Svedectvo Gabriela Hoffmanna o koncentračnom tábore v Seredi

Koronavírus v našej spoločnosti pácha veľké škody. Je tu však oveľa horšia epidémia, ktorá už desaťročia ničí, znemravňuje a odkresťančuje našu spoločnosť. Je to epidémia mysle, ktorá už spôsobila obrovské ľudské a materiálne škody v našom štáte. Epidémia mysle, ktorá nenávidí pravdu a teraz pod maskou antifašizmu a „demokratických hodnôt“ vytvára z mediálneho priestoru ideologickú arénu triedneho boja, kde je úcta k človeku nahradená nenávisťou.

Ako uprednostniť lásku k pravde pred sebaláskou, ako zachovávať úctu k človeku bez ohľadu na ideológiu – v tom je nám vzorom židovský lekár a publicista Mudr. Gabriel Hoffmann:

Pochádzal zo siedmich detí. Jeho predkovia prišli na Slovensko zo Španielska pred 500 rokmi a usadili sa v Turzovke. Bol konvertitom na katolícku vieru, k čomu prispel aj jeho otec, ktorý sa tiež stal katolíkom. To prinášalo celej rodine za posledné storočie nemalé ťažkosti, ako o tom hovorí v nasledovnom rozhovore z r.1997:

„Môj otec veľmi rád čítal. A tak veľmi podrobne poznal aj Bibliu, dejiny židovského národa, poznal veľmi dobre obdobie Ježišovho života. Už aj môj dedo bol veľmi tolerantný a naklonený ku katolíckej viere. Otec ako 16-ročný, keď študoval na žilinskom gymnáziu, vstúpil na jednom žiackom stretnutí a prehlásil, že on, ako mladý človek po poznatkoch, ktoré získal, je presvedčený, že Ježiš je jedinou osobnosťou, ktorá môže ľudstvo zachrániť a jedine osobnosť Ježiša môže urobiť židovský národ skromnejším, mierumilovnejším a oddanejším pravej viere.“

„Povedal, že podľa jeho poznania, teda môjho otca, židovstvo už v dobe Kristovej stratilo všetky atribúty jediného vyvoleného národa a Božím národom môže byť iba ten, ktorý uzná Kristovo Božstvo. Toto povedal môj otec na žilinskom gymnáziu v roku 1890.“

Konvertovaných na katolícku vieru pochovávali „zaživa“

„Reakcia zo židovskej strany bola veľmi nepriaznivá, až nepriateľská a to sa potom dialo stále, až na výnimky. Podľa predpisov Talmudu toho, kto vystúpi zo židovskej obce, prehlási táto komunita za mŕtveho a to podľa náboženských predpisov a aj vykoná za neho obrady ako za mŕtveho. A tak otca prehlásili za mŕtveho a s ním aj nás, všetky jeho deti. Otca ako lekára bojkotovali a radšej chodili do Humenného. Tí chudobní Židia však otca k sebe volali. Bola tu však ešte taká dosť neuveriteľná vec, ale dvaja sninskí rabíni, jeden starší ortodoxný a mladší modernejší, ale pravoverný, tí dvaja voči nám neprejavili nijaké nepriateľstvo. Ostatní židia nás nemali radi. Stalo sa žiaľbohu aj to, čo dodnes, aj keď som katolík, nemôžem bývalým súvercom zabudnúť, že jeden z nich na otca napľul, ako znak opovrhovania. Toto vo mne, žiaľ, zanechalo nezmazateľné stopy.

Okrem toho, že nás vyhlásili za mŕtvych, vyslovili na naše hlavy kliatbu, tú ktorú vyslovili pred Ježišom a ktorá sa uskutočnila. Celé dejiny to potvrdzujú, čo vyslovili sami nad sebou. Dejiny a ľudská spoločnosť sa obrátili proti židovskej pýche a ich predstavám o vyvolenom národe, ale oni si do dnešného dňa nevedia uvedomiť, že privilégium židovského národa ako vyvoleného padlo a že ukrižovali vlastného Mesiáša.“

