I. časť prednášky na Konferencii Panslovanskej únie o ochrane slovenskej identity.
Preambula našej Ústavy, nás nabáda pamätať na politické a kultúrne dedičstvo našich predkov a na stáročné skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť, na cyrilo-metodské duchovné dedičstvo a historický odkaz Veľkej Moravy.
Keď pozeráme na Slovensko súčasnosti, tak vznikajú veľké pochybnosti o tom, či pamätáme na to všetko a aká je realita života občanov nášho štátu, nášho krásneho Slovenska, nazývaného tiež srdcom Európy. Možno by bola na mieste aj otázka, koľko našich politikov, našich štátnikov, ktorí sa tu vystriedali počas posledných 27 rokov, pozná znenie Preambuly Ústavy SR a či im vôbec niečo tento text hovorí. Lebo pamätať na to, čo zaznieva v Preambule, neznamená len slovné vyjadrenie v sloganoch dobre sa vynímajúcich na volebných bilbordoch, ale najmä v skutkoch uplatňovať tento odkaz, čo v realite všedných dní pocítia občania Slovenska. A akú realitu by to prinieslo? Realitu prosperity a spokojnosti, nie chaosu a nevraživosti či neakceptácie iného človeka. I. Identita Po novembri 1989 sme boli plní nadšenia a očakávania lepšieho zajtrajška a dnes sme naplnení frustráciou, prebujnenou korupciou, sklamaním, strachom a nedôverou. Prečo? Lebo strácame identitu, ak sme ju už aj nestratili. Čo je to tá identita? Čo nám má prinášať? A ako s týmto súvisí kresťanstvo? Definícia identity je vo všeobecnosti vyjadrená slovami – zhodnosť, totožnosť, rovnakosť, vo filozofii – ako rovnakosť dvoch vecí, v logike ako vzťah medzi dvomi predmetmi, ktoré sa zhodujú vo všetkých svojich vlastnostiach, v psychológii – ako vedomie/pocit jedinca, že je stále to isté, aj keď sa časom mení alebo autentickosť jedinca, pocit, že je sám sebou a pocit svojbytnosti, jedinečnosti, odlíšiteľnosti jedinca. V sociológii predstavuje jednotu vnútorného psychologického života človeka a jeho konania; intenzívny pocit vlastnej totožnosti, ktorý jedinec prežíva so svojou komunitou. Naša identita ako človeka, je z časti daná ( pohlavie, vek, farba pleti) a z časti získaná (vzdelanie, zamestnanie a pod.) a tá sa prenáša i do oblasti identity národnej, kde sa jednotlivec pomenováva napr. ako Slovák. Sú tu dané isté normy, ktoré sa ale začínajú vedome deformovať a tak narúšať identitu jedinca ako jednotlivca a tak následne identitu rodín, ba i rodov, národov a samotných štátov. Prečo je tomu tak, prečo k tomu dochádza? Keďže identita v tej prevažnej miere je niečím daná a my odbúrame, odstránime to, čo tvorí základ, nastáva automaticky problém. Problém s pohlavím, frustrácia z farby pleti či veku. Samou podstatou toho je popretie objektívnej pravdy. A práve tu zohráva najdôležitejšiu a hlavnú úlohu kresťanstvo. II. Kresťanstvo Kresťanstvo je charakterizované vierou v jedného Boha v troch osobách – Otec, Syn a Duch Svätý, pričom Boh Syn – Ježiš Kristus, je pokladaný za Bohočloveka. Hlavným symbolom kresťanov a kresťanstva je kríž. Pojem „kresťanstvo“ a pojem „Kristus“ pochádza z gréckeho slova „Christos“, po hebrejsky „Meshiah“. Nie je zanedbateľné, že narodením Ježiša Krista, sa začal počítať náš letopočet a že kresťanstvo je stále s viac ako 2,5 miliardami veriacich najrozšírenejším náboženstvom vo svete. No zároveň, je aj najviac prenasledovaným náboženstvom. Náhoda? Určite nie. Ako človek veriaci – kresťan, vnímam preto