Predvolebná lekcia stratégie: Ak by vyhral vlastenecký spolok, ako môže vypiecť s protištátnou palácovou liberálnou mafiou?

Pýcha predchádza pád. Kto akou zbraňou bojuje, takou zahynie. Kto seje vietor, žne búrku. Naši predkovia nám zanechali masívne množstvo históriou a životom preverených múdrostí. Len neosvietenej arogantnej palácovej mafii to akosi nedochádza. Bohorovne sa vyhráža, čo sa stane, ak nebude po voľbách tak, ako chcú ich zahraniční donori.

Ale ľud sa už neraz napálil a prekvapil. Neraz aj veľmi. Vychádzajme z reality zastupiteľskej demokracie. Voľby nie sú oslavou demokracie a vôle ľudu. Voľby sú výlučne a len lotéria. A tá sa môže vypomstiť obidvom stranám. Aj štandardnej masívnej väčšine tak, ako sa to stalo už v dvoch prezidentských voľbách. Absolútne nepripravených šarlatánov navolila neúčasť normálnosti. Ale karta sa môže ľahko obrátiť. Aj po minulých voľbách sa, vtedy ešte umiernená, liberálna vyosenosť chystala vládnuť. Z ničoho sa vynoril akýsi gazda, ktorému prieskumní manipulátori odkiaľsi astrologickými metódami nadelili 20% preferencií. Ledva sa prehrabal a skončil na smetisku dejín. Paralely máme aj teraz, keď neschopnému dvojnásobnému ministrovi za deň vyskočili preferencie z nuly na hladký prechod. Alebo keď nekvalifikovanému, neschopnému, veľkou väčšinou sklamaných ex-voličov nenávidenému ex-držiteľovi prezidentského úradu pravidelne nadeľujú okolo 10%-né preferencie, narkomanom ešte vyššie.

Predstavme si, že sa stane opak. Všetci šarlatáni a narkomani prepadnú a reprezentanti drvivo-väčšinovej normálnosti získajú hladkú ústavnú väčšinu. Amatérka určite splní rozkaz svojich sponzorov a zostavením vlády nepoverí azda ani drvivého víťaza volieb. Ak sa osočovaná scéna medzitým poučila, tak by mala mať pripravené taktické kroky ako v šachovej partii. Na desať ťahov dopredu, aj s alternatívami. Pustím na uzdu fantáziu.

Takže prvý krok bude veľmi jednoduchý a umožnil ho mafiánsky palácový tím všetkými krokmi, ktoré doteraz robil. Dajú sa zhrnúť pod spoločný názov: vlastizrada a úklady proti štátu. Potom, ako víťaz volieb nájde na stole pár tradičných obálok s dôkazmi finančných prepojení palácovej mafie a ich poskokov na cudzie korupčné zdroje, bude parlamentné odvolanie prezidenta hračkou oproti procesu v USA. Tam to mali postavené na vode. Tu to bude postavené na nevyvrátiteľných skutočnostiach. Že sponzori budú zúriť a umožnia nám Slovexit iniciovaný z Bruselu, to sa bude dať prežiť. Aj vybľakovanie o orbanizácii, putinizácii, kačinskácii spoločnosti sa bude dať tak nežne a s úsmevom odignorovať. Aspoň dovtedy, kým protištátnici neodovzdajú do rúk Bruselu mocenské piliere vo forme ovládania ozbrojených síl a zborov.

No a medzitým v ústave „suverén“ definuje také podmienky na prezidentskú kandidatúru, aby sa už nikdy ani nemohol prihlásiť cudzími korupčnými zdrojmi sponzorovaný šarlatán, ktorý nikdy nebol vo volenej funkcii, nevie nič o politike a nikdy neslúžil v štátnej alebo aspoň v minimálnej definovanej verejnej funkcii. Právomoci prezidenta medzitým prevezme parlament a vláda, ktorú práve „suverén“, čiže parlament po zrušení protištátneho osieho hniezda vymenuje. A naloží s nimi preventívne, múdro, aj personálnymi opatreniami v rozhodujúcich funkciách pre ochranu štátu a štátnosti. Medzitým ešte pre istotu zastaví finančné toky na chod protištátneho osieho hniezda.

