Kandidátka 3v1: Hrdenie sa tradíciami, erotická minulosť a nedávny obdiv Hitlerovi

Kandidáti v krojoch, čo sľubujú zachovať tradície. Dokonca aj bývala erotická modelka, dnes nezamestnaná kandidátka ĽSNS, čo považuje A. Hitlera za vzor ochrany života, sa hrdí v kroji (zdá sa, že s aztéckymi vzormi) zakúpenom v čínskom online obchode… V máji minulého roku pozdieľala na svojom VK konte síce so zlým prekladom, ale obdivný status americkej neonacistky, čo sa ľúbi vyfocovať s hákovým krížom, o tom, aký humánny bol ten Hitler, keď zakázal týranie zvierat. Koho už by som dávala za vzor mojim sympatizantom, keď ich chcem presvedčiť napr. o hodnote nenarodeného dieťaťa? Tak asi Matku Terezu, Gándiho a pod. Táto pani má pre svojich sympatizantov vzor, ktorý ich má najlepšie presvedčiť o ochrane zvierat…

Jej erotické fotky sa dajú ľahko vygooglovať, lebo na Hlavných správach ich samozrejme neuverejnili. Tu je náhľad na zdieľaný VK status Michaely Sahul a tiež presný preklad zdieľaného textu z angličtiny: Hitler vytvoril zákony na ochranu práv zvierat. Je mi jedno, či si moslim, kresťan, pohan alebo biely, ak však niekto zneužíva/týra zvieratá, nezaslúžiš si úctu, pretože si nezaslúžiš život. A nie je to len preto, že Hitler vytvoril zákony, ľudia by mali rešpektovať život akokoľvek. A ak ty nerešpektuješ, máš zlého ducha. Ešte by jej niekto mohol poradiť, že po slovensky sa píše MAME BYŤ NAČO HRDÍ s dlhým á za m. Také národné cítenie a nieto v tom našom národe nijakej osobnosti, čo by poukázala na hodnotu života zvieraťa? Ešteže ten Hitler tak rešpektoval život!!!

Máme byť vraj na čo hrdí. Hrdosť je od slova hrdinstvo – to sa cení. A toho nájdeme na Slovensku a v jeho histórii už pomenej. Tak radšej hovorme ľuďom o hrdosti na tradície, to nie je až také náročné ako to hrdinstvo. Teraz neviem, či tie pohanské alebo kresťanské. Každopádne nie je až takým hrdinstvom ísť dať ten veľkonočný košík posvätiť a potom sa dobre najesť ako aj na Štedrý večer, susedy poolievať, či vyšibať, zatlieskať tomu folklórnemu programu na obecnej slávnosti či popočúvať raz dvojzmyselné, inokedy rovno nemravné ľudové piesne, čo lepšie, že aby deti ani nepočuli.

No a tu sviečku treba ísť zapáliť na hroby, to je pekné si takto uctiť predkov. Aby tá modlitba aj viedla k zamysleniu nad ľudským poslaním a cieľom, ktorý nás čaká po smrti, to by bolo ešte lepšie. Častokrát tie kresťanské tradície sú priam ako povery. Keď nepôjdem do kostola, Boh ma potrestá, ak si urobím púť, či zasvätenie, tak nejaké požehnanie mi príde, samozrejme, naďalej si žijem po svojom. Takto to robili pohania so svojimi bohmi. My kresťania máme Boha poznávať, aj Jeho plán, čo je dobré a čo zlé. Pocitová viera nestačí, tá musí byť aj intelektuálna, postavená na formovaní morálneho charakteru.

Morálny charakter nášho národa sa už nie raz ukázal, česť výnimkám. Už na strednej škole sme sa naučili o útlaku slovenského národa, ktorého stále niekto iný učil, niekto iný mu vládol. Raz Maďari, potom Česi. Teraz si vládneme sami a aké terno! Získanie našej samostatnosti a národnej hrdosti bolo doprevádzané nenávisťou a závisťou voči ostatným cudzincom, potom kapitalistom a teraz rovno aj cudzincom aj kapitalistom naraz. Ten slovenský národ bol vždy obeťou, čo krivdu bil, no či pravde žil?

Nie, problém nebol Tiso, on bol len dieťa svojej doby, bol len hovorcom všetkých tých, čo im vraj Židia ukrivdili. Úžerníci, pokušitelia a opíjači vysoko morálneho slávneho slovenského národa to boli! To ich treba viniť, že sa naši pradedovia v krčme sťali, že si peniaze požičiavali, aj keď nemali z čoho splatiť. Síce aj iné dôstojné povolania vykonávali, ale vždy rýchlejšie bohatli ako tí slovenskí gazdovia. Nečudo, keď im už od 18. storočia nebolo možné vlastniť poľnohospodársku pôdu, tak museli sa nejako ináč živiť.

