Kritika navrhovaných riešení cigánskej problematiky v programovom vyhlásení vlády I. Matoviča. Časť prvá.

Nie som ekonóm, právnik a ani zahraničnopolitický analytik či odborník na bezpečnostnú politiku, takže nebudem komentovať a vyjadrovať sa k obsahu prevažnej časti tohto materiálu. To prenechám iným, kompetentnejším odborníkom. Som človek, ktorý sa už dlhú dobu (okrem množstva ďalších tém) venuje cigánskej problematike, takže je celkom prirodzené, že ma najviac zaujali pasáže programového vyhlásenia terajšej vládnej koalície, týkajúce sa neutešeného stavu cigánskych komunít ako aj náčrtu ciest, prostriedkov a spôsobov, ako riešiť tento veľmi naliehavý a pre Slovensko a jeho obyvateľov aj jeden z najdôležitejších a najvypuklejších problémov.

Vychádzajúc z rozboru obsahu niekoľkých odstavcov vládneho programu venovaných danej problematike, je veľmi pravdepodobné, že ich autormi je dvojica „expertov“ na cigánsku otázku, konkrétne bývalý splnomocnenec vlády SR pre rómske komunity a terajší europoslanec za vládne hnutie OĽaNO P. Pollák a podpredsedníčka mimoparlamentnej strany Progresívne Slovensko a dlhoročná obhajkyňa práv cigánskeho obyvateľstva I. Biháriová. Tak ako väčšina návrhov riešení týchto „sociálnych romantikov“ a im podobných idealistov z prostredia niektorých mimovládnych organizácií typu Ľudia proti rasizmu a pod., zameraných na zlepšenie stavu a postavenie cigánskeho obyvateľstva, vyznačujú sa vysokou mierou zovšeobecňujúcich, málo konkrétnych, a nezáväzných riešení, realizácia ktorých je ťažko kontrolovateľná. Jedným z takýchto nič nehovoriacich návrhov je záväzok, podľa ktorého „Vláda SR sa bude zasadzovať za zlepšenie sociálneho, ekonomického a občianskeho postavenia Rómov v spoločnosti. Vynaloží všetko úsilie na to, aby konkrétne opatrenia viedli k hmatateľným zmenám, predovšetkým u tej časti Rómov, ktorí v 21. storočí žijú bez prístupu k pitnej vode a základnej infraštruktúry. Veľký dôraz bude klásť na efektívne využívanie verejných zdrojov, vrátane eurofondov, na zmenu kvality života, najmä bývania, za priamej účasti samotných Rómov“. Ak by sme nevedeli, že vyššie uvedený citát pochádza z vládneho programu terajšej vládnej koalície, oprávnene by sme si mohli myslieť, že uvedený záväzok je súčasťou obsahu vládneho programu niektorej z predchádzajúcich vlád.

Ak sa v časti vládneho programu venovanej cigánskej problematike aj stretneme s niektorými konkrétnymi opatreniami, ich obsah a formulácia svedčia o tom, že ich navrhovateľom je poznanie podmienok života, myslenia a aktivít obyvateľov cigánskych osád, ako aj prostredie v ktorom žijú neznáme, resp. s realizáciou svojich návrhov to nemyslia vážne, takže ich zakomponovanie do svojho programu môžeme skôr chápať ako nevyhnutnú a účelovú povinnosť, ako niečo, čo v žiadnom vládnom programe nesmie chýbať. Veď ako ináč môžeme  hodnotiť v programovom vyhlásení deklarované záväzky: „Zvážiť zavedenie vyplácania sociálnych dávok v týždňových intervaloch na účet v banke, namiesto vyplácania v hotovosti. Zaviesť vyplácanie príspevku pri narodení dieťaťa neplnoletým matkám na účet v banke, ktorý bude viazaný na výdavky spojené so starostlivosťou o dieťa. Zaviesť automatické inkaso platieb za bývanie z bankového účtu prijímateľa sociálnych dávok“. To si skutočne niekto myslí, že prevažná väčšina cigánskych osadníkov, ktorí patria k tým najmenej vzdelaným vrstvám nášho obyvateľstva (ak sa u nich vôbec dá hovoriť o nejakom vzdelaní), a pre ktorých je používanie platobných kariet, výbery z bankomatov, zakladanie si bankových účtov, využívanie bezhotovostných platieb, návšteva bánk a podobné aktivity niečo bežné a niečo s čím by aj súhlasili, tak je na veľkom omyle a svedčí to o veľkej naivite predkladateľov podobných návrhov, ako aj o ich neznalosti psychológie a zvláštnosti naturelu obyvateľov osád. Títo uznávajú len hotové peniaze, resp. len hotovosť, pričom na peniaze na bankovom účte sa väčšina z nich pozerá ako na niečo, čo im nepatrí, ako na niečo, čo existujúce mimo ich dosahu. Nedomyslená je aj technická stránka navrhovaných opatrení, pretože je naivné si myslieť, že za každým výberom budú osadníci ochotní cestovať do najbližšieho mesta, alebo je niekto presvedčený, že snáď banky zavedú do osád bankomaty s cieľom uľahčiť osadníkom prístup k výberom? Som presvedčený, že ak by aj k tomu došlo, už po niekoľkých dňoch by tieto bankomaty boli znefunkčnené. V horšom prípade by sa v rozobratom stave ocitli v najbližšej výkupni šrotu.