nie len v politologickom kontexte význam kresťanstva ako súčasti identity štátu, ale oveľa viac v tom duchovnom rozmere. Skôr ale ako hlbšie rozoberiem túto skutočnosť, pripomeňme si definíciu pojmu štát. III. Štát Štát v politológii aj histórii je definovaný ako právna organizácia zvrchovanej politickej moci spoločnosti na určitom území. Ide teda o formu organizácie ľudskej spoločnosti. Základnými a nevyhnutnými prvkami štátu sú – obyvateľstvo, územie, štátna moc a suverenita. Takto v skratke je definovaný štát. V súčasnosti je ale Slovensko aj súčasťou väčšieho celku spoločenstva viacerých štátov v rámci Európskej únie. Vieme, že mnohé, čo bolo pred vstupom do tohto spoločenstva predkladané ako prínos pre SR, sa obrátilo proti nám a stalo sa nám, dovolím si povedať, až nešťastím. I keď mnohí nechcú vidieť túto objektívnu pravdu, predsa sa nás denno-denne dotýka a pripomína sa v každej oblasti nášho života. Terajší vývoj je viac zvrátený ako normálny a rúca aj vyššie uvedenú definíciu štátu čim šliape po jeho identite a tak i po identite nás všetkých. Pozrime sa bližšie na základné a nevyhnutné prvky štátu: – Obyvateľstvo – je súhrn všetkých ľudí na určitom území v určitom čase, zisťovaný podľa bydliska, prítomnosti na danom území alebo podľa iných hľadísk (napr. podľa domovského práva a pod.); počet obyvateľstva sa ustavične mení v dôsledku jeho prirodzeného pohybu a migrácie; – Územie – územie SR je jednotné a nedeliteľné. Takto je to zakotvené v Ústave SR. Ide o teritórium, oblasť, presne vymedzenú štátnou hranicou a toto územie je spravované danými osobami či skupinou osôb, tzv. štátnou mocou, ktoré sú na to poverené väčšinou obyvateľstva – Štátna moc – je verejná moc uplatňovaná v spoločenstve ľudí na určitom území, ktoré využíva štátnu formu na svoje vnútorné riadenie. – Suverenita alebo zvrchovanosť – je v právnom slova zmysle absolútna a trvalá moc štátu ( definícia Bodina), či vlastnosť štátu spočívajúca v tom, že je viazaný alebo určovaný len svojou vlastnou vôľou, tzv. sebaurčenie, v medziach a v súlade s kolektívnym cieľom, ktorý má uskutočňovať ( definícia Luisa Le Fura) Do akej miery sú ešte tieto znaky v našom štáte prítomné, nakoľko sú ešte autentické a zmysluplné? Vieme, že migrácia obyvateľstva v súčasnosti nie je prirodzená a ani dostatočne kontrolovaná. Voľný pohyb osôb cez nechránené hranice spôsobuje reálne problémy a ďalšie budúce hrozby. Sme v kotly cieleného miešania kultúr, rás a národov na vlastnom území, pričom súčasná štátna moc je prezentovaná predstaviteľmi, ktorí nijako hodnoverne nebránia záujmy obyvateľstva štátu a odovzdávajú našu suverenitu do rúk cudzích mocí. Konajú často ako Ezau, keď zapredal svoje prvorodenstvo za misku šošovice. Ezau je častým obrazom našich politikov, ktorí vyššie ciele zapredávajú za tie prízemné a našu suverenitu za pomyselnú misku šošovice, t.j. vlastný chvíľkový plytký prospech. Vnútorné riadenie štátu sa tak stalo nástrojom záujmov cudzích mocností i jednotlivcov. Štátna moc nekoná v prospech svojich občanov, ba čo viac, sú priam na vlastnom území zotročovaní. Pracujú často za neprimerane nízke mzdy, a dane, ktoré platia využívajú cudzí. Zaiste by mi teraz mnohí vytkli tieto vyjadrenia ako konšpiračné, no bohužiaľ, sú naopak tvrdou realitou fungovania nášho štátu. IV. Kristus – uholný kameň Slovensko povstalo na kresťanskom