Komentár

Publikované 13.04. 2021 o 07:48 |

Karma článku: |

Počet pozretí: |

Počet komentárov: 0

Úbohosť. Iba niekoľko dní uplynulo od úctyhodného jubilea. Historik našej, najmä národnej a štátnej minulosti oslávil 95. narodeniny. Musím priznať, že keď som si dovolil jeho osobu spomenúť verejne, očakával som aj negatívne reakcie. Sud fekálií, ktoré nazbierali vyberaní “demokrati” ma však zaskočil.

Keď nečušali, mali právo vyjadriť pochybnosti o autorovom diele. Lebo pochopiteľne, asi nie vek im prekážal, ale odhalené fakty. Darmo, pravda býva aj nepríjemná. Ale nie. Namiesto diskusie opretej o fakty, čo je podstata demokracie ku ktorej sa tak vytrvalo a evidentne falošne hlásia, sa ozývali iba urážky, spochybňovanie, osočovanie a dehonestovanie človeka, ktorý svojim svetovým rozmerom celý tvorivý život zasvätil hľadaniu pravdy. Očakával by som, že budú argumentovať . Položia na stôl fakt a tým vyvrátia fakt s ktorým nesúhlasia. Nie, na to nemali ani vedomosti ani schopnosti. Neboli v archívoch, nestretávali sa s pamätníkmi, nepoznali osobnosti. Musel som sa pozastaviť nad autormi. Na podklade akých vedomostí sa vyjadrujú? Prečítali aspoň jednu jeho prácu? Konfrontovali jeho text s oficiálnou verziou? Študovali, hľadali aspoň v knižniciach? Porovnávali?

Takmer ma rozosmial výrok o senilnosti. Kde a na základe čoho nadobudli presvedčenie, že jubilant je senilný? Možno videli priamy prenos z Ružomberka, o čom pochybujem, ale nech, aj druhá ruka je dobrá. Vytýkali mu, že čítal poďakovanie. Urobil to evidentne preto, že nechcel na niekoho, alebo na niečo pozabudnúť. Je to bežná prax a pozná ju každý kto verejne vystupuje a nie je herečka , aby sa text naučil spamäti a verklíkoval ho pri každej príležitosti. Poznámky sú dôkaz senility? Naša najvyššia, o 47 rokov mladšia, číta takmer všetko a na rozdiel od urážaného, jej to musí niekto napísať.

Ak sa pozriete kto urážal, spochybňoval a ponižoval zistíte, že nejde o žiadne prvotiny. Poznáme ich, poznáme ich minulosť aj prítomnosť. Oni sa nezmenia. Nechápem iba, prečo v tejto nenávidenej krajine žijú.

Jubilanta neurazili. On už zažil iné príkoria. Svojimi výrokmi iba pohnojili korene starého duba.

Brezová 13. apríla 2021

Varovanie

Vážení čitatelia - diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne. Viac o povinnostiach diskutéra sa dozviete v pravidlách portálu, ktoré si je každý diskutér povinný naštudovať a ktoré nájdete tu. Publikovaním príspevku do diskusie potvrdzujete, že ste si pravidla preštudovali a porozumeli im.

René Pavlík

O AUTOROVI

Narodil som sa v čase, keď vlaky mali tri triedy. Podstatnú časť života som strávil v Bratislave. Po absolvovaní strednej školy som aj maturitu zvládol bez protekcie a podvádzania.
Prestávky bývania ma zastihli v Pardubiciach (otec reprezentoval v ÚDA), v Košiciach (dva roky na internáte) a v Brne (26 mesiacov - vojna na letisku).
Vystriedal som niekoľko zamestnávateľov TATRA Kopřivnice (konštruktér motorov, skúšobný technik), STK (kontrolór), SHMÚ (hydrológia podzemných vôd), Letisko MRŠ (ochrana, dispečer paliva).
Do 18. rokov som pretekal na kajaku a neskôr som sa venoval služobnej a súťažnej kynológii (28 rokov).
Bratislavskú králikáreň, ktorej hodnota neustále stúpa, som pred dvanástimi rokmi prenechal svojmu ženatému synovi (s dvomi deťmi), aby nemusel žiť v petržalskom podnájme a presťahoval som sa do krásneho prostredia kopaníc kde sa ešte ľudia zdravia aj keď sa nepoznajú. Neľutujem.
Moje rodné mesto sa zmenilo a máločo v ňom k lepšiemu. Rodná nemocnicu na Zochove neexistujej, výletnú reštaurácia do ktorej chodil už Ľ. Štúr nepoznávam, tam kde desaťročia predávali klince je bohviečo, a v MHD vám nemá kto povedať kam ide a kde máte prestúpiť, sneh sa neodváža, iba solí a prehadzuje. V Bratislave je viacej Blavákov ako normálnych ľudí. Opakujem - neľutujem.
Ak som napísal málo, rád doplním.