Analyzujúc návrhy riešenia problémov spätých so stavom, postavením a aktivitami cigánskych komunít môžeme jednoznačne potvrdiť, že všetky navrhované opatrenia smerujú k ďalšiemu prehlbovaniu a rozšíreniu štátnej pomoci tzv. marginalizovaným skupinám obyvateľstva, čo, preložené do zrozumiteľnej reči znamená, poberateľom sociálnej štátnej pomoci, t. j. ľuďom, žijúcim prevažne v cigánskych osadách a usadlostiach, ktorých je už dnes na Slovensku viac ako 1 400. Presnejšie povedané, tak ako tie predchádzajúce vládne zoskupenia, tak aj tá terajšia vládna garnitúra sa vo svojom vládnom programe zaviazala realizovať politiku „pozitívnej diskriminácie“. A to aj napriek tomu, že tento typ štátnej sociálnej pomoci, t. j. neodôvodneného sociálneho a ekonomického zvýhodňovania jednej alebo viacerých skupín obyvateľstva na úkor tých ostatných, je nielen že v rozpore so zákonom 365/2004 Z. z. (tzv. Antidiskriminačný zákon), ktorý v čl. 2 zakazuje akúkoľvek formu diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, farby pleti a tak pod., ale aj s obsahom Ústavy SR a princípom právneho štátu, deklarujúcich rovnosť všetkých občanov Slovenska pred zákonom. Navyše, politika „pozitívnej diskriminácie“, ktorá sa v našich podmienkach už celé desaťročia realizuje vo vzťahu k cigánskemu obyvateľstvu je nielen náročná na zdroje ale, čo je ešte dôležitejšie, v praxi sa neosvedčila. Len v roku 2016 vyčlenil štát na realizáciu projektov zameraných na integráciu Cigánov sumu 11,7 mil. eur. V júni 2017 vláda SR schválila dva akčné plány do roku 2020. Prvý z nich je zameraný na oblasť nediskriminácie a prístupu smerom k väčšinovej spoločnosti. Druhý nesie názov Iniciatíva integrácie Rómov prostredníctvom komunikácie. Na ich realizáciu vláda vyčlenila sumu 51 mil. eur. Ako vyplýva zo správy o plnení Stratégie SR pre integráciu Rómov do roku 2020, plnenie ktorej prerokovala vláda SR na svojom výjazdovom zasadaní v Stropkove dňa 25.6.2019, v roku 2018 sa na integráciu cigánskeho obyvateľstva použilo takmer 120 mil. eur. Konkrétne na zamestnanosť a zamestnateľnosť išlo 75 mil. eur, na vzdelávacie aktivity 30 mil. eur a na oblasť bývania 7 mil. eur. Hlavným cieľom uvedeného dokumentu bolo „zastaviť segregáciu rómskych komunít a dosiahnuť pozitívny obrat v ich sociálnom začleňovaní ako aj zmenu postojov väčšinového obyvateľstva voči Rómom“. Celkovo na zlepšenie života a postavenia cigánskych komunít sa na obdobie 2013 až 2020 vyčlenila suma vyše 300 mil. eur (215 mil. eur z fondov EÚ, zbytok z rozpočtu SR). Pravdou je, že aj napriek vyššie uvedeným finančným sumám, ktoré predstavujú len časť z celkových nákladov na riešenie cigánskej problematiky, nepočítajúc ďalšie desiatky miliónov smerujúce na financovanie mnohopočetných projektov, grantov, akčných plánov a podobných aktivít, ani jeden z deklarovaných cieľov nebol splnený, o čom svedčí zhoršujúca sa sociálna, ekonomická, vzdelanostná, bytová a zdravotná situácia väčšiny cigánskeho obyvateľstva žijúceho hlavne v cigánskych osadách a nimi obývaných usadlostiach a pretrvávajúci, v mnohých prípadoch veľmi kritický a odsudzujúci vzťah väčšinového obyvateľstva voči príslušníkom cigánskych komunít.

