Populizmus je súčasťou systému, v ktorom žijeme. Jeho metódy a charakteristické znaky sú prítomné v taktickej výbave všetkých politických subjektov.

Prednedávnom sa na stránkach hlavných správ.sk objavila informácia ohľadne realizácie tzv. virtuálnych prednášok o demokracii, autormi ktorých budú dvaja apologéti (nekritickí obhajcovia) ultraliberalizmu, liberálnych hodnôt, propagátori všetkého Západného (predovšetkým toho amerického) a známi rusofóbi – G. Mesežnikov z Inštitútu pre verejné otázky (IVO) a P. Golian z Inštitútu pre ekonomické a sociálne reformy (INEKO). Podľa prvého z nich, by sa Slovensko mohlo stať laboratóriom pre skúmanie populizmu. A to hlavne z tohto dôvodu, že na Slovensku za posledných 30 rokov vládli väčšinu času práve populisti, ktorí sa vymedzovali proti programovým stranám. A ako príklad a ukážku populizmu uvedený propagátor ultraliberálneho svetonázoru uvádza strany HZDS, SNS a SMER-SD. Okrem množstva ďalších dôsledkov sa nebezpečenstvo populizmu, podľa ďalšieho z tejto dvojice P. Goliaša prejavuje hlavne v tom, že problémy v štáte sa neriešia, resp. neponúkajú sa ich reálne riešenia, takže krajina upadá a ľudia strácajú dôveru k politikom a politike ako takej, čo podľa ich názoru otvára dvere rôznym extrémistickým silám.

Ďalším príkladom populizmu je podľa mienky vyššie uvedených komentátorov politického diania sľub V. Mečiara o vytvorení 100 000 pracovných miest po jeho návšteve Ruskej federácie, ako aj záväzok R. Fica do roku 2010 dobudovať diaľnicu z Bratislavy do Košíc. Určite, títo dvaja politici počas svojho politického pôsobenia, predovšetkým však v období predvolebných kampaní sa vyznačovali pomerne rozsiahlou populistickou rétorikou. Stačí spomenúť sľub V. Mečiara o pretvorení Slovenska na druhé Švajčiarsko, či vyslovene nesystémové, ale populisticky veľmi účinné rozhodnutia Ficovej vlády o zavedení vianočných dôchodkov, alebo neskôr o iniciovaní a následnom predvolebnom schválení rozhodnutia o vyplatení trinástych dôchodkov v roku 2020, ako aj celý súbor sociálnych opatrení pod názvom „sociálne balíčky“. A to aj napriek tomu, že niekoľko stámiliónová suma určená na vyplatenie trinástych dôchodkov nebola zahrnutá do štátneho rozpočtu, takže pre novú vládnu koalíciu je toto rozhodnutie spochybniteľné, z čoho vyplýva, že jeho realizácia je málo pravdepodobná. Takýchto a im podobných populistických vyhlásení by som mohol uviesť oveľa viac. V súvislosti s tým je potrebné poukázať na to, že ak by vyššie spomínaní obhajcovia liberálneho pohľadu na riadenie spoločenských vzťahov (G. Mesežnikov, P. Goliaš) boli ochotní vychádzať z objektívnej interpretácie politického diania a nepoužívať dvojaký meter pri hodnotení aktivít politických subjektov, museli by priznať, že využívaniu populistických sľubov pri ovplyvňovaní verejnej mienky a voličských nálad sa nevyhýbajú ani ďalšie politické strany, vrátane tých politických subjektov, ktoré sú blízke ich „krvnej skupine“. Za všetky príklady spomeniem nesplnený sľub M. Dzurindu o zabezpečení dvojnásobných platov na Slovensku (nepochybujem, že pre niekoho tie platy aj zabezpečil), ťažko splniteľný predvolebný sľub strany SME Rodina o vybudovaní 25 000 štátnych nájomných bytov a podpore trinástych dôchodkov, na realizácii ktorých dnes, teda po voľbách už netrvajú. Do populistickej výbavy strany OĽaNO patria aj všeobecne znejúce sľuby o nekompromisnom boji proti korupcii, stíhaní a zatváraní skorumpovaných politikov do väzenia, populisticky znejúci sľub o zrušení sudcovskej imunity pri rozhodovaní, zabezpečenie vysokej miery transparentnosti pri výbere ľudí do funkcií v štátnych inštitúciách, záväzok riešiť odborné problémy na základe výsledkov názorov občanov vyjadrených v referendách a množstvo ďalších a ďalších populistických a veľmi príťažlivo znejúcich, avšak ťažko splniteľných sľubov, ktorým sa nevyhli žiadne politické strany, vrátane tých, tvoriacich dnešnú vládnu koalíciu.

