Percento meškajúcich vlakov narastá

Ako vidno z fotky v mojom profile, mojím koníčkom je cyklistika, no skôr by som to nazval cykloturistika, konkrétne cestná. O čo ide? To sa s dvoma kamarátmi občas vychytíme brázdiť okolie po hlavných či vedľajších cestách a zvyčajne ide o jazdy s dĺžkou okolo 100km. Keď však chceme vidieť aj iné, podstatne vzdialenejšie kúty Slovenska, robíme to tak, že ráno sadneme na vlak aj s bicyklami, odvezieme sa niekam a potom sa celý deň vraciame domov. Okrem najvýchodnejšieho východu sme takto prešli už celé Slovensko. Nemeškajúce vlakové spoje sú preto pre nás dôležité, najmä keď musíme prestupovať.

Pre človeka je prirodzené, že nevenuje pozornosť niečomu, čo funguje a začne si to všímať až vtedy, keď sa objavia nejaké problémy. Tak to bolo aj so mnou a s vlakmi. Z obdobia, keď som študoval v Bratislave a dochádzal z domovského Zvolena, sa mi nevybavujú žiadne problémy s meškaním. Ak sa nejaké vyskytli, tak buď boli minimálne alebo také raritné, že som im nevenoval pozornosť. Potom sme začali s kolegami využívať vlaky v rámci našej cykloturistickej záľuby a spočiatku to vyzeralo bezproblémovo, no potom prišla v roku 2013 prvá facka. Chceli sme sa dostať do Trenčína, lenže pri Turčianskych Tepliciach sa pokazil rušeň a stáli sme tu dve hodiny. Samozrejme sme tým pádom vo Vrútkach nestihli plánovaný prípoj a rezervácia miest pre bicykle na vlaku Vrútky-Trenčín bola zrazu zbytočná. To mohlo spôsobiť, že by sme sa do ďalšieho vlaku nedostali, ak by bol plný. Našťastie nebol, no do Trenčína sme aj tak dorazili s obrovským meškaním oproti pôvodnému plánu.

Postupne som začal sledovať, ako sa objavujú 10-15 minútové meškania rýchlikov, pretože nám zakaždým skomplikovali presadanie. Podľa grafikonu sme vždy na prestup mali mať pohodlnú rezervu, no so spomínaným meškaním sa pre nás cestovanie zrazu stalo bojom s časom. Až príliš často sme si obhrýzali nechty a nervózni tŕpli, či chytíme prípoj.

Treba tiež myslieť na to, že cestujeme s bicyklami, ktoré komplikujú situáciu. Najviac mi v tejto súvislosti utkvel v pamäti zážitok, ktorý zároveň poukázal na ďalšiu z príčin meškaní. Cestoval som do Levíc a bicykel mi sprievodčíčka, staršia pani, zamkla v oddelení na to určenom, čo bolo v poriadku. Keď sme sa však blížili k Leviciam a sprievodčíčky nebolo, začal som byť nervózny. Potom sme dokonca zastavili na stanici a ja som sa stále nemohol dostať k svojmu bicyklu! Vyskočil som teda z vlaku na perón a čakal, kedy sa pani objaví, pretože musela predsa vypraviť vlak. Aj sa tak stalo. Vyklonila sa z dverí a keď ma zbadala vypadli z nej pamätné slová: „Ja som na vás zabudla! Ale nebojte sa, VLAK BEZO MŇA NEODÍDE.“ No došľaka! S takýmto prístupom sa teda nečudujem, že vlaky meškajú. Rozumiem, že človek môže mať niekedy zlý deň, nedarí sa mu, je nevyspatý, možno mu práve prišla z banky sms s informáciou o výplate, ktorá bola hlboko pod očakávaniami a podobne, no akosi som nadobudol pocit, že všeobecne na železnici nastúpila akási všeobecná ležérnosť.

