Slovenský štát nebol klérofašistický

14.marca 2021 šéfredaktorka SME napísala článok: Kto dnes oslavuje Slovenský štát? „Mnohí si myslia, že je minulosťou. Lenže je stále prítomný. Zhmotňuje sa v hlavách ľudí, ktorí sa odvolávajú na klérofašistický Slovenský štát ako na kolísku slovenskej štátnosti…, bola to kolíska tragédie, nízkosti a smrti pre desaťtisíce ľudí.“

Vybavila to dvadsiatimi riadkami, komunistickou terminológiou, ktorú nám počas 40 rokov komunisti vtĺkali do hláv:  „Slovenský štát bol klérofašistický!“ – nebol. Bol vtedy jediným riešením malého národa v terore medzi fašizmom a komunizmom.

Bol produktom Hitlera, ktorý chcel rozbiť Československo. Surovo tlačil Tisa, ako v r. 1968 Brežnev Dubčeka, aby konal proti svojmu svedomiu. Tiso nechal rozhodnutie na slovenský Snem, ktorý 14.3.1939 jednohlasne vyhlásil Slovenský štát, alternatívou bol osud Čechov alebo rozdelenie krajiny. Nový štát uznalo 27 štátov, aj Svätá Stolica a Sovietsky Zväz. Bola to historická udalosť, v ktorej Slováci ťahali v ťažkom období za krátky koniec. Proti boli komunisti, Česi, Maďari, Židia a evanjelici.

Tiso dokázal v rokovaniach s Hitlerom povedať „nie“. Pred koncom tvrdých rozhovoroch vo Viedni šokovaným Nemcom povedal: „Wo ist mein Hut? – Kde je môj klobúk?“ Chyby, ktoré sa stali počas nemilosrdnej vojny, boli najmä – prenasledovanie židovského obyvateľstva, prezliekanie kabátov a arizácia. Bol to čas, keď veľmoci pred Hitlerom, ktoré nás v Mníchove zradili, chodili v predklone.

Na Tisa dnes média iba nadávajú, zabúda sa aj na jeho predvídavosť v obrane proti boľševizmu. Snažil sa plniť Hlinkov odkaz: Slovensko bude biele, nie červené.

Kto ho chce lepšie pochopiť, mal by si prečítať jeho 8-hodinový prejav pred odsúdením na trest smrti. Bol katolíckym kňazom, vzdelaným a skromným, ktorý si plnil povinnosti farára v Bánovciach nad Bebravou. V r. 1939-45 nepodpísal ani jeden trest smrti.

Denne mnohé televízie Európy prinášajú filmy a seriáli o Hitlerovi. Ak by bol jeden z nich o prezidentovi Tisovi, komunisti a liberáli by vyskočili z kože.

Otázka vysídľovania Židov aj zo Slovenska, je témou mnohých publikácií. Na tomto diabolskom pláne Hitlera majú malý podiel aj Slováci, aj tu sa našli ľudia, ktorí to podporovali. Výsledkom bola tragédia asi 6 mil. židovského obyvateľstva, ktoré skončilo v koncentračných táboroch. Hlavnú vinu na tom však majú Nemci. Zo Slovenska sa vyviezlo asi 1% z týchto nešťastníkov, ale iba nám to stále pripomínajú. Menej sa spomínajú prezidentove výnimky, ktoré akceptovalo aj Nemecko a ktorými sa zachránilo vyše 10 tisíc občanov. Ani to, že Tiso po získaní správ o osude Židov pozastavil vysídľovanie, ktoré sa  zasa začalo až po vypuknutí povstania a obsadení Slovenska Nemcami, sa nespomína. K počtom vyvezených zo Slovenska sa pripočítavajú aj obyvatelia území, ktoré boli vtedy pod maďarskou správou. Treba pripomínať aj to, že mnohí Slováci pod hrozbou trestu smrti Židov ukrývali. Slovensko je v izraelskom oceňovaní týchto občanov titulom Statočný medzi národmi – Yad Vashem, čo do počtu obyvateľov, na prvom mieste na svete.

Po roku 1945 emigrovalo pred povojnovými komunistickými represáliami zo Slovenska asi 5000 ľudí, aj katolíkov a umelcov. Ušli najmä do Talianska, mnohí neskôr do USA, Kanady, aj Argentíny. Taliansko, kde vládli kresťanskí demokrati, ich veľkoryso prijalo. Ich umelecké diela v emigrácii sú súčasťou slovenskej kultúry a histórie, aj keď boli 40 rokov zakázané. Ani dnes o týchto osobnostiach veľa nevieme, nik ich systematicky neskúma a nesleduje. Takými boli napr. Valentin Beniak, Rudolf Dilong, Pavol Hnilica, Jozef Cíger Hronský, Michal Lacko, Ján Okáľ, Milo Urban, Gorazd Zvonický, Andrej Žarnov, Ernest Žaťko a Karol Sidor.

