V histórii ľudstva je nepochybne čiernou škvrnou epocha kolonializmu, ktorú môžeme definovať ako spoločenský fenomén, založený na ustanovení a udržovaní nadvlády nad spoločenským útvarom, ktorý býval suverénny, ale po podriadení koloniálnej mocnosti ho táto osídľuje ako „nové“ teritórium.
Tak ako to v prírode a v ľudskej spoločnosti býva, aj kolonizácia mala svoj vývoj a jednotlivé krajiny sa stali kolóniami z rôznych dôvodov. Napríklad Portugalci na pobreží Afriky zakladali svoje kolónie aj na zabezpečenie námorných ciest do Indie. Nepochybne hlavným dôvodom kolonizácie Afriky, Ázie či Ameriky však bolo hľadanie nerastných surovín a hospodárskych plodín za účelom ich importu do materskej krajiny.
Často to bolo so súhlasom náčelníkov kmeňov, ktorí sa dali kúpiť, ale vždy to bolo rýchle rabovanie, akoby sa báli, že sa éra ich panstva skončí. Aj sa skončila a dnes sa zdá neuveriteľné, že sa tak stalo len pred 60 – 70 rokmi. Napríklad len v roku 1960 vyhlásilo nezávislosť 17 afrických štátov. Niekde to bolo aj veľmi krvavé. Napríklad Alžírsko bolo ku Francúzsku pripojené v roku 1834 a nezávislosť získalo až v roku 1962 po osemročnej alžírsko-francúzskej vojne.
Dlho by sa dalo písať o histórii boja za nezávislosť v jednotlivých krajinách či regiónoch. Tak sa pozrime aspoň na zoznam krajín, ktoré v Afrike (a samozrejme nielen v Afrike) rabovali: Belgicko, Francúzsko, Nemecko, Portugalsko, Španielsko, Veľká Británia, Taliansko (to bol najslabší štát v tej nenásytnej partii).
A keď chceme vedieť, aký efekt malo pre koloniálne veľmoci ich bačovanie v kolóniách, zacitujme, čo napísal Frantz Fanon, francúzsky politický filozof z karibského ostrova Martinik: „Blahobyt a pokrok Európy bol postavený na pote a mŕtvych telách černochov, Arabov, Indiánov a ľudí žltej rasy. Európa je výtvorom tretieho sveta. Bohatstvo, ktorým je zahrnutá, je to, ktoré ukradla rozvojovým krajinám“.
Ale platí to aj naopak: treba s plnou vážnosťou povedať, že za chudobu a problémy Afriky, Ázie či Strednej a Južnej Ameriky nesú zodpovednosť aj západné veľmoci. A preto musia vrátiť aspoň časť bohatstva ľuďom z ich bývalých kolónií.
Neexistuje však nijaký dôvod, aby sa krajiny strednej či východnej Európy mali podieľať na nejakých kvótach, dnes na akomsi v tajnosti pripravovanom pakte. No ale viete si predstaviť, že dnes na posmech europoslanci za Slovenskú republiku Šimečka alebo Nicholsonová povedia protestné – nie?
Ako sme už uviedli, vo všetkých bývalých kolóniách trvajú dôsledky politické, ekonomické, kultúrne, demografické, ba aj environmentálne. Áno, dajú sa nájsť aj pozitívne aspekty, napríklad ten, že na území, kde rôzne kmene hovorili rôznymi jazykmi, sa stal jazyk kolonizátorov spoločným dorozumievacím prostriedkom a zjednocujúcim prvkom. Ani to však nezabránilo potenciálnym konfliktom etnickým, náboženským, ba aj kultúrnym.
Kolonializmus starého typu už nejestvuje, ale treba nahlas povedať, že vznikli nové formy závislosti jednotlivých štátov voči veľmociam. Zostali aj staré koloniálne závislosti a pribudli nové.
