druhej, lebo to je presne jeden z nástrojov vytvárania napätia v spoločnosti. Spravodlivosť musí platiť pre každého rovnako, ale – a možno sa to niekomu nemusí páčiť – treba byť aj milosrdní, veď sme koniec koncov v drvivej väčšine kresťania. Kresťanské milosrdenstvo však nie je naivné, nie je nezaslúžené. Nie je bez snahy o nápravu toho, čo dotyčný pokazil. Viac k tomu nebudem písať, o dôsledkoch tejto kresťanskej doktríny, ktorej najväčším propagátorom je Marián Kuffa, nech každý rozmýšľa sám.

Teraz trochu odbočím: Počuli ste o tom, že v Kanade je schválený zákon, na základe ktorého môže byť človek odsúdený, ak nebude pri oslovovaní druhého človeka používať také zámená, aké od neho druhý človek bude požadovať? Takže keď sa stretnete s niekým, kto vyzerá ako muž a správa sa ako muž, no bude od vás chcieť, aby ste ho oslovovali ženskými zámenami, ale vy tak neurobíte, máte závažný problém.

Prečo o tom píšem? Pretože niečo podobné nám hrozí v súvislosti s používaním slova Cigán. Možno som zlý prorok – a dal by Boh, aby som bol –, ale bojím sa doby, keď bude zákonom zakázané používať toto slovo. A možno taká doba ani nie je ďaleko, sledujme, čo budú robiť médiá, lebo tam vždy uvidíme prvé lastovičky každej zvrátenosti. (Podobnosť so západom opäť čisto náhodná.) Najmä, ak bude počet Cigánov naďalej narastať takým tempom ako doteraz a stanú sa významnou politickou silou. Veľmi k tomu môže prispieť aj daňový podvodník na čele Ministerstva financií, ktorý ohlásil 200€ mesačne na každé dieťa, čo bude znamenať ešte masívnejšiu populačnú explóziu v cigánskych osadách.

Potom, priatelia, – a opäť nechcem byť zlým prorokom – sa pripravme aj na to, že nám možno na štátnej zástave k byzantskému dvojkrížu pribudne cigánske koleso a možno sa zmení či pridá na zástavu aj nejaký ten farebný pruh.

Cigánska otázka nám horí. Čo s tým spravíme?