Ako je to s extrémizmom za holokaust a podporu zločinov politických režimov ( niektorých ) ?

XVII.

Čo si už musíme všímať aj mimo koronavírusu a to vo vlastnom záujme.

Nikto nepochybuje, že nový predseda vlády SR pán Igor Matovič nemá v úcte bývalého predsedu vlády SR pána Róberta Fica. A tiež nemožno pochybovať, že terajší poslanec za politickú stranu SMER – SD pán Róbert Fico nemá v úcte terajšieho predsedu vlády SR pána Igora Matoviča. Možno by sa dalo tvrdiť, že medzi nimi navzájom panuje osobná nenávisť. Ukazuje sa, že je možné nájsť aj niečo, čo ich cez politickú činnosť môže spojiť ako blízkych príbuzných. Tých tém je viacej, ale teraz sa sústredím len na jednu, ktorá jasne rezonuje aj v novom programovom vyhlásení vlády SR: je to politika boja proti extrémizmu, šíreniu propagandy a dezinformácií.

Je to napríklad ich skutočný vzťah ( postoj ) k nám, občanom SR, ktorý sa dá charakterizovať ako nekompromisný, ako „nenávistný“, pretože bol a ostáva založený na zaujatosti a odpore voči občanom a ich slobodným názorom a prejavom, ak tie boli a sú v rozpore s ich oficiálnou vládnou politikou a ktorý je z ich strany spájený s potrebou vyhlasovať slobodné názory a prejavy za „extrémistické“ a teda za vhodné pre úkony spojené s represívnymi opatreniami.

Z predloženého programového vyhlásenia vlády SR na nové volebné obdobie je celkom jasné, že nová vláda SR veľmi zodpovedne pristúpila na požiadavku pokračovať v politike boja proti extrémizmu, šíreniu propagandy a dezinformáciám, ktoré na podmienky SR rozpracovala vláda SR pod vedením Róberta Fica. Zoberme si, napríklad, toto znenie:

„Vláda SR preskúma zvýšenie ochrany záujmov Slovenskej republiky prostredníctvom noriem trestného práva pred rizikom hybridných hrozieb, týkajúcich sa najmä šírenia propagandy a dezinformácií, podpory extrémistických zoskupení a kybernetických útokov.“ Prečítajme si ešte jedno znenie:

„Vláda so znepokojením sleduje nárast dezinformácií v médiách a najmä na sociálnych sieťach, ktoré účelovo vyvolávajú strach a nedôveru v štátne zriadenie a liberálnu demokraciu. Vláda SR preto podporí iniciatívy bojujúce proti hoaxom, falošným správam a iným dezinformáciám a vytvorí mechanizmy na boj proti hoaxom, falošným správam a iným dezinformáciám.“

Je obdivuhodné, ako dokázala vláda SR za niekoľko dní svojej existencie, a ešte k tomu v čase koronavírusu, sledovať nárast dezinformácií v médiách a najmä na sociálnych sieťach až tak, že ju to veľmi znepokojilo a preto sa musela rozhodnúť, že to bude jedna z jej priorít, ktorú významne rozpracuje a podporí také iniciatívy, ktoré jej budú v boji o správne názory pomáhať. Vláda sa hneď na začiatku svojho funkčného obdobia úplne „vyfarbila“, pretože dokázala pomenovať, o akú demokraciu v našej spoločnosti ide. Musí to byť iba demokracia, ktorej dáva prívlastok „liberálna“ a preto iba s podporou takejto demokracie sú späté správne názory.

Znamená to, že naša vládna moc má záujem či povinnosť presadzovať v kapitalistickej spoločnosti ( lebo v takej žijeme ) politiku založenú na zjednocovaní názorov občanov okolo svojej ideológie – liberalizmu či skôr neoliberalizmu. Čo to znamená ? Že povinnosťou občanov SR má byť: a) podpora ideológie „Triedy GZS“ ( globálnych záujmových skupín – najbohatších a najmocnejších vládnucich skupín ), b) podpora takého štátneho zriadenia, ktoré vychádza v ústrety požiadavkám neoliberalizmu. Kto vie a chce čítať medzi riadkami, tak to znamená, že naša nová vládna moc úplne odkryla karty, s ktorými chce hrať svoju ( našu ? ) politiku – prispievať k radikálnej globalizácií sveta a mať trvalú prevahu nad pracujúcimi ľuďmi. Pripomínam, že za socializmu platilo, že ideológia jednej triedy ( robotníckej ) sa postupne stáva ideológiou celej spoločnosti. Teraz tu máme rovnaký extrém, ale oveľa nebezpečnejší.

S týmto extrémom – globalizáciou sveta – je, ako to jedného času zdôraznil aj Donald Tramp, spojená skorumpovaná politická garnitúra, ktorej finančné prostriedky sú praktický neobmedzené, ktorej politické prostriedky sú neobmedzené, ktorej mediálny vplyv je nezrovnateľný a v neposlednej rade hĺbka ich nemorálnosti je naprosto neohraničená. Za normálnych okolnosti, keby vládna moc nechcela slúžiť politickej garnitúre globalizácie či „Triede GZS“, tak by vôbec nebolo potrebné, aby sa usilovala pokračovať v politike boja proti extrémizmu, šíreniu propagandy a dezinformáciám.