Účasť v SNP

„Ja svoj pôvod a rod nikdy nezapriem. Hovorím číročistú svätú pravdu. Bol som účastníkom SNP, s ktorým som nikdy nesúhlasil. Boli také okamihy, dni, keď som sám seba klamal, že je to povstanie proti Nemcom. Ako vojak slovenskej armády som bol poručíkom a veliteľom 20-člennej zdravotnej skupiny a bol som príslušníkom žilinského pluku pod velením plukovníka Dobrovodského. Keď ten padol, velenie prevzal kapitán Repašský. Povolali nás bez toho, že by sme presne vedeli, o čo ide, nevedeli sme, proti komu je to povstanie, či proti Nemcom, proti vlastnému štátu, či proti Rusom… Na fronte pri Dolnom Hričove a Žiline sme sa pýtali, proti komu sa máme postaviť do zákopov. Potom nám ohlásili, že nastupujú Nemci. Dostali sme rozkaz ustúpiť, tak sme pripravené vykopané zákopy opustili a dosť neorganizovane sa dostali smerom na Vrútky do Priekopy. Tam nás znovu postavili do frontovej línie.

Nemci rýchle rozvrátili obranné sily tzv. Slovenskej povstaleckej armády a prenasledovali nás. V Martine sme zostali 2-3 dni stáť a znovu sme museli ustúpiť, lebo Nemci zaútočili na Martin. Pri Martine v Priekope som mal svoju zdravotnú ošetrovňu. Keď som protestoval u veliteľa, že ošetrovňu sme postavili zle, blízko prvej línie, tak môj kolega, syn riaditeľa Národnej banky hovorí: Gabi, ty si zbabelý! Sme na dobrom mieste. Tu počkáme na Nemcov a zastavíme ich. Ale ako sa Nemci priblížili, tento môj hrdinský spolubojovník sadol do nášho jediného auta a opustil nás, takže sme ho už v živote nevideli. Takže i z Martina nás Nemci vyhnali. V tej našej armáde boli všelijaké zložky, až sme sa v tom nevyznali: vedeli sme, že jedni sú naklonení Rusom, ďalší Čechom, tamto zase slovenskí verní bojovníci. Takže nebolo jednoty ani medzi vojakmi ani medzi veliteľmi.“

Zajatie a odvoz do Serede

„Nad Banskou Bystricou, na Starých Horách som sa dostal do zajatia. Nemci nás odviedli do Banskej Bystrice a tam ma odovzdali inej policajnej skupine. Potom ma nemecké poľné žandárstvo odviezlo vlakom do Serede, kde bol medzinárodný nemecký koncentračný tabor. To sa celkom nevedelo, ale v týchto koncentračných táboroch mali židia absolútnu samosprávu. Riadili chod tábora, bola tam židovská polícia, ktorá bola pánom nad životom a smrťou všetkých židovských väzňov. Tak to bolo v Seredi. Tu som sa dostal do pozornosti týchto židovských policajtov, rýchle spoznali, že nie som pravoverný žid a že mám „chybné a závadné“ predstavy o židovstve.

Spoločne tam so mnou boli jeden rímskokatolícky kňaz d. p. Bardoš, ktorý žije na Orave a františkánsky mních d. p. Munk. My traja konvertiti sme sa rýchle našli a spriatelili, čo vyvolalo u židovského veliteľstva veľkú nevôľu. Veliteľom bol Ing. Cholm, viedenský žid. Jedného dňa prišiel židovský policajt: „Hoffmann, do veliteľskej budovy!“ Tak som sa dostavil do „regierungsgebäude“. Bolo tam zhromaždené celé nemecké veliteľstvo koncentračných táborov juhovýchodnej Európy na čele s obávaným nacistom obersturmführerom Brunnerom, ktorý bol veliteľom, mal teda na starosti asi 20 koncentračných táborov. Jeho zástupca pre Sereď bol hauptoberstumpführer Zimmermann.“

Wiesenthal s falošným menom „Zimmermann“

„Až neskoršie som sa dozvedel, s kým som sa to vlastne stretol. Bol to ten obávaný Šimon Wiesenthal, ktorý potom riešil otázku života a smrti Nemcov, ktorí boli po vojne obžalovaní zo zločinov. Wiesenthal sa dostal do Serede pod cudzím menom. Všetci významnejší židovskí činitelia mali falošné legitimácie a falošné zamestnania, takže nikto nevedel, kto v skutočnosti sú. Tak aj Wiesenthal mal možnosť dostať sa tam, ako aj opustiť koncentračný tábor. To boli veľmi čudesné praktiky. Dnes je pán Wiesenthal šéfom židovského centra vo Viedni a vo veľkom poľuje na skrývajúcich sa nemeckých vojnových zločincov, A v koncentračnom tábore (Sereď) spolu so židovskou samosprávou rozhodoval o živote a smrti židovských väzňov. Do koncentračných táborov sa dostali väčšinou nevinní židia, no dostali sa tam aj exponenti, židia, ktorí spolupracovali s gestapom. Tých bol veľký počet.

