V znamení Mariána Kočnera. Novinársky teror a Sulíkov kostlivec v skrini.

Vďaka Mariánovi Kočnerovi vzniklo množstvo videí a audio nahrávok, ktoré posledných pár mesiacov zamestnávajú novinárov a poburujú Slovákov. Tento vášnivý audio-amatér si zjavne nahrával skoro každého s kým jednal. Politici, sudcovia, prokurátori, podnikatelia. Kočner veru nebol prieberčivý. Keď podnikáte a zároveň fušujete do vysokej politiky tak účinne ako tento pán, určite nie je na škodu mať nahrané nejaké to svinstvo na svojich kolegov, či partnerov.

V tomto svojom hobby mi Kočner pripomína iného audio-amatéra, ktorý sa aktívne zapája do politického života na Slovensku. Kým Kočner to radšej robil potajomky a s odstupom, jeho kolega to má rád, tak povediac, na plnú hubu.

Igor Matovič je tak isto známi svojou vášňou pre amatérske nahrávky. Mnohí si určite ešte pamätáte, ako svojho času viac než úspešne odstrelil Procházku aj s jeho Sieťou. Matovičovi sa v poslednej dobe výrazne zadarilo. Preferencie úspešne rastú. Posledné volebné prieskumy ho vystrelili dokonca pred ĽSNS na druhé miesto, kde sa s radosťou uvelebil.

Zlé jazyky hovoria, že najnovšie trendy v predvolebných prieskumoch naháňajú strach najmä lídrom našej slušnej a rôznorodej, “demokratickej” opozícii. Niet sa im čo diviť. Pri predstave na koaličné rokovania s premiérom Matovičom, ktorý má vo svojom kostýme určite nejakú “audio-techniku” sa musí s krikom zo sna prebúdzať nejeden “slušnokrat”.

Teror novinárov.

Po vražde Kuciaka a jeho snúbenice nám generálny prokurátor Čižnár sľuboval, že rozpúta peklo. Neviem kedy chce to peklo rozpútať, keďže si doteraz ani nevšimol, že mu niekto vynáša materiály z trestného spisu.

Poriadne peklo sa však darí rozpútať novinárom z istých privilegovaných periodík. Prečo privilegovaných?  Nuž preto, pretože medzinárodná “novinárska” organizácia OCCRP sa nejakým zázrakom dostala k materiálom z vyšetrovacieho spisu Kuciakovej vraždy. V týchto materiáloch je aj jeho komunikácia z tremy a odposluchy, ktoré si Kočner nahrával.  

No a OCCRP sa rozhodlo, že materiály sprístupní slovenským novinárom. Pravdaže nie všetkým. Tú česť a privilégium vyťahovať Kočnerovu špinu majú len Aktuality.sk, Sme, Denník N, Týždeň, Postoj, Nový Čas, Nadácia zastavme korupciu, Investigatívne centrum Jána Kuciaka a televízie Joj a Markíza.

Prečo túto možnosť nedostali všetky médiá? Prečo médiá ako Hlavné správy, či Extra plus nedostali prístup k týmto materiálom? A ak teda chcú byť transparentní a ich jediným cieľom je verejný záujem, prečo teda nezverejnia všetky materiály, tak aby sa k nim mohol dostať každý jeden občan a nie len vybraná elita?

Nadmieru zaujímavý je aj fakt, že sa OCCRP vôbec dostala k materiálom z vyšetrovania vraždy. Ako sami uvádzajú, majú ich od človeka, ktorý sa k nim dostal legálnou cestou. Kto sa môže dostať k takýmto materiálom? Právnik, prokurátor, sudca, či vyšetrovateľ. Pritom je nepodstatné, či sa k nim dostal legálnou cestou, keďže nasledovné vynášanie informácii z trestného konania je trestný čin. Či už to bol čestný vyšetrovateľ, ktorý chcel len vytvoriť tlak na Kočnera a jeho opičky, alebo niekto s temnejším úmyslom, faktom zostáva, že vynášanie informácii zo spisu môže napĺňať skutkovú podstatu trestného činu marenia spravodlivosti.

Za zmienku stojí taktiež skutočnosť, že ku spisom má ako právnik Kuciakovcov prístup aj bývalí poslanec KDH a OĽaNO-NOVA Daniel Lipšic. Právnik, ktorý je všade tam, kde sa niečo deje.

Na Lipšica ako na možného vynášača zo spisu poukazujú aj “smeráci”. Lipšic je pritom známy svojou prácou s novinármi. Kauza “Lipšicove stádo” odkryla obrovské množstvo mainstreamových novinárov, ktorých Lipšic priamo riadil, alebo im sprostredkoval informácie. Na kauzu svojho času upozornil práve Marián Kočner, ktorý aj prvý ozvučil stránku, na ktorej sa nachádzali prepisy medzi Lipšicom, Grendelom a rôznymi novinármi.

