Kritika navrhovaných riešení cigánskej problematiky v programovom vyhlásení vlády I. Matoviča. Časť tretia.

Pokračovanie z druhej časti príspevku.

Za jednu z príčin dosahovania zlých výsledkov vo vzdelávaní cigánskych žiakov, zvlášť tých, pochádzajúcich z prostredia cigánskych osád sa najčastejšie uvádza problém umiestňovania veľkého počtu týchto detí do špeciálnych škôl, resp. do špeciálnych tried. S takýmto vysvetlením a zdôvodnením problému sa stotožnili aj tvorcovia vládneho programu terajšej vládnej koalície, ktorí do jeho obsahu zakomponovali nasledujúci záväzok: „Vláda SR vynaloží maximálne úsilie na zastavenie neoprávneného zaraďovania rómskych detí do špeciálnych základných škôl a zabezpečenie ich prístupu ku kvalitnému vzdelávaniu, a to na všetkých úrovniach“. Nemyslím si, že cigánske deti majú vo všeobecnosti horšie podmienky a ťažší prístup ku kvalitnému vzdelaniu než ich necigánski rovesníci. V drvivej väčšine cigánski žiaci predsa chodia do tých istých základných škôl ako ostatní ich spolužiaci, aj oni používajú rovnaké učebné pomôcky, preberajú tie isté učebné osnovy ako ostatné deti, podliehajú tomu istému systému známkovania, sú súčasťou toho istého vzdelávacieho systému a platia pre nich tie isté práva a povinnosti ako pre ostatných žiakov. Takže mi nie je celkom jasné, akými ďalšími opatreniami chce súčasná vláda zvýšiť týmto žiakom prístup ku kvalitnejšiemu vzdelávaniu. Jedine tak, ak by každému cigánskemu žiakovi bol pridelený osobný asistent, ktorý by mu zabezpečoval (samozrejme, že z verejných zdrojov) všetko potrebné k štúdiu, dozeral na jeho prípravu, kontroloval by vypracovanie domácich úloh, dohliadal na jeho  dochádzku na vyučovanie a pod. Inak povedané, vláda I. Matoviča plánuje vytvárať pre cigánskych žiakov nadštandardné podmienky, čo v žiadnom prípade nezaručuje zlepšenie ich prístupu k vzdelávaniu a už vôbec nie k dosahovaniu lepších študijných výsledkov. Ako som už vyššie uviedol, bez zmeny prístupu ich rodičov k plneniu školských povinností, striktnom vyžadovaní pravidelnej dochádzky na vyučovanie, výchove k zodpovednosti, kontrole ich prípravy na vyučovanie a potrebnej motivácie k dosahovaniu čo najlepších študijných výsledkov sa aj tie najlepšie mienené opatrenia minú účinkom.

Záväzok vlády zastaviť neoprávnené zaraďovanie cigánskych žiakov do špeciálnych škôl je opäť odrazom nepochopenia toho, prečo existujú špeciálne školy, čo je ich poslaním a z akých dôvodov sa jednotliví žiaci umiestňujú do týchto špecializovaných pedagogicko-výchovných zariadení. Podľa správy, ktorú vypracovala Štátna školská inšpekcia bolo v šk. roku 2016/2017 v 28 základných špeciálnych školách nachádzajúcich sa v 7 krajoch Slovenska umiestnených 2 085 žiakov, vzdelávaných prevažne v prípravnom až štvrtom ročníku základnej školy, pričom drvivá väčšina z nich pochádzala z prostredia cigánskych osád. Väčšia polovica z nich tam bola umiestnená z dôvodu diagnostikovania ľahkého, stredného, ťažkého alebo hlbokého stupňa mentálneho postihnutia, čo znamená, že to boli deti vyžadujúce si špeciálne výchovno-vzdelávacie prístupy. Vzhľadom na ich mentálne postihnutie, ich umiestnenie do bežných škôl, resp. tried by bolo problematické a nezodpovedné, a to ako pre samotné tieto deti, tak aj pre ich zdravých spolužiakov. Je potrebné si uvedomiť, že špeciálne základné školy nie sú určené len pre deti s mentálnou retardáciou, ako si to predstavujú predstavitelia rôznych mimovládnych organizácií a najnovšie aj tvorcovia vládneho programu. Do týchto škôl patria (a sú tam aj oprávnene umiestňované) aj deti s poruchami správania, deti ťažko zvládnuteľné, agresívne a so sklonmi ku konfliktnému a násilnému správaniu. Umiestňovanie žiakov s takýmito výchovnými deformáciami do normálnych tried, o čo ide aj predkladateľom vládneho programu, by bolo nesprávne a kontraproduktívne, pretože aj takýto žiaci si vyžadujú špeciálny prístup pedagógov, špeciálne metódy a postupy pri ich socializácii a vzdelávaní, takže ich umiestňovanie do špeciálnych škôl je plne oprávnené a v súlade s racionálnymi požiadavkami moderného výchovno-vzdelávacieho procesu.