Pán Wiesenthal sa na týchto osobne zameral a na mieste, priamo v koncentračnom tábore – nad týmito bývalými spolupracovníkmi Nemcov vynášali rozsudky. Ja som dostal osobitný rozkaz ako lekár, zavraždiť troch židov, ktorí boli podozriví zo spolupráce s Nemcami. Jedna bola pani Meyerová, matka jedného židovského lekára, druhým bol veľký slovenský vlastenec, žid Ing. Bezerini z L. Mikuláša a ešte jeden. Všetkých troch som mal smrtiacou injekciou odstrániť. Takže pán Wiesenthal používal úplne hitlerovské metódy. Toto som odmietol.

Previesť popravy mi nariadilo židovské veliteľstvo, Ing. Cholm, jeho zástupca a veliteľ židovskej polície, pán Klein. Tých troch odsúdených podozrievali zo spolupráce s gestapom. Po porade židovského veliteľstva mi prišiel špeciálne oznámiť rozsudok hlavný rabín Slovenska, ktorý tam anonymne bol ako stolár. Prišiel mi oznámiť: „Tak, pán Hoffmann, ste odsúdený pre vaše poburujúce chovanie na trest smrti. Avšak trest smrti som pociťoval a to nielen ja, ale takmer všetci nevinní židia za vyslobodenie z obrovských a neúnosných ťažkostí.

„Popravu“ odsúdených som mal vykonať formou podania tzv. „konskej“ injekcie. V tábore chovali koňa, ktorého telo bolo posypané hnisavými vredmi. Z toho vredu bolo treba vytiahnuť hnis a podať ho „pacientom“. Len tak na okraj, pán Bazerini bol veľmi starý, nesúci na odvoz do Oswienčima tak, aby vo vagóne nezabral veľa miesta, tak dali rozkaz usmrtiť ho. O Wiesenthalovi sa vedelo, že je poradcom židovského veliteľstva v tábore. Mňa odsúdili na smrť, pretože využili moje odmietnutie tých vrážd, ako aj za to, že som „pohoršoval“ ostatných kontaktom s dvomi katolíckymi kňazmi.“

Najhoršie zážitky v Seredi

„Najhoršie na mňa pôsobili kruté smrti tých Židov, ktorých samotní židia odsúdili na smrť. Jedného z nich, ktorý bol v podozrení, že spolupracoval s Nemcami, bol tiež židovským súdom odsúdený na smrť a zomrel tým spôsobom, že ho priviazali za nohy ku konskému chvostu a kôň ho potom splašený vláčil po skalách, kým odsúdený nezomrel. Takže židia vedia, žiaľbohu, svojich zdanlivých či akýchkoľvek nepriateľov kruto odpraviť zo sveta…“

Prečo ma nakoniec nepopravili

„Veliteľ tábora, spomínaný Brunner, keď som bol predvolaný do jeho veliteľskej kancelárie a vstúpil som – mi podal ruku. Mne, „nepriateľovi nemeckej ríše, nacizmu a nemeckého národa.“ Podal mi ruku a hovorí: „Pán doktor – to bolo neuveriteľné, lebo každý z nás bol pre nich iba „schwein Jude“ – Žid sviňa – pán doktor, žiadam Vás, po skončení vojny mi napíšte, mňa zaujíma Váš ďalší život!“

Bolo to neuveriteľné! Ihneď sa to však rozchýrilo a tak ma židia ešte viac znenávideli, pretože si mysleli, že som tajný nemecký agent. Príčinou tohto postoja veliteľa Brunnera, pána nad životom a smrťou desaťtisícov židov bola táto vec:

Naša povstalecká jednotka v Žiline zajala jedného Nemca, obyvateľa Žiliny. Veliteľ zdravotníckej jednotky, ktorý stál nado mnou ihneď zvolal súd a odsúdil tohto zajatca, slovenského občana nemeckej národnosti – pre strieľanie do povstaleckej vojenskej jednotky na trest smrti, s okamžitým výkonom popravy. A ja som sa postavil tomuto na odpor. Povedal som tomuto veliteľovi:

Prosím Ťa pekne, ty ako veliteľ zdravotnej jednotky nemáš nijaké právo odsudzovať niekoho na trest smrti. Žiadam, aby si svoj rozkaz okamžite zrušil a požiadal veliteľa pluku, aby on posúdil a on vydal rozkaz k poprave a toto musia všetci akceptovať.