Politika „pozitívnej diskriminácie“, ktorú mieni realizovať aj súčasný vládny kabinet je škodlivá hlavne a predovšetkým pre samotných poberateľov štátnej sociálnej pomoci, t. j. pre samotných príslušníkov cigánskych komunít, pretože vedie u nich k posilňovaniu pocitov závislosti a nemohúcnosti, sociálnej ľahostajnosti a nezodpovednosti, neistoty a izolovanosti, sociálneho dištancu, strachu a závisti, resp. nenávisti k väčšinovému obyvateľstvu. To všetko sú sprievodné znaky a dôsledky dlhoročného užívania a „predávkovania sa“ sociálnou drogou zvanou „pozitívna diskriminácia“. Inak povedané, plošná, neadresná, nezmyselná, škodlivá a veľkorysá sociálna politika je svojimi účinkami porovnateľná s pôsobením klasických drog.

Konkrétnym prejavom politiky „pozitívnej diskriminácie“, deklarovanom vo vládnom programe, okrem záväzku „zlepšovať štandardy bývania“, je aj „budovanie základnej infraštruktúry v cigánskych osadách vrátane zabezpečenia lepšieho prístupu ich obyvateľov k pitnej vode a zdravotnej starostlivosti“. Neviem, čo chce vláda zlepšovať v oblasti zdravotnej starostlivosti, keď už dnes majú príslušníci cigánskych komunít, vrátane ich detí rovnaké možnosti a také isté podmienky využívania zdravotnej starostlivosti ako ostatní obyvatelia Slovenska. Ibaže by sa vláda I. Matoviča rozhodla zriaďovať v osadách zdravotné strediská, aby ich obyvatelia nemuseli za zdravotným vyšetrením a lekárskym ošetrením cestovať mimo svojho bydliska. Nie je sa čomu čudovať, veď v tzv. Rómskej reforme, vypracovanej stranou SaS, ktorá je členom terajšej vládnej koalície sa hovorí o nutnosti poskytovania lekárskej starostlivosti priamo v osadách, aby ich obyvatelia nemuseli cestovať k lekárovi do ordinácie mimo osadu, ale aby lekár prišiel k nim. A to aj napriek tomu, že drvivá väčšina obyvateľov osád, ktorá je dlhodobo nezamestnaná, neodvádza žiadne odvody do zdravotných poisťovní. Určitú čiastku za nich odvádza štát, ale to sú peniaze, ktoré tečú do štátnej pokladnice z daní a odvodov pracujúcich. Takže sú to tí poslední, teda zamestnanci, ktorí v plnej  miere financujú zdravotnú starostlivosť nezamestnaných obyvateľov cigánskych osád.

