Vládna moc úmyselne nehovorí občanom SR, čo chystá EÚ. Časť II.

<!–
@page { margin: 0.79in }
P { margin-bottom: 0.08in }
–>

EÚ je podľa Donalda Tuska garanciou slobody, dôstojnosti, demokracie a nezávislosti. Sú to samé prázdne slová, len aby pomáhali masírovať ľudské mysle. Už som spomenul Martina Schulza a jeho jasné stanovisko, že EÚ nie je o tom, aby dav rozhodoval o svojom osude. Má nás teda v súvislostiach našej integrácie do väčšinovej spoločnosti zaujímať aj otázka, aké hodnoty v skutočnosti táto spoločnosť ( západná ) v súčasnosti preferuje, o aké hodnoty sa zvádza boj. Jadro, západná Európa ako väčšinová spoločnosť preferuje politiku riadenej migrácie a islamizácie spoločnosti. To nie je fráza, o tom rozhodli výsledky volieb napríklad v Rakúsku ( voľba prezidenta ), v Holandsku ( parlamentné voľby ), vo Francúzsku ( voľba prezidenta a parlamentné voľby ), v Nemecku ( parlamentné voľby ).

Je migrácia a islamizácia západnej spoločnosti v národnoštátnom záujme Slovenskej republiky ? Bezpečnosť domorodých občanov západnej spoločnosti je ohrozovaná nielen migráciou, ale aj teroristickými útokmi, pričom politické elity nerobia nič zásadného v prospech svojich občanov iba kondolujú a posilňujú právomoci represívnych zložiek štátnej moci a postupne obmedzujú slobodu. Aj toto má byť v záujme občanov SR či národnoštátnym záujmom ? Bolo v národnoštátnom záujme SR, aby prijatie Lisabonskej zmluvy bolo zrealizované bez súhlasu občanov členských krajín EÚ ? Ako Brusel v tomto prípade garantoval demokraciu, aby o podstatnej záležitosti národných krajín bolo rozhodnuté bez ich občanov ? Pripomeňme si: dáv nesmie rozhodovať o svojom osude !!!

Je v národnoštátnom záujme, aby štát či EÚ dávali nadnárodným korporáciám neobmedzenú moc nad celým priestorom členských krajín a ich obyvateľstvom cez schválenie dohody o voľnom obchode ? Náš Róbert Fico si pripisuje zásluhy na tom, že bola podpísaná dohoda o voľnom obchode medzi EÚ a Kanadou, pričom táto krajina má 32 miliónov obyvateľov a EÚ bez Veľkej Británie 443,- miliónov obyvateľov. Z titulu Predsedníctva SR v Európskej rade bol Róbert Fico prítomný tam, kde sa prijímalo zásadné rozhodnutie o podpise zmluvy CETA – v jadre EÚ. A zase. V duchu filozofie EÚ Brusel či národné vlády členských krajín vôbec nebrali do úvahy masové protesty obyvateľov proti zmluvám CETA a TTIP.

Dav nesmie rozhodovať o svojom osude, ale ak sa zmluva začne realizovať, dôsledky pre život obyvateľov v Európe môžu byť katastrofálne. Prečo ? Bez ochrany štátu ľudské práva sú v ohrození a iba zdrapom papiera. Naše základné ľudské práva nám zoberú korporácie cez korporatné EÚ – zmluvy typu CETA a TTIP. Ak moc štátu ( štátna moc ) je podriadená záujmom korporácií, je to už vrchol drzosti a bezohľadnosti určitých ekonomických a politických štruktúr spoločnosti, ktoré majú byť v skutočnosti „usmernené“ v záujme blaha spoločnosti a zachovania ústavnosti či demokratického právneho štátu.

Podľa Američana Róbertsa TTIP a CETA nie sú obchodnými dohodami, ale robia globálne korporácie nezávislými na zvrchovanosti národov. Globálne korporácie sa stávajú suverénnymi vládcami nad krajinami, v tomto prípade cez CETU v Európe. Je to najhoršia forma finančného a ekonomického imperializmu v histórií sveta ! Podľa Róbertsa, ak by reprezentant štátu s tým súhlasil, tak to, čo urobil, by bola vlastizrada ! A čo v tomto prípade naša vládna moc ? Prijatie a schválenie dohody CETA prijala ako jeden z pozitívnych výsledkov Predsedníctva SR v Európskej rade v druhom polroku 2016.

