Potrebujeme na dosiahnutie suverenity Slovenska novú stranu? Úvahy angažovaného dôchodcu.

Na svojom blogu občas publikujem úvahy iných. Aj teraz ide o dôchodcu. Môj blog zo 17. decembra (Je dopyt po novej suverenistickej strane silný? Ako zabrániť zopakovaniu národnej tragédie? – Hlavné správy – Blog (hlavnespravy.sk)) inšpiroval RNDr. Smolíka do napísania nasledujúcej úvahy, ktorú som len mierne skrátil:

„Už od slávnej príhody so Svätoplukovými prútmi sa traduje, že schopnosť Slovákov držať pospolu nie je príliš veľká. Koluje vtip, že keď sa zídu dvaja Slováci, tak založia tri politické strany. Zreteľne sa to ukazuje práve v týchto ťažkých časoch. Proti molochu veľkých strán, ktoré sú viac alebo menej pod kontrolou zahraničných skupín, dokážu pronárodne orientovaní ľudia postaviť len malé rozhádané skupinky. Nečudo, že volanie Slovákov po zjednotení týchto skupiniek je silné a akákoľvek nová strana je vnímaná negatívne, len ako nové polienko do ohňa všeobecnej rozhádanosti. Máme už skúsenosť s tým, ako to dopadne, keď jediné, čo drží ľudí pospolu, je spoločný nepriateľ. Spomeňte si na prevrat v roku 1989. Bok po boku tam bojovali proti starému režimu ľudia, z ktorých sa čoskoro stali úhlavní nepriatelia.

Ak by nám stačilo zbaviť sa Matoviča, možno by nám nejaký narýchlo zbúchaný účelový konglomerát pronárodných strán mohol stačiť. Ale stačí nám zbaviť sa Matoviča? Keď sa ho zbavíme a nahradí ho Naď, bude to lepšie? Potrebujeme ho nahradiť niekým, komu uveríme, že bude dostatočne lojálny k slovenskému národu a dostatočne schopný, aby urobil pre jeho suverenitu všetko, čo treba. A že sa nenechá od zahraničia ani oklamať, ani podplatiť, ani zastrašiť. Povedzme si otvorene, nedá sa povedať, žeby sa to tu takými ľuďmi nejako hemžilo. Ani pronárodne orientované strany ich neponúkajú. Ak by sa aj tieto pronárodné strany, hnutia a skupinky zjednotili, aby sa zapáčili národu, v skutočnosti by toho dokázali len pramálo.

Dovolím si prirovnanie. Lietadlo nepotrebuje viac kapitánov. Stačí mu jeden, ale dobrý. Volanie po zjednotení národných strán je ako volanie po tom, aby si do kokpitu sadlo čo najviac kapitánov. Tade naozaj cesta k riešeniu nevedie. Potrebujeme jedného dobrého kapitána. A toho musíme buď nájsť alebo vychovať. Môžeme to prirovnať aj ku športu. Ak by sa na Slovensku nenašiel ani jeden športovec, ktorý by podal dostatočný výkon na to, aby sa kvalifikoval na olympiádu, tak na tej olympiáde zastúpení nebudeme. Vtedy nám nepomôže nájsť viac športovcov, ktorí sa takmer kvalifikovali. Nepotrebujeme veľa športovcov, stačí nám jediný. Taký, ktorý vyhrá zlatú medailu.

Ako pomôžeme športu? Tak, že budeme vyhľadávať talenty, budeme ich motivovať a vytvoríme im prostredie, v ktorom sa môžu rozvíjať. To isté je aj s politikou. Ak sa Slovákom nepáči, že tu máme veľa rozhádaných straničiek, tak majú úplnú pravdu. Nijako nám nepomôže, keď ich budeme mať ešte viac. Musíme sa sústrediť na kvalitu a nie na kvantitu.

Predstavte si, že sa v národe nájde jeden športový talent, zárodok olympijského víťaza. Ten talent musí vyrásť v konkrétnom športovom klube. Na lúke za dedovou stodolou sa dnes k olympijským výkonom nedopracujete, potrebujete isté zázemie. Aj na tú olympiádu vás musí niekto prihlásiť. Takže na jednej strane je pravda, že väčšie množstvo klubov s priemernými športovcami je nám nanič, ale na druhej strane nemôžeme paušálne odmietať všetky kluby, pretože budúci olympijský víťaz sa zrodí v nejakom klube.

Podobne je to s politikmi. Bez strany, hnutia, alebo politicky orientovaného zoskupenia vrcholovú politiku robiť nemôžete. Ak sa objaví nový štátnik, ktorý dokáže postaviť suverénne Slovensko na nohy, tak bude musieť pracovať v prostredí nejakej strany. Aj keby jeden z jeho prvých počinov, keď sa dostane k moci bol, že túto povinnosť závislosti politikov od strán zruší.

Je pravda, že nepotrebujeme ďalšie priemerné strany. Stačí nám jedna. Tá správna, vedená duchom geniálneho štátnika. No kým sa taká strana nevynorí, nemôžeme nad stranami paušálne ohŕňať nos. Musíme medzi nimi hľadať tú správnu, až kým ju nenájdeme.

Keď sa hovorí o koncepcii suverenistov, tak si ľudia všímajú práve takú stranu. Strana je ale len sekundárnym nástrojom. Ťažiskom je spoločenstvo, ktoré sa v návrhu nazýva Inštitút. Formálne to bude asi občianske hnutie. To nie je podstatné. Rozhodujúcim bude prostredie, v ktorom sa budú hľadať riešenia. Také riešenia budú musieť mať aj politický aspekt, a preto sa tej strane (ako nástroju) asi nevyhneme. Nebude to jediný aspekt, ba nebude to ani najdôležitejší aspekt. Politika môže dať politickú moc. No na to, aby bola táto politická moc užitočná, treba vedieť, čo s ňou urobiť.

Politická moc nie je jediná vec, ktorú národ potrebuje na to, aby jeho krajina prosperovala a aby sa v nej dobre žilo. Napríklad je dosť dôležité, aby boli ľudia múdri a uvážliví, vzdelaní a vynaliezaví, láskaví a ohľaduplní, smelí a obetaví, zdraví a pracovití, nesebeckí a obetaví. Ale predovšetkým morálni. So svedomím a citom pre dobro celku. So srdcom a schopnosťou súznieť s harmóniou vesmíru.

Ako vidno, čaká nás tu roboty ako na kostole. A ak vás dnes suverenisti vyzývajú do roboty pre dobro národa, je to práve to, o čom politika má byť. Politika je len časť z toho, vôbec nie tá najdôležitejšia.

História nám neraz ukázala, že na to máme. My Slováci máme na to vytvoriť si a udržať štát, v ktorom sa dobre žije. A nielen nám,  ale každému, kto tu bude chcieť žiť s nami podľa našich pravidiel. Netreba vopred hádzať flintu do žita. Každý má nadanie na niečo iné, každý si nájde spôsob, ako prispieť ku spoločnému cieľu podľa svojich možností. Spoločne to dosiahneme.“

RNDr. Marian Smolík, Bernolákovo