Veľkým problémom v oblasti vzdelávania cigánskeho dorastu je zanedbávanie povinnej školskej dochádzky, ktorá, v porovnaní s deťmi pochádzajúcimi z väčšinového obyvateľstva dosahuje veľmi vysoké ukazovatele. Nezriedka to za jeden školský rok u niektorých žiakov predstavuje aj niekoľko stoviek neospravedlnených hodín. Na potvrdenie vyššie uvedeného uvediem prípad troch cigánskych detí z Medzilaboriec, ktorí len počas niekoľkých mesiacov dosiahli spolu 470 neospravedlnených hodín. Takýchto a podobných prípadov sú stovky. Aj napriek tomu, že sa jedná o trestný čin ohrozovania mravnej výchovy mládeže, nepoznám prípad, aby takýto nezodpovední rodičia, tolerujúci záškoláctvo svojich detí boli trestne stíhaní, resp.  právoplatne odsúdení. V prípade, že z rôznych dôvodov nedôjde k trestnému stíhaniu takýchto rodičov, existuje aj možnosť udeľovania finančných trestov v podobe pokút, vymáhaných a uhrádzaných z ich sociálnych dávok. Veď  jedine, na čo obyvatelia cigánskych osád dnes ešte reagujú a čo ich donúti rešpektovať pravidlá povinnej školskej dochádzky je finančný postih.

Problémom uplatnenia veľkého počtu cigánskej mládeže po ukončení povinnej školskej dochádzky je absencia odborného vzdelania, ktorá ich už dopredu diskvalifikuje pri získavaní pracovných pozícií. Riešiť tento problém si vyžaduje zásah štátu, resp. VÚC ako aj použitie určitej miery prinútenia formou vypracovania a prijatia zodpovedajúcej legislatívy, umožňujúcej vytvoriť systém dvojročnej, resp. trojročnej povinnej odbornej prípravy, zameranej na získanie teoretických ale hlavne praktických zručností v rôznych remeslách, ktorá by nasledovala po ukončení povinnej školskej dochádzky. A to bez rozdielu, v ktorej triede by ju dotyčný žiak ukončil. Cieľom by malo byť získanie výučného osvedčenia z jednotlivých remeselníckych odvetví, získanie potrebných pracovných návykov a konkrétnej špecializácie pre tú časť cigánskej mládeže, ale aj pre žiakov pochádzajúcich z majoritného obyvateľstva, ktorá si neželá pokračovať v štúdiu na stredných školách. Zriaďovanie, prevádzka a financovanie takýchto stredísk odbornej prípravy cigánskeho dorastu zo strany štátu a VÚC je, okrem množstva ďalších pozitívnych dopadov, menej nákladné opatrenie, než dotácia rastúceho počtu cigánskeho obyvateľstva formou celoživotného neopodstatneného a bezprácneho poskytovania sociálnych dávok a množstva ďalších materiálnych benefitov.

