Znechutenie z manipulatívneho a povrchného odsúdenia Posolstva Grálu

Túto hodnotnú knihu mám prečítanú, a preto mi nedá nezareagovať na manipulatívne, ba až zlomyseľné invektívy, ktoré boli prezentované blogerom Pavlom Pakošom na jej adresu. Z jeho stručných odsudzujúcich viet je však jasne vidieť, že Posolstvo vôbec nečítal, len ho zbežne prelistoval. A preto má len kusé informácie. Jeho nedostatočná a povrchná znalosť mu však nebránila, aby s moderne nežnou, inkvizítorskou suverenitou, odsúdil toto dielo a zadupal ho pod zem. Jedná sa o tento článok: https://blog.hlavnespravy.sk/15283/triezvo-o-posolstve-gralu/

Ale buďme konkrétni a poďme k jednotlivým bodom. Začal by som tými, ktoré môžeme označiť za číru zlomyseľnosť.

Prvým bodom z tejto kategórie je tvrdenie, že „vraj samovrahovia sa rovnajú mučeníkom za pravdu“.

Posolstvo som čítal naozaj dôkladne, ale nič takého som tam nenašiel. Našiel som tam opis toho, čo sa asi bude diať po smrti so zúfalou matkou, ktorá spáchala samovraždu tak, že sa utopila spolu so svojim dieťaťom. To však, čo ju za to čaká, nebude rozhodne nič príjemné. Ide teda o úplný protiklad voči tvrdeniu pána Pakoša, pričom jeho zavádzajúce tvrdenie sa nedá preukázať nijakým konkrétnym textom z Posolstva.

Ďalej pán Pakoš v podobnom duchu píše, že „vraj v duchovnom hľadaní nemáme používať svoj rozum“.

Je to ale opäť úplne inak, pretože rozum nám bol darovaný Stvoriteľom, a preto ho samozrejme máme používať. Človek však má byť v prvom rade bytosťou srdca, svedomia a ušľachtilých citov. Jeho rozum má stáť až na druhom mieste. Čiže, v službách srdca, svedomia a ušľachtilých citov.

Tragédia ľudstva však spočíva v tom, že postavilo svoj rozum na prvé miesto. Toto malo za následok vznik tisícorakého zla, pretože ľudia sa stali len chladnými, vypočítavými, rozumovo racionalistickými obludami, ktoré sa pachtia iba za materialistickými cieľmi, pretože práve tak im to diktuje ich rozum, ktorý postavili na piedestál vlastnej osobnosti.

A tento rozum, ktorý ľudí ovládol, začali používať ako kľúčový aj vo veciach duchovných. Viď náročné, teologicko rozumové štúdium. Takýmto spôsobom sa však nie je možné približovať k Stvoriteľovi, ani ho správne chápať, pretože rozum ťahá všetko len smerom k hmote. Tým splošťuje a materializuje aj duchovné snaženie.

Zjednodušene povedané, rozum je vynikajúcim sluhom, ale nesmierne zlým pánom. A to nie len v oblasti duchovného hľadania, ale i z hľadiska celkového prístupu k životu.

Tieto zásadné skutočnosti pán Pakoš vôbec nepochopil a zlomyseľne osočuje Posolstvo v tom zmysle, že vyzýva ľudí, aby sa vzdali svojho rozumu.

Danú problematiku detailnejšie objasňujem v tomto svojom článku: https://blog.hlavnespravy.sk/14075/tvrda-kritika-teologie/

A teraz, od týchto dvoch počiatočných otvorených zlomyseľností prejdime k výhradám, poznamenaným čistou nevedomosťou pána Pakoša.

Píše, že Posolstvo „vraj vysvetľuje dokonalým spôsobom zákonitosti stvorenia“.

Áno, vysvetľuje, ale treba ho čítať postupne a systematicky, ako to odporúča jeho autor, aby sa pomaly a postupne rozširovalo naše poznanie týchto zákonitostí, ktoré sú prejavom Božej Vôle.

Je to teda ako v škole, kde žiaci rozvíjajú svoje znalosti postupne od prvého ročníka až k ročníku deviatemu. V škole sa predsa nepostupuje tak, že prvý štvrťrok preberajú učivo prvácke, druhý štvrťrok piatacké, tretí štvrťrok tretiacke, a tak ďalej. To by bol nezmysel.