Mám teda tušenie, že nova vláda SR bez problémov prevezme do svojich priorít politiku boja proti extrémizmu, šíreniu propagandy a dezinformáciám a možno sa ešte pokúsi túto politiku aj vylepšiť v neprospech občanov SR. Teraz sa pokúsim venovať problematike, ktorá bola v popredí pozornosti vlády SR pod vedením Róberta Fica a ktorá nadväzuje na predchádzajúce časti

…

V časti XVI. som sa z väčšej časti zameral na moje pripomienky k § 422 d) ods.2. Teraz svoju pozornosť zameriam na § 422 d) ods. 1. Obidva odstavce patria v trestnom zákone pod § 422 d) s názvom „Popieranie a schvaľovanie holokaustu, zločinov politických režimov a zločinov proti ľudskosti.“ Odstavec 1 uvedeného paragrafu má toto znenie:

„(1) Kto verejne popiera, spochybňuje, schvaľuje alebo sa snaží ospravedlniť

holokaust,

zločiny režimu založeného na fašistickej ideológií,

zločiny režimu založeného na komunistickej ideológií

alebo zločiny iného podobného hnutia,

ktoré násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy

smeruje

k potlačeniu základných práv a slobôd osôb,

potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.“

Je priam neuveriteľné a na zaplakanie, že existujú „odborníci“ v našom právnom systéme, ktorí dokázali takýto „právny eklekticizmus“ sformulovať a ktorí sa ani nepozastavili nad tým, o akom zločine s extrémizmu to vlastne píšu a o čo sa usilujú. Najprv si dovolím zastaviť sa pri tom, aká je štruktúra dlhočizného paragrafového znenia trestného činu.

Paragrafové znenie v jednej svojej vete spája v sebe problematiku holokaustu, zločiny režimu založeného na fašistickej ideológií, zločiny režimu založeného na komunistickej ideológií, zločiny iného podobného hnutia. Neviem, čo sú to zločiny iného podobného hnutia, len je možné predpokladať, že od zločinov režimov sa v niečom musia odlišovať, pretože hnutie nie je možné spájať s režimom. Uvedená štruktúra paragrafového znenia má zorientovať oznamovateľov, vyšetrovateľov, prokurátorov a sudcov, k čomu označená – dotyčná osoba verejne vyjadrila svoj názor či postoj a to cez určitý extrémistický materiál definovaný v § 130 ods.7 trestného zákona.

Vyjadrený názor či postoj podlieha trestnému stíhaniu, ak bude možné dokázať ( zistiť ), že sa ním niečo popiera, spochybňuje, schvaľuje či ospravedlňuje. Lenže to nie je všetko. Samotný názor či prejav občana sa v paragrafovom znení automatický ( bez rozmyslu ) viaže na činy násilia, hrozbu násilia alebo hrozbu inej ( ! ) ťažkej ujmy, pričom tieto činy musia smerovať k potláčaniu základných práv a slobôd osôb. Z môjho pohľadu občan SR sa podľa § 422 d) ods. 1 dopustí trestného činu vtedy, ak boli splnené tieto podmienky:

a) bol slobodne vyjadrený názor či prejav ( postoj ) k niektorému zo štyroch uvedených štrukturálnych znakov, respektíve k všetkým uvedeným a v štvrtom prípade konkretizovaným,

b) v súvislosti s prejaveným názorom došlo k niektorému z činov, ktoré ohrozujú či môžu ohrozovať fyzickú osobu, respektíve skupinu osôb,

c) sloboda názoru a prejavu v spojení s činom ( a + b ) smerujú k potláčaniu základných práv a slobôd osôb.

Z tohto „ideálneho“ stavu vyplýva táto pomyslená rovnica: Trest ( T ) = a + b + c. Podľa znenia existujúceho § 422 d) ods. 1 je možné niekoho potrestať len za situácie, že bude dodržaná uvedená rovnica. Ak v praxi jeden z uvedených bodov bude absentovať, obvinenie z extrémizmu podľa § 422 d) ods. 1 musí padnúť, musí byť stiahnuté. Pre lepšiu predstavu je veľmi dôležité rozčleniť si bod a). Bod a) môžeme vyjadriť aj týmto spôsobom: a = a_{1 +} a₂, kde a₁ bude predstavovať určitým spôsobom vyjadrenie slobodného názoru či postoja a kde a₂ bude predstavovať niektorý zo štyroch uvedených štrukturálnych znakov ( holokaust atď. ). Neskôr sa k týmto znakom vyjadrím. Teraz je potrebné pripomenúť, aké ťažkosti sa týkajú z uvedenej rovnice bodu c).

V tomto výseku paragrafového znenia si môžeme všimnúť dva pojmy: „smeruje“ a „potlačenie“. Pojem „smeruje“ má prítomný čas a zmysel jeho použitia – používania je spojený s existenciou bodov a) a b) – teda sloboda názoru a prejavu a na neho nadväzujúci ďalší čin. Bez týchto bodov použiť pojem „smeruje“ nedáva zmysel, nie jem možné tento pojem využiť pre potrebu obžaloby. Samotný pojem „smeruje“ orientuje pozornosť na niečo, čo sa určitým spôsobom vyvíja a čo vôbec nie je ukončené. Pojem nás teda môže orientovať na nejaký celkový smer vývoja ( trend), na vopred určený smer ( kurz ), na určitý politický kurz, určitú orientáciu.

Pojem „smeruje“, zdá sa, nás môže najskôr orientovať na vopred určený smer – oblasť základných ľudských práv a slobôd osôb. Táto orientácia nie je však výsledkom činov prejavených v bodoch a) a b), je iba domnienkou, ktorá v čase „smerovania“ nie je ničím podložená. Umožňuje to teda voľný výklad a svojvoľnú interpretáciu u členov represívnych orgánov, ktoré môžu byť posilňované vnútorným postojom – vnútornou pozíciou – politickým presvedčením.

