Zaslúži si ešte niekedy naša armáda označenie plne bojaschopná ? …

Dlhodobo som sa tejto téme vyhýbal, keďže som mal a stále mám Petra Šveca vo vysokej úcte a je mi známe, že je spoluautorom koncepcie rozvoja armády z konca 90 rokov minulého storočia. jej realizáciu zabrzdil nástup Dzurindovej vlády a nútený odchod plk. Gšt. Petra Šveca z postu  zástupcu náčelníka GŠ, škoda, veľa nechýbalo a bol by sa stal generálom ako gen. Ján Repaský. Veľmi ma zarmútila aj predčasná smrť Petra. Nie veľmi sme si vo všetkom rozumeli, každý z nás sa rozhodol ísť po inej ceste k cieľu – plne bojaschopnej, dobre vycvičenej, vystrojenej a vybavenej potrebnou bojovou technikou. Žiaľ, Petrov sen sa nenaplnil a ako sa zdá nenaplní sa ani ten môj, keďže politikom vôbec nezáleží ,a ochrane našej suverenity a územnej celistvosti, lebo sú doslova opitý ochranným dáždnikom NATO, akoby nepochopili, že najlepšia je vlastná obrana. Peter bol veľmi schopným vojenským teoretikom, ja som naopak vždy ťažil iba z mojich praktických skúsenosti, ktoré som nazbieral počas mojej 28 ročnej službe v armáde, z toho 9 rokov v tvrdých podmienkach u bojových útvarov. Naša armáda je v súčasnosti ako bezzubá a bezbranná starena, na ktorú si môže dovoliť takmer každý. Postavenie našej armády je v našej spoločnosti absolútne podradné, keďže je väčšine verejnosti dobre známy jej neutešený stav. Takmer žiadna politická garnitúra neprejavila pozitívny vzťah k armáde, čoho dôkazom je aj to, že dodnes nie sme schopní dodržať svoj záväzok, odvádzať ročne 2 % zo štátneho rozpočtu. Naša generalita, ovešaná hromadou vyznamenaní, čo je v mierovej dobe unikát, sa úspešne poklonkuje každej vláde, ktorá je pri moci. Pokorne prijímajú doslova drobné na aké také fungovanie armády, ale na jej dozbrojenie či prezbrojenie nežiadajú takmer nič. Takým malým zábleskom akej takej snahy niečo skvalitniť v armáde bola iba snaha SNS, ak bola vo vláde.

Devastácia a rozklad našej armády začala ešte pred rozdelením ČSFR, keď bývalé štáty Varšavskej zmluvy podpísali dohodu o znížení počtov svoji armád a hlavne bojovej techniky akou boli tanky a obrnené transportéry. Pokračovalo to nespravodlivým prerozdelením vojenského materiálu medzi ČR a SR, kde sme napriek tvrdeniu Mečiara sme ťahali za kratší koniec, keď sme obdržali prevažne materiál už po záruke. Prosím, zmluvy je potrebné plniť, avšak v dobe, keď sme sa osamostatnili a hlavne našim prijatím do NATO / ktoré nemusím / sme kľudne mohli pokračovať vo zvyšovaní bojaschopnosti našej armády, ale to sa doteraz nestalo, lebo naši vysoko zodpovední si asi povedali, že načo míňať na armádu, keď sme v NATO. Súčasné hrozby sveta sú stále rôznorodejšie a bojová a mobilizačná príprava je takmer na nule. Chytráci na GŠ či MO vymysleli taký kľúč, že ak sa profesionálny voja vráti zo zahraničnej misie a ide potom do civilu, tak sú automaticky zaraďovaní do zálohy. No čuduj sa svete, keď si to MO chcelo overiť, tak ich nastúpilo mizivé percento. Objekty armády sa postupne odovzdávali obciam, alebo sa predali, pán Galko dokonca pod cenu predal 25 tisíc plne funkčných samopalov vz. 58 / pôvodne kalašnikov AK – 47 /, vynikajúca pechotná zbraň, ktorá ešte aj dnes je plne konkurencie schopná iným obdobným zbraniam. Jeden čas dokonca na verejnosti rezonovala kauza nákupu obrnených transportérov 4 x 4 a 8 x 8, ktorú pretláčalo vtedajšie vedenie MO na čele s ministrom Gajdošom. Nebola to dobre premyslená akcia a nie je preto čudo, že takýto nákup UVO napokon zrušil pre mnoho nejasností. Tu sa zároveň vynára otázka, ako je možné, že sa pripustila taká veľká miera privatizácie vojenského obranného priemyslu, ktorý najprv zdecimovala Havlova konverzia vojenskej výroby a klinec do rakve sme si potom dali sami. Podľa môjho názoru je v silách a schopnostiach vojenskú výrobu v potrebnom rozsahu obnoviť a i zahájiť vlastný vývoj bojovej techniky. Chcem však pripomenúť, že iba otáčanie pohľadu na americké zbrane nie je riešenie. Ruské zbrane majú stále svoju vysokú úroveň, o čom som sa presvedčil, keď som si pred časom vygúglil najnovšiu verziu BVP 3, absolútne po všetkých stránkach najlepšie bojové vozidlo pechoty na svete. No je toho ďaleko viac, čo by nám Rusi pri bližšej spolupráci vedeli ponúknuť za dobré ceny, prípadne i poskytnúť licenčnú výrobu, to by sme ale nesmeli neustále poklonkovať USA a robiť NATO poskokov. Nákup 14 ks stíhačiek F – 16 je nad rámec ich využitia pre naše pomery, ďaleko vhodnejšie by sa nám hodili Gripeny.