Avšak práve takto nezmyselne a bez pochopenia súvislostí to urobil pán Pakoš svojim námatkovým listovaním v Posolstve, ktoré vôbec nečítal, a tým pádom si vôbec nevybudoval znalosť zákonov stvorenia. Vyňal len určité časti, ktoré ho zaujímali, a tie bez akéhokoľvek hlbšieho pochopenia komentoval. Z takéhoto nesystematického prístupu však nemôže vzniknúť nič iného, ako omyly, nepochopenie a zavádzanie, čo je priam do očí bijúce každému, kto Posolstvo pozornejšie čítal.

A túto svoju fatálnu nevedomosť ešte demonštruje výhradou, že „vraj najväčšia chyba vášho života je nedočítať toto posolstvo celé“. Presne tak pán Pakoš, ak totiž máme o niečom len kusé informácie a nepoznáme celkový kontext, nemôžeme to predsa vôbec objektívne zodpovedne zhodnotiť.

Ďalšou jeho výhradou je, že „vraj v človeku nie je nič božské“. Nie je, pretože existuje ríša božská a ríša duchovná. A všetci vieme, že človek je bytosť duchovná. Podstata človeka pochádza z ríše Ducha a tam sa raz máme vrátiť ako duchovné dokonalí. Preto povedal kedysi Pán Ježiš svojim učeníkom: „Kam ja idem, tam vy nemôžete“. A povedal to preto, lebo jeho pôvod a náš pôvod je úplne rozdielny.

Na základe vyššie uvedených skutočností je možné pochopiť ďalšiu výhradu pána Pakoša, že „vraj Maria z Nazaretu nemôže byť Kráľovnou nebies. To je ale drzosť“.

Mária bola pozemskou ženou, čiže duchovnou bytosťou. Kráľovná nebies nebola nikdy pozemskou ženou, pretože je božskou bytosťou. A mimochodom, nie je to žiadna drzosť. Je to vec dávno známa, o ktorej vedel už pred päťsto rokmi Luther.

Ďalšia výhrada znie, že „vraj cirkev nesmie vyhlasovať nejakú dušu za svätú, vraj je to proti Božím zákonom“.

To, čo sa stane s každou dušou po smrti, je opäť vyhradené len fungovaniu zákonov stvorenia. Konkrétne zákonu duchovnej tiaže. Jeho prostredníctvom totiž duše, zaťažené hriechom klesajú nadol a duše, nadľahčené cnosťami stúpajú nahor.

Ako vysoko nahor sa dostanú, či až do večného kráľovstva Ducha, to nemôže vedieť žiadny človek. A preto to nemôže vedieť ani nijaká vatikánska komisia, ktorá to určí na základe svojho uznesenia. Takéto niečo je obrovskou trúfalosťou. Je to pýcha, siahajúca po kompetenciách, ktoré ľudia nemajú v rukách, pretože plne kompetentné v tomto smere je len pôsobenie zákonov stvorenia, v ktorých účinkoch sa naplňuje Vôľa Stvoriteľa.

Toto uzurpovanie si práv, ktoré ľuďom nenáležia, mimochodom vytýkal katolíckej cirkvi už raz spomínaný Luther.

Ďalšie dve výhrady pána Pakoša spolu úzko súvisia. Prvá: „vraj v kresťanstve nie je nič živého.“, a druhá: „vraj človek nemá veriť veciam, ktoré nemôže pochopiť“.

Živá viera je len tá, za ktorú sa môžeme postaviť svojim presvedčením. Ale skutočné presvedčenie môžeme získať len tým, že veci samostatne skúmame a stotožňujeme sa s nimi len vtedy, keď rezonujú s našim najvnútornejším cítením.

Človeku totiž absolútne nič duchovne neprospieva, keď v niečo verí len preto, že je to tradícia a že sa to takto učí v cirkvách. Toto je viera slepá. Je to nekritické a bezmyšlienkovité spoliehanie sa na názory iných. Je to absolútna duchovná nesamostatnosť.

Takýmto nesamostatným spôsobom poslušné ovečky ale nie sú tým, čo Stvoriteľ chce. Pán chce mať z nás živé a samostatne skúmajúce osobnosti. Veď predsa cit a rozum má každý preto, aby ich používal. Aby prostredníctvom nich zvažoval, či to, čo je mu predkladané aj skutočne korešponduje s jeho najhlbším vnútrom.