Snáď až úsmevne pôsobí vyjadrenie vlády SR, ktorá sa „popri pomoci najzraniteľnejším skupinám z radov Rómov bude zasadzovať za zlepšenie celospoločenského uznania Rómov v spoločnosti a budovanie vzájomnej občianskej spolupatričnosti“. Je pravdou, že prevažná väčšina občanov SR zaujíma voči príslušníkom cigánskych komunít veľmi kritické  a v niektorých aspektoch až odsudzujúce postoje, čo potvrdzujú aj výsledky mnohých prieskumov verejnej mienky, ktoré poukazujú na to, že „značná časť majoritnej populácie chápe prítomnosť Rómov na Slovensku ako príťaž a tento pocit sa zintenzívňuje vtedy, keď uvažujú o prítomnosti Rómov vo svojej bezprostrednej blízkosti“ (M. Kollár, G. Mesežnikov, Slovensko 2001. Súhrnná správa o stave spoločnosti. IVO. Bratislava 2001, str. 179). Aj ďalšie prieskumy (jedným z nich bol aj prieskum uskutočnený na UCM v Trnave) potvrdzujú tú skutočnosť, že, povedané slovami pedagóga Fakulty sociálnych vied UCM v Trnave L. Macháčka „Slováci cítia k Rómom averziu a odpor“. K tomu, aby došlo k zmene postojov väčšinového obyvateľstva k príslušníkom cigánskeho etnika, o ktorej snívajú predkladatelia vládneho programu, zvlášť k tým jeho členom, žijúcich v cigánskych osadách, je potrebné, aby sa o to pričinili samotní Cigáni, pretože cigánsky problém je riešiteľný iba ako obojstranný proces. Ak oni nezmenia svoj spôsob života, svoje zvyky a aktivity, svoju nechuť pracovať a neochotu rešpektovať a podriaďovať sa princípom a pravidlám občianskeho spolunažívania, nedočkajú sa uznania, rešpektu a akceptácie zo strany majority, ktorá od cigánskeho obyvateľstva očakáva, že sa bude adaptovať na podmienky života väčšinového obyvateľstva, že prejaví nevyhnutnú mieru a záujem integrovať sa do väčšinovej spoločnosti, čomu sa však mnohí z nich bránia a zaujímajú k tomu viac-menej odmietavé postoje. Je otázne, či väčšina príslušníkov cigánskych komunít, až na malé výnimky tých, ktorí sa úspešne integrovali do spoločnosti, je schopná, a otázne je, či je aj ochotná integrovať sa do spoločnosti a stať sa jej integrálnou súčasťou. Je potrebné zdôrazniť, že pomimo týchto subjektívnych príčin nízkej miery adaptability cigánskych obyvateľov na podmienky života väčšinovej spoločnosti, tu pôsobia aj príčiny objektívneho charakteru, o ktorých píše vyššie citovaný S. Matulay, podľa ktorého: „Rómovia žijú na Slovensku už bezmála 600 rokov. Napriek tejto dlhej dobe ešte aj v súčasnosti nežijeme spolu s nimi ale vedľa nich. K špecifikám rómskej minority, ktoré to spôsobujú patrí hlavne to, že Róm je predstaviteľ úplne inej kultúry než je európska, to znamená, že to nie je Európan, ani Slovák s tmavšou pleťou: vyznáva iný životný štýl, riadi sa iným rebríčkom hodnôt, má odlišnú filozofiu života a myslenia, odlišnú psychoštruktúru osobnosti vyplývajúcu aj z odlišného formálneho i obsahového charakteru procesov socializácie, v krvi mu zostalo kočovanie, koristnícky vzťah k prírode a koristnícky model hospodárenia: žije hlavne dnes, včerajšok sa už nezmení a zajtrajšok je jednak neistý a jednak príliš ďaleko na to, aby sa ním vôbec zaoberal, berie život ako ide, svoje potreby dokáže vždy stlačiť na úroveň primárneho zachovania života a rodu, inými slovami na úroveň sociálnych dávok, o ktorých vie, že ich má isté…“. K podobnému názoru prichádza aj Petr Bakalář, ktorý v práci Psychologie Romu poukazuje na to, že „Rómska psychika sa v niektorých aspektoch odlišuje od psychika nerómov. V každodennej praxi sa prejavujú odlišné vzorce chovania a správania, ktoré je potrebné chápať ako priame dôsledky špecifických rysov a dekódovať ich na základe znalostí horizontov rómskej psychiky“. To sú tie hlavné, presnejšie povedané objektívne faktory, prečo aj napriek dlhoročnej všestrannej pomoci tejto časti obyvateľstva, a napriek vynaloženým prostriedkom a snahe kompetentných orgánov prostredníctvom politiky „pozitívnej diskriminácie“ pomáhať a vychádzať v ústrety požiadavkám zo strany cigánskych komunít, sa tieto (až na malé výnimky) doteraz plne neintegrovali a nezačlenili do väčšinovej spoločnosti.