Toto vyvolalo obrovské pobúrenie, že som znemožnil zastreliť tohto občana. Prehlásili, že som zradca slovenských povstaleckých záujmov. Táto udalosť sa dostala do uší Brunnera a na tomto základe mi daroval život. Nedovolil ma dať popraviť ani Nemcom ani Židom.“

Odchod z tábora v Seredi

„Po tomto všetkom, ešte pred ukončením frontu, slovenský novinár, synovec generála Štefánika a redaktor kultúrnej rubriky časopisu Slovák, dr. Jozef Štefánik, zavolal do tábora oberstumpfuhrera Zimmermanna a povedal mu: „Máš vo svojom tábore v Seredi Žida – väzňa menom Gabriel Hoffmann. Tohto človeka nesmiete usmrtiť. Prečo? Spýtal sa Zimmermann. Preto, lebo tento človek má v rukách nejakú injekciu, ktorá by mohla poslúžiť nemeckému národu.“

Penicilín ako záchranca života

„Šlo o penicilínovú injekciu. Penicilín nevynašiel ako prvý dr. Fleming, ale môj otec, ktorý penicilínom liečil už v roku 1916. Vystihol, že plesne v tekutom prostredí vylučujú neznámu látku, ktorá usmrcuje baktére. Túto látku vyskúšal na nás, na deťoch pri horúčkovitých ochoreniach a zistil, že táto látka má antagonistický vplyv na život rôznych baktérií. Takže už v roku 1916 otec liečil penicilínom a písali o tom všetky noviny. V roku 1918 sme chceli tento objav uplatniť pomocou zdravotníckych orgánov prvej čs. republiky. Nepodarilo sa, bolo to zamietnuté. Ešte dokonca z roku 1945 mám odložený článok, kde sa píše, že nejaký dedinský lekár Hoffmann sa pokúša liečiť plesňou – špinou a nevie, aké škody môže zapríčiniť.

Tesne pred príchodom ruskej armády ma previezli zo Serede na Gestapo v Bratislave. Tam ma postavili pred komisiu, v ktorej boli traja nemeckí lekári a tam som mal predniesť aká injekcia to vlastne je, ktorou otec liečil. Bol som tam jednu noc a spal som oblečený postojačky.

Príchodom Rusov Nemci opustili Bratislavu. Ja som tam zostal u svokrovcov, u rodičov mojej prvej nebohej manželky. Onedlho prišiel rozkaz, že všetci nemeckí obyvatelia, ktorí sa chcú zachrániť, musia opustiť svoje bydlisko v Bratislave a všetkými možnými prostriedkami odísť na Západ. Tak i môj svokor, policajný dôstojník čsl. republiky, kapitán Johan Wastl musel opustiť Bratislavu, ak chcel prežiť a s jedným ruksakom na chrbte sa vydal smerom na Západ. Nikdy viac sme ho nevideli. Jeho manželku a jedinú dcéru som vzal so sebou. Dcéra sa stala manželkou môjho mladšieho brata. Takže v štyridsiatom šiestom ma obyvateľstvo v Snine privítalo v rím. kat. kostole slávnostnou bohoslužbou. Židia ma privítali ostrým článkom v denníku BOJOVNÍK. Uvádzali tam, že doporučujú prešetriť prípad dr. Hoffmanna, ktorý tajne podporuje „čierne fašistické dušičky“ a nehanbí sa ako človek židovského pôvodu skrývať nemeckú fašistku Gertrúdu Wastlovú, ktorú zachránil pred spravodlivým súdom. Píšu tam, že treba prípad prešetriť a odovzdať ľudovému súdu a náležite potrestať.“

Vývoj situácie po vojne

„V roku 1946 sa pomaly povracali Židia z koncentračných táborov do Sniny a okolia, hlavne do Humenného. Vracali sa s pochopiteľnými motívmi pomstychtivosti za holocaust. Tí, čo prišli do Sniny, mali za cieľ rýchle ovládnuť miestnu milíciu. Takže tá sa dostala do ich rúk. V tej dobe bol druhým zástupcom mesta môj brat, právnik, ktorý tiež už ako mladý človek bol naklonený kresťanstvu. Museli sme sa rýchle rozhodnúť, ako usporiadame svoje veci a vzťahy, keď sme počuli, že v Humennom, Vranove, Košiciach a v Prešove sa židia chovajú veľmi útočne. Proti všetkým aktivistom zo Slovenského štátu v Snine, okolí a takmer na celom východe, ktorý bol už vtedy ovádaný ukrajinskou menšinou, oddanou Rusku – absolútny boj. V prvom rade nemilosrdne pozatvárali všetkých gardistov. Ďalšie hodiny a dni stačili na pozatváranie všetkých ľudákov a potom v nasledujúce dni bol každý Slovák podozrivý zo spolupráce s Nemcami.