princípe. Tam sú naše korene. Je to jeho základ a ak tento fundament vylúčime, všetko sa zrúti. Ale čo je v praxi to kresťanstvo? To nie je pekný naškrobený folklór, tradícia pre krásny zážitok, slzy dojatia z vianočnej koledy či obdiv nad veľkolepou architektúrou chrámov. Kresťanstvo je zodpovednosť voči Bohu i ľuďom a táto zodpovednosť má byť citeľná v našich skutkoch, kdekoľvek sa nachádzame a čo konáme. Kresťanstvo je založené na viere v Ježiša Krista, ako Božieho Syna, ktorý prišiel spasiť svet. Sväté písmo o ňom hovorí ako uholnom kameni, o základe, bez ktorého nič nemôže povstať a obstáť. Čo nie je na Kristovi vystavané, to sa vždy časom zrúti, lebo žiadna stavba či v hmotnom alebo duchovnom ponímaní, bez uholného kameňa – bez Krista, nevydrží. Uholný Kameň nám bol daný, bol predstavený a je hodnoverný. My sme ale tento uholný Kameň vyhodili a nahradili placebom, t.j. niečim, čo si myslíme, že je tým istým, ale nie je. Všetko mimo Krista je prázdne, bez účinku, nestále a dočasné, rýchlo sa znehodnocujúce. Úžitok zo stavby bez fundamentu je nulový. Keď sám Ježiš Kristus sa takto predstavuje, hovorí: „ Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným! Každý, kto padne na ten kameň, doláme sa, a na koho on padne, toho rozdlávi.“ ( Lk 20, 17b-18) Či nie je preto opovážlivé odstrániť Krista, ako základ všetkého z nášho života, z našej identity? Ako potom chceme obstáť? Čím chceme uholný Kameň nahradiť? Táto spoločnosť detronizovala Boha a vidíme, kam sme sa dostali a kam to speje. Rozvrat spoločnosti, identity ľudskej, národnej i štátnej, totálny úpadok morálky a to, čo je ohavnosťou pred Bohom a má byť hanbou aj pred ľuďmi, je schvaľované nie len spoločensky, ale aj zákonne. Sme rovní Sodome a Gomore a myslíme ši, že nás trest nezastihne. Dekalóg je pre mnohých mýtom či archaizmom, ktorý v tejto progresívnej modernej dobe nemá čo hľadať. Podstatou kresťanstva je aj dodržiavanie Božieho zákona – Desatora, a to sa má odraziť aj prakticky a reálne v zákonodarstve štátu. Veď čo je kresťanský, národný a sociálny princíp, ak nie práve uplatnenie Božieho zákona v zákone ľudskom? V tom je prosperita a blaho pre štát a jeho obyvateľov. Nie v prekrútených pravdách, v klamstvách. Veď je napísané: „Beda tým, čo vydávajú zlé zákony, a pisárom, čo píšu nespravodlivo, aby utláčali na súde chudobných a páchali násilie na práve ponížených môjho ľudu; aby sa vdovy stali ich korisťou a aby olupovali siroty. „Beda tým, čo vravia zlému dobré a dobrému zlé, robia svetlo tmou a tmu svetlom, robia horké sladkým a sladké horkým!“ (Iz5, 20) Ak nezaujme Boh aj na Slovensku miesto, ktoré mu patrí, t.j. 1.miesto, tak bude nám naozaj beda. Už teraz pre odvrhnutie Boha z našich životov a našej spoločnosti, pre vraždy nevinných počatých detí a pre ďalšie prestúpenia Božích príkazov, spočíva na nás Boží hnev. Ak je obyvateľstvo bezduché, taký je potom celý štát. Ak jednotlivci neuznajú zvrchovanosť Boha a nezačnú žiť svoju kresťanskú vieru naplno a odhodlane, neobstojí taký štát. No máme nádej, lebo Slovensko je pod znakom dvojkríža a pod ochranou Sedembolestnej Panny Márie. Verím, že práve toto je zárukou toho, že obstojíme i celá námaha a obeta svätých Cyrila a Metoda a ďalších, čo horlili za Slovensko, za náš národ. JUDr. Lucia Žužová – kandidátka na poslankyňu NRSR ( Kotlebovci – ĽS Naše Slovensko) |