Je úsmevné a nepresvedčivé, keď usvedčení plagiátori vyhlasujú boj proti plagiátorstvu

V súvislosti s medializáciou plagiátorstva záverečných prác najvyšších politických predstaviteľov (bývalý predseda vlády SR I. Matovič, bývalý predseda parlamentu SR J. Danko, terajší predseda parlamentu SR B. Kollár, minister školstva, vedy a športu SR B. Grohling a ďalší) sa tento problém stal príčinou prijatia novely Vysokoškolského zákona, ktorá bola dňa 8.12.2020 schválená v NR SR. Vzhľadom na minulosť vyššie uvedených vysokých politických funkcionárov ako aj na ich nízku odbornú úroveň, spochybniteľnú morálnu integritu a mentálnu výbavu by bolo naivné si myslieť, že ako usvedčení plagiátori vyvodia z toho osobnú zodpovednosť a podobne, ako rakúska ministerka práce a rodiny Ch. Aschbacherová obvinená z plagiátorstva okamžite abdikujú. Na rozdiel od rakúskej ministerky sme sa od našich politikov dozvedeli len samé výhovorky, zavádzajúce zdôvodnenia a klamstvá, nie však ospravedlnenie a následný odchod do politického dôchodku.

Prijatá novela, účinná od 1.1.2021, v prípade podozrenia z plagiátorstva záverečných prác dáva právo rektorom univerzít vymenovať komisiu, ktorá potvrdí alebo vyvráti toto podozrenie a v prípade, že sa skutočne jedna o plagiát, podá rektorovi návrh na odobratie titulu danému plagiátorovi. V prípade, že sa dotyčná osoba, podozrivá z plagiátorstva odvolá proti rozhodnutiu rektora, jeho odvolanie posúdi odvolacia komisia, čo samozrejme nemusí znamenať definitívne ukončenie celého procesu. Vždy tu ešte existuje možnosť obrátiť sa so sťažnosťou na súdne orgány, na rozhodnutie ktorých sa môže čakať pomerne dlhú dobu. Už samotná procedúra dokazovania a následného určovania miery previnenia, časovo náročného rozhodovania a veľmi pravdepodobného odvolávania sa jednotlivcov podozrivých z plagiátorstva k súdnym orgánom, svedčí o nedokonalosti prijatej novely Vysokoškolského zákona, vymožiteľnosť ktorej je vážne spochybniteľná. Bolo by mylné sa domnievať, že usvedčení plagiátori zaujímajúci vysoké štátne funkcie budú iniciovať vypracovanie a prijatie účinného proti plagiátorského zákona. To by sme už mohli od politikov rovno žiadať, aby prijali funkčný zákon o preukazovaní pôvodu majetku, aby prijali zákon o hmotnej zodpovednosti verejných činiteľov alebo aby sa aktívne podieľali na prijatí protikorupčného zákona.

Je naivné očakávať, že jednou novelou je možné odstrániť tak rozšírený jav, akým je problém plagiátorstva, s ktorým sa stretávame pri obhajobách záverečných prác na vysokých školách. Vyššie uvedení politickí činitelia usvedčení z plagiátorstva predstavujú len vrchol pomyselnej pyramídy, pretože, vychádzajúc aj z vlastných dlhoročných pedagogických skúsenosti na viacerých fakultách môžem zodpovedne prehlásiť, že plagiátorstvo je masovým javom. Je výsledkom v prvom rade veľmi nízkej vzdelanostnej úrovne poslucháčov a absolventov našich vysokoškolských pracovísk, z ktorých len menšia časť (okolo 25-30%) spĺňa kritéria pre štúdium na vysokej škole. K podobnému názoru prichádza aj spisovateľ a prozaik A. Lauček, podľa ktorého „úroveň vysokoškolského štúdia je alarmujúca. Po absolvovaní vysokoškolského štúdia prichádzajú na Slovensku do práce pologramotní magistri, inžinieri a doktori. Ich bakalárske a diplomové práce sa hmýria pravopisnými a štylistickými lapsusmi a preštylizovanými textami, ktoré si posťahovali z internetu. Absorbovaniu vedomostí a ich rozvíjaniu sa vzpierajú, uchyľujú sa k plagiátorstvu, odpisovaniu a podvádzaniu“. Podľa výsledkov prieskumu iniciatívy To dá rozum, zverejnených expertkou pre vysoké školstvo R. Hall až „84% študentov si myslí, že ich spolužiaci odovzdávajú plagiáty. Tretina respondentov si priznala, že nie sú schopní písať na úrovni akademickej formy, t. j. odborne. Pomerne veľká časť respondentov uviedla, že sú si vedomí, že im za plagiátorstvo nehrozí žiaden postih“. Otvorene povedané, uvedené údaje sú alarmujúce a viac ako znepokojujúce, vyžadujúce si skutočné a realistické, nie však alibistické riešenia typu prijatej novely Vysokoškolského zákona.

