Mojim zámerom v tomto pokračovaní blogov o vypekaní presilou použitím manévrových prístupov bude ukázať čitateľom ako funguje mechanizmus, ktorý umožňuje mediálno-finančnej nanomenšinovej mafii protištátneho zla dosahovať prevahu nad drvivou väčšinou tradičnej normálnosti. Chcem ukázať, ako sa dá toto zlo poraziť a prečo sa ho nemáme a nesmieme báť.
Každý súboj, nielen vojenský, je stretom antagonistických vôlí, pretože obidvom stranám konfliktu ide o víťazstvo. Zatiaľ čo v civilných činnostiach sa na optimálnu metódu vykryštalizovala metóda “Ja vyhrávam, ty vyhrávaš”, vo vojne (vrátane obchodnej a inej) je to už z jej podstaty rozdielne. Ak sa niekto rozhodol použiť najkrajnejší prostriedok dosiahnutia svojich cieľov a presadenia svojich záujmov: vojnu, v tom prípade ide každému o vlastné víťazstvo a o porážku protistojacej vôle. Výsledkom môže byť patový stav, čo je pre slabšieho protivníka často víťazstvo tým, že nepriateľ alebo protivník nedosiahol svoje zámery.
Niekomu napadne, akým stretom vôlí môže byť vojna proti COVIDu? Začnem tým najdôležitejším: COVID je len nástroj, ktorý sa možno náhle objavil, a ktorý si pre svoju vojnu osvojili tí, ktorí ho dokážu využiť. Proti národom, proti nám, normálnym ľuďom. Je to nástroj oligarchie všetkých kategórií (bankových, farmaceutických, mediálnych, obchodných a iných) na to, aby im pomohol stať sa ešte bohatšími, aby ho využili na ďalšiu hypercentralizáciu, na likvidáciu národných štátností. Lebo ide o štáty. Pritom štát je najvyššou formou organizácie štátotvorného národa.
Víťazstvo vo vojne je preto relatívnou záležitosťou a kritériami úspechu sú nasledujúce aspekty:
Prvým aspektom je dosiahnutie politických cieľov vojny. Politickým cieľom vojny tých, ktorí najnovšie zneužívajú COVID ako nástroj na vyvolanie strachu, paniky a hystérie v záujme ich zneužitia na svoje strategické zámery, je ovládnutie štátov s ich obyvateľmi, zbedačenie ľudí, zastrašenie, obmedzenie slobody vyjadrovania, vnútenie obmedzujúcich zákonov, okupačných zmlúv a podobne. Preto, aby sa ľudia nemohli ozývať a natrvalo sa báli. Ich zámerom je vnútenie povinnej vakcinácie, aby sa štáty zadlžovali a odpredávali všetko, aby zisky a majetky oligarchie rástli. Do rúk nadnárodnej a s nimi spojenej domácej oligarchie chcú dostať všetko tak, aby štátom zostali len dlhy a problémy.
Druhým aspektom je relatívna výhodnosť postavenia konfliktných strán pred konfliktom a po konflikte. Na to, aby sme pochopili, ako to súvisí s vojnou, ktorú sa rozhodli bojovať nadnárodné oligarchické mafie využitím nástroja, ktorý im zoslala možno príroda a náhoda, treba pochopiť, kto sú strany konfliktu. Sú to na jednej strane oligarchia s ich poskokmi, agentmi, kolaborantmi v štátnych aj mimoštátnych orgánoch. Od parlamentov, vlád, prezidentských úradov, až cez OSN, EÚ, NATO, atď. Na druhej strane sú to národné štáty, dnes už výrazne infiltrované poskokmi, zradcami a kolaborantmi nadnárodnej oligarchie. Po skončení koronakrízy majú/musia byť štáty vyslabnuté, bez pilierov suverenity, na kolenách, obyvateľstvo vystrašené. Zatiaľ čo oligarchické zoskupenia musia byť silnejšie, bohatšie, s väčšími právomocami.
Taktický úspech sám osebe nezabezpečuje strategické víťazstvo vo vojne, čiže taktický úspech nestačí. Úlohou vojaka je dosahovanie takých taktických víťazstiev, ktoré sú podriadené strategickým zámerom vojny. Spojivom stratégie a taktiky je operačné umenie. V malej armáde už rota môže plniť operačné úlohy so strategickými zámermi, z čoho vyplýva, že kvalitne pripravený veliteľský zbor už na úrovni kapitána a majora by mal byť schopný operačne rozmýšľať a analyzovať strategické zámery nadriadených stupňov. To sa môže naučiť len štúdiom príkladov histórie a cielenou, sústredenou prípravou, obsahujúcou výcvik, vystavenie podmienkam, kde sa musí prejaviť. Z toho vyplýva, že každý perspektívny kapitán malého štátu s malými ozbrojenými silami by mal pred prevzatím velenia na úrovni roty absolvovať pred-operačnú úroveň školenia. V hybridnej vojne proti štátom má všetko svoje nevojenské paralely.