Je tu ešte druhý pojem – „potlačenie“. Pojem „potlačenie“ je možné chápať vo význame ako potisnutie, ako znemožnenie uskutočnenia – existencie niečoho, ako brať niekomu právo na niečo, zabraňovať prejavu citov, telesných pocitov. V prípade paragrafového znenia najskôr pojem „potlačenie“ môžeme spájať s významom brať niekomu právo na niečo, nespravodlivo zaobchádzať s niekym. Sú tu možné rôzne prejavy ako napríklad: ubíjať – gniaviť národ, potláčať národnú suverenitu, utláčať národnostnú menšinu, deptať ľudské práva, umlčiavať niekoho – nedovoľovať prejav slobody, prenasledovať – vystupovať proti slobode niekoho.

Z uvedených prejavov si môžeme spresniť, že pojem „potlačenie“ môžeme chápať pre konkrétny prípad ako brať niekomu právo na základne ľudské práva a slobody. Je to tak náročná politická aktivita, že sotva sa môže týkať občana ako jednotlivca, ktorý sa rozhodol vyjadriť svoj názor napríklad cez svoj článok, video, zverejnenie písomného stanoviska a podobne na sociálnych sietiach. Nedovoľovať prejavy slobody názoru, to najlepšie vie zvládnuť najlepšie organizovaná skupina a tou je štátna moc. Preto platí, že základné ľudské práva a slobody sa musia chrániť pred štátnou mocou.

Potlačenie základných ľudských práv a slobôd je v prvom rade výsledok určitej politiky politických zástupcov, ktorých si občania zvolili. To, čo sa oficiálne potlačí zákonom, tak toto rozhodnutie sa nestáva predmetom trestného stíhania, ale najskôr predmetom kritiky či Ústavného súdu SR. Malo by byť celkom jasné, že potlačenie základných ľudských práv a slobôd sa nemá prečo potom vyskytovať v trestnom práve pre potreby stíhania občanov ako jednotlivcov, pretože na tejto úrovni význam či zmysel pojmu „potlačenie“ sa musí brať v iných intenciách a teda najskôr je vhodné používať pojmy, ktoré zohľadňujú možnosti občana – indivídua.

Treba pripomenúť, že Ústava SR nepracuje s pojmami „smeruje“ či „potlačenie“. Podľa Ústavy SR ide o „zákonné obmedzenia“ základných ľudských práv a slobôd či o „medze“, ktoré možno upraviť za podmienok ustanovených zákonom. Kto si prejde celú druhú hlavu o základných právach a slobodách v čl. 12 až 54, tak si môže jasne všimnúť, že občan – indivíduum má veľmi chabú možnosť ich potláčať. Podľa Ústavy SR môže existovať iba ustanovenie o základných ľudských právach a slobodách a môže byť určité zákonné obmedzenie. Nič iné medzi tým neexistuje.

Pojem „smeruje“ či „smerovanie“ je teda zavádzajúci, pretože priestor pred prijatím zákonného obmedzenia je vymedzený na politické aktivity a politický boj, na vedenie racionálnych diskusií, kde je potrebný slobodný názor a prejav. Smerovanie bude predstavovať určitý proces nejakej aktivity, ktorý sa môže zastaviť, zrušiť, ale i potvrdiť prijatím zákonného obmedzenia. Ak občan SR navrhne politikom či vládnej moci, aby bola podstatne obmedzená sloboda názoru a prejavu na internete, tak to nie je potrebné tento slobodný názor spájať s fašistickou ideológiou a postaviť obžalobu na tom, že táto výzva smeruje k potlačeniu základných ľudských práv a slobôd. Jednoducho, je na politikoch či vláde SR, či budú mať záujem takýto názor akceptovať.

Ak občan SR z jemu jasných dôvodov napadne napríklad svoju peknú susedku a na mesiac ju zatvorí do suterénu svojho rodinného domu, aby ju mohol zneužívať pre svoje chúťky, tak musí byť stíhaný len podľa takých paragrafov, v ktorých nemôže byť zmienka, že jeho správanie viedlo – smerovalo k potlačeniu základných ľudských práv a slobôd. Ak občan SR verejne vyjadrí svoje pripomienky k oficiálnej verzií holokaustu Židov v 2. svetovej vojne, tak to nesmie zaväzovať „bojovníkov“ proti extrémizmu, že jeho slobodný názor a prejav vyhlásia za spochybňovanie holokaustu, za sympatizovanie s fašistickou ideológiou, ktoré aj bez násilia, hrozby násilia či inej ťažkej ujmy smeruje k potlačeniu základných práv a slobôd osôb a preto je potrebné zahájiť trestné stíhanie.

Vyššie som uviedol, že aj v súčasnosti platné paragrafové znenie si vyžaduje, aby bola dodržiavaná rovnica T = a + b + c. V skutočnosti uvedená rovnica predstavuje nezmysel a dokazuje, že zákonom schválené paragrafové znenie nie je možné v praxi spravodlivo uplatňovať. Z uvedenej rovnice sa teraz chcem venovať bodu a). Tento bod reprezentuje (označuje) túto základnú podmienku trestného činu: vyjadrenie slobodného názoru a prejavu k určitým štrukturálnym znakom: holokaustu, zločinom režimu založeného na fašistickej ideológií, zločinom režimu založeného na komunistickej ideológií a zločinom nejakého iného hnutia. Ide o taký slobodný prejav občana, ktorým uvedené znaky spochybňuje, popiera, schvaľuje či ospravedlňuje.

Najprv k problematike holokaustu.

Z § 422 d) ods. 1 je jasné, že SR sa pridala k tým štátom, ktoré prenasledujú občanov za popieranie, spochybňovanie, schvaľovanie či ospravedlňovanie holokaustu. Dovolím si preto zorientovať pozornosť na článok, ktorý bol dňa 18.2.2013 uverejnený na www.zvedavec.org a má nadpis „Popieranie holokaustu – celkom zákonné !“ V tomto článku sa už v úvodnej vete uvádza, že Výbor OSN pre ľudské práva ešte v roku 2011 prijal uznesenie, v ktorom sa zdôrazňuje, že prenasledovanie za popieranie holokaustu je pre krajiny, ktoré podpísali Konvenciu o ľudských právach, neprípustné ! Ak sa nemýlim, tak ide o Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach.