Bol som jediný lekár na 40 000 ľudí. Takže, či chceli alebo nechceli, museli sa so mnou dohodnúť, iného lekára nebolo. Takže od aktov pomsty som bol ochránený. Brata som presviedčal: „Laco, ty ako druhý muž tu v okrese, musíš tu, teraz alebo nikdy, zabrániť násilnostiam.“ Brat bol absolventom právnickej fakulty Karlovej Univerzity a bol silne slovensky cítiaci. Povedal som mu: „Teraz alebo nikdy sa musíme postaviť na stranu pravdy a budeš robiť to, čo od teba budem žiadať.“ Samozrejmá vec, prikývol: „Tak prvá vec: rozkážeš miestnej polícii, že nikoho neslobodno zaistiť a zatvoriť – len po súdnom rozhodnutí a nie podľa ľubovôle miestnych „orgánov“, zástupcov všelijakých agentov milície a podobných elementov.“

Vedúcim úradu Okresného národného výboru bol v tej dobe jednoduchý robotník, volal sa Ivan Hakoš. Vysvetlil som mu situáciu a prosil ho, aby mal pochopenie pre ten rozkaz, že nikto nemá právo robiť domové prehliadky, nikto nemá právo hľadať vraj svoje stratené majetky, nikoho nemožno len tak dať do väzenia a nie ešte biť a trýzniť. Žiaľbohu, je pravdou, že v Snine žilo pred odvlečením 500 židovských občanov. Títo potom využili každú možnosť, aby mali nekontrolovanú moc, aby sa slovenským občanom v Snine, na ktorých padol čo i len tieň podozrenia – pomstili. Mal som tie objektívne skúsenosti, že u židovských občanov v Snine a na okolí nie je dôležitá spravodlivosť, ale pomstychtivosť.“

„Keď potom môj brat napísal list do Katolíckych novín na obranu arcibiskupa Kmeťka, celé okolie nás prehlásilo za špinavých zradcov, ktorých treba poriadne poučiť. Brata urobili pisárom a potom smetiarom. Mňa poslali na políciu, ale nemohli mi nič vážne urobiť. Strašne však poškodili moju dcérku, jedinú dcérku, ktorú som potom jedného dňa našiel mŕtvu vo svojej izbe…“

Zhrnutie

Kto sa ospravedlnil tým židom, ktorých ich vlastní súkmeňovci v rámci svojej komunity pozbavili všetkých práv a úplne ich vylúčili zo svojej spoločnosti?

Kto sa ospravedlnil tým desiatkam tisíc ľudom, ktorí boli po vojne pozbavení všetkých práv a deportovaní do sovietskych koncentračných táborov, gulagov?

Ako je možné, že hlas židovského lekára Gabriela Hoffmanna je v našej demokratickej spoločnosti prenasledovaný ?

Opravdivá úcta k obetiam nemôže byť selektívna, nevyberá si rasovo iba obete jedného etnika alebo jednej ideológie, ako nám to je prezentované liberálnymi médiami a niektorými politikmi. Opravdivá úcta k obetiam znamená úctu ku všetkým obetiam. Ľudský život má totiž hodnotu sám osebe, bez ohľadu na rasu, sociálny status či náboženstvo.

Len pravda nás oslobodí od všetkého zlého. Skúmajme, či máme lásku k pravde, ostatné cesty sú slepé uličky.

Zdroje:

Citácie sú prevzaté z rozhovoru s Gabrielom Hoffmannom v časopise M ROSA, máj-august/1997

Fotografie:

Fotografia Gabriela Hoffmanna je z obálky knihy od Gabriel Hoffmann a Ladislav Hoffmann: „Katolícka cirkev a tragédia slovenských židov v dokumentoch“

Rodičia Gabriela Hoffmanna – Margita a Armin: dvojtýždenník Kultúra z 10.5.2006