Touto dohodou dal EÚ oficiálne do rúk korporáciám v Kanade a USA praktický neobmedzenú moc nad každou členskou krajinou, do ktorej sa rozhodnú vstúpiť. A zase platí, že EÚ a predstavitelia národných štátov nepotrebujú brať do úvahy názor svojich obyvateľov či žiadať od nich súhlas k takémuto kroku, hoci podľa Ústavy ( napríklad SR ) občan je zdrojom štátnej moci národného štátu.

V akom národnoštátnom záujme bolo potrebné vzdať sa zahraničnej politiky v prospech Bruselu či inštitucionálnych štruktúr EÚ ? Podľa programového vyhlásenia vlády SR je to vysvetlené tým, že musí ísť o jednoznačnú kontinuitu v proeurópskej a proatlantickej orientácií SR. A už vôbec nie je pravda to, že zahraničná a európska politika je podriadená záujmom štátu a slúži občanom. Táto politika slúži predovšetkým záujmom USA a záujmom EÚ. Moc v oblasti zahraničnej a európskej politiky zásluhou našich zástupcov získal Brusel a tam sa ( ako v jadre ) prijímajú zásadné rozhodnutia, smernice, postoje.

Azda je v záujme nášho štátu a v záujme občanov, že sa vo svete dejú veci, ktoré nie sú dobrou vizitkou demokratického Západu. Zvrchovanosť a suverenita nášho národa nemôže byť v tom, keď naši čelní predstavitelia štátu sedia za jedným stolom s predstaviteľmi väčšinovej spoločnosti ( západnej ), ktorí nemajú problém po svete organizovať vojny, ničiť národy, organizovať prevraty, drancovať prírodné bohatstva cudzích krajín. Azda súčasná situácia v Iraku, Afganistane, Líbyí, Sýrií či na Ukrajine je aj v našom štátnom a občianskom záujme ? Iba sedieť za stolom EÚ či za stolom NATO a ustráchane prikyvovať k tomu, čo plánuje vystrájať väčšinová spoločnosť vo svete, respektíve so všetkým súhlasiť, to nie je životný priestor pre SR a jej obyvateľov.

Akonáhle bolo jasné, že iniciatíva v oblasti zahraničnej a európskej politiky prešla na Brusel, bolo pre vojnových štváčov z väčšinovej spoločnosti jasné, čo majú robiť. A jedným z významných krokov bol zrod konfrontačnej politiky demokratického Západu s Ruskom. Aby tento zrod bol úspešný, bolo potrebné zorganizovať a založiť ukrajinskú krízu, ktorej efekt bol dosiahnutý štátnym prevratom a nastolením takých politických persón, ktoré zvládli úlohu poštvať Ukrajinu proti Rusku a obviniť Rusko, že je agresor. V záujme občanov SR nie sú sankcie proti Rusku, ale väčšinová spoločnosť ich potrebuje, pretože jej predstavitelia potrebujú ďalej proti Rusku štvať, zbrojiť a hlavne militarizovať priestor v rámci Východnej Európy. Ideme tak ďaleko v prekrúcaní skutočných hodnôt v spoločnosti, že túto militarizáciu priestoru Východnej Európy politici vysvetľujú ako znak posilňovania našej bezpečnosti.

Takže, opäť je tu zaujímavá otázka. Čo sme dosiahli, sediac za stolom EÚ ( či NATO ), kde sa rozhodovalo o budúcnosti ? Politikom mierumilovnej krajiny vôbec nevadí, ak sediac za spoločným stolom, sa ani nepokúšajú brániť mierové spolunažívanie medzi krajinami a princíp nezasahovania do vnútorných záležitosti iných krajín. Dovolím si uviesť citát od Američana Róbertsa: „Prečo nečinne sedí Európa ? Kto zabil mierové hnutie ? Svet a americkí ľudia zúfalo potrebujú držať vojnového štváča USA na uzde. Je potrebné zvolať Medzinárodný súd, súdiaci nepriateľov pretrvania života na Zemi. Obžalovanými musí byť americká vláda a záujmové vojnové skupiny.“

