Prečo volíme kriminálnikov a mafiánov?

Po demokratických voľbách zostavujú vládu 4 milionári. Už Honoré de Balzac za takýmito rýchlo a nelegálne nahonobenými veľkými majetkami identifikoval zločin. Jednoznačne vedie multilotor Kiska (volebný, daňový, pozemkový podvodník, aktívny úžerník a obchodník so smrťou), menší lotor je psychicky labilný Matovič (usvedčený z daňových podvodov) a čerešničkou v tejto mise zhnitého ovocia  má byť mafián Kollár, ktorý by chcel byť iba predseda parlamentu v tomto ukradnutom štáte. Všetci vytipovaní herci sú ťažko skorumpovaní a preto mimoriadne vhodní pre riadenie nášho štátu z nadnárodnej úrovne.

Zločin s pomocou médií prerástol skrz naskrz spoločenské vedomie, do verejnej politiky prenikol cez manipuláciu volieb a zasiahol celú spoločnosť deštrukciou.  “Štokholmský” syndrom objavil u Slovákov už veľmi dávno Jonáš Záborský. „Ľudia idú ako ovce, kam ich baran vedie, a ku stolu chodia vtedy, keď je po obede.“  Po správnosti by sme ho teda mali nazývať “syndrom porobeného ľudu slovenského” živoriaceho zo dňa na deň vo svete s rozvrátenou morálkou, bez hodnôt a mravných zásad, ktoré si nedokázal uchrániť. Sme ešte vôbec ľud? Veď ľud sa vždy dokázal obrátiť k svojim koreňom a napriek chudobe česť v minulosti nikdy nestratil.

Morálka dnes? Či toto ideme učiť naše deti, to čo prezentujú Slováci a Slovenky ako Kiska, Matovič, Lipšic, Kollár, Sulík, Čaputová… majstri pretvárky, lží a falše, to majú byť vzory,  na ktorých obraz si predstavujeme formovanie úspešných ľudí z našich detí? Sme naozaj pri plnom vedomí alebo v bezvedomí? Z hľadiska už zabudnutých vyšších princípov mravných, ktoré sme ešte za socializmu bez problémov rešpektovali, v akej morálnej džungli sme sa to dnes zásluhou tohto zvlčeného importovaného spoločenského pasystému ocitli aj so svojimi rodinami?

Veď nemáme dnes ani kúsok morálky, ani kúsok cti. Obrana vlasti a láska k vlasti, ako k rodnej hrude, pomoc blížnemu a láska k blížnemu,  rodina, pomoc deťom a starším, láska k pravde a odsúdenie lží, nenávisti, nemorálnych  a kriminálnych činov? Nebodaj vari aj obrana mieru a rozhodný nesúhlas s vojnou? To sa dnes už nenosí a zostalo nám to len v spomienke, iba vo veršoch štúrovských básnikov,  Hviezdoslava, Smreka a Válka? Opak dnes na obdiv vystavujú tí z nás, čo sa predrali k moci, nasledovaní húfne našou mládežou, dnes už nositeľkou konca. „Zmráka sa, stmieva sa, k noci sa chýli a po maličkej chvíli minieme sa aj my“ aj so spomienkou na hodnoty, mravy a morálku nášho ľudu.
Nakradnúť si majetok so súhlasom policajného zboru, generálnej prokuratúry a súdov sa stalo zabehnutou praxou. Zákony sa dnes uplatňujú primárne iba voči chudobným ťuťmákom, lebo chudobní majú klasicky smolu, inak si ich zbohatnutí ohýbajú podľa vetra. Dnešný systém môžeme nazvať tyraniou zlodejov, kde každý kto nekradne je trestaný. A kto raz kradol, ten už musí poslúchať pod hrozbou trestu, v rebríku vyššie postavených zlodejov a tak to platí až po najsilnejšieho.

A šťastie to je iba ilúzia, po ktorej všetci túžia, ale nikto ju už v tomto antihumánnom pasystéme nezažije.
…”Na jedno jsem vždycky věřil, že nás pánbůh udělal všechny stejné, jeden je bílý a druhý černý, jeden je krásný, jako vy a já, nebo poďobaný od neštovic, ale všem je nám zima, když venku mrzne a všichni se potíme když praží slunce a všichni musíme dýchat, abychom se neudusili. A všechny nás nakonec odvezou. Všichni jsme smrtelní i nesmrtelní, ale pro tohle nesmíme jeden z druhého dělat otroka, pro tohle každý ať jeho táta byl prezident, nebo dráteník, musí mít stejnou příležitost žít plný život. Nikdo nikdy si nesmí myslet, že je něco lepšího než ten druhý. Možná, že toho má víc v makovici. Možná, že nosí lepší košili. Možná, že má fortelnější ruce. Možná, že má větší bicepsy. Ale tohle všechno ho jenom zavazuje, jenom zavazuje, aby toho udělal tím víc, tím víc pro ty s menšími bicepsy a s horší košilí. Jenomže tomuhle mohou věřit jenom a rozumět jenom ti lidé, kteří mají rádi lidi. Mít rád lidi a milovat lidi, to je to celé tajemství. A jediný recept na štěstí. A to platí pro všechny. Pro mě, pro vás, pro Stalina, pro Trumana, pro celý svět. …..”

Mnohí dnes žijeme z toho, že pamätáme a dýchame spomienky.