Vo svojom vládnom programe sa vláda I. Matoviča zaväzuje „aktívne podporovať férové vysporiadanie právnych vzťahov k pozemkom v obciach s prítomnosťou marginalizovaných rómskych komunít“. Je faktom, že drvivá väčšina obydlí, či presnejšie povedané chatrčí  cigánskych osadníkov je postavená na cudzích pozemkoch a bez platných povolení, teda v rozpore so Stavebným zákonom. Sú to teda nelegálne, čierne stavby, ktoré už celé desaťročia vznikajú ako huby po daždi a ktoré, okrem iného, predstavujú obrovský sociálny problém a environmentálnu záťaž. Pod férovým vysporiadaním právnych vzťahov terajší predstavitelia vládnej garnitúry si predstavujú odkupovanie týchto pozemkov od ich právoplatných vlastníkov a následný prevod týchto pozemkov do vlastníctva cigánskych osadníkov, čím dôjde, tak ako to vo svojom kritickom vystúpení k danému problému charakterizoval poslanec ĽS Naše Slovensko M. Mazurek k dodatočnej legalizácii ich obydlí. Otázkou je, kto uhradí trhovú cenu týchto pozemkov ich právoplatným majiteľom. Určite to nebudú samotní osadníci, ktorí ako pravidlo odmietajú uhrádzať svoje podlžnosti a ktorí takýmito sumami ani nedisponujú. Názory, podľa ktorých si túto sumu môžu požičať sú viac ako naivné. Banky im nepožičajú (vedia prečo), a ak by aj súhlasili s udelením pôžičky, tak len pod podmienkou, že ručiteľom bude štát. Všetci poznáme platobnú disciplínu väčšiny príslušníkov cigánskych komunít, ktorá sa rovná nule. Pravdou je, že tieto pôžičky budú nedobytné, čo znamená, že ich nakoniec bude musieť splatiť ich ručiteľ, t. j. štát. Ďalším riešením, ktoré je vo svojej podstate totožné s tým prvým je to, že odkupovať pozemky pod obydliami v cigánskych osadách bude priamo štát. Je potrebné upozorniť na tú skutočnosť, že v prípade, ak vládna koalícia zrealizuje takýto scenár riešenia problému vysporiadania pozemkov pod obydliami v cigánskych osadách, môžeme si byť istí, že pre týchto ľudí to bude signál, aby naďalej rozširovali svoje osady na cudzích pozemkoch. Veď prečo nie. Ak nám zlegalizovali naše obydlia teraz, tak prečo by to neurobili aj v budúcnosti? Jediným skutočným, a voči občanom SR aj spravodlivým a právne čistým riešením je dodržiavať literu Stavebného zákona, ktorý už dnes dáva právo vlastníkom nelegálne obsadených pozemkov (jednotlivcom, obciam a mestám) vymáhať od porušiteľov tohto zákona finančné prostriedky za predaj alebo prenájom využívaného pozemku. V prípade, že užívateľ odmieta finančné vyrovnanie, má vlastník pozemku právo zbúrať čiernu stavbu. Určitú vinu na tom, že dnes na Slovensku registrujeme taký veľký počet cigánskych osád majú aj obce a mestá, v katastri ktorých sa nachádzajú. Ak by sa predstavitelia samospráv správali zodpovedne a nekompromisne a už pri postavení jednej na čierno postavenej chatrče využili svoje právo ju zlikvidovať, nemuseli by neskôr riešiť takýto problém. Týmto problémom sa však predstavitelia väčšiny samospráv nechcú zaoberať, pretože sa obávajú, že budú samotnými cigánmi, ich politickými reprezentáciami, štátnymi inštitúciami typu Ombudsman SR či Úrad splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity a mnohými mimovládnymi organizáciami obvinení z diskriminácie a rasizmu. Vo väčšine prípadov im chýba politická vôľa a odvaha vyžadovať dodržiavanie zákonov, nepozerajúc sa pri tom na kritické hlasy a odmietajúc podriaďovať sa nezmyselným požiadavkám „politickej korektnosti“.

Aj keď nemám vo zvyku čítať ohlasy na moje blogy, zachytil som výčitku, že vo svojich príspevkoch venovaných cigánskej problematike uvádzam málo konkrétnych návrhov riešení tohto závažného problému. Pochopiteľne, vzhľadom na rozsah jedného príspevku nie je možné uviesť všetky mnou navrhované riešenia. Ak má čitateľ záujem bližšie sa oboznámiť s danou problematikou, ako aj s navrhovanými riešeniami, odporúčam mu prečítať si moju knihu Pravdivý obraz o života a postavení cigánskych komunít na (východnom) Slovensku, vydanú v roku 2015.

Pokračovanie v druhej časti blogu.

PhDr. Štefan Surmánek, CSc.

Košice.