Popritom „suverén“, čiže parlament, ústavným zákonom zruší všetky nezmysly, obmedzujúce slobodu slova a vyjadrovania. Ak bude veľmi odvážny, zruší platnosť Lisabonskej zmluvy a nadradenosť cudzích zákonov nad našimi. „Suverén“ zároveň spustí boj proti korupcii. Najmä tej najväčšej, vo forme usmerňovania médií správnym smerom. Bolo by nemúdre zastaviť reklamy a iné formy dotácií z eurofondov. Veď sme si ich zaplatili a treba ich dostať naspäť. Stačí uplatniť múdrejšie nástroje, napríklad formou nastolenia gigantických spotrebných daní na všetky cudzie dotácie, nasadenia západných (vzorovo nemeckých) gigantických daní a odvodov na platy z rovnakých zdrojov. Aj tým, ktorí zastupujú cudzí štát (EÚ) za naše zdroje. Každé „kompenzovanie“ strát zo strany sponzorov bude znamenať vyššie príspevky do našej štátnej kasy. Na pomoc chudobným dôchodcom, na demonopolizáciu mediálneho priestoru, na opatrenia zaručujúce slobodu.

Pochopiteľne, šarlatánmi kreovaný Ústavný súd by mohol všetko zastaviť. Aj tam sa treba asymetricky a múdro poučiť zo štátov, ktoré majú stáročné tradície parlamentnej demokracie a nepotrebujú ústavný súd. Vlastenecká scéna to urobí jednoduchými rozhodnutiami. Znížením počtu členov NR SR na sľúbených 100 členov, zrušením Ústavného súdu a prenesením jeho kompetencií na novovytvorenú hornú komoru parlamentu. Táto by dočasne, na najbližšie volebné obdobie, zahŕňala aj zvyšných 50 zvolených poslancov (radu starších), aj už (hoci pofidérne) vybraných ústavných sudcov. Ba aj všetkých žijúcich prezidentov, predsedov NR SR a predsedov vlád. Akási Snemovňa lordov. Ale s veľmi evidentným efektom. Už len tým by bolo ináč preskupené zloženie síl vydierania a cudzích záujmov na prospech síl národno-štátneho pokroku. Ak bude potrebné, vlastenecká koalícia môže za 4 roky prestriedať v záujme Slovenska aj 4 predsedov vlády aj parlamentu. Dodatočné náklady na 8 vlasteneckých členov hornej komory by sa nám vysoko vrátili.

Ďalšie zloženie závisí od premyslenia ďalších ťahov šachovej partie. Napríklad do NR by sa už volilo len 100 členov. Napríklad suverén, čiže NR SR, by mal v budúcnosti povinnosť zvoliť určitú vyvažujúcu časť Hornej komory parlamentu z významných osobností s nepochybným vzťahom k svojej vlasti, aktívne prejavujúcich vernosť štátnosti (ústavná podmienka), v zrelom veku. Napríklad zavedením župného systému 15 až 16 žúp namiesto okresov a ich zoskupenie do 4 veľkožúp. Štyria veľkožupani by boli tiež členmi hornej komory z titulu funkcie. Napríklad zmenami v ústave, obmedzujúcimi právomoci prezidenta pre prípad nižšej účasti ako 70% všetkých oprávnených voličov na jeho voľbe. Napríklad podobnými opatreniami pri voľbách veľkožupanov tak, aby ich pri nižšej ako 70%-nej účasti volil „suverén“, čiže parlament, na návrh vlády, pretože verejná voľba by bola pri nižšej účasti ústavne neplatná a nereprezentatívna. Pochopiteľne, v prepojení na veľmi komplexne premyslené blokačné právomoci pre hornú komoru, zabraňujúce ovládnutie štátu protištátnymi živlami. Myslime strategicky. Aj ja som proti druhej komore, aj ja som za zníženie počtu poslancov. Ale oveľa viac som proti liberálnosti ústavných súdov, teda proti ich gigantickej a nevyváženej skrytej moci.

Lebo o to ide a pôjde aj po týchto voľbách. O štát. O štátnosť. Čiže o bezpečnosť. O prežitie národa a štátu. O našu budúcnosť a prosperitu. Začal som múdrosťami predkov, dovolím si rovnako zakončiť moju strategickú úvahu. Nezabúdajme totiž na ešte jednu múdrosť našich predkov: na obrovskú dieru treba obrovskú a hrubú záplatu. Máme dieru v absencii ochrany štátu a štátnosti tými, ktorí sú práve za to platení. Túto dieru môžu svojou účasťou zaplátať tradicionalistickí voliči, reprezentujúci drvivú normálnu väčšinu. Nepodceňujme svoje možnosti v lotérii s názvom voľby. Výsledky môžu byť aj prekvapivo dobré. Šťastie si neraz sadlo na tých, ktorí už neverili.