Dokonca katolícki biskupi toho času im akési krivdy vyčítali, až pred transportáciami sa spamätali a písali prezidentovi, že nech to dáko ináč podľa Božích zákonov rieši. Jeden spravodlivý medzi národmi sa našiel i v blahoslavenom biskupovi Pavlovi Gojdičovi, ktorý ešte pred začatím vojny verejne protestoval proti nacionalizmu, šovinizmu a rasizmu. Veď tú obrovskú krádež zvanú arizácia väčšinovo odhlasoval slovenský parlament, ktorý mal podporu pospolitého ľudu. Potom to išlo ďalej s upieraním práv Židom či Rómom a už ťažko bolo zastaviť rozbehnutý vlak s nechcenými… (aj keď ho Tiso na krátky čas pozastavil).

No s vojnou to neskončilo. Červenej armáde, čo znásilňovala slovenské ženy a dievčatá, trebalo byť povďační, že klin palicou vybili. Tá naša pomstychtivosť však išla ďalej. V apríli 1945 sa v Košiciach formovali zárodky novej vlády. „Súčasťou Košického vládneho programu boli tézy v tom zmysle, že majetok ,Nemcov, Maďarov, zradcov a kolaborantov‘ (s výnimkou nemeckých a maďarských antifašistov) sa bezodkladne postaví pod národnú správu,“ vysvetľuje historik Londák s tým, že to malo širokú podporu verejnosti. Na skonfiškovanej pôde nepriateľov a zradcov sa mala uskutočniť pozemková reforma.

„Znárodnenie v takom rozsahu, v akom sa udialo vo vtedajšom Československu, nemalo obdobu od čias VOSR (1917 v Rusku),“ uvádza Miroslav Londák. „Znárodnili sa celé priemyselné odvetvia (bane, energetický a železiarsky priemysel, zbrojovky, cementárne, peňažníctvo), inde bol kritériom počet zamestnancov – celkovo vyše 3 340 priemyselných podnikov, v ktorých pracovalo vyše 61 % osôb činných v priemysle.“ To sa udialo ešte pred prevzatím moci komunistami, ktorí znárodnenie a kolektivizáciu dotiahli do konca – pod centralizáciu štátu. Súkromné podnikanie prestalo existovať. Tí, čo odporovali, skončili často vo väzení. No najmä tlak obrať ľudí ešte aj o vieru urobil z mnohých hrdinov, z väčšiny však zbabelcov, čo ohli chrbát.

Slovensko sa za posledné storočie postupne nechalo opiť rožkom nenávisti z obáv o seba. Komunisti zas ľahko presedlali na závisť voči kapitalistom a sľubili raj na zemi, ktorý sa našťastie skončil vyslobodením zo zlého sna. Aj na to však bolo treba viacero hrdinov, čo sa vzoprelo davu. Ten nostalgické nálady prežíva dodnes, azda oveľa viac umocnené sklamaním z netransparentnej privatizácie (nezabudnime, že tá Mečiarova bola výlučne Slovákom a skončila dosť neslávne, poväčšine rozpredaním podnikov na západ) a korupcie vlád posledných 30 rokov. Znova však sa spoliehať na štát, je teda riadna utópia. Masa si však stále žiada komplet istoty od štátu a tak im stačí nasľubovať. Kto sľubi viac, je víťaz, hoci potom viac rozkradne. Vďaka, že máme nebojácnych, čo sa neboja postaviť sa zlodejom.

Dnes však dozrel čas začať ľuďom vysvetľovať, že štát zlyháva zo svojej podstaty, že čím je väčší, tým väčšia príležitosť pre korupciu a kupovanie si voličov. Vysvetľovať ľuďom význam medzinárodnej spolupráce v obchodovaní, čo je najlepšia prevencia vojny a najrýchlejší motor pokroku. Učiť ich chápaniu ekonomiky bez zásahov štátu, slobode od štátu, právu vlastniť. Napokon to sú ďalší jednotlivci-hrdinovia Slovenska, ktorí niečo objavili, vyrobili a ponúkli svetu bez toho, aby čakali na podporu od štátu. A bolo by ich azda viac, keby sme vyše milióna nezabili potratom.

Prestaňme iných viniť zo svojho nešťastia, ale podľa svojich možností usilujme byť užitoční a vďační, že sa máme dnes lepšie ako králi. Nie pre tradície a napriek populistickým ideológiam, ale vďaka kapitalizmu, hoci stále má ďaleko od dokonalosti. A mali by sme sa ešte lepšie, keby nás štát neoberal o polovicu príjmu, nechal nám ich pre ďalšie deti (aby sme nemuseli vymierať ako sa niektorí boja, azda viac sa boja o ten systém štátnych dôchodkov), pre efektívnejšiu a adresnejšiu charitu ako je tá štátna a dovolil nám podnikať, zamestnávať a pracovať bez zbytočných obmedzení, lebo to je tá najlepšia pomoc chudobným.