V mene života …

Naša civilizácia, náš globálny svet sa otriasa v základoch. Zhubný vírus Covid – 19 kosí ľudí po tisícoch. Už takmer neexistuje krajina, v ktorej by nepôsobil. Ľudské nešťastia a neblahé a nechcené osudy postihnutých ľudí sa menia na suché čísla štatistík. V minulosti sme boli svedkami mnohých masových nákazlivých chorôb, no koronavírus všetko prekonáva svojou rýchlosťou šírenia a obmedzenými možnosťami ho úspešne liečiť. Sú to ťažké chvíle pre nás všetkých a sami budeme nad koronavírusom aj možnými víťazmi, ak sa budeme správať zodpovedne a disciplinovane. Musím sucho konštatovať, že nie všetci sme takí a to nie je práve tá najlepšia cesta k tomu, aby tento vírus bol definitívne, v pomerne krátkej dobe a definitívne porazený. Ľudstvo sa ale ako celok stále správa k tomuto globálnemu nešťastiu akosi naivne a pasívne, čo sa prejavuje hlavne tým, že si stále dostatočne dobre neuvedomujú rozsah a hĺbku problému dokonca už pandémie. Sme svedkami, že aj pri boji za ochranu klímy nie sú ľudia príliš ochotní vzdať sa vymožeností moderných technológií, ktoré robia náš život pohodlným. Medzi ne určite patrí vysoký stupeň motorizácie, a akejkoľvek inej dopravy, kde hlavne letecká doprava a vysoký stupeň rozvoja turistiky spôsobil, že sa z Číny už po celom svete veľmi rýchlo koronavírus nehatene rozšíril. Nikto samozrejme nechce, aby sme sa vrátili vo vývoji niekam do prvotnepospolnej spoločnosti, či dokonca do jaskýň ako pračlovek kedysi. No ale určitá miera striedmosti by nám určite nezaškodila. To všetko spolu spôsobilo, že aj keď najme v Taliansku odrazu a veľmi rýchlo táto nákaza naberala na vysokých obrátkach, ľudia si to takmer spočiatku ani veľmi nevšímali a chovali sa akoby sa nič nedialo. Kardinálnym omylom všetkých, ktorí nákazu podceňujú je to, že sa cítia akýsi imúnni, čo sa prejavuje najme u mladej generácie a ľudí v strednom veku, čo podľahli ilúzii, že sa nákaza u nich vzhľadom na odolnosť mladého organizmu neprejaví. Neuvedomujú si však, že aj keď by to bolo pravda, môžu byť svojou nedisciplinovanosťou  prenášačmi a roznášačmi vírusu. Hovorí sa, že najviac ohrozenou skupinou sú malé deti a seniori, u nich by sa žiadala zvýšená pozornosť okolia a lepšia ochrana. Naša krajina nie je mimo pôsobenia nákazy, v správach sa doslova po hodinách presviedčame, že nákaza u nás tiež naberá na obrátkach. Mohli sme byť lepšie pripravení, určite, ale toto nešťastie postihlo nepripravené aj iné krajiny a dovolím si tvrdiť, že sú mnohé v prijatých krízových opatreniach na tom omnoho horšie ako my. V poslednej dobe, tak ťažkej pre nás všetkých konštatujem, že krízový štáb na čele s pánom Pellegrinim aj keď by som ako chcel hľadať nejaké kardinálne chyby, že sa k problému postavil ako chlap, ako štátnik, ako rozvážny a múdry politik, ktorému určite nie je osud našej krajiny a jej obyvateľov ľahostajný a aj v týchto najťažších chvíľach sa nenecháva rozvyklať akoukoľvek nejapnou kritikov zo strany oponentov  robí si svoje povinnosti ako najlepšie vie. Je pre mnohých v tomto temne ľudského nešťastia akési svetielko nádeje, že všetky problémy okolo nákazy bez veľkých strát zvládneme. Aj pani prezidentka Čaputová ma svojim príhovorom presvedčila, že keď aj nie niekoľkokrát v minulosti, tak teraz, v tých najťažších chvíľach pre nás všetkých stojí pevne na strane všetkých občanov Slovenska. Sú chvíle, keď si musia všetci ľudia pomáhať, lebo sú v tom nešťastí spoločne, sú to chvíle, keď musí byť každý človek každému človeku človekom a to keď nie pre nič iné, tak aspoň v mene pokračujúceho života. Nie je čas na to, aby sme živili všakovaké politické sváry a né osobné nezhody. Nastal čas potreby zmieru a spolupráce, zodpovednosti a disciplinovanosti, kde je každá ruka a príslovečný sedliacky rozum na prvom mieste. Veľká vďaka všetkým, ktorí sa musia z titulu svojich profesií s covidom – 19 denno denne stretávať a pomáhať postihnutým. Treba všetkým, ktorí sú pozitívne testovaní na koronavírus poželať, aby to zvládli a v zdraví sa vrátili k svojim blízkym, nik predsa nechce, aby sa plnili štatistiky tým najhorším scenárom.

Netreba však zabúdať aj na zadné kolieska, na to, aby naša ekonomika neskolabovala a preto by sa mali zodpovední veľmi rýchlo zamýšľať nad možnosťami útlmu automobilovej výroby a ako ju čo najefektívnejšie nahradiť, aby nestúpla príliš vysoko nezamestnanosť. Nenúka sa príliš veľa možností, no možno jednou z nich by mohol byť   nábeh na elimináciu deficitu investícií hlavne do stavebníctva. V našej krajine je toho zanedbaného veľmi veľa a nie sú to iba diaľnice či nájomné byty. A kde na to vziať vhodné investície ? Netreba vymýšľať koleso, tí odpovední či mocní by si mali spomenúť, ako sa s hospodárskou krízou v roku 1929 vysporiadali v USA. A apropó – niekdajší prezident USA J. F. Kennedy pri svojom prejave ako nový prezident vyjadril túto hlbokú myšlienku : Nežiadajte štát, aby vám pomohol, pomôžte vy štátu ! V slovenských bankách majú na svojich účtoch ľudia cirka 36 mld. Eur, banky už dlho nariekajú, aby  ich sporitelia do niečoho investovali a tak získali nejaké aktíva. Prečo teda neinvestovať do vlastných projektov na solídny úrok s garanciou štátu a to buď priamo cez slovenské banky, alebo cez štátne obligácie sporiteľmi ?! Aj keď nerád, musím priznať, že aj Sulíková myšlienka zapojiť do investovania DSS nie je zlá, ale tých 5 mld. čo majú DSS – ky na účtoch by asi na všetko nestačilo. Čiže áno, nezdlžovať sa smerom von, ale dovnútra, to by bolo to dobré zadlžovanie štátu.