Po vojne väčšinovú stranu HSĽS na Slovensku zakázali. Po Aprílovej dohode katolíkov a evanjelikov, po ktorej ľudáci sľúbili vo voľbách v r. 1946 podporu Demokratickej strane,  získala táto strana, aj pre odporúčanie katolíckych biskupov, 61,4%, komunisti 30,5 %. V Čechách mali komunisti 43,3%, na Morave 34,5 %. Predsedom vlády sa stal Klement Gottwald. Po februárovom puči bolo aj Slovensko, za podpory slovenských komunistov, odsúdené na 40 rokov totality s týmito výsledkami:

– politicky odsúdení a rehabilitovaní – 70.000

– popravení z politických dôvodov – 100

– smrť vo väzeniach a pracovných táboroch – 570

– zastrelení na úteku z väzníc, pracovných táborov a cez hranice – 64

– vysťahovaní z bytu z politických dôvodov – 2 022

– odvlečení do ZSSR – 13 000

– príslušníci PTP (Pracovné technické prápory) – 39 800

– umiestnení v pracovných táboroch – 61 300

– emigranti z ČSSR v r. 1948-1988  – 450 000.

Po februári 1948 u nás zmizla kultúrnosť, KSS a ŠTB terorizovala slušných ľudí. Začalo to znárodnením, vyhadzovaním z bytov, likvidáciou politikov, „kulakov“ a učiteľov. Zrušili sa kňazské semináre, náboženská tlač a vydavateľstvá. Pre vieru šikanovali rodičov, deti neprijímali do škôl. Zlikvidovali vyše 900 kláštorov a tisícky rehoľníkov zavreli na roky do koncentračných táborov a väzení.

Komunizmus sa vždy prejavoval nenávisťou k iným názorom, bojom proti „triednym nepriateľom“ a „neexistujúcemu“ Bohu. Komunistická strana chcela všetko ovládať, jej reprezentanti sa svojim obetiam nikdy neospravedlnili.

Keby sme po vojne zostali štátom, mohli sme dnes sláviť 82. výročie samostatnosti. Napriek mnohým dokumentom o tomto tragickom období, väčšina našich médií pri jeho hodnotení používa starú komunistickú terminológiu, ktorá polarizuje Slovensko. Nesnaží sa o objektívnu analýzu, aj keď je veľa štúdií na túto tému, odbíjajú ju starými frázami.

Zaujímavý pohľad na krvavé 20. stor., v ktorom bolo zabitých vyše 300 miliónov ľudí, prinášajú memoáre kňaza Ladislava Hanusa: Pamäti svedka storočia (Lúč, 720 str., 2006).  ŠTB ho odsúdilo v r. 1952 za „špionáž pre Vatikán“ na 20 rokov. Odsedel si 13 a potom napísal 10 rozsiahlych monografií. S obsahom jeho pamätí sú nespokojní komunisti, ale aj Česi, Maďari, evanjelici, gréckokatolíci a niektorí katolíci. Autor neuznáva tabu témy, Slovenský štát opisuje svojimi očami. Evanjelikom pripomína čechoslovakizmus, averziu k Slovenskému štátu a nadšenie z prevratu v r. 1948. Gréckokatolíkom vyčíta ťahanie k Maďarsku a neveľkú radosť so samostatnosti. Píše o brutálnom a nepotrestanom postupe komunistov podľa sovietskeho vzoru – všetko zhabať, kontrolovať, zatvárať, súdiť a  likvidovať. Zrušili sa kresťanské organizácie, semináre, rehole a cirkevné školy. Autor tvrdí, že v opise histórie treba byť „odvážne a bezohľadne pravdivý“. Ak svedkovia niečo vynechajú, opis histórie sa bude líšiť od skutočnosti. V knihe sa opisujú aj témy, na ktoré sa často dívame totalitnou terminológiou: vznik ČSR, pomoc Čechov Slovensku, Mníchovská dohoda, Andrej Hlinka, Slovenský štát, Jozef Tiso, Slovenské národné povstanie, brutálne 50. roky, prenasledovanie katolíkov, vzťah Slovákov a Čechov, ich presadzovanie husitizmu a čechoslovakizmu, vzťah Slovákov a Maďarov, katolíkov a evanjelikov.

Popri holokauste nemožno zabudnúť ani na iné fakty: na desiatky miliónov mŕtvych v ZSSR, 1,5 mil. pri osmanskej genocíde Arménov, na tvrdý kolonializmus Anglicka a   vojenskú angažovanosť USA vo svete. Nemecko a jeho kľúčová vina v oboch svetových vojnách sa už menej spomína. Víťazstvo Sovietov je temer tabu, na oslavy konca vojny pozvali nie Putina ale Merkelovú. Tvrdí sa, že vojnu vyhrali spojenci, nie Rusi, ktorí v nej stratili 11 mil. vojakov a rovnaké množstvo civilov.

Slováci nebojovali 40 rokov, aj v tajnej cirkvi, proti ateistickému komunizmu, aby nás dnes poučovali liberáli. Ani 32 rokov slobody prejavu a historického bádania nateraz nestačí k objektívnejšiemu pohľadu na naše dejiny 20. storočia.

Jozef Mikloško