Ak áno, získava presvedčenie, ktoré je pravé a živé. Ak ale takýmto spôsobom nepostupuje, len názory rôznych autorít slepo prijíma, nikdy sa nemôže stať samostatnou duchovnou osobnosťou. Zostane len nesamostatným otrokom názorov, myšlienok a úvah iných, ktoré nikdy nepreverili vlastným skúmaním. A preto sa to v ňom nestalo živým, ale zostáva to len prebraným od druhých.

Mimochodom, toto je tiež dôvod, prečo hovoril Pán Ježiš v podobenstvách. Hovoril tak preto, aby sa ľudia museli duchovne namáhať, ak chcú pochopiť ich zmysel. Tým v nich budoval a podporoval duchovnú živosť.

Ľudia si to však vo svojej pohodlnosti zľahčili tak, že cirkev vykladá Bibliu a laici jej výklad už len prijímajú a ďalej o ňom neuvažujú a nespochybňujú ho. Posolstvo však naopak v tomto smere vyzýva každého jednotlivca k samostatnosti.

Ďalej pán Pakoš píše, že „vraj Ježišovo vzkriesenie sa nestalo aj telesne, ale iba duchovne“.

Keď išiel Ježiš po svojej smrti s učeníkmi do Emauz, nepoznali ho! Prečo? Pretože vyzeral inak! Pretože mal iné telo!

Môže človek z normálnym hmotným telom prejsť cez zamknuté dvere tak, ako sa Ježiš náhle objavil medzi svojimi učeníkmi, ktorí sa po jeho smrti tajne zhromaždili za zamknutými dverami? Vo fyzickom tele to nie je možné! A to ani Ježišovi, ktorý predsa zdôrazňoval, že neprišiel zákony svojho Otca rušiť, ale napĺňať.

Prejsť zamknutými dverami nie je teda možné v tele hrubo – hmotnom, ale dá sa to ľahko v tele jemno – hmotnom. To bolo to iné telo, pre ktoré učeníci na ceste do Emauz spočiatku Krista nespoznali.

Vysvetlenie katastrofálnych dôsledkov falošnej viery kresťanstva v telesné zmŕtvychvstanie k súdu, ktoré odvodzujú z nepochopenia podstaty Kristovho vzkriesenia som podrobnejšie objasnil v tomto svojom článku: https://blog.hlavnespravy.sk/14971/krestania-bratia-k-poslednemu-sudu-nevstanete-telesne-zmrtvych/

Ďalej pán Pakoš píše že „vraj najväčšou časťou pravej lásky je prísnosť. Milosrdenstvo sa tu nespomína“. Alebo ešte, že „vraj prísnosť a spravodlivosť bez milosrdenstva je presne to, čo ľudia potrebujú“.

Starý Zákon spravodlivosti a Nový Zákon lásky tvorí jednotu Písma vo forme Biblie. V tejto skutočnosti majú predsa kresťania jasný dôkaz toho, že princíp lásky a princíp spravodlivosti sú vzájomne od seba neoddeliteľné, pretože tvoria jednotu. Takáto je pravda bytia!

To, že kresťanský svet hovorí iba o láske a ignoruje jej doplňujúci protipól v podobe prísnosti spravodlivosti je iba jeho chyba, na základe ktorej sa kresťanstvo stalo zmäkčilé a slabošské.

V našom živote má teda neoddeliteľné miesto i láska, i milosrdenstvo, ale i prísna spravodlivosť, ktoré majú byť v správnom harmonickom vzájomnom pomere.

Viac sa o tejto problematike sa môžete dozvedieť v tomto mojom článku: https://blog.hlavnespravy.sk/14731/zasadny-omyl-krestanskej-symboliky/

Ďalej pán Pakoš píše, že „vraj nikto nie je tu na zemi splnomocnený, aby odpúšťal hriechy“. To je pravda, pretože odpustenie hriechov prichádza k človeku jedine prostredníctvom účinkov zákonov stvorenia, ktoré doň vložil ich dokonalý Tvorca. Nie mechanickým odpúšťaním pri spovedi.

Hriech vzniká odklonom človeka od vlastného svedomia a od Vôle Stvoriteľa. Voľa Stvoriteľa bola ľuďom ukázaná v Desatore a v Ježišovom učení. Kto sa snaží žiť s nimi v súlade, žije bez hriechu, pretože sa nedopúšťa nijakej viny.