Najzásadnejšia zmena v rámci ozbrojených síl SR sa udiala 1. júla 2002, keď sa vojsko ministerstva vnútra, pohraničná stráž a železničné vojsko čírim administratívnym zásahom Dzurindovej vlády tieto zložky zrušila a armáda SR sa premenovala na Ozbrojené sily SR. To by samo o sebe ani tak nevadilo, ako to, že sa tieto zložky ničím iným nenahradili. Ozbrojené zložky SR tvoria však aj finančná stráž, colníci ši aj Zbor väzenskej a justičnej stráže. No tým najväčším členom je PZ SR, ktorí číta cirka 25 tisíc ozbrojených príslušníkov, čo navodzuje oprávnene dojem, že sme vlastne policajným štátom.  Ak naša armáda ešte v roku 1993 mala vyše 600 tankov, 1700 bojových vozidiel, 146 bojových lietadiel a 19 bojových vrtuľníkov, k roku 2015 ale už mala iba 22 tankov, 675 bojových vozidiel a 153 delostreleckých systémov. Ďalšou ranou bolo zrušenie Síl výcviku a podpory v roku 2014, čím celé bremeno sa osypalo na plecia armády. Tých 4 ks vrtuľníkov Black Hawk, ale bez výzbroje je iba päsť na oko a zvýšeniu bojaschopnosti armády to veľmi neprispeje.

To, čo by mohlo armáde prospieť, keď je zjavne využívaná na zahraničné misie a potreby NATO je zriadenie pomocnej teritoriálnej, polovojenskej a poloprofesionálne armády napríklad pod názvom Národná garda. Tu treba dať nabok všetky predsudky, keďže je to bežný názov  pre takúto ozbrojenú zložku všade na svete. V žiadnom prípade sa to nedá spájať s neslávnou HG a jej POHG. Peter Švec presadzoval myšlienku domobrany, ale tá nie je viacúčelová a jej pôsobenie je úzko ohraničené. Naproti tomu je Národna garda akýmsi hybridom, ktorý čiastočne nahrádza aj zrušený Zväzarm, ktorý bol tak prospešný pre armádu, keď vychovával re potreby armády potrebných špecialistov. Problémom je aj absolútne nefunkčný Zákon o brannej povinnosti, ktorý ak by bol zo strany politikov záujem by mohol odštartovať novú éru brannej prípravy, CO a aj možnosť zvyšovania potrebných záloh a špecialistov bez toho, aby bola znovuobnovená ZVS. 17 stránkový projekt som zaslal ako podnet mnohým politickým subjektom z bývalej vlády aj z tej dnešnej v snahe posunúť túto problematiku k vyššej kvalite na ceste k plnému obnoveniu bojovej a mobilizačnej pripravenosti tak, aby naša armáda znovu  mohla plniť svoje nedeliteľné poslanie – ochraňovať štátnu suverenitu a územnú celistvosť našej krajiny.