O mládeži, aj o všeličom inom

Pavol Országh Hviezdoslav už prvými slovami vo svojej básni Ó, mládež naša, tys´ držiteľkou rána… vyjadril myšlienku, že v mládeži je nádej posunúť Slovensko do lepšej budúcnosti. On i národní buditelia boli presvedčení, že výchovou mládeže k pracovitosti, ku krásnemu vzťahu k prírode, k pohybu, k záujmu o históriu, kultúru a k láske k vlasti, sa to podarí. Z týchto mét čerpali poučenie celé generácie. Viem o tom aj z mojej rodiny, kde mi mama hovorila, ako v čase maďarizácie jeden neznámy národný buditeľ, kňaz Matunák v Brezne, ich bral do prírody, kde ich učil spoznávať jej krásu, učil ich slovenské pesničky a básničky a vždy im pripomínal, aby nezabudli, že sú Slováci.

Spomenul som slovenské pesničky, náš folklór. Prečo sa nepýšime tým, že krásou a rozmanitosťou sme jednotkou na svete? Jednotkou bola Juhoslávia, tam každý národ má svoj prejav, ale bolo ju treba rozbiť, lebo bola proruská. Krása našich pesničiek, od východniarskych čardášov, cez liptovské trávnice, až po vinárske krásky, vytryskla z krásnej slovenskej, slovanskej duše. Úžasnú ľudovú hudbu majú aj ďalšie slovanské národy, napríklad Rusi, Česi, Chorváti.

Je to náhoda? Nie je o tej slovanskej duši? Akou ľudovou hudbou nás môžu ohúriť Nemci, Francúzi, Angličania, Holanďania? Krásna pieseň Škoda lásky, ktorú zložil Jaromír Vejvoda v Česku zľudovela a v Anglicku si myslia, že je to ich ľudovka. Stelesnenie americkej duše si predstavujem ako rozkročeného kovboja s revolvermi „prokletě nízko“. Napokon, preniesli to aj do medzinárodných vzťahov…

Naša ministerka kultúry asi ani netuší, čo som o našom folklóre povedal. Dnešná mládež si uvedomuje, že sú Slováci, pri medzištátnom futbalovom zápase, keď kričia Slovenskóóó, Slovenskóóó. Ale mali by si uvedomiť aj to, prečo sa povedzme aj Američania, či Nemci, po víťazstve na medzinárodných kolbištiach, zabalia do štátnej vlajky a hrdo behajú po štadióne (chvalabohu, robia to aj naši). Žiadna globalistická zástava neexistuje!

Slávna Európska únia má síce svoju zástavu, vlajku, ale, nie je to štát Európa (zatiaľ nie, chvalabohu), je to len čosi ako ideológia, ktorá nemá svoju dušu, ani korene. Pre každého vlasť je len jedna, ale túto skutočnosť si začne uvedomovať mladý človek len keď sa mu to do duše vštepí výchovou.

A tu je veľký aktuálny slovenský problém. Vo väčšine rodín rodičia pracujú od rána do večera, aby mohla rodina prosperovať. Tu sa treba zastaviť a hovoriť o kvalite života. Masovokomunikačné prostriedky stavajú do zlého svetla všetky predchádzajúce etapy existencie Slovenska. Rady si zgustnú najmä na ére „socializmu“ a na vojnovom slovenskom štáte. Nie je to nič iné, ako strach z porovnávania, ako žiarlivosť.

Stačí povedať príklad. Ak dnes štvorčlenná rodina z Bratislavy chce ísť cez víkend lyžovať do Vysokých Tatier, bude ju to stáť takmer 500 eur (cestovné, ubytovanie a permanentky). Dva víkendy? Priemerný plat je fuč. To je „úžasná“ kvalita života! Za socializmu, ako študentovi, mi stačilo ísť na brigádu do prístavu zhadzovať zemiaky, či uhlie a chodil som do hôr každý týždeň. A dalo by sa hovoriť o bezplatných rekreáciách atď.