Problém plagiátorstva je výsledkom množstva neriešených a prehliadaných problémov, ktoré sa za obdobie viac ako 30 rokov nahromadili a ktoré žiadna doterajšia vláda nevedela, resp. nechcela riešiť cestou radikálnej a komplexnej reformy vysokých škôl. Riešenie nízkej, resp. klesajúcej úrovne nášho vysokoškolského vzdelávania si vyžaduje komplexný prístup zahrňujúci dôležité zmeny vo všetkých oblastiach fungovania vysokoškolských zariadení, počnúc sprísnením kritérií pri prijímaní záujemcov o vysokoškolské štúdium, znížením počtu záujemcov o vysokoškolské štúdium, znížením počtu vysokých škôl a končiac zmenou ich financovania. Vzhľadom na obmedzený priestor, ktorý poskytuje príspevok tohto charakteru zmienim sa v ňom len o tých podstatných a nevyhnutných opatreniach, bez ktorých nie je možné dosiahnuť zvýšenie kvality absolventov, vrátane odstránenia príčin tak rozšíreného javu, akým je plagiátorstvo.

Jednou z príčin nízkej kvality našich vysokých škôl je ich veľký počet (sme unikátom, čo sa týka počtu vysokých škôl na celkový počet obyvateľstva) ako aj veľké množstvo prijímaných uchádzačov o štúdium.  Dnes sa na jednotlivé typy vysokoškolského štúdia hlási viac ako 70% maturantov, čo v porovnaní s obdobím pred rokom 1989 je niekoľkonásobne viac. Nemyslím si, že dnešná „štúdia chtivá“ mládež je vzdelanejšia a intelektuálne zrelšia než tá pred rokom 1989. Práve naopak. Ukazuje sa, že kvantita v tomto prípade sa nepremietla do kvality. Dôležitým nástrojom znižovania počtu vysokých škôl sa musí stať nový spôsob ich financovania. Doterajší systém financovania prostredníctvom normatívov, ktorý zohľadňoval len počet študentov, pričom nebral do úvahy kvalitu vzdelávania na jednotlivých vysokých školách, množstvo zbytočných a nepotrebných odborov ako aj produkciu neumiestniteľných absolventov je vážnou prekážkou na ceste skvalitňovania vysokoškolského štúdia. Je preto nevyhnutné vypracovať všeobecne akceptovateľné a objektívne kritéria ich financovania, ktoré budú brať do úvahy dôsledné a neodpustiteľné splnenie všetkých akreditačných kritérií, potrebu existujúcich študijných odborov a programov, skutočné uplatnenie absolventov na trhu práce ako aj záujem firiem, podnikov a inštitúcií o absolventov konkrétnych odborných zameraní.