Súčasťou riešenia cigánskej problematiky je aj Úrad splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity, efektivita a dlhodobá existencia ktorého sú, vzhľadom na stále sa zhoršujúcu situáciu väčšiny cigánskej populácie spochybniteľné. Jednou z hlavných príčin nefunkčnosti a zbytočnosti tejto inštitúcie(spolu s inštitúciou Verejného ochrancu práv tzv. Ombudsmana SR) je to, že všetci jeho doterajší predsedovia vystupovali skôr v úlohe „cigánskych ombudsmanov“, teda ako ochrancov práv cigánskeho obyvateľstva a nie ako nezaujatí a objektívne, a ak to bolo potrebné, tak aj kriticky vystupujúci a konajúci vysokí štátni funkcionári. Žiaden z vedúcich predstaviteľov tohto úradu nespĺňal tieto kritéria objektivizmu, pretože všetci bez rozdielu vystupovali jednostranne, nekriticky a s vysokou mierou subjektívnej zaujatosti. Nie je mi známi jeden jediný prípad, resp. kritické stanovisko  splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity, v ktorých by dotyčný (á) štátny úradník zaujal kritické a odsudzujúce postoje k protiprávnemu a protispoločenskému konaniu mnohých príslušníkov cigánskych komunít. Či už to boli prípady vrážd (Š. Michaľany, Kecerovce, Geča, Tisovec a inde), alebo útokov na zasahujúce policajné jednotky a hasičov (Krompachy, Michalovce, Petrovce nad Laborcom a pod.), vyššie spomínaní funkcionári ako pravidlo zaujímali pozíciu „mŕtveho chrobáka“, nevyjadrili sústrasť pozostalým, verejne neodsúdili takéto činy a neapelovali na svojich „zverencov“ aby dodržiavali zákony a pravidlá občianskeho spolunažívania. Aj napriek tomu, vláda I. Matoviča vo svojom programovom vyhlásení navrhuje „zachovať Úrad splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity“ a dokonca „navrhuje posilniť jeho kompetencie“. V praxi to bude znamenať ďalšie financovanie jedného zo zbytočných úradov, bez ktorého by sa Slovensko zaobišlo. Skutočne je na mieste otázka, k čomu je nám potrebná takáto štátna inštitúcia a jej zaujatý a nekompetentný predstaviteľ, ktorý sa bojí pomenovať veci pravými menami a funkcia ktorého slúži len na zamaskovanie neschopnosti a ospravedlnenie skutočného, nie deklarovaného záujmu štátnej moci vypracovať a realizovať efektívne a systémové riešenia cigánskeho problému. Podobný názor zastáva aj bývalý redaktor Slovenského rozhlasu pre rómske vysielanie I. Dužda, podľa ktorého „Úrad splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity je len figúrkou, pretože nerozhoduje o ničom“, takže je na mieste tento úrad zrušiť.

Vzhľadom na závažnosť a aktuálnosť riešenia cigánskej problematiky do popredia vystupuje potreba vybudovať potrebné inštitucionálne a personálne zázemie v podobe vytvorenia samostatnej  funkcie podpredsedu vlády SR pre menšiny, s dôrazom na riešenie postavenia neprispôsobivých skupín cigánskeho etnika, čím by sa samotný úrad a funkcia splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity stala zbytočnou. Spolu s tým sa nevyhnutným ukazuje nutnosť kreovania samostatného parlamentného výboru pre cigánske záležitosti, ktorý by plnil dôležitú funkciu pri schvaľovaní legislatívy dotýkajúcej sa života a postavenia cigánskeho obyvateľstva. Z pohľadu čo najefektívnejšieho komplexného riešenia tejto veľmi zložitej problematiky sa nevyhnutným ukazuje zriadenie špecializovaných oddelení zaoberajúcich sa cigánskou problematikou na tých ministerstvách, ktorých zameranie činnosti a náplň práce úzko súvisí s danou problematikou. Týka sa to hlavne rezortov Ministerstva vnútra SR, Ministerstva spravodlivosti SR, Ministerstva financií SR, Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR, Ministerstva zdravotníctva SR, Ministerstva školstva, vedy a športu SR a Štatistického úradu SR. Úzka spolupráca medzi nimi ako aj nevyhnutná koordinácia pri prijímaní riešení a postupov predstavujú dôležitú podmienku a záruku dosiahnutia želateľných cieľov v oblasti zlepšenia stavu a postavenia cigánskych komunít na Slovensku.

Ak by sme chceli stručne zhodnotiť obsah a zameranie tej časti programového vyhlásenia vlády I. Matoviča, ktorá sa dotýka návrhov riešení problémov súvisiacich so životom, postavením a aktivitami cigánskych komunít, môžeme povedať, že návrhy riešení v ňom predstavené sú málo konkrétne, málo kritické, málo odvážne, tendenčné a poplatné  tým postojom, ktoré sú v súlade s oficiálne uznávanou „politickou kultúrou“ a politikou benevolentného a ochranárskeho prístupu k tzv. marginalizovaným skupinám obyvateľstva. V podstate navrhovaných riešení leží myšlienka, ktorá veľkú časť cigánskeho obyvateľstva chápe ako „obete“ vývoja modernej spoločnosti, „obete“ nepriazne osudu, „obete“ nepriateľstva zo strany väčšinového obyvateľstva a v neposlednom rade aj ako „obete“ diskriminácie, takže podľa mienky zostavovateľov vládneho programu, takýto ľudia si zaslúžia, aby sa ešte viac ako doteraz vychádzalo v ústrety ich požiadavkám a potrebám, t. j. aby sa k nim aj naďalej pristupovalo ako k „štátom protežovaným a rozmaznávaným deťom“. Ak si uvedomíme, že väčšina voličov z cigánskych osád patrila k voličom Matovičovho hnutia OĽaNO, je možné navrhované riešenia cigánskej problematiky chápať ako určité poďakovanie za udelené hlasy.

PhDr. Štefan Surmánek, CSc.

Košice.