Kvalita života nie je o lepšom mobile, dokonca ani nie o luxusnejšom byte. Praveký človek nemal nič a mohol byť šťastný. Za toho zlého socializmu sa pracovalo do druhej, do tretej popoludní a potom mali ľudia čas pre rodinu, na cestu do prírody, na šport, na kultúru, na rôznu záujmovú činnosť. Viem, že niekto začne hovoriť o neslobode, ale to je argument podobný vtedajšiemu „možno je v Amerike lepšie, ale bijú tam černochov“.

Vráťme sa však k téme. Výchova doma k vlastenectvu je dnes takmer o ničom. A v škole? Učiteľ si musí dávať veľký pozor, aby ho neobvinili z nacionalizmu, ba až z extrémizmu. Cirkevné prostredie už dávno nehrá takú rolu, ako to bolo v časoch našich národných buditeľov.

Celé sa to začína už v škôlke, keď deti pozerajú v televízii na akési príšery, kde nie je jasné ani to, kde to má hlavu. Už nie je vo zvyku pozerať krásne slovenské, české, či ruské rozprávky, kde dobro víťazí nad zlom, možno im dnešné deti už ani nerozumejú.

Je strašné uvedomiť si, že väčšina dnešných mladých ľudí neprečítala v živote ani jednu knihu. Preto komunikujú na neuveriteľne nízkej úrovni, nemajú slovnú zásobu, o gramatike je škoda hovoriť, v esemeskách na nej predsa nezáleží. Písať esemesky jedným nechtom, v tom jedinom sú lepší, než sme boli my.

Napokon aj formovanie celej populácie je poľutovaniahodné. Prečo sa kultúrna obec nevzbúri kriticky k programu televízie, kde ponúkajú neuveriteľne primitívne seriály typu Pumpa, Farma, Zámena manželiek, ktoré zaostávajú aj za latinskoamerickými telenovelami, kde bolo aspoň okienko do života tamojších národov?

K tomu aj „Smotánka“, ku ktorej sa mi ťažko hľadá slušné slovo a primitívna bezuzdná reklama, ktorá tiež prišla spoza oceána (vrcholom sú reklamy Niké. Naozaj nie je možnosť zabrániť tomu, aby nás dennodenne niekoľkokrát neobťažovali takými primitivizmami?).

Tu treba hovoriť aj o záplave bilbordov, ktoré špatia našu krásnu prírodu. Zdá sa, že ľudia si už na to všetko zvykli, že už prijali túto žumpu. A mládež sníva svoj americký sen – luxusné auto, zábava, dievčatá, drogy. Nesnívajú o tom, prácou si vydobyť miesto pod slnkom.

Zvyknem hovoriť, že posledné dobré, čo prišlo z Ameriky, boli zemiaky a kukurica. Mám priateľov vysokoškolských pedagógov, hovoria o katastrofálnej úrovni žiakov prichádzajúcich na fakulty. Nemajú základy zo stredných škôl. To však nie je dôsledok terajšej pandémie, tá to však znásobí. Čo však chceme, keď na čele ministerstva školstva, ktoré má pod palcom školstvo, vedu a šport, je človek, o ktorého „vzdelaní“ sa už popísalo veľa, o vede nemá ani potuchy, podobne aj o športe. A nie je žiarivým vzorom ani svojou príslušnosťou k istej komunite, ktorá síce existovala aj v časoch starého Ríma, ale iba dnes sa verejne producíruje.

V Biblii sa píše o Sodome a Gomore, o treste božom. Ten vždy prišiel, keď si niekto myslel, že jeho sláva siaha až do nebies. Aj teraz čaká jednu ríšu osud babylonskej veže, lebo si myslí, že môže celému svetu vnucovať takzvanú demokraciu, ktorej základom je biznis a z neho vyplývajúci rezultát o práve, že kto má peniaze, má aj pravdu.

Rímsky rečník Marcus Porcius Cato končil každý prejav vetou – a nakoniec myslím, že Kartágo treba zničiť (ja tu nenabádam že niečo, či niekoho treba zničiť, i keď viem, kam by som svoj ohnivý meč nasmeroval), ja končím tam, kde som začal. Nie, väčšina našej dnešnej mládeže nie je držiteľkou rána… O to viac si treba vážiť krásne slovenské rodiny, o ktorých to neplatí.