Do práce chodievam každý deň popri železničnej stanici Zvolen mesto, ktorá má informačnú tabuľu s odchodmi vlakov umiestnenú tak, že sa dá čítať aj od cesty. Začal som si preto len tak pre zaujímavosť všímať, pri koľkých vlakoch sa objaví informácia o meškaní vlaku. Možno je to len môj subjektívny pohľad a možno chodievam v časoch, kedy sú spoje z nejakého dôvodu špeciálne náchylné na meškania, no môj odhad je 25-33%. A musím povedať, že ma tieto meškania začali vyslovene poburovať a bolo mi jedno, či ide o päťminútové meškanie alebo polhodinové. Posledná kvapka, ktorá rozhodla o tom, že napíšem tento článok, prišla pred nejakým časom, keď som sa potreboval dostať do Banskej Bystrice relatívne napresno. Akcia, na ktorú som išiel, začínala o osemnástej na námestí a vlak mal mať príchod 17:42, čiže pohodlne by som to stihol. Keď som však prišiel na stanicu Zvolen mesto a uvidel na tabuli, že z opačnej strany má prísť zmeškaný rýchlik, ktorý dorazí presne v čase plánovaného odchodu môjho vlaku, vedel som, že sa meškaniu nevyhnem. No ešte stále som bol v norme – natesno, ale predsa. Už zo Zvolena sme teda vyrazili s približne desaťminútovým meškaním, no potom mi hlavou preblesla hrôzostrašná myšlienka: Toto je osobný vlak a je možné, že ho nechajú stáť na niektorej stanici, aby uvoľnili koľaj pre vlak z opačnej strany. S niečím takým som sa stretol až príliš veľakrát. Tým pádom by sa meškanie mohlo zväčšiť a nestihol by som začiatok akcie. Všetko vyriešil kamarát, s ktorým som mal ísť na toto podujatie. Volal mi, aby zistil, kde som a keď som mu vysvetlil situáciu, prišiel po mňa autom na stanicu do Radvane. Ako sa ukázalo, nebolo to potrebné, vlak sa nekrižoval a hneď pokračoval ďalej, no už len to, že sme túto možnosť reálne zvažovali a konali na jej základe, je dostatočnou ukážkou našej dôvery v súčasnú železničnú prepravu. V aute som potom nadával ako pohan a povedal som, že napíšem železniciam, aby mi poslali štatistiku meškaní za posledných päť rokov, aby som si overil, či som len ja príliš citlivý, alebo naozaj sa kvalita cestovania v tomto parametri z roka na rok zhoršuje.

A tak sa aj stalo. Železnice mojej žiadosti na základe infozákona vyhoveli v zákonnej lehote. No dopadlo to inak, ako som chcel. Uvedomujem si, že je to sčasti moja chyba, mal som totiž žiadať výpis všetkých vlakových spojov, ktoré meškali, spolu s dôvodmi meškaní, ja som však požiadal o „všetky dostupné štatistiky meškaní vlakov spoločnosti ZSSK za posledných päť rokov na celom území SR vrátane dôvodov meškaní“, čo je niečo iné. A železnice sa podľa toho zachovali. Tu je link na ich odpoveď, z ktorej vyplynulo v podstate len toľko, že ZSSK má povinnosť pod hrozbou sankcií zabezpečovať dopravu tak, aby percento vlakov meškajúcich viac ako päť minúť nekleslo pod stanovenú hranicu, čo sa im aj darí, pretože z tejto štatistiky sú vyňaté všetky meškania, ktoré nespôsobila ZSSK, ale správca infraštruktúry, čiže ŽSR. Potom sa percento nemeškajúcich vlakov pohybuje neustále na úrovni 99%. No keď sa zarátajú meškania spôsobené zo strany ŽSR, výsledok je taký, že percento meškajúcich osobných vlakov sa z roka na rok zhoršuje, s výnimkou minulého roka:

2012 – 94,19% vlakov išlo načas,

2013 – 93,54% vlakov išlo načas,

2014 – 91,88% vlakov išlo načas,

2015 – 90,48% vlakov išlo načas,

2016 – 92,93% vlakov išlo načas.

Mám chuť zakonšpirovať si a poznamenať, že aj to zvýšenie v roku 2016 bolo možno spôsobené len nejakou zmenou v určovaní, čo sa ešte berie za meškanie a čo nie, možno sa vyvíja tlak na zamestnancov, aby nezaznamenávali meškania až tak striktne, respektíve aby písali čo najviac meškaní do päť minút, čo sa nezapočítava do štatistík, každopádne držme sa faktov a povedzme si, aká je realita podľa predložených čísel: Na Slovensku mešká v priemere približne jeden vlak z desiatich a po extrapolácií má táto štatistika tendenciu zhoršovať sa.

Je jeden z desiatich veľa alebo málo? Subjektívne hovorím že je to veľa, neakceptovateľne veľa, avšak objektívne by som chcel vidieť vývoj štatistík meškaní vlakov aj v štátoch „vyspelého sveta“. A nemusí ísť hneď o superdochvíľne Japonsko, stačilo by napríklad Nemecko, Francúzsko či Veľká Británia. A čo tak porovnanie s krajinami V4? Dovolím si však predpokladať, že hoci sme v minulosti boli na slušnej, porovnateľnej úrovni, v súčasnosti už zaostávame.

Ako sa vrátiť na pôvodné pozície? To by bolo na hlbšiu analýzu, no problém meškaní sa dá riešiť napríklad na úrovni technickej modernizácie vozového parku, čiže vyradením vyslúžilých lokomotív, ktoré majú vysokú poruchovosť, respektíve ich častejším servisovaním. Na úrovni personálnej je to zložitejšie, ide na jednej strane, samozrejme o slabú finančnú motiváciu železničiarov, no možno ide o súčasť celkového morálneho úpadku v spoločnosti a toto je jeden z jeho prejavov. Alebo, ako sa hovorí, ryba smrdí od hlavy a problémy treba hľadať vo vedení konkrétnych organizácií. Riešení môže byť veľa, každopádne treba niečo robiť, takáto úroveň kvality cestovania v parametri meškaní je neprípustná, ak chceme o sebe tvrdiť, že sme súčasťou modernej/vyspelej civilizácie.