Kurdi a Katalánci

Naša planéta v súčasnej dobe pozostáva z 206 štátov a z toho 193 sú členmi Organizácie spojených národov (OSN). Ani jeden zo štátov nemôžeme považovať za čisto homogénny, že sto percent obyvateľova daného štátu tvorí jeden národ bez akejkoľvek národnostnej menšiny. Vo viacerých prípadoch sú  štáty, ktorých značná časť populácie tvoria národy a etnické skupiny. Tieto spoločenstvá väčšinou požadujú od centrálnych vlád politické a kultúrne práva s vlastnou regionálnou vládou, parlamentom a niektorými kompetenciami. Nie je pravidlom, že vždy je možný kompromis. Boli sme svedkami, že centrálne vlády nechceli akceptovať s objektívnych aj neobjektívnych dôvodov požiadavky určitých skupín obyvateľstva. Táto nespokojnosť z pravidla mala  za následok odštiepenie regiónov, ktoré bolo spojené s krvavými konfliktami.

Na území bývalého Sovietskeho zväzu ( ZSSR) niektoré nástupnícke štáty nedokázali alebo nechceli garantovať menšinové práva hlavne ruskojazyčnému obyvateľstvu a to v Moldavsku a na Ukrajine. Na malej časti územia Moldavska leží malý a nikým neuznaný „ruský“ štát Podnestersko, ktorý vznikol po krátkej občianskej vojne a dodnes nemá centrálna moldavská vláda na separatistickom území kontrolu. Tento stav môžeme charakterizovať ako tzv. zamrznutý konflikt. Podobný problém s ruskojazyčným obyvateľstvom má dnes aj Ukrajina, ktorá vďaka referendu ( medzinárodne nebolo uznané) na krymskom polostrove sa drvivá väčšina obyvateľov rozhodla za pripojenie k Ruskej federácii a východná časť Ukrajiny nie je pod kontrolu kyjevskej vlády. Na Kaukaze má  problémy s vlastnými menšinami  Gruzínsko, ktoré nemá kontrolu nad separatistickými územiami Abcházska a Južného Osetska. Územné spory v kaukazskom regióne môžeme pozorovať aj na území Azerbajdžanu. Takmer 25 ročný „zamrznutý konflikt“ medzi Arménskom a Azerbajdžanom o tzv. Náhornú karabašskú republiku – Náhorný Karabach ( medzinárodne neuznaný štát), ktorý je obývaný takmer výlučne Arménmi.

Rozpad bývalej Juhoslávie na niekoľko nezávislých štátov ( Srbsko, Čierna Hora, Macedónsko, Bosna a Hercegovina, Chorvátsko a Slovinsko) sa neskočil šťastne. Niekoľkoročná občianka vojna medzi národmi (bývalej Juhoslávie) má za následok veľkej nevraživosti na niekoľko budúcich generácií. K ďalšiemu nárastu napätia na západnom Balkáne prispela skutočnosť, že v bývalej srbskej provincií Kosovo väčšinové albánske obyvateľstvo vyhlásilo jednostanne nezávislosť od Srbska. Kosovo ako nezávislý štát neuznalo zatiaľ niekoľko štátov spolu zo Slovenskom.

V stredoeurópskom regióne môžeme považovať za príklad mierového rozdelenia bývalí štát Čechov s Slovákov Českú a Slovenskú federatívnu republiku (ĆSFR). Česká a slovenská politická reprezentácia sa ústavnou cestou dohodla rozdeliť štát na dva samostatné a nezávislé subjekty, ktoré máju dodnes nadštandardné vzťahy v politickej, kultúrnej a medziľudskej oblasti.

V roku 2014 sa uskutočnilo v Škótsku, ktoré je súčasťou Veľkej Británie referendum o nezávislosti. Výsledok referenda bol zaujímavý v tom, že iba tesne škótski voliči rozhodli za zotrvanie v Spojenom kráľovstve. Nie je vylúčené, že o pár rokov bude plebiscit o nezávislosti opäť téma číslo jeden. Ako všetci vieme vo Veľkej Británii v roku 2016 sa uskočilo referendum o zotrvaní Spojeného kráľovstva v Európskej únií. V referende sa v celkovom meradle britskí voliči tesne rozhodli za vystúpenie z EU, ale v Škótsku jednoznačne bola vyjadrená podpora za zachovanie členstva v EU. Prípadné budúce referendum  o nezávislosti bude jedna z hlavných tém členstvo Škótska v Európskej únií.