Keď už si ani s “čajou” nemôžeš písať.

Po pár mesiacoch “kočneriády” v hlavných médiách môžeme s kľudom konštatovať, že skutočný zámer novinárov spolupracujúcich s OCCRP je hlavne poškodiť pred parlamentnými voľbami preferencie vybraným politikom. Najviac to je vidieť na príklade predsedu SNS Andreja Danka.

Práve Danko a jeho SNS sú momentálne najslabším článkom takzvaných pronárodných politických síl, keďže ako jediný zatiaľ nemá istú účasť v NR SR. Medzi pronárodné strany môžeme rátať  Vlasť, ĽSNS, SMER-SD a SNS. Ak sa každá jedna z týchto štyroch strán dostane do parlamentu, “slušnokrati” na čele s Kiskom, či Trubanom nebudú pravdepodobne schopný zostaviť fungujúcu vládu a pri najhoršom vznikne pat.

Práve preto sa to na Danka momentálne valí z každej strany. Nedávno médiami prehrmela smršť článkov o Dankovej komunikácii s Kočnerovou “červenou volavkou” Zsuzsovou. Stačil samotný fakt, že si so Zsuzsovou písal a už bol niekoľko dní prepieraný v médiách, ako by so samotným Kočnerom plánoval vraždu novinára.

Danko však nebol ani zďaleka jediný, ktorý si s ňou písal. Rovnako ako Danko sa “previnili” aj esá “demokratickej” opozície, Boris Kollár a Daniel Lipšic, či podpredseda SMERU-SD Martin Glváč. O “slušnokratoch” však nepočúvate v médiách na dennej báze. Ani u jedného to pri tom nie je nič prekvapivé. Kollár si v minulosti dokonca vypisoval (nedopatrením) aj s neplnoletou dievčinou, z Čistého dňa. Lipšic by sa za niektoré uniknuté sms údajne taktiež “nemusel hanbiť”.

Marián Kočner. Kostlivec v skrini Richarda Sulíka.

Pri aktuálne prebiehajúcich mediálnych spravodajských hrách nebude od veci, keď si pripomenieme staršie kauzy, v ktorých tento “dobre informovaný” pán figuroval a ukážme si, kto s ním skutočne spolupracoval.

V roku 2011 uzrela svetlo sveta kauza, v ktorej figuroval najmä predseda SaS Richard Sulík. Sasanka, ako sa táto kopa špiny začala nazývať, odhalila aké blízke vzťahy mal Sulík s Kočnerom. Sulík by asi povedal, že mafia ešte nemala bližšie k predsedovi parlamentu, ako za jeho čias.

O čom však Sasanka bola? Sulík v úlohe predsedu parlamentu vynášal citlivé politické informácie Kočnerovi ako súkromnej osobe. Radil sa s ním o voľbe generálneho prokurátora a dokonca ho hneď po voľbe GP informoval o jej výsledku. Sulík sa pritom do dnes bráni výhovorkou, že vlastne nevedel kto Marián Kočner je. Že on je vlastne iba obyčajná obeť. Keby aj bola téza o Sulíkovej nevedomosti pravdivá, stále by sa jednalo o priam kolosálne zlyhanie. Predsa, ak predseda parlamentu na tajných stretnutiach s nejakým podnikateľom rozoberá detaily, o tak závažnej veci akou je voľba generálneho prokurátora, stáva sa pre štát doslova bezpečnostnou hrozbou. Sulík však musel minimálne tušiť, kto Kočner je, pretože sa s ním od začiatku stretával výlučne potajomky. Dokazujú to dokonca aj prepisy ich komunikácie.

Kočner na svojej tlačovke zo dňa 28.2.2012 tvrdil, že Sulík od neho ešte pred parlamentnými voľbami žiadal preveriť niektorých členov na svojej vlastnej kandidátke. Aby toho nebolo málo, priebežne pre neho zisťoval, či sa na SaS nechystá niekto vypustiť informácie, ktoré by mohli strane uškodiť. Mal teda odhaľovať kauzy “sulíkovcov” ešte skôr ako sa dostanú na verejnosť. Svedčí o tom aj uniknutý prepis komunikácie, kde sa bavia o Jurajovi Drobovi a jeho kauze s ministerstvom zdravotníctva.