Kto však Desatoro a Ježišovo učenie ignoruje, dopúšťa sa viny a hriechu. A tento hriech mu môže byť odpustený dvojakým spôsobom. V prvom rade prostredníctvom účinkov zákona spätného pôsobenia, na základe ktorého musí človek zožať to, čo zasial. Každý musí teda vlastným utrpením až do posledného haliera zaplatiť za utrpenie, ktoré on sám spôsobil iným.

Ak rany osudu, utrpenie a bolesť v tomto zmysle človek príjme, čiže ak „im nastaví svoju tvár“ tak, ako o tom hovoril Ježiš, jeho hriech je tým vymazaný. Za spôsobené utrpenie totiž zaplatil vlastným utrpením.

Alebo za druhé mu jeho hriech môže byť odpustený tak, že sa polepší. To znamená, že sa opätovne vpraví do Vôle Pána, čím sa zbaví hriechu.

Hriechy teda odpúšťa jedine samotný Stvoriteľ, prostredníctvom účinkov svojich zákonov.

„Odpúšťajú sa ti tvoje hriechy“ – tieto slová prehovoril Ježiš na základe toho, že videl do budúcnosti. Videl, že dotyčný konkrétny človek sa bude snažiť žiť podľa jeho učenia, čím sa opätovne vpraví do Vôle Stvoriteľa, a to mu prinesie odpustenie jeho hriechov.

„Keď ľuďom odpustíte ich hriechy, budú im odpustené, a keď im zadržíte hriechy, budú im zadržané“ – tieto Ježišove slová neboli určené cirkvám, aby ľubovoľne odpúšťali hriechy, ale ľuďom – jednotlivcom, aby si vzájomne odpustili.

Môžeme ich správne pochopiť v kontexte Otčenáša: „A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame našim vinníkom“. To znamená, že keď dokážeme odpustiť previnenia ľudí voči nám, bude nám môcť odpustiť Stvoriteľ i naše vlastné viny. Ak ale neodpustíme iným ich viny, nebudú môcť byť odpustené ani tie naše.

Znamená to teda, že každý jednotlivý človek má schopnosť opúšťať hriechy tým ľuďom, ktorí sa voči nemu osobne previnili. Ak ale zadrží hriechy iných, budú síce zadržané, ale tým bude zároveň zadržané i odpustenie Stvoriteľa voči jemu samotnému.

Čo dodať na zver? Snáď ešte dve podstatné veci. Za prvé, autor Posolstva Grálu hovorí o tejto knihe, že je napísaná zámerne tak, aby odhalila svoje duchovné poklady len tým, ktorí k nej budú pristupovať s čistým srdcom a otvorenou dušou. Tým, ktorí budú schopní vecným spôsobom skúmať to duchovne vecné, čo sa v nej nachádza.

Avšak táto kniha má naopak schopnosť zahaliť svoje poklady pred ľuďmi povrchnými, nevecnými a sliedivými. Tí v nej nenájdu nič hodnotné.

No a za druhé by som ešte chcel čitateľov upozorniť na to, čo sa prihodilo počas slovných útokov pána Pakoša na adresu Posolstva. Udialo sa to v druhom videu, pár minút po jeho začiatku. Zo steny zrazu spadol kríž. Pán Pakoš sa obzrie, konštatuje čo sa stalo a dodáva, že aj toto nám chce niečo povedať.

Áno, má pravdu, pretože symbolika v našom živote funguje dokonale. Položme si teda otázku, čo to symbolizuje?

Kríž je symbol kresťanstva. A symbol kresťanstva padá zrazu zo steny na zem pri slovných útokoch na Posolstvo Grálu.

V živote padá k zemi len to, čo nie je pevné, zdravé a čo nemá stabilitu. A v tomto prípade spadol kríž zo steny preto, že mnohé omyly a nepravdy, ktorými je kresťanstvo presiaknuté, a ktoré pán Pakoš zastáva, raz padnú pred pravdou, obsiahnutou v Posolstve Grálu. Pred pravdu, ktorá nie je proti kresťanstvu, ani proti cirkvám, ale poukazuje na všetky omyly a snaží sa ľudí, jednotlivcov, nasmerovať na správnu cestu.

A aj keď sa na tuto pravdu zo zlomyseľnosti a nevedomosti útočí, ona zvíťazí! A všetko mylne chápané padne! Práve to nám hovorí symbolika v priamom prenose, ktorej význam pán Pakoš nehľadal, aj keď on sám vo videu naznačil, že nám to chce niečo povedať.