Na území Iraku sa pred niekoľkými dňami uskutočnilo referendum o nezávislosti irackých Kurdov v Kurdskej autonómnej oblasti, kde sa väčšina obyvateľov rozhodla za nezávislosť od Bagdadu. Z takmer 4 a pól milióna registrovaných voličov bola dosiahnutá účasť  72,82% a z toho 92,73% voličov rozhodlo za nezávislosť. Aj keď referendum skončilo podľa predstáv kurdskej regionálnej vlády, podľa autonómneho predsedu vlády Nechirvana Barzaniho plebiscit neznamená okamžité vyhlásenie nezávislosti, ale mandát pre začatie rozhovorov s Bagdadom. Iracká centrálna vláda logicky a očakávane neuznáva výsledok referenda. Jej hlavným argumentom na zrušenie výsledku plebiscitu je jeho protiústavnosť a preto žiada autonómne kurdské orgány, aby vyhlásili hlasovanie za neplatné a bol začatý dialóg v rámci irackej ústavy. Medzi ďalší vážny spor medzi centrálnou vládou a kurdskou samosprávou určite považujem, že sa hlasovalo aj na územiach, ktoré nepatria pod správu Kurdskej autonómnej oblasti, ale sú pod kontrolu kurdských jednotiek (pešmergov), ktoré boli pred tým obsedené bojovníkmi z  tzv. Islamského štátu (ISIL). O tieto sporné územia si robí nárok centrálna vláda v Bagdade, ako aj  kurdská samospráva. Ak sa na tento problém pozrieme strategicky zistime, že v týchto sporných oblastiach sú značné bohaté náleziská ropy. Je jasné, že prípadné rokovania medzi Bagdadom a kurdskou autonómnou vládou budú dlhé a je možné, že neprinesú žiadny prijateľný kompromis pre obidve strany. Kurdom nepomáha ani medzinárodná scéna. Rusko, USA a krajiny Európskej únie sa stavajú bokom k ich národno- emancipačnej snahe. Regionálny hráči ako Irán, Sýria a Turecko, ktorí majú silne zatupené kurdské menšiny sa preto logicky stavajú negatívne ku kurdskej nezávislosti. Dokonca Turecko zvažuje aj sankcie voči irackým Kurdom a nevylúčilo ani vojenský zásah. Turecké vládne politické elity sa obávajú, že ich vlastná kurdská menšina môže uskutočniť podobný proces národnej emancipácie a preto sa snaží všemožne zabrániť akejkoľvek štátotvornej snahe irackých Kurdov. V najbližšej dobe nemôžeme očakávať v tomto regióne mier a stabilitu. Popri kurdskom probléme región sužuje aj kruté boje s tzv. Islamským štátom (ISIL), ktorý vraždí nevinné obete, preto môžeme v Európskej únií pozorovať už dlhšiu dobu vysoký prílev  migrantov z tohto vojnou sužovaného regiónu.

V rovnakom čase na Pyrenejskom polostrove v Španielskom kráľovstve sme svedkami možno prelomovej udalosti, ktorá môže viesť k rozpadu doposiaľ jednotných mnohonárodných štátov v Európe. Španielsko sa skladá s niekoľkých regiónov, kde niektoré sa národnostne odlišujú od zvyšku krajiny a ich národne orientované regionálne politické elity majú za cieľ odtrhnúť sa od Španielka a vytvoriť nezávislé štáty. Nedávne katalánske referendum o nezávislosti od Madridu ukázalo, že násilie iba posilňuje separatistické snahy Kataláncov. Do Katalánska bolo z celej krajiny poslaných niekoľko tisíc policajtov, aby zabránili uskutočniť plebiscit. Obsadili niekoľko referendových miestností a zhabali niekoľko hlasovacích lístkov. Preto môžeme s určitosťou povedať, že do konečného výsledku hlasovania môžeme započítať iba tie hlasovacie lístky, ktoré neboli zhabané policajnými zložkami. S celkového počtu takmer 5 miliónov 300 tisíc oprávnených voličov sa na referende zúčastnilo 42,6 % a z toho 91,96 % sa vyslovilo za nezávislosť Katalánska. Opozičné politické sily hlasovanie bojkotovali a podľa prieskumov je katalánska spoločnosť rozdelená k otázke nezávislosti. Centrálna španielska vláda už dlhodobo argumentovala protiústavnosť plebiscitu, ktorý zakázal aj ústavný súd. Nesmieme zabúdať ani na fakt, že Katalánsko je najbohatší región v Španielsku. A tu je začarovaný kruh prečo nemá veľký záujem španielska vláda meniť ústavný poriadok, ktorý by v súlade s ústavou umožnil takéto ľudové hlasovanie. Už spomínaný policajný zásah v Katalánsku priniesol vo volebný deň vyše 700 zranených Kataláncov, ktorí protestovali voči politike Madridu a snažili uplatniť svoje volebné právo, ktoré im nebolo umožnené. Mnohí odporcovia referenda kritizujú krok španielskeho premiéra Mariana Rajoya vyslať políciu do katalánskych ulíc za najväčšiu politickú chybu, ktorá nemá s demokraciu nič spoločné. Je vysoko pravdepodobné, že mnoho občanov katalánskeho regiónu, ktorí doposiaľ neboli rozhodnutí sa nakoniec priklonia k nezávislosti. Je prekvapujúce, že Európska únia sa zatiaľ stavia k situácií v Španielku neutrálne a považuje to za jeho vnútornú záležitosť. Netreba zabúdať ani na jeden veľmi dôležitý fakt. V prípade nezávislosti by sa určite Katalánsko automaticky nestalo členskou krajinu  Európskej únie. Boli by začaté prístupové rokovania a je vysoko pravdepodobné, že Španielsko by blokovalo Katalánsku vstup do EU. V týchto dňoch sme svedkami, že Katalánsko vstúpilo do štrajku na protest voči policajnému zásahu a medzi protestujúcich sa dokonca pridal aj futbalový veľkoklub FC Barcelona. Je vysoko pravdepodobné, že po týchto krvavých udalostiach nemusí Španielsko zotrvať v súčasnej podobe. O nezávislosť sa môže v najbližšom čase pokúsiť ďalší autonómny región Baskicko. Treba si položiť otázku koľko štátov môže problém územnej celistvosti ohroziť. Nie sú vylúčené ani separatistické snahy v Belgicku, kde si môžu povedať Flámi a Valóni, že federácia je neudržateľná a dohodnú sa na rozdelení Belgického kráľovstva. Vo Veľkej Británii môže opätovane Škótsko vypísať nové referendum o nezávislosti od Londýna. A nakoniec netreba zabúdať na Taliansko, kde politická strana Liga severu má dlhodobo v programe rozdelenie krajiny na bohatý sever a chudobný juh.