A novodobou koloniálnou krajinou je dnes aj Slovenská republika. Stačí spomenúť naše montážne dielne na automobily: my robíme a zisk ide do zahraničia. Alebo spomeňme skutočnosť, že Kanada u nás robí prieskum na zlato, samozrejme preto, aby ho potom aj ťažila, pričom podmienky sú nastavené tak, že Slovensko z toho bude mať zanedbateľný bagateľ (a na krku mu potom zostane environmentálna záťaž). Iní si tu podobne pripravujú ťažbu uránu, ďalší chcú ťažiť bentonit, atď. Okrem toho, že to sú veci typické pre kolonializmus, asi sme sa stali aj rozvojovou krajinou, keď potrebujeme pomoc vo veciach, ktoré sme za socializmu chodili robiť vo svete my…
Mladší už ani nevedia, že v tých časoch v rozvojových krajinách pracovalo v rámci medzištátnych zmlúv o hospodárskej pomoci veľké množstvo expertov zo socialistických krajín. Vtedy takmer celý svet koketoval so socialistickým zriadením, pre rozvojové krajiny to bola skutočná pomoc. Samozrejme malo to aj politické pozadie. Ale o koľko nekorektnejšie sa zachovali kolonizátorské krajiny, ktoré napokon museli s dlhým nosom odísť…
Tu je namieste je povedať typický príklad. Keď sa Guinea na čele so Sékou Tourém v roku 1958 zbavila francúzskeho kolonializmu, zem opustili tisíce Francúzov a za nimi zostala „spálená zem“. Zničili všetko, čo sa nedalo vziať do Francúzska, asi to malo byť výstrahou, že tak dopadne každá kolónia, ktorá by sa chcela vzdať francúzskej nadvlády.
Asi preto Togo podpísalo zmluvu, že bude Francúzsku platiť akýsi dlh, aby kolonizátori pri odchode všetko nezničili a nevzali. Keď sa ukázalo, že „dlh“ je príliš vysoký, začali používať vlastnú menu. O pár dní bol prvý zvolený prezident Afriky zavraždený francúzskym legionárom. Podobné scenáre prebehli v Mali, Burkine Faso, Stredoafrickej republike, Benine…
Predstavitelia Francúzska si dobre uvedomovali, čo pre ich krajinu bude znamenať strata kolónií. Potvrdzuje to aj výrok francúzskeho prezidenta Jacquesa Chiraca, ktorý v roku 2008 povedal, že bez Afriky Francúzsko upadne na úroveň tretieho sveta.
Neviem sa dopátrať k aktuálnym údajom, ale ešte pred pár rokmi nielen spomenuté Togo, ale aj ďalších 14 afrických krajín platilo daň z kolonizácie. Vraj za to, že kolonizátori, aby mohli svoju kolóniu ovládať, museli stavať cesty, železnice… Uvedenú daň z kolonizácie kritizuje aj slávna Európska únia, ale Francúzsko sa teší z toho, že ročne im „spadne z neba“ 500 (!) miliárd dolárov.
S tým, ako sa kolonizátori zachovali pri odchode, mám aj vlastnú skúsenosť. Keď som ako československý expert prišiel na svetové ložisko fosfátov Djebel Onk v Alžírsku, jeho riaditeľ mi pri príchode povedal, že žiadne dokumenty neexistujú, že si pre prácu geológa na tej lokalite musím vyrobiť všetky podklady sám. Vraj im Francúzi zlomyseľne povedali, že keď ste takí múdri, že si chcete vládnuť sami, tak si poraďte aj bez dokumentácie. Kým k nim prišla pomoc zo „socialistického východu“, po odchode kolonizátorov všade došlo k rozsiahlym hospodárskym škodám.
V kapitalizme je hlavným kritériom zisk (preto sa napríklad teraz budú u nás rušiť niektoré pošty, čo tam po službách ľudu). A predsa aj v tejto situácii koloniálne veľmoci myslia na budúcnosť. Napríklad Francúzi vysielajú do niektorých svojich bývalých kolónií, na vlastné náklady, učiteľov francúzskeho jazyka. Oni veľmi dobre vedia, že v školských laviciach aj dnes sedia budúci ministri, či iní vysokí činitelia štátu a keď budú ovládať spomenutý jazyk, budú sa raz obracať na Francúzsko.
Joj, dalo by sa ešte veľa hovoriť o dôsledkoch kolonializmu. Ale vylúpnime teraz to jadierko, poďme k pointe. V texte sme uviedli zoznam krajín, ktoré mali svoje kolónie v Afrike. Všetky sú členmi, ešte raz trochu zlomyseľne podotknem, slávnej Európskej únie. Nič spravodlivejšie a logickejšie neexistuje, ako na základe ich panstva a podielu v kolóniách stanoviť pre ne kvóty imigrantov. To je ideálny kľúč!
Nedelili sa s nami s koloniálnym lupom, nemusia sa ani so splatením koloniálneho dlhu. My s drancovaním kolónií nemáme nič spoločné, a takisto nemáme nič spoločné s ich problémom s migrantmi. Ak sa s touto myšlienkou nestotožnia naši (naozaj sú naši?) čelní predstavitelia, treba ich defenestrovať.
Ale možno tomuto slovu ľudia ako Pročko či Remišová ani nerozumejú.