Zároveň z toho pre úspešné zavedenie a uplatnenie manévrových prístupov vyplýva dôležitosť výberu ľudí, ich formovania vzdelaním a výcvikom, umožnením rastu postupným zvyšovaním zodpovednosti, ale aj striedaním charakteru funkcií medzi veliteľskými a štábnymi. Rotácia dôstojníkov je nutnosť, lebo len takto rastú manažéri vojny. A v takom prístupe má významnú úlohu kvalitný a tvorivý poddôstojnícky zbor: nositeľ technickej odbornosti a vykonávateľskej zručnosti. Dôstojník je manažér vojny, poddôstojník je vykonávateľ vojny. O personalistike inde.
Na operačnej úrovni sa plánujú ťaženia a operácie, čiže postupnosť taktických bojov a súčinnosť. Operačná úroveň plánuje distribúciu a použitie logistických a ľudských zdrojov na zabezpečenie boja. Určujú sa priority dosahovaných zámerov a cieľov a prebieha plánovanie fáz operácií. V manévrovom prístupe sa tieto bežne známe zásady odlišujú podstatou. Napríklad fázy sú plánované podľa dosahovaných čiastkových zámerov, nie podľa časového priebehu bojov. Znovu máme paralely vo vojne s COVIDom, v skutočnosti dnes už so zbabelosťou aj neschopnosťou a nekvalifikovanosťou vládcov na robenie odvážnych rozhodnutí, ktoré ponechávajú na úradníkov, čiže na štáby. Operačným veliteľstvom v tejto vojne je krízový štáb, operačným veliteľom je/má byť asi minister vnútra.
Priorita môže byť len jedna resp. málo. Ekonómia síl (šetrenie silami a prostriedkami) si vyžaduje sústreďovanie úsilia na jeden cieľ v jednom čase. Opakom je diverzifikácie úsilia. Platí známe: kto útočí všade, neútočí nikde, kto sa bráni všade, nebráni sa nikde (rozptyľuje úsilie namiesto jeho sústredenia). V manévrovom prístupe sú operačný plán a operačná smernica stručnými a zhutnenými dokumentmi, zrozumiteľnými pre každého zainteresovaného vojaka, nie rigidnými a detailnými elaborátmi, ktorým rozumie často len ich autor. Ekonómia síl znamená aj to, že sa vojská nevybíjajú v bojoch, ktoré priamo alebo nepriamo neprispievajú do dosiahnutia strategických zámerov. Všetko napísané sa dá uplatniť aj v obchodných a iných nekrvavých, akýchsi civilných resp. nevojenských vojnách resp. stretoch vôle resp. zámerov.
Pochopiteľne, o to viac sa tieto poznatky dajú a majú využiť v politike. Otázka znie: môžu tieto moje úvahy a koncepty použiť protištátnici? Na jednej strane je nemúdre podceňovať nepriateľov štátnosti. Pretože aj oni používajú manévrový prístup. Nemám na mysli domácich zradcov kolaborantov a poskokov (tí môžu byť ba dokonca majú byť aj veľmi nemúdri), ale tých, ktorí ich pre svoje záujmy dosadzujú, riadia a manipulujú: oligarchia. Ale na druhej strane ich nie je múdre ani podceňovať. Treba ich v prvom rade spoznať. A prvým predpokladom poznania je uvedomenie si faktu, že ich hlavnými zbraňami sú totalitné oligarchické médiá a nelegitímne korupčné oligarchické peniaze. Tam treba viesť útok. Bez týchto dvoch prvkov sú všetci kolaboranti a zradcovia len zbabelé, neschopné, nekvalifikované bábky. Šašovia.
Tieto kreatúry proti odhodlaniu vlastencov, proti drvivej normálnej väčšine nemajú šancu na žiadny zápas. Nechceli sme to vidieť, ale žiaľ to vidíme, keďže sa stala tragédia a mnohí protištátnici získali vládu. Už rok sme to videli a vidíme v prezidentskom paláci. Nielen u nás. Vidíme to na magistrátoch Bratislavy, aj Nitry. Vidíme to aj v bansko-bystrickej župe.
Otvorme si oči a robme prevenciu. Nebojme sa mediálnej a finančnej gigantickej presily zla. Máme na nich. Najprv treba rozpoznať „vzorce“, uvedomiť si, kto a čo je nepriateľ, kto sme „my“ a kto sú „oni“. Nuž a potom stačí robiť presný opak toho čo chcú a na svoje zámery potrebujú presadiť „oni“. A uvedomiť si, čo potrebujeme „my“, reprezentanti záujmov normálnej drvivej väčšiny, ktorá si to často ani nemusí uvedomovať. Uvedomenie si a definovanie národno-štátnych záujmov je záležitosťou patriotických elít. Ak to robia kolaboranti, teda protištátnici (ako to po dlhé roky vidíme), potom sa nečudujme tragickým výsledkom. A predtým ako bude dobre, môže byť ešte oveľa horšie. Pochopme aspoň jedno: štát, štátnosť, sú najvyššie hodnoty. Režimy (vlády) sú dočasné.
Pokračovanie v nasledujúcej časti.