OSN požaduje slobodné popieranie holokaustu. Ide o to, že v rade európskych krajín sú výskumníci a politickí analytici, ktorí považujú „genocídu 6 miliónov v nacistických plynových komorách“ za lož propagandy sionistov a ich spojencov, vystavení štvaniciam v médiách, verejnému ostrakizovaniu, prepúšťaniu z práce a likvidácií vo forme mnoho rokov väzenia. V článku sú uvedené také prípady ako je televízny komentátor“ Ken Jebsen z Nemecka, viedenský profesor ekonómie Franz Herman z Rakúska, francúzsky výskumník holokaustu profesor Róbert Faurisson.

Výbor OSN pre ľudské práva zasadal v Ženeve od 11.júla do 29.júla 2011. Išlo o 102. zasadanie tohto Výboru, ktorý prijal toto zásadné rozhodnutie: „Zákony, ktoré prenasledujú vyjadrovanie názorov vo vzťahu k historickým faktom, sú nezlúčiteľné s povinnosťami, ktoré ukladá Konvencia krajinám, ktoré ju podpísali ohľadne slobody slova a slobody prejavu. Konvencia nedovoľuje žiadny všeobecný zákaz vyjadrovania mylných názorov alebo nesprávne interpretácie minulých udalosti …“ ( ods. 49, CCPR/C/GC/34 ). Čiže je jasné, že každý občan má právo na vyjadrenie mylných názorov alebo na nesprávne interpretáciu minulých udalosti. Z toho vyplýva potreba riadiť sa v spoločnosti zásadou, že prehlásiť určité názory za „mylné“ a určité interpretácie za „zlé“, to je záležitosť slobodného výskumu a slobodného posudzovania, je to vec vedy a teda nie trestného sudu ! A pri samotnom výskume je vždy možné počítať s tým, že jeho závery môžu podliehať revízií. Toto by mala rešpektovať justícia právneho štátu !

V súvislosti s prípadom Faurisson Výbor OSN pre ľudské práva prijal toto rozhodnutie: „Chránené sú názory na akékoľvek otázky , vrátane politických, vedeckých, historických, morálnych, alebo náboženských otázok. Kriminalizácia toho, že má človek vlastný názor, je nezlúčiteľná s bodom 1 ( Paktu ). Prenasledovanie, zastrašovanie alebo stigmatizácia človeka, vrátane jeho uväznenia, držania vo väzbe, súdneho pojednávania alebo pripravenie o slobodu za názory, ktoré môže zastávať, je porušením bodu 1 paragrafu 19 ( Paktu ).“

Treba zdôrazniť, že Výbor OSN pre ľudské práva má dve dôležité úlohy: robiť dozor nad dodržiavaní Paktu a robiť výklad téz Paktu formou Všeobecnej pripomienky. Rozhodnutia Výboru OSN pre ľudské práva, ktoré som doteraz uviedol, platia nielen pre situáciu, keď sa popiera holokaust, ale aj pre situácie, keď sa popierajú, schvaľujú, ospravedlňujú či spochybňujú zločiny režimu založeného na fašistickej ideológií, na komunistickej ideológií či ideológií nejakého iného hnutia.

Nepoznám dôvody, prečo naša vládna moc a zákonodarcovia pristupovali k tomu tak, že sa nesnažili dodržať rámec Medzinárodného paktu o občianskych a politických slobodách. Rovnako nepoznám dôvody, prečo od času, keď bola zverejnená Všeobecná pripomienka Výboru OSN pre ľudské práva vládna moc a zákonodarcovia nekonali v súlade s touto pripomienkou. V roku 2016 už bolo potrebné rešpektovať samotný Pakt a Všeobecnú pripomienku Výboru OSN pre ľudské práva.

Teraz sa opäť vráťme k existujúcemu § 422 d) ods. 1. Z jeho znenia mi vyplýva, že je možné niekoho potrestať len vtedy, keď bude dodržaná rovnica T=a + b + c. Pre problematiku holokaustu je zaujímavé to, že ak ho niekto napríklad popiera, tak to v rovnici patrí pod bod a). Lenže už nemusí nastať situácia, že bude možné naplniť bod b), ktorý sa týka násilia alebo hrozby násilia a nebude možné naplniť ani bod c), ktorý sa týka potlačenia základných ľudských práv a slobôd, pretože toto v schopnosti jednotlivca nie je možné z objektívnych dôvodov naplniť. Kriminalizácia jednotlivca či vôbec občana bude možná len tak, že represívne orgány budú iniciatívne pracovať na tom, aby si splnenie podmienok v bodoch b) a c) jednoducho vymysleli či doladili podľa svojho presvedčenia a v záujme splnenia úlohy.

Výbor OSN pre ľudské práva v svojich Všeobecných pripomienkach č. 34 pripomína, že štát nesmie vyvíjať akúkoľvek činnosť alebo dopúšťať sa akéhokoľvek činu zameraného na poškodzovanie akéhokoľvek z práv a slobôd uznaných v Pakte. Nemám pochybnosť, že v prípade trestných činov extrémizmu, a v tomto prípade aj v rámci § 422 d) ods. 1 náš štát postupoval svojvoľne a s vedomím poškodzovania práv a slobôd uznaných v Pakte. V prípade holokaustu štát obmedzil slobodu názoru a prejavu, pretože nerešpektoval, že obmedzenia nie sú povolené z dôvodov, ktoré sa v článku 19, ods. 3, v pododseku (a) a (b) medzinárodného paktu neuvádzajú. Každý nech samostatne uváži, prečo popieranie holokaustu sa v SR musí obmedziť z dôvodov rešpektovania práv alebo povesti iných, z dôvodov ochrany našej národnej bezpečnosti, verejného zdravia alebo morálky. A ak už existujú obmedzenia, tak musia podľa Výboru OSN pre ľudské práva splniť kritéria potrebnosti a proporcionality.

