Spoločenské vedy – jednooký kráľ

Už od dôb Karola Marxa vieme, že skúmať problémy spoločnosti je možné dvoma rozličnými metódami. Ide o metódu systémovo sieťovú a metódu základnej bunky. Každá z nich prináša pre jednu a tu istú spoločnosť iné výsledky ale aj iné riešenie problémov. Zatiaľ čo systémovo sieťová metóda je v spoločenských vedách samozrejmosťou, jej náprotivok metóda základnej bunky je pre ne takmer neznáma.

Pravdepodobné dôvody:

• je nebezpečná lebo jej výsledok (návrh revolučného kroku) má siahodlhé následky buď pozitívne v prípade správnej definície základnej bunky a návrhu na jej odstránenie alebo negatívne ak sme sa pomýlili. Je tu možnosť aj jej zneužitia.

• neguje stávajúci stav a ako skutočná veda projektuje revolučnú zmenu čo je zo strany vládnucich štruktúr viac menej nežiaduce

Tieto skutočnosti však nemožno považovať za ospravedlnenie na nepoužívanie tejto metódy. Jej miesto je nielen v čase keď vzniká možnosť prípravy revolučného kroku ale aj ako kontrolnej metódy voči výsledkom a návrhom spracovaným systémovo sieťovou metódou. Vzhľadom na opísanú skutočnosť dnešným spoločenským vedám právom patrí titul „jednooký kráľ“.

Opis týchto metód

Systémovo sieťová metóda

Touto metódou sa definujú jednotlivé problémy v spoločnosti a navrhujú opatrenia na ich odstránenie. Ide o metódu používanú bežne v každodennej praxi pri oprave a údržbe existujúceho systému (napríklad vo volebných programoch). Pre vedecké hodnotenie spoločensko-ekonomickej formácie je nevhodná nakoľko je poplatná vládnucim štruktúram a nemá snahu ich odstrániť. Samozrejme je nevyhnutná na údržbu danej spoločenskej štruktúry do doby kým jej záporná základná bunka získa dostatočne veľké telo aby bola čitateľná pre vedeckú analýzu a projekciu revolučnej zmeny metódou základnej bunky.

Metóda základnej bunky

Sformuloval si ju Marx pre potreby skúmania spoločnosti asi pod vplyvom v tom čase sformulovanej „bunkovej teórie“ (1838). V úvodnom slove k prvému vydaniu Kapitálu na túto tému píše: „Protože je snadnější studovat hotové tělo než jeho buňku. Kromě toho, při rozboru ekonomických forem nám mikroskop ani chemické reagenty neposlouží. Tyto nástroje musejí být nahrazeny schopností abstrahovat. V měšťácké společnosti je však formou té ekonomické buňky výsledek práce ve formě zboží („TOVAR“ ako kategória = hieroglyf, poznámka autora), nebo-li má zbožní formu hodnoty. Její rozbor se nevzdělanci zdá být pouhým procvičováním důvtipu. Ono se skutečně jedná o důvtip, avšak jen tolik, kolik se o něj jedná v mikrobiologii.“

Z pohľadu dialektického prístupu ku skúmaniu spoločnosti (JA versus MY) je nevyhnutná.

Rozdiely medzi nimi

Pre pochopenie rozdielov medzi týmito metódami uvediem pohľad na marxizmus ako vedu. Marxizmus tak ako nás učili systémovo sieťovou metódou, bol chápaný ako súborné vedecké dielo Marxa s doménou v Kapitále. Ak sa pozriem na marxizmus metódou základnej bunky, potom zo skutočnej vedy vypadne všetko, vrátane prevažnej časti Kapitálu, mimo „Manifestu komunistickej strany“. Manifest následne sa nám zmesti do jednej jedinej vety, ktorou charakterizuje „Manifest“ sam seba: „V tomto zmysle môžu komunisti zhrnúť svoju teóriu do jedinej vety – zrušenie súkromného vlastníctva.“ Všetko ostatné je len ideológia (taktika) a nie veda!!! Zrušením súkromného vlastníctva sa mení záporná bunka (z pohľadu genetického inžinierstva ekonomický gén či alela) na kladnú.

Ďalší príklad: Od „zamatovej“ v tejto spoločnosti sa definujú tisícky rozdielov medzi kapitalizmom a socializmom pričom každý z nich má svojich zástancov i oponentov. Pravom tento chaos možno nazvať „Babylonským zmätením jazykov“, pretože tieto spory sa vedú v „jazyku systémovo sieťovej metódy“. Analýza, projekt a realizácia socializmu sa ale uskutočnila v „jazyku metódy základnej bunky“. Z projektu jasne plynie (viď Manifest..): kapitalizmus je založený na subjektívnom teda súkromnom vlastníctve kapitálu a socializmus na objektívnom, celospoločenskom vlastníctve kapitálu. Tej ktorej spoločensko ekonomickej formácii zodpovedá potom len to čo priamo vyplýva z ich podstaty (bunky). Tak napríklad použitie politickej nadstavby v podobe diktatúry či demokracie nemá priamu súvislosť so základnou bunkou tej ktorej formácie. Z toho plynie, že vyčítať socializmu diktatúru, gulagy či Stalina je vedecký nezmysel. Skutočný socializmus – spoločenské vlastníctvo je absolútne neutrálny prvok, podobne ako v kapitalizme „slobodný človek“. Samozrejme socializmus má podobne ako kapitalizmus svoju vlastnú negatívnu bunku o ktorej zatiaľ oficiálne nič nevieme ale o tom inokedy.

Za vedeckú nehoráznosť zo strany spoločenských vied považujem jej nezodpovedné manipulovanie s termínom revolúcia. Revolučná zmena je premena zápornej bunky spoločenskej formácie na kladnú a kontrarevolúcia náhrada pozitívnej bunky zápornou. Všetko ostatné čo sa v tejto súvislosti udialo je politika (taktika) zodpovedajúca konkrétnej situácii a nie veda. Masy potom v prevažnej miere oslavujú násilie a prelievanie krvi namiesto skutočnej revolúcie v spoločnosti.

Prečo som obvinil spoločenské vedy ako celok?

Po vyradení politickej ekonómie a vedeckého komunizmu z portálu Ministerstva školstva,vedy, výskumu a športu SR, niet vedného odboru ktorý by skúmal vývoj a projekciu „jednoty a protirečenia“ medzi „JA a MY“. Rodina, občina, rod, kmeň, kolektív, národ, štát, celosvetová spoločnosť v monoteistickom (jednookom) bádaní nenašli si miesto. Liberalizmus pozná len JA a tak už dnes nevieme čo je skutočná rodina, čo je muž a žena, nevieme čo je to národ či národnosť a je nám jedno či ľudská spoločnosť dospeje k sebazničeniu organizovanou degeneráciou či vojnou. „JA, si sedím na konári a je mi dobre – VY, čert VÁS ber“! Kvôli ideológii poplatnej „zlatému teľaťu“ si už nevážime ani svoju budúcnosť a ani budúcnosť našich potomkov. Fuj! Hanba nám!

Výzva

Nuž vážení akademici a profesori z oblasti spoločenských vied zdvihnite túto rukavicu a porozmýšľajte o jej obsahu. Samozrejme nezaškodí pre zdravý vývoj spoločnosti ak sa nad hodenou rukavicou zamyslia aj riadiace štruktúry spoločnosti tak ako (podľa mojej informácie) ÚV-KSSZ v roku 1966, keď dal vedeckej fronte vo forme výzvy na „materialistické“ zhodnotenie socializmu, slobodu na bádanie a právo na nekompromisné hodnotenie aj svojej práce.