Ultraliberáli útočia na knihu redaktora Denníka N

Liberálny novinár Karol Sudor z Denníka N aktuálne vydáva knihu rozhovorov s Vladimírom Palkom. Palka asi netreba čitateľom veľmi predstavovať, je to exminister, konzervatívec, bývalý predstaviteľ KDH. Keď mám povedať za seba, síce som vedel, že táto kniha sa pripravuje, ale nepripisoval som tomu vôbec nejaký väčší význam. Veď Sudor bol s Palkom v kontakte aj v minulosti, trebárs si ho pozval do svojej relácie, keď ešte pracoval pre SME. A Palko, i keď je konzervatívec, tak zase má aj nejaké väzby na ten, povedzme, liberálny svet. A predsa Palka aj tzv. kaviareň vždy vnímala odlišne, než takého Slotu či Mečiara, i keď aj oni predstavovali akúsi konzervatívnu rétoriku.

No, ale tu sa dozviem, že niektorým ultraliberálom už ani to nie je po vôli, keď redaktor Denníka N položí otázky (a treba povedať, že kritické) oponentovi, ktorý je konzervatívec a zároveň demokrat. Začnú lietať nelichotivé nálepky o “katolibancovi” či “politickej mŕtvole”. Dištancuje sa aj Rado Ondřejíček, ktorý v minulosti s Denníkom N spolupracoval.

Tak teda rozmýšľam, ako si to títo progresívni liberáli predstavujú. Trebárs ako by si predstavovali pokrytie volebnej kampane Denníkom N a vôbec liberálnymi periodikami. Asi by niektorým úplne stačilo, keby denník priniesol len dve programové prílohy, jednu s názormi PS/Spolu a ďalšiu na prezentáciu Za ľudí. Načo vôbec oslovovať druhých, veď na každého sa nejaká nálepka nájde? Keď nie “extrémista”, či “katolibanský tmár”, tak určite aspoň ten “korupčník”. A to teraz zdôrazňujem, že sa nevyhraňujem voči konaniu Denníka N, ale komentujem čisto len to, kam tento denník “tlačia” jeho vlastní čitatelia.

Tu by som si dovolil ešte možno aj jednu trochu všeobecnejšiu poznámku. Prelomové voľby do parlamentu, ktoré “zvrhli” Mečiara, boli pred 21 rokmi – v roku 1998. Dnes môžeme konštatovať, že vtedy platné rozdelenie “síl” už vôbec neplatí. Dnes naopak vidíme, že na tej skôr konzervatívnej a pronárodnej strane slovenskej politiky, médií, ale aj aktivizmu sa nachádzajú tak ľudia, ktorí boli proti Mečiarovi, ako aj tí, čo ho podporovali. Pripomínam, že Vladimír Palko bol ostrým odporcom tzv. mečiarizmu. Ale aj on, ktorý dlhé roky bojoval tento boj – vlastne po boku liberálov – dnes schytáva smiešne označenia o “katolibanstve” či “rusofílii”. Pritom Palko skutočne patrí k tým konzervatívcom, ktorí sa od alternatívnej scény skôr dištancujú. Ako vidíme, niektorým predstaviteľom “kaviarne” ani to nestačí.

Na záver by som ešte vyslovil krátku poznámku aj na adresu Karola Sudora. A tá bude možno aj trochu osobná. Sudor začínal ako bloger na SME a neskôr sa jeho blogy tak zapáčili, že ho prizvali do redakcie. Jeho rozhovory sa páčili aj mne a boli pre mňa v tom čase (teda koncom minulého desaťročia) podnetom, aby som robil niečo podobné – a tak som začal publikovať rozhovory s verejne známymi osobami na blogu Lidovky.cz (aktuálne je neaktívny). Sudorove rozhovory boli zaujímavé, redaktor sa snažil ísť do konfrontácie, ale najpodstatnejšie hádam bolo to, že dával priestor pomerne rozmanitým ľuďom, aj pokiaľ ide o politické preferencie. Aj takým, s ktorými istotne takmer vôbec nesúhlasil.

V tomto zmysle som preto vďačný aj za jeho najnovší počin s Vladimírom Palkom. Že má liberálna kaviareň iný názor, to je smutné. Ale vlastne aj veľmi príznačné pre dobu, v ktorej žijeme. Dúfam, že to Sudora a tolerantnejšiu časť liberálnych novinárov neodradí od ďalších podobných iniciatív. Snáď nie, lebo zase – kto by čítal až také jednofarebné noviny, bez akejkoľvek vážnej polemiky…