V našom trestnom poriadku pre trestné činy extrémizmu je charakteristické, že paragrafové znenie sa cielene zameriava na aktivity človeka súvisiace s jeho slobodným názorom a prejavom ako je „popieranie“, „spochybňovanie“, „schvaľovanie“ či „ospravedlňovanie“ holokaustu, zločinov proti ľudskosti, zločinov režimov založených na určitých ideológiách. Občan teda musí byť trestaný, že verejne vyjadril svoj názor, ktorý sa pokladá za mylný alebo nesprávne si vyložil udalosti, ktoré sa odohrali v minulosti. V takýchto prípadoch Výbor OSN pre ľudské práva jasne v svojej Všeobecnej pripomienke zdôraznil, že Pakt nepovoľuje všeobecný zákaz vyjadrovať mylný názor alebo nesprávne vykladať udalosti, ktoré sa odohrali v minulosti. Takéto prenasledovanie ducha človeka je teda neprípustné.

V bode 46 Všeobecnej pripomienky č. 34 Výbor OSN pre ľudské práva pripomína, že také trestné činy ako je „podporovanie terorizmu“, „extrémistická činnosť“ ako aj trestné činy „chválenia“, „oslavovania“ alebo „ospravedlňovania“ majú byť jasne definované, aby sa zabezpečilo, že nepovedú k neprimeranému zásahu do slobody prejavu. Pre neprimeraný zásah je z môjho pohľadu dôležitý bod 35 Všeobecnej pripomienky. Tento bod konkretizuje, ako má postupovať zmluvná strana ( štát ). Štát, ak uplatní legitímny dôvod na obmedzenie slobody prejavu, musí konkrétnym a individuálnym spôsobom preukázať presnú povahu hrozby ( ! ) a ďalej potrebnosť a úmernosť konkrétneho opatrenia.

Zločiny režimov založené na ideológiách.

Podľa § 422 d) ods. 1 je možné trestať aj takého občana, ktorý popiera, spochybňuje, schvaľuje či ospravedlňuje nielen holokaust, ale zločiny režimu založeného na fašistickej ideológií, na komunistickej ideológií alebo zločiny iného podobného hnutia. Je tento text iba náhodou vsunutý do paragrafového znenia trestného zákona a nemá žiadny skrytý význam a cieľ ? Čo je skutočným zámerom tvorcov uvedeného textu, keď popieranie, spochybňovanie, schvaľovanie či ospravedlňovanie vyhlásili či presadili, že je to extrémistický čin, ak sa týka už spomínaných zločinov režimov ?

Myslím si, že málokoho napadne, v čom je samotný text o zločinoch zavádzajúci, proti komu je namierený a koho tento text má doslova vo veľkom štýle chrániť. Na tieto otázky sa pokúsim nájsť odpoveď. O čo tu teda ide ?

Ide o myslenie a správanie sa občanov demokratického Západu – kapitalistickej spoločnosti. Občania musia byť neustále naprogramovaní tak, aby verili, že kapitalizmus predstavuje systém, ktorý je najlepší na svete, že je akýmsi prirodzeným stavom ľudstva,že politika imperialistickej globalizácie je niečo, čomu sa treba klaňať a bezpodmienečne podporovať, že je potrebné podporovať ušľachtilé ideály kapitalizmu – obranu demokracie, slobodu, západné hodnoty či bojovať proti komunistickej diktatúre.

Antikomunizmus sa ešte neskončil, hoci socialistický systém padol. Je potrebné občanov demokratického Západu neustále udržiavať v presvedčení, že Lenin a Stalin boli najväčší zloduchovia ľudstva a že najviac zločinov napáchal komunizmus. Z tohto dôvodu nie je možné, aby si niekto beztrestne dovoľoval popierať, spochybňovať, schvaľovať, ospravedlňovať zločiny režimu, ktorý sa riadil svojou ideológiou – marxizmom – leninizmom. Mladá generácia, narodená napríklad v roku 1989, nezažila socializmus. Starší ľudia, ktorá socializmus zažili v celom svojom trvaní a vývoji, majú na tento režim rôzne názory, od tragických až po celkom pozitívne, majú svoje predstavy, v čom bol socializmus dobrý a v čom zlý. Názor každého z nich je potrebné z rôznych dôvodov iba rešpektovať. V súčasnosti nie je možné vystavovať ľudí, ktorí majú na život v socialistickej spoločnosti prevážne dobre spomienky, že patria do skupiny extrémistov, ktorých je potrebné vystaviť represiám.

Vládcovia kapitalizmu nepotrebujú, aby občania rozmýšľali, ako v skutočnosti funguje tento skvelý kapitalizmus vo svete, Ak budeme veriť, že existuje skvelá kapitalistická spoločnosť, tak nie je čo riešiť, pretože všetci budeme spokojní a šťastní. To, čo sa zo strany vládcov kapitalizmu zakrýva, to sú ťažké zločiny kapitalizmu po celom svete od jeho začiatkov až po súčasnosť. Kto má záujem, môže si vyhľadať čiernu knihu kapitalizmu s názvom „Zločiny kapitalizmu“ od Perraulta Gillesa a kolektívu, ktorá vo Francúzsku vyšlo v roku 1998 a u nás vydalo vydavateľstvo Eko-konzult v roku 2017. Autormi diela je 35 prevažne francúzskych historikov, politológov, ekonómov a právnikov.