Otázkou je. Prečo by si Sulík nechal zisťovať takéto informácie od obyčajného poctivého podnikateľa? Ako sa môže niekto dostať k takýmto informáciám? Sulík preto podľa mňa vedel, alebo mal minimálne tušenie o tom čo je Kočner zač. Kočner predsa ani predtým nebol nepopísaný list papiera. A to už ani nehovorím o tom, že len skutočnosť, že mal vysokopostavený politik a predstaviteľ štátu takéhoto “strážneho psa”, je amorálna a zvrátená.

Najzávažnejšie sú však informácie, ktoré vychádzajú priamo z kauzy Sasanka. Ešte väčšmi vo svetle posledných zistení o Kočnerových kontaktoch na vtedajšieho generálneho prokurátora. Sulík mal údajne žiadať Kočnera, aby zatlačil na Trnku, toho Trnku, aby spustil trestné stíhanie Igora Matoviča, či urýchlil vydanie stanoviska k vymenovaniu Milana Hudeca za šéfa Vojenskej spravodajskej služby. Defacto sa teda Sulík pokúšal cez Kočnera ovplyvňovať generálneho prokurátora Trnku. Už to samo o sebe je trestné. Zaujímavé však je, prečo práve cez Kočnera. Vedel nebodaj Richard Sulík už v roku 2011 aké páky má Kočner na Trnku? To by stavalo ich spoločnú spoluprácu a ich raňajkové hrkútanie na úplne inú úroveň. Kam sa na toto hrabú sudcovia, prokurátori a politici z Kočnerovej trémy.

Aby sme však boli korektný, Sulík síce potvrdil, že uverejnené sms správy môžu byť pravdivé, ale pokus tlačiť na generálneho prokurátora cez Kočnera poprel.

Týmto však Sasanka ani zďaleka nekončí. Po prepuknutí kauzy sa medzi Kočnerom a Sulíkom spustila slovná prestrelka. Kočner sa možno aj preto rozhodol na spomínanej tlačovke odkryť informácie, ktoré na “sulíkovcov” nazbieral. Či sú pravdivé je otázne. Keďže však viacerí liberálni novinári urobili z Kočnera za posledný rok doslova etalón pravdy, je namieste si v skratke pripomenúť aspoň tie najzávažnejšie.

1 – Firma SK-media, pre ktorú pracoval Juraj Droba ako školiteľ, mala okrádať ministerstvo zdravotníctva o peniaze. Droba mal školiť personál ministerstva, čo sa však podľa Kočnera udialo iba fiktívne. Externú firmu si mal objednať Richard Raši z vládneho SMER-SD.

2 –  SaS mala prijať peniaze (päť miliónov korún) od Špirka z PENTy. Peniaze údajne prevzali v bielej igelitovej taške a oficiálne ich neuviedli v príjmoch strany.

3 – Jediným cieľom niektorých poslancov SaS bolo privatizovať SPP. Rovnaké obvinenie na adresu SaS vyslovil aj Róbert Fico. Podľa predsedu SMERU-SD sa vtedajší minister hospodárstva za SaS Miškov, snažil pred predčasnými voľbami urýchlene doprivatizovať SPP. Miškov toto tvrdenie označil za klamstvo.

A ako nakoniec dopadla kauza Sasanka? Špeciálna prokuratúra (ktorú svojho času zakladal sám Lipšic) rozhodla, že vlastne ani nie je čo vyšetrovať, respektíve, že to nespadá pod kompetenciu špeciálnej prokuratúry. “Skutok sa nestal”.

Stačí ospravedlnenie?

Ak sú veci zverejnené na politikov, sudcov, či prokurátorov pravdivé, musia všetci do jedného dostať zaslúžený trest. Nestačí sa ospravedlniť a myslieť si, že je všetko v poriadku. Nestačí zdúchnuť z politiky a dúfať, že už mi nič nehrozí. Ak sú dotyční naozaj vinní, mali by skončiť vo väzení. Či sú vinní však musia rozhodnúť súdy a nie novinári, či politici “slušnokracie”.

Faloš s akou niektorí novinári vyťahujú účelové informácie, aby pred parlamentnými voľbami ovplyvnili verejnú mienku želaným smerom je priam zarážajúca. Reportážami, článkami, úbohými seriálmi a filmami sa snažia navodiť dojem, že Kočner ovplyvňoval politikov a sudcov len posledné štyri roky a že všetko čo sa na Slovensku udialo bolo zlé. Kočnera však nezaujímala politická príslušnosť, či ideové smerovanie. Fungoval počas každej vlády a vždy sa snažil nájsť vysoko postavených ľudí, ktorí by mu mohli (za tridsať strieborných) pomôcť v jeho “biznise”.

Nenechajme sa preto, týmito manipulátorom opäť oklamať!