Idiot …

Idiot. Ide pôvodne o latinské slovo, označujúce v dobách gréckych mestských štátov ľudí, starajúcich sa iba o svoje vlastné záujmy na úkor celku. Neskôr sa názov idiot začal používať na označenie ľudí s veľmi nízkym intelektom, všeobecným laikom a to až do takej miery, že to úzko súviselo aj s naivitou a duševnou zaostalosťou vôbec. F. M. Dostojevskij, autor románu Idiot stvárnil tento fenomén v hlavnej osobe románu, kniežati Myškinovi.  Na prvý pohľad sa vtedajšej smotánke javí knieža ako naivný prostáčik, človek čistej duše, neschopný akejkoľvek podlosti. Až neskôr  sa ukáže, že ide o neliečeného silného epileptika, ktorý neskôr tejto chorobe podľahne. Dej románu je samozrejme omnoho podrobnejší a zložitejší, ale pre demonštráciu podobenstva s niektorými osobami a dejmi v súčasnosti zrejme postačuje.

Suplanti. Už školáci dobre vedia a rozumejú tomuto výrazu, keď im na hodinu nepríde pôvodný učiteľ, ale náhrada. Zvyčajne to býva zo závažných zdravotných či iných dôvodov. Tomu sa určite dá ľudsky rozumieť, no tragédiou sa stáva, keď je to bezdôvodné v prípade ministrov, alebo dokonca aj premiéra, ba čo viac, keď ide o ministrov veľmi dôležitých rezortov. Ide o prípad vrcholnej nekompetentnosti, keď zodpovednosť za testovanie nie je zverená ministrovi zdravotníctva, ale obrany. Keď nákupy antigénových testov má zabezpečovať minister hospodárstva. No a ako by to vyzeralo, keby naopak nákupy vojenskej techniky zabezpečoval minister zdravotníctva ?! Ako sa hovorí, ryba vždy smrdí od hlavy, Matovič už toho postváral pri riadení / či skôr neriadení / nášho štátu už priveľa chýb na ktoré potom doplácame my všetci.

Panoptikum. Medzi ľuďmi sa už často skloňujú v prípade pôsobia vlád terajších aj minulých na neschopnosť jej aktérov a aj ich nekompetentnosť a teda amaterizmus rôzne nelichotivé prirovnania : idioti, hlupáci, blázni, šialenci, holiči, bábkoherci, ale aj klamári, podvodníci, korupčníci, zločinci. Sú síce dosť nelichotivé, ale v podstate pravdivé. Je príznačné, že nech vládu tvorí akékoľvek politické zoskupenie, akýkoľvek politici, ak zacítia moc, okamžite sa menia z obyčajných ľudí na akýchsi nadčlovekov, ktorí nielenže stratili prepojenie s realitou, ale začínajú žiť v akejsi bubline, ktorá ich bezpečne oddeľuje od obyčajných, slušných a dobrých ľudí. Takto nejak a ešte ostrejšie to definovala aj sestra Matoviča, ak to ale je pravda, čo zverejnili masmédiá.

Sila slova. Alebo aj kultúra slova, ktorá tak bytostne chýba hlavne niektorým našim čelným predstaviteľom vlády, ale s výnimkou pani prezidentky, ktorá naopak vystupuje vždy s vysokou kultúrou slova, umocnenej vysokou úctou k štátnemu jazyku a bez používania rôznych žargónových výrazov, hodných tak akurát slovníka pouličných povaľačov. Už vo svojich predošlých blogoch som sa snažil poukázať na znevažovanie nášho štátneho, spisovného a pre väčšinu ľudí našej krajiny aj rodného jazyka, ktorý je nezmazateľne a nezastupiteľne hlavným nositeľom našej kultúry. No nie je to len zo strany tých zodpovedných, ale cudzie výrazy vcelku bez veľkého odporu preberáme aj vo verejnosti. Ak by som mal použiť slová klasika, tak inteligencia sa neprejavuje v tom, koľko cudzích slov použijem vo vete, ale ako ovládam štátny jazyk.

Nehaňte ľud môj … V minulých dňoch sa niektorí čelní predstavitelia nemiestne až hrubo vyjadrovali a aj stále vyjadrujú o obyčajných, slušných a dobrých ľuďoch, ak im svojimi protestami pripomenú ich chyby a nedostatky obmedzujúce ich ľudské práva. Nie je tu miesto, aby som zopakoval všetky tie invektívy, urážajúce a ponižujúce ľudskú dôstojnosť. Ich autorom by som chcel pripomenúť aspoň jeden verš s básne romantického básnika Andreja Sládkoviča :                   Nehaňte ľud môj, ústa nečisté !

že odtok od je hlúpy,

múdrosťou jeho vykúpení ste

                                       a ešte raz vás vykúpi !

Či nepočuješ slová rozumné,

čo deň po dni opakuje ?

Večné v nich pravdy, hlboké, rozumné,

                                       ten ľud vedu si hotuje.