Prečo chceme byť sami

Takmer polovica z nás si nedokáže nájsť celoživotného partnera a strávi svoj život bez manželstva, bez vlastnej rodiny. Takmer polovica manželov  ukončí svoj vzťah  rozvodom. Fakty v minulosti nepredstaviteľné sa dnes prehliadajú a považujú za normálne. Neuvedomujeme si ale, že sú v drvivej väčšine dôkazom našich slabostí, a to žiaľ už normálne nie je. 

         Vlastný egoizmus  a sebeckosť nám bráni prispôsobovať sa človeku vedľa nás. Je pre nás pohodlnejšie poukazovať na veci ktoré nám vadia na partnerovi, ako hľadať vzájomné kompromisy. Stále prehodnocujeme či tento vzťah je pre nás ešte výhodný. Neláska nám bráni prekonať  svoje vlastné výčitky voči partnerovi, a nedokážeme milovať druhého aj napriek jeho chybám. Pýcha nám káže milovať  a myslieť iba seba.  Nemúdrosť nám pomáha vytvárať  si postupne väčšie bariéry medzi sebou, nevieme riešiť partnerské problémy spoločnými silami, utekáme pri problémoch od toho druhého a oslabujeme tak sami seba navzájom. Vlastná hlúposť  nám bráni vážiť  si spoločnými silami vzájomný vzťah a nevieme si ho spoločne ani chrániť. Slabosť nám bráni pri probléme  prekonať bariéru nezhody a chytiť  toho druhého za ruku a držať sa spolu ešte silnejšie a čeliť problému spoločne, lebo problém je tiež spoločný a potrebuje spojiť sily nie ich rozdeľovať. Slabá vôľa nám bráni žiť v partnerskej čistote, a nevieme odolať pokušeniu. Neuvedomujeme si , že manželský sľub je hlavne sľubom so sebou samým, v tom,  že náš partner je a odteraz vždy bude náš jediný v živote, a už nepotrebujeme a ani nechceme  nikoho iného a všetky pokušenia tak budú  zbytočné. Zotrvávame v klamstve  a slepote, a v skutočnosti nemilujeme toho druhého a žijeme iba v pretvárke zaľúbenosti. Zabúdame, že nie je správne uprednostňovať seba pred tým druhým, je to len dôkaz, že ho v chceme iba využívať a v skutočnosti ho nemilujeme. Ozajstná láska je nesebecká a nepotrebuje si prepočítavať výhodnosť či nevýhodnosť. Takisto je večná a nepripúšťa si , že raz skončí a nepíše si teda predmanželskú zmluvu. Ak milujeme svojho manžela – manželku nejdeme do vzťahu preto, aby som bol šťastný ja, ale práve naopak chceme urobiť šťastným toho vedľa nás, a to je naším celoživotným poslaním. V skutočnosti iba neláska pozná pojem rozvod, rozchod, kalkulácie a podvedome s nimi od začiatku počíta, a  to je aj začiatok jej konca.                                 Neuvedomujeme si neprirodzenosť rozhodnutia byť sám, príroda sa riadi svojou logikou a my sme sa žiaľ vzdialili od našej prirodzenosti. Človeku bol daný sexuálny pud, aby mu zabezpečil prežitie, ale súčasne mu bola daná aj vôľa, aby tento pud vedel ovládať a usmerniť správnym smerom, to nás odlišuje od zvierat, ktoré sa správajú iba pudovo. Úlohou sexuálneho pudu je vytvorenie, vznik, splodenie nového života. Pud núti človeka vyhľadávať pre seba dobro, príjemnosť, to podvedome usmerňuje neustále správanie človeka. Vďaka vrodenej vôli človek hľadá pre seba správneho partnera na kreáciu nového života. Hľadá teda človeka pre zabezpečenie svojho vlastného dobra. Pri hľadaní zohráva prvú dôležitú úlohu zaľúbenosť, tá je začiatočným stupienkom najväčšieho ľudského fenoménu menom LÁSKA. Tá vo svojom správnom nastavení spája dvoch ľudí hľadajúcich spoločné dobro. Nesprávne nastavenie lásky, alebo vzťahu je keď každý jedinec myslí iba na zabezpečenie svojho dobra a nesnaží sa hľadať spoločné dobro,  to je egoizmus. Ideálne nastavenie vzťahu je keď túžim po tebe, lebo zosobňuješ pre mňa dobro. Nechcem ťa mať ako nástroj na zabezpečenie môjho dobra, lebo to by si sa stal iba obeťou mojej žiadostivosti, chcem ťa lebo ty si dobro. Avšak najdokonalejšia vec čo môže jedinec pre toho druhého urobiť je ak sa v láske dokáže povzniesť od vlastnej žiadostivosti a pudu, aj od spoločného kompromisného dobra, a dokáže žiť pre toho druhého v zmysle chcem dobro pre teba, chcem iba to čo je dobré pre teba, chcem žiť pre tvoje dobro. S týmto nastavením ide ruka v ruke aj uvedomenie si vzájomného cieľa a odovzdanie sa jeden druhému, pozitívna strata , alebo obetovanie vlastnej identity pre identitu spoločnú, a tou je manželstvo so všetkými jeho už skôr spomínanými atribútmi.  

Tak ako muži stále menej cítime kedysi prirodzenú potrebu vychovať a zanechať po sebe potomstvo, tak aj  ženy si neuvedomujú, že ich prsia sú im dané nie pre potešenie, ale pre vznešenú a nenapodobiteľnú potrebu  kŕmiť vlastné dieťa. Môžeme teda  ďalej naivne dúfať v šťastnú zhodu náhod , že neskončíme vo vzorke nešťastných ľudí, alebo sa môžeme pokúsiť vidieť seba kritickejšie , a pracovať na svojich slabostiach a prosiť Boha o silu, aby neboli silnejšie ako my.