Plné nesplniteľných sľubov sú nielen volebné programy všetkých politických subjektov ale aj programové vyhlásenia vládnych koalícii, prostredníctvom ktorých sa držitelia vládnej moci snažia nielen predložiť program svojej činnosti na obdobie svojej vlády, ale aj získať verejnú mienku na svoju stranu, zapáčiť sa všetkým občanom a prezentovať sa v úlohe ochrancov a realizátorov ich záujmov. Výsledkom je fakt, že súčasťou obsahu týchto dokumentov sú aj sľuby a záväzky, ktoré sú v rozpore s reálnymi možnosťami  ich realizácie, pričom ich autori si túto skutočnosť veľmi dobre uvedomujú. Jedným z celého radu takýchto populistických sľubov, nachádzajúcich sa v programovom vyhlásení vlády I. Matoviča, o praktickej realizácii ktorého môžeme vážne pochybovať, je aj záväzok zrušenia doplatkov za lieky. Netvrdím, že všetky body volebných a vládnych programov sú populistické, resp. že zámerom ich zostavovateľov je podkladať sa verejnej mienke, za každú cenu ponúkať len ľúbivé, príťažlivé a občanmi požadované návrhy a riešenia, realizácia ktorých je ťažko uskutočniteľná. Avšak pravdou je, že politické subjekty v snahe priblížiť sa želaniam občanov a voličom, sú vo svojej činnosti náchylné vychádzať z princípu „účel svätí prostriedky“, t. j. sľúbiť aj nesplniteľné a za každú cenu, teda aj za cenu poskytovania klamlivých nádejí získať podporu a obľubu v radoch obyvateľstva. Inak povedané, politické subjekty si osvojili taktiku, ktorú by sme mohli zhrnúť do nasledujúceho výroku: Nikto vám nemôže dať a poskytnúť to, čo my vám môžeme sľúbiť.

Nesúlad medzi tým, čo politické subjekty proklamujú vo svojich programoch a vyjadreniach v predvolebnom období a ich skutočnými aktivitami a prijímanými riešeniami v období po voľbách sa stáva integrálnou súčasťou fungovania zastupiteľského systému a tvorby verejnej politiky. Aj keď určitá miera populizmu je pochopiteľnou súčasťou predvolebného boja a viac menej tolerovaným spôsobom oslovovania a mobilizácie obyvateľstva, uvedený nesúlad často prekračuje ešte prijateľnú mieru a v podmienkach parlamentnej demokracie sa stáva všeobecným javom a všeobecne akceptovateľnou normou, s ktorou sa politické subjekty zmierili a chápu ho ako nevyhnutný a efektívny prostriedok a nástroj predvolebného boja, súčasť politickej taktiky a manipulácie s verejnou mienkou. Vo všeobecnosti je možné politický populizmus charakterizovať ako snahu politických subjektov predkladať príťažlivé sľuby a navrhovať jednoduché riešenia, podkladať sa  náladám a záujmom obyvateľstva, ulahodiť ich predstavám a očakávaniam a vtesnať sa do názorovej hladiny čo najširšieho okruhu občanov s cieľom získať si ich sympatie, voličskú podporu, súhlas s realizáciou navrhovaných opatrení, s presadzovanou politickou líniou a celkovou činnosťou daného subjektu. Špecifickou črtou podobných aktivít je absencia princípov a zásadných ideových téz a postupov, eklektické spájanie rôznych koncepcií, prístupov a hodnôt, teda absencia všetkého toho, čo tvorí nevyhnutnú súčasť obsahu principiálnej, hodnotovej, transparentnej a predvídateľnej, teda zodpovednej politickej činnosti. Tieto atribúty sa z činnosti politických strán natoľko vytratili, že dnes je už ťažko hovoriť o existencii dôsledne hodnotovo a programovo orientovaných a vyprofilovaných politických aktérov.

Politický populizmus je v podstate produktom modernej doby (aj keď s niektorými jeho prejavmi sme sa stretávali aj v minulosti), je fenoménom, podoba ktorého sa utvárala v súvislosti s vývojom zastupiteľského systému, politickou mobilizáciou más, s rozvojom manipulačných techník a snahou za každú cenu, teda aj za cenu nesplniteľného a bezzásadového lavírovania medzi reálnymi možnosťami a neuskutočniteľnými želaniami získať čo najvyššiu mieru politickej podpory, vedúcej k získaniu, resp. k upevneniu svojho postavenia v mocenských štruktúrach štátu. Vzhľadom k tomu, že v podmienkach dnešného politického systému sú distribúcia a redistribúcia politickej moci, ako aj možnosti politických subjektov ovplyvňovať a určovať charakter, obsah a smerovanie verejnej politiky priamo závislé od správania sa voličskej základne, je snaha týchto subjektov, využívať taktiku postavenú na predkladaní nesplniteľných sľubov, ktorú politici veľmi často využívajú celkom pochopiteľná a z pohľadu dosahovania zamýšľaných cieľov aj veľmi efektívna.

PhDr. Štefan Surmánek, CSc.

Košice