Znížením počtu vysokých škôl a univerzít sa nevyhnutne zníži aj počet uchádzačov o vysokoškolské štúdium a to ako v dennom, tak aj v externom a distančnom štúdiu. Veď nie je žiadnym tajomstvom, že na vysoké školy a univerzity sú prijímaní (a to neraz bez prijímacích pohovorov, čo je závažná chyba) držitelia maturitných vysvedčení často krát nespĺňajúci základné vedomostné predpoklady k vysokoškolskému štúdiu, v dôsledku čoho sa vysokoškolské štúdium stáva masovou záležitosťou pripomínajúcou masový nábor, v dôsledku čoho zákonite dochádza k znižovaniu kvality vysokoškolského štúdia a kvality študentov a absolventov našich vysokoškolských zariadení. Zníženie počtu v praxi neuplatniteľných absolventov ako aj poskytovateľov vysokoškolského vzdelávania sa musí dotýkať hlavne vysokých škôl produkujúcich veľký počet absolventov z oblasti humanitných a spoločenských vied (absolventi filozofie, sociológie, psychológie, sociálnej práce, politológie, verejnej správy, práva a pod.), študujúcich hlavne na súkromných vysokých školách, ktoré na externé, resp. dištančné štúdium prijímajú tisíce poslucháčov, pričom sami nedisponujú adekvátnymi personálnymi, odbornými, vedeckými, materiálnymi a priestorovými kapacitami. Nie je ničím prekvapivým, ak sa totožné, resp. veľmi podobné  študijné odbory a programy študujú aj na desiatich vysokých školách a fakultách, pričom ide o študijné programy produkujúce veľký počet absolventov pre úrady práce, resp. pre rekvalifikačné kurzy. Výsledkom je veľmi nízka úroveň poskytovaného masového vysokoškolského vzdelávania, kvalita ktorého nedosahuje úroveň našich starších a už etablovaných vysokých škôl a univerzít. Je všeobecne známym faktom, že súkromné vysoké školy, pripomínajúce skôr „vysokoškolské učilištia“ neplnia dôsledne vzdelávaciu funkciu, ale fungujú skôr ako podnikateľské subjekty, s cieľom vytvárania zisku pre svojich „akcionárov“, t. j. majiteľov týchto pracovísk. V prípade súkromných vysokých škôl sa v podstate jedná o „masovú výrobu držiteľov vysokoškolských diplomov“, v dôsledku čoho tieto školy devalvujú hodnotu vysokoškolského štúdia a vysokoškolských diplomov, takže existencia väčšiny z nich je problematická a spochybniteľná. Práve väčšina týchto škôl prispieva k znižovaniu úrovne vysokoškolského štúdia a devalvácie hodnoty vysokoškolských záverečných prác a diplomov. Nie náhodou, práve na takýchto školách sa najčastejšie stretávame s prejavmi „rozdávania“, resp. „predávania“ diplomov ako aj s prípadmi nečestných praktík uplatňovaných pri záverečných štátnych skúškach a obhajobách záverečných prác plných plagiátorského obsahu.

Jedným, nie však jediným spôsobom, ako dosiahnuť zníženie počtu na Slovensku pôsobiacich vysokoškolských pracovísk je sprísniť prácu Akreditačnej agentúry, cieľom ktorej je kontrola úrovne a kvality poskytovania vysokoškolského štúdia. Je nevyhnutné, aby táto agentúra vykonávala svoju činnosť nekompromisne, dôsledne a objektívne, teda v prípade, ak zistí, že konkrétna vysoká škola, resp. fakulta nespĺňa podmienky akreditácie (napr. nedostatočný počet a nedostatočná odborná kvalifikácia garantov študijných odborov, nesplnenie kvalifikačných podmienok pedagogických zamestnancov, nedostatočné vedecké výstupy a slabý vedecký výskum, nízky počet vedeckých výstupov v karentovaných časopisov a zborníkov a pod.), agentúra, na rozdiel od doterajšej praxe, v žiadnom prípade neposkytne takejto škole prechodné obdobie na odstránenie zistených nedostatkov. Takýmto školám sa musí bez akýchkoľvek podmienok odobrať akreditácia, právo udeľovať vysokoškolské diplomy a uchádzať sa o štátne finančné príspevky, v dôsledku čoho sa vysoká škola, resp. fakulta ocitnú v situácii straty záujmu maturantov pokračovať v štúdiu na takýchto vysokoškolských pracoviskách, ktorým neostane nič iného ako ukončiť svoju činnosť v oblasti poskytovania vysokoškolského vzdelania a požiadať o svoje vyradenie zo siete vysokoškolských zariadení. Riešením, o ktorom sa zvykne hovoriť nie je prax zlučovania vysokoškolských pracovísk a fakúlt, pretože to by znamenalo, že z jednej nekvalitnej vysokej školy, resp. fakulty sa množstvo študentov presunie na iné, v nejednom prípade na kvalitnejšie pracoviská, čím sa nekvalita z predchádzajúcich škôl prenesie na tie kvalitnejšie.