Všimnime si zločiny akého režimu sa nesmú popierať. Sú to zločiny režimu založeného na fašistickej ideológií !!! V tomto prípade ide o rozsiahlu a zásadnú redukciu zločinov kapitalizmu na zločiny fašistického režimu, pretože pod ťarchou výsledkov 2. svetovej vojny nebolo možné, aby zločiny fašizmu a nacizmu neboli sformovaným medzinárodným spoločenstvom potrestané.

Tento politický a propagandistický kumšt vládcov kapitalizmu – táto redukcia zločinov kapitalizmu, je dodnes veľmi aktuálna, pretože sa uplatňuje. Všimnúť si to môžeme aj u našich politikov. Všetci svorne a slovne bojujú iba proti fašizmu, nechcú dopustiť, aby náš štát riadili fašisti, čo je v poriadku, pričom zločiny kapitalizmu vo svete ich vôbec nezaujímajú. Občan demokratického Západu si má myslieť, že fašizmus nemá nič spoločného s kapitalizmom.

V skutočnosti imperializmus existuje v dvoch variantach: ako liberálny a totalitný – fašistický. Tieto varianty sa od seba odlišujú formou politického zriadenia, ale ekonomický základ majú rovnaký. Minulé storočie je príkladom toho, ako sa liberalizmus ľahko zmenil na fašizmus napríklad nemeckého typu. Fašistické režimy sa v mnohých smeroch zhodujú s liberálnou ekonomikou a tešia sa všestrannej podpore liberálov. Zredukovanie zločinov kapitalizmu na totalitný či fašistický režim sa vládcom kapitalizmu osvedčilo, pretože zločiny demokratického Západu nepodliehajú odsúdeniu a potrestaniu medzinárodného spoločenstva. Verejnosť vo svete sa cez hlavné média a politické štruktúry dá propagandistický spracovať.

Liberálny variant kapitalizmu ostal teda nedotknutý a jeho zločiny vo svete môže každý občan slobodne popierať, schvaľovať, podporovať či ospravedlňovať, pretože pod zástavou obrany demokracie, slobody, západných hodnôt to má byť samozrejmosťou. Zredukovanie zločinov kapitalizmu sa veľmi jasne odzrkadlilo na znení § 422 d) ods. 1 a ods. 2. K ods. 2 som písal už v predchádzajúcej XVI. časti, kde som upozorňoval na to, že nenachádzame obvinených a odsúdených za genocídu, zločiny proti ľudskosti, za vojnové zločiny nikoho z demokratického Západu, ktorý napríklad iba od roku 1991 napáchal mnoho zločinov vo svete. Ods. 1 § 422 d) za extrémistu pokladá každého občana, ktorý verejne prejaví podporu režimu založeného iba ( ! ) na fašistickej ideológií, nie na ideológií kapitalizmu !

Z redukcie zločinov kapitalizmu však nevyplýva, že v ňom uvedené dve varianty už neexistujú. Odmietanie fašizmu môže byť dočasné, ale totalitné praktiky kapitalizmu sú už jasne viditeľné, pretože nimi sa pripravuje nová forma politického zriadenia, v ktorom aj fašistické prvky dostávajú príležitosť k životu. Aj v trestnom zákone o extrémizme skryte teda ide o to, čomu má človek veriť, čo si má myslieť, čo má povedať a keď v tomto stanovenom režime nebude človek dodržiavať uvedené pravidlo, tak môže byť označený za extrémistu a potrestaný väzením. Práve z tohto dôvodu sa napríklad vyjadril David Icke, keď zdôraznil, že žijeme vo svete psychologického fašizmu. Podľa neho treba odmietať psychologickú tyraniu, ktorá nám nariaďuje, čím máme byť, čo smieme hovoriť, čo si môžeme myslieť. Z tohto jeho pohľadu trestné činy extrémizmu, vrátane § 422 d), predstavujú jeden zo spôsobov psychologického fašizmu.

Pod vedením EÚ tyrania chce všetko centralizovať vrátane našich názorov, nášho vnímania sveta, nášho myslenia, konania. Pod hrozbou trestov väzenia nesmieme spochybňovať, popierať zločiny režimu založeného na fašistickej ideológií či na komunistickej ideológií. Na prvý pohľad sa zdá, že je to úplne zbytočné, veď koľko v dnešnej dobe sa nájde ľudí, ktorí chcú oslavovať fašistickú diktatúru. Myslím si, že z toho nevznikne žiadny masový jav a všetko to úsilie okolo extrémizmu je neadekvátne dobe, v ktorej žijeme. Lenže dôraz je v tomto prípade kladený na niečo iné a veľmi dôležité !

Je to úsilie, ako ochrániť politickú ideológiu kapitalizmu pred útokmi tých, ktorí nie sú na strane bohatstva a teda ani moci !!! O politickej ideológií kapitalizmu sa občania demokratického Západu vrátane mládeže – stredoškolákov a vysokoškolákov – nedozvedia nič, pretože táto ideológia nemá žiadnu štruktúru podobnú marxizmu – leninizmu. Nie je problém, aby vládcovia kapitalizmu obetovali fašistický variant imperializmu, pretože ich úlohou je chrániť jeho liberálny či dnes už skôr neoliberálny variant.

Fašistická ideológia v skutočnosti úplne nezaniká. Svojou podstatou patrí do politickej ideológie kapitalizmu a jeho vládcovia si totalitný variant upravujú a postupne presadzujú iným spôsobom: cez chytré technológie a umelú inteligenciu, v Európe aj cez integračné úsilie. Imperialistická globalizácie vo svete je deň čo deň vykresľovaná ako nevyhnutnosť, zázračný elixír života ľudí, ale o jej katastrofálne dôsledky sa nezaujímame a nič sa o nich nedozvieme.