Akým štátnym záujmom a službe našim občanom je činnosť operačnej skupiny pre strategické komunikácie East StratCom Task Force, ktorej jedným z hlavných úloh je boj proti ruským dezinformačným kampaniam, ktorá vraj za dva roky svojej práce odhalila viac ako tritisíc dezinformácií proti EÚ. Tento cenzorský úrad bol založený na základe rozhodnutia hláv štátov a vlád EÚ v marci 2015 ( a teda aj za našej účasti pri spoločnom stole ) v rámci kampane „EÚ proti dezinformáciám.“ Podľa vysokej predstaviteľky EÚ pre zahraničnú politiku Federici Mogheriniovej pri boji s falošnými správami je veľmi dôležité, aby skutočné správy sa dostali k čo najširšej verejnosti ako vo vnútri, tak i za hranicami EÚ. A zase je to len nezmyselné bľabotanie, pretože skutočné správy verejnosti ani z EÚ a ani z médií v SR nikto nemá záujem predkladať.

Čo z niekoľkých hodnotových príkladov z prostredia EÚ vyplýva ? Aby sa každý človek, ktorý sa zaujíma o dianie v SR a v EÚ, zamyslel,či existuje niečo také ako presadzovanie národnoštátnych záujmov v EÚ. Západná spoločnosť ako väčšinová spoločnosť má cez svojich predstaviteľov záujem, aby ostatní členovia sedeli za „stolom EÚ“ v pozícií podriadených, ochotných uznať význam a potrebu prijatých rozhodnutí. Jadro EÚ sa preto môže právom javiť ako nekritické uctievanie Nemecka a Francúzska v prvom rade.

Chápanie hodnôt na úrovni západnej spoločnosti sa z určitých dôvodov mení nie k lepšiemu, ale k horšiemu smeru. Väčšinová spoločnosť reprezentovaná politikmi požaduje, aby boli rešpektované jej hodnoty. V prípade ilegálnej migrácie je to ich chápanie takých hodnôt ako SOLIDARITA či POMOC. Iné chápanie uvedených hodnôt sa neprijíma, dokonca z postojov Európskeho parlamentu vyplýva, že národná bezpečnosť nemôže slúžiť ako zámienka k obchádzaniu činnosti na európskej úrovni.

Zoberme si úlohu demokratického Západu, ktorý prostredníctvom NATO riešil potláčanie odlišných názorov ľudu Juhoslávie. Za dobu od 23.marca 1999 do 1.5.1999 zbombardovaných 3.500 srbských továrni, zvrhnutých 2500 križujúcich rakiet a 700,- tisíc traskavých bômb vrátane ochudobneného uránu 238. Takéto a podobné vojnové zločiny nás vôbec nedokážu vyviesť z rovnováhy. Väčšinová spoločnosť – západná spoločnosť vie, prečo sa to musí robiť. Za „stolom EÚ“ či „stolom NATO“ sme nemí baránkovia, veď členstvo zaväzuje. Výstižne to komentoval minister zahraničných vecí ČR Zaorálek: „Konečne niekde patríme a musíme sa podľa toho chovať.“

Môžeme túto časť uzatvoriť tak, že v konečnom dôsledku integrovať sa môžeme len do väčšinovej spoločnosti – západnej spoločnosti, ktorá si po svojom nastavuje hodnoty potrebné k naplneniu jej záujmov a potrieb. Toto začleňovanie sa deje s podmienkou odovzdávania riadenia štátu mimo rozhodujúceho vplyvu národného parlamentu a národnej vlády na úroveň nadnárodnej moci v Bruseli. Všetko sa však zároveň deje bez vplyvu a súhlasu občanov, o ktorých nemajú záujem štedro dotované mimovládne organizácie a ani samotná vládna moc a politické elity. Ak sa tento nezmyselný proces začleňovania sa do západnej spoločnosti nezastaví, Slovenská republika bude mať možnosť zmeniť sa na región Slovensko, ktorý sa ocitne pod vládou európskeho super štátu. Ale o tom ešte v ďalších častiach. Už teraz sa však ukazuje, že voľby do zákonodarného zboru – do NR SR riešia zaujímavú pozíciu – rozhodujú o tom, kto zradí Slovenskú republiku, kto sa stane vlastizradcom za podpory občanov – voličov.

Koniec II. časti

Pokračovanie v III. časti

Dušan Hirjak