S cieľom lepšej orientácie záujemcov o vysokoškolské štúdium pri ich výbere vysokej školy je potrebné zaviazať všetky fakulty a univerzity každoročne zverejňovať uplatniteľnosť svojich absolventov na trhu práce v tom odbore, ktorý vyštudovali. Aj to je cesta, ako sa môžu vysokoškolské inštitúcie propagovať na verejnosti a uchádzať sa o budúcich študentov, ako sa záujemcovia o vysokoškolské štúdium môžu lepšie zorientovať pri výbere kvalitnejších vysokoškolských pracovísk a zároveň je to aj cesta, ktorá pomôže vyselektovať nekvalitné vysokoškolské pracoviská pôsobiace na Slovensku.

Vysokoškolské štúdium (neberúc do úvahy tretí stupeň doktorandského štúdia) je ako pravidlo rozdelené na dva stupne štúdia, na trojročné bakalárske a dvojročné magisterské, resp. inžinierske štúdium. Predpokladom prechodu na druhý stupeň štúdia je úspešná obhajoba bakalárskych prác a úspešne vykonanie štátnych bakalárskych štátnic. K príprave a k počiatočným aktivitám nad bakalárskymi záverečnými prácami študenti ako pravidlo pristupujú začiatkom tretieho roka štúdia, kedy si vyberajú tému práce a kedy je im pridelený  školiteľ. Vo väčšine prípadov samotné spracovanie témy sa začína v letnom semestri tretieho ročníka, t. j. dva a pol roka po nástupe študentov na vysoké školy, čo je veľmi krátka doba na to, aby študenti (až na malé výnimky), aj vzhľadom na ich nedostatočnú kvalitu a slabé vedomosti boli schopní spracovať materiál na požadovanej odbornej úrovni. To je dôvod, prečo v obsahu väčšiny bakalárskych záverečných prác nachádzame množstvo citácií, parafráz a neraz aj celé strany doslovne prevzatých z iných publikácií, takže spĺňajú znaky plagiátorstva. Zamedziť tomuto javu je možné zrušením vypracovania a obhajob bakalárskych prác, v dôsledku čoho študenti získajú viac času na lepšiu a dôslednejšiu prípravu na bakalárske štátnice, úspešné absolvovanie ktorých by malo byť jediným kritériom k postupu do vyššieho stupňa štúdia.

Zrušenie vypracovania a obhajob záverečných bakalárskych prác by viedlo k odstráneniu niektorých povinností tvoriacich náplň práce vysokoškolských pedagógov, ktorí, okrem administratívnej, vedecko výskumnej, publikačnej a grantovej činnosti musia vykonávať aj veľmi dôležitú pedagogickú činnosť, súčasťou ktorej je aj povinnosť viesť ako školiteľ seminárne a záverečné práce (bakalárske, diplomové, rigorózne a doktorandské) a zároveň plniť úlohu oponenta k týmto prácam. Ak berieme do úvahy rastúci počet študentov, nie je žiadnou výnimkou, ak jeden odborný asistent v jednom školskom roku je školiteľom 30 – 35  záverečných prác a zároveň podobný počet prác hodnotí v pozícii oponenta. Vyžaduje si to nielen pozorne prečítať tieto práce ale aj napísať odborný posudok, ktorý by objektívne ohodnotil úroveň posudzovaných prác. Vzhľadom na množstvo iných povinností, nie vždy je zo strany pedagógov možné venovať 100% pozornosť obsahu prác, čo môže viesť k tomu, že k obhajobe môžu byť odporúčané aj práce nižšej kvality a v nejednom prípade aj plagiáty. Zrušením bakalárskych záverečných prác by sa do značnej miery eliminovala veľká záťaž školiteľov a oponentov, v dôsledku čoho by mohli venovať viac času a pozornosti iným záverečným prácam.

To sú len niektoré z nevyhnutných opatrení, smerujúcich k zvýšeniu kvality poskytovaného vysokoškolského vzdelávania, kvality našich vysokoškolských pracovísk a ich absolventov. Je zarážajúce, že naša najkvalitnejšia univerzita, ktorou je Univerzita Komenského v Bratislave sa v rebríčku svetových univerzít pravidelne umiestňuje okolo 500 miesta, čo samo o sebe svedčí jednak o veľmi nízkej kvalite našich vysokoškolských pracovísk a jednak o nutnosti prijať a realizovať radikálnu a komplexnú reformu nášho vysokoškolského vzdelávacieho systému.

PhDr. Štefan Surmíánek, CSc. Košice.