Žijeme v náručí totalitného liberalizmu, v ktorom byrokrati, technokrati aj so zapredanými politikmi diktujú, ako má byť organizovaný život obyvateľstva. Zmyslom politickej ideológie kapitalizmu je formovať politické postoje a politické chovanie takým spôsobom, aby bolo možné zásadným spôsobom stabilizovať také spoločenské zriadenie, ktoré si presadzuje trieda vládcov. Stále je výhodné, aby mlčiaca väčšina obyvateľstva sa nemusela k nastoleným problémom vyjadrovať a aby pri mikrofónoch a v médiách či v samotnej politike ostávali konať tí najmenej kompetentní a čo najviac skorumpovaní. A, čuduj sa svete, tomuto požiadavku zodpovedá aj volebný systém a jeho výsledky – voľby prezidenta SR, voľby do NR SR či do Európskeho parlamentu.

Môžem teda konštatovať, že rozpracovanie trestných činov extrémizmu na podmienky SR nepredstavujú nič iné, ako naplnenie jedného z poslaní politickej ideológie kapitalizmu. Po roku 1989 bola na vysokých školách zrušená výučba marxizmu – leninizmu. Koho zaujímalo, aké sú skutočné dôvody zrušenia marxizmu – leninizmu, veď to vyzeralo, že je to na prvý pohľad jasné ! Konečne bude sloboda a ten marxizmus – leninizmus k tomu nemôže patriť. Nikoho vtedy a ani teraz nenapadlo, že v slobodnej spoločnosti sa predsa máme či môžeme, aspoň kvôli poznaniu, učiť veci, s ktorými nesúhlasíme, či učiť sa o niečom, čo nám môže dávať iný pohľad na život a fungovanie ľudskej spoločnosti. Slobodná spoločnosť by mala prispieť k tomu, aby študenti na vysokých školách dostali spoločenský a filozofický rozhľad.

Editor jednej veľmi dôležitej knihy v svojom predslove k slovenskému vydaniu knihy „Zločiny kapitalizmu“ si dovolil tvrdiť, že v učení marxizmu – leninizmu nebezpečnejšie nebolo učenie o vedeckom ateizme, ale učenie – dejiny medzinárodného komunistického a robotníckeho hnutia. Tieto dejiny ( MRH ) boli najnebezpečnejšie pre kapitalistickú slobodu. Citujem: „Tá krvavá kronika sociálnych zápasov obyčajných ľudí, kruto vykorisťovaných robotníkov, žien a deti v 12 hodinových zmenách za žobrácku mzdu, hladujúcich a zomierajúcich. Lebo v tomto predmete bola zločinnosť a neľudskosť kapitalizmu zjavná a ľahko pochopiteľná. To nekonečné utrpenie, obete a zápasy obyčajných ľudí, vašich starých a prastarých rodičov, vašich predkov, aby nepodochli od hladu. Ich bezvýsledné štrajky o minimálnu mzdu, o 8 hodinovú pracovnú dobu, atď. Tie celé stáročia trvajúce zápasy o len trošičku znesiteľnejší život, keď 10 ročné deti kapali od otročenia a hladu v kapitalistických fabrikách – to bolo MRH.“

Treba konštatovať, že o zločinoch režimu založeného na politickej ideológií kapitalizmu sa, až na uvedenú výnimku, nedočítame, nič také neexistuje. Pozornosť občana či verejnosti sa zameriava iba na zločiny komunizmu. A podpora takéhoto režimu – socializmu – na spôsob vyjadrenia určitých sympatií či získaných životných skúsenosti a vlastného poznania, musí byť trestná ! Pritom, ak by sme mali porovnávať , kto napáchal viacej zločinov vo svete, komunizmus či kapitalizmus, tak odpoveď je jasná a nepopierateľná.

Najviac zločinov vo svete napáchal a neustále pácha kapitalizmus !!! Už 30 rokov socializmus neexistuje, ale kapitalizmus za tie roky pácha zločiny ako na bežiacom pase. Je preto jasné, že politická ideológia kapitalizmu má za úlohu maskovať skutočný obsah politickej praxe, okrášľovať ho ako najdokonalejšie zriadenie, ktoré musí presadzovať rozvoj globálnej ekonomiky, posilňovať vládnuce postavenie bohatých a mocných, aby mali čo najlepší a najväčší vplyv na činnosť štátnej moci a politických ustanovizní vôbec a to aj za cenu potierania suverenity vlastného ľudu.

Vládcovia kapitalizmu sú zrejme presvedčení, že je to hodné slobodného človeka. Z tej istej knihy si dovolím citovať niekoľko myšlienok francúzskeho spisovateľa Gillesa Perraulta: „Pokiaľ ide o komunizmus, knižnice sa doslova rúcajú pod ťarchou žalujúcich spisov. Tie sa však netýkajú kapitalizmu. Jemu nemožno vytknúť, že by produkoval nešťastie, lebo nepredstiera, že prináša šťastie. Nepripúšťa, že by mal byť súdený z niečoho iného než z jedinej pohnútky – snahy o dosiahnutie maximálneho zisku v minimálnom čase. Iní sa zaujímajú o človeka, on sa zaoberá len tovarom. Vari niekto niekedy videl šťastný alebo nešťastný tovar ? …Stále sa nám vtĺka do hlavy, že kapitalizmus je prirodzený stav ľudstva.“

