Zamestnanci a odbory v začarovanom kruhu.

Keďže si všímam nekonečné diskusie o podpore, či nepodpore odborovým organizáciám       vo firmách objasním zamestnancom začarovaný kruh v ktorom sú zámerne udržiavaní.

Väčšina zamestnancov vyčíta odborom nízke vyjednané mzdové podmienky, samozrejme aj pohodlie funkcionárov v jednotlivých podnikoch a v neposlednom rade politickú závislosť KOZy. Čo je v prvom, druhom aj v treťom prípade pravda a nízka cena práce na Slovensku to dokazuje.

Odbory naproti tomu alibisticky argumentujú, že nemajú potrebnú podporu, ktorú podmieňujú členstvom zamestnancov v odboroch a preto nevedia vyjednať vyššie mzdové nároky pre zamestnancov. Čo je tiež, ale iba čiastočná pravda.

Jedni ukazujú na druhých a druhí na prvých. Dokolečka, dokola už vyše tridsať rokov. A tak sa to systému páči.

No a teraz poďme k oprávneniam odborov podľa Zákona o kolektívnom vyjednávaní. Najprv odbory zasadnú za vyjednávací stôl so zamestnávateľom a niekoľko kôl vyjednávajú, nasleduje sprostredkovateľ a ak zamestnávateľ ostáva na svojich pozíciách, môžu začať zbierať podpisy pod uskutočnenie ostrého štrajku. Na uskutočnenie ostrého štrajku, ktorý je najúčinnejšîm nástrojom na dosiahnutie svojich požiadaviek, potrebujú odborári účasť         na hlasovaní aspoň polovice zamestnancov +1 a z tohto množstva súhlas polovice hlasujúcich zamestnancov +1. Hlasujú všetci zamestnanci, nielen členovia odborov, takže argumentovať nízkou podporou zamestnancov a nedostať sa do tohto bodu v rámci kolektívneho vyjednávania a tak reálne zistiť podporu zamestnancov je prinajmenšom zo strany odborárov populistický alibizmus. Ja viem, že je pohodlné ustúpiť zamestnávateľovi, ešte pred týmto krokom a začať sa vyhovárať na slabú podporu zamestnancov, ale toto organizovanosť              v odboroch v zásade neposilní. Otázkou zostáva, či takýto postup naozaj odborom, aj zamestnávateľom nevyhovuje, však sme niečo vyjednali a za to, že nie viac, môžete vy zamestnanci, lebo ste nás nepodporili.

Bolo by voči zamestnancom korektné zverejniť “dohodnuté” platy odborových funkcionárov, “primerané” prevádzkové náklady, ktorými zamestnávatelia prispievajú na administratívny chod odborových organizácií a hlavne, či zamestnávateľ neprispieva do odborovej kasy finančným príspevkom podľa paragrafu 240 ods.3 ZP. za nespotrebované pracovné voľno      s náhradou mzdy na odborovú činnosť. Lebo toto všetko sa tiež dojednáva v rámci kolektívneho vyjednávania!!!

Tento začarovaný argumentačný kruh odborových funkcionárov a zvaľovanie viny len           na zamestnancov nečlenov odborov za slabé výsledky je na Slovensku udržiavaný                   od nepamäti. Reálnu silu odborov zistia funkcionári až ambicióznymi požiadavkami            pre zamestnancov a hlavne hlasovaním / nie podpisovaním kadejakých podporných petícií/ zamestnancov o ostrom štrajku za tieto požiadavky. Stále má zamestnávateľ dosť času           na ústup a odbory nemôžu týmto postupom nikdy stratiť tvár pred zamestnancami. Až teraz môžu začať hovoriť funkcionári o podpore, alebo nepodpore.

PS: Jediný väčší ostrý štrajk sa na Slovensku uskutočnil vo VW s obrovskou podporou zamestnancov. To prečo ho pán Smolinský vyhlásil pár dní pred koncom platnosti dodatku  ku KZ a zmaril týmto krokom dobrý výsledok pre zamestnancov je otázka na neho a “moderných” právnych zástupcov. Zamestnávateľ mesiac na to dostal od štátu “bolestné”     vo forme zmeny statusu strategickej investície a prišiel k obrovským pozemkom v katastri Devínska nová ves. Ostatné oprávnené otázky a súvislosti s touto podporou by boli konšpiráciou, ale v zásade ostala aj ovca celá aj vlk sýty, akurát zamestnanci ťahali za kratší koniec.

Takže treba si naliať čistého vína a začať zamestnancom hovoriť pravdu a nie pohodlné polopravdy. Iba tak dosiahnu odborové organizácie zvýšenie organizovanosti zamestnancov  v odboroch a zamestnanci zvýšenie svojej ceny práce.

Otázkou zostáva, či je to aj záujem systému /rozumej politikov, zahraničných korporácií a domácej oligarchie/.

Ján Sýkora – Predseda OZ ČLEN