Je na škodu samotných občanov SR, ak sa nenútia k tomu, aby začali hlbšie skúmať, prečo sa vládna moc tak usilovala dôsledne rozpracovať politiku boja proti extrémizmu a šíreniu propagandy. Z hľadiska propagandy je táto politika vládnej moci dôsledne zamaskovaná výkrikmi proti fašistom a fašizmu, aby občania uverili tomu, že sa to týka len určitej marginálnej skupiny, ktorá si pre svoj „extrémizmus“ nezaslúži žiadnu pozornosť, úctu a ochranu. Lenže skutočnú pravdu o politike boja proti extrémizmu treba chápať v širších súvislostiach, aby bolo možné pochopiť, že takáto politika vyhovuje iba ideológií „Triedy GZS ( globálnych záujmových skupín )“, ktorá má svoj zásadný pohľad na základné otázky života kapitalistickej spoločnosti a vedie rôznymi oficiálnymi a i nekalými prostriedkami boj o ekonomickú a politickú moc proti nám, druhej strane spoločnosti, ktorú tvoria všetci tí, čo svojou životnou situáciou stoja proti kapitálu.

Teraz, v čase vystrájania koronavírusu, si musíme uvedomovať, že nemáme žiadnu kontrolu nad našou vládnou mocou. Ak nedokážeme sa postarať o to, aby naša vládna moc sa vzdala politiky boja proti extrémizmu, čo je v dnešnej situácií absolútne dôležité, tak nedokážeme získať nad ňou kontrolu. Národ, ktorý nemá kontrolu nad svojou vládou, si nezaslúži žiť v slobodnej spoločnosti, pretože sa nezaujíma o podmienky pre svoj život a pre uplatňovanie svojej suverenity. Získať kontrolu nad vládnou mocou, to nie je žiadny rozmar, pretože naša vládna moc je napojená na svojich mecenášov z Bruselu a v rámci EÚ sa pod zástavou ochrany slobody slová a práva na informácie vedie neľútostný boj proti „extrémizmu“ či proti dezinformáciám.

Vieme si predstaviť, že EÚ, ktorá má za povinnosť reprezentovať záujmy „Triedy GZS“, plánuje nám, občanom členských štátov EÚ, úprimne sa zdôverovať s tým, aké sú jej záujmy a ciele v rámci ich politiky globálneho vládnutia a ako to bude výhodné pre život obyčajných pracujúcich ľudí ? Predpokladám, že sa to nedá predstaviť, pretože praktické kroky EÚ sú v skutočnosti založené na takých politických praktikách, ktoré dosvedčujú zavedenie cenzorov a cenzúry a znova sa to zdôvodňuje potrebou bojovať za demokraciu.

Brusel menoval Najvyššieho cenzora, stala sa ňou Viera Jourová, eurokomisárka EÚ, ktorá pochádza z ČR. A tá už stihla čo to naznačiť v svojom prejave na konferencií vrchných cenzorov, vraj „odborníkov“ na boj proti dezinformáciám a manipuláciám online na jednom mieste. EÚ berie demokraciu z rúk občanov národného štátu, aby potom mohla deklarovať, že bude vypracovaný Akčný plán európskej demokracie ako ráznej odpovede na hrozby proti našej, zrejme nejakej „európskej“ demokracie,vrátane plánu proti dezinformáciám a ovplyvňovaniu volieb.

Pani eurokomisárka sa pochválila, že EÚ sa zlepšuje v odhaľovaní a potlačovaní dezinformácií, zriadila systém rýchleho varovania medzi orgánmi EÚ a členskými štátmi s cieľom zdieľania údajov a hodnotenia dezinformačných kampaní a umožnenia varovania o hrozbách v reálnom čase. EÚ pritlačila digitálny priemysel, aby sa prihlásil ku Kodexu správnej praxe v boji proti dezinformáciám a online platformy. EÚ uvolnila 2,5 mil. eur na infraštruktúru digitálnych služieb, t. j. európske observatórium digitálnych médií pre podporu spolupráce medzi cenzormi a akademickou obcou. Bol navrhnutý program Kreatívna Európa 2021-2027 a v ňom Európskou komisiou vybraní novinári dostanú viac ako 60,- mil. eur. Musí sa vytvoriť digitálny ekosystém, ktorý bude schopný brániť a podporovať demokraciu. Pre dosiahnutie tohto cieľa bude potrebné zabezpečiť určitý stupeň regulácie, teda cenzúry so zameraním na určité platformy. Podľa Viery Jourovej ľudia veria lžiam a preto EÚ musí zvýšiť medzi obyvateľstvom povedomie o tom, ako dezinformácie fungujú a pracovať na mediálnej gramotnosti.

Donald Tramp ešte v čase svoje predvolebnej kampane pripomenul samotným Američanom, že ústredná základňa svetovej politickej moci je v Amerike. A je to ich skorumpovaná politická garnitúra, ktorá je najväčšou hybnou silou v pozadí snahy o radikálnu globalizáciu sveta a získania prevahy nad pracujúcim ľudom. Treba dlho rozmýšľať nad tým, že v samotnej Európe takouto politickou garnitúrou napojenou na ústrednú základňu svetovej politickej moci je práve Európska únia aj za výraznej podpory a asistencie národných vlád členských štátov ?

Sloboda názoru a sloboda prejavu zo strany radových občanov predstavuje pre EÚ hrozbu, ktorej je potrebné dôrazne čeliť. Ešte stále si dostatočne či vôbec neuvedomujeme, že EÚ predstavuje nástroj imperializmu, ktorý svoj mocenský vplyv zameriava na definitívne ovládnutie cudzích území – členských štátov EÚ a vytvorenie Veľko – ríše. Bez nástrojov „modernej inkvizície“ sa národné a nadnárodné politické garnitúry neobídu.

Koniec časti XVII.

Dušan Hirjak