Náboženstvo na Slovensku. Minulosť, súčasnosť a budúcnosť

Nasledujúci text bol pôvodne písaný pre vysokoškolské účely, ale myslím si, že má čo ponúknuť aj širšiemu publiku a tak ho tu zverejňujem.

Kto pozná dejiny Slovenska, ten si veľmi dobre uvedomuje, že naše územie nikdy nebolo možné chápať ako akési kultúrne jednoliate. Naopak, na našom území sa stretávali a spolunažívali rôzne kultúry, etniká, národnosti, náboženské skupiny. V posledných desaťročiach sa následkom globalizácie, ako aj otvorených hraníc tá pestrosť obyvateľov našej krajiny ešte zvýraznila. Prejavuje sa to napríklad aj čoraz exotickejším výberom mien slovenských rodičov pre ich deti. V našej eseji sa pokúsime zamyslieť nad jedným aspektom tejto kultúrnej rôznorodosti – konkrétne budeme uvažovať o rozmanitosti náboženských presvedčení, cirkví a náboženských spoločností. Pozrieme sa na historický vývoj v oblasti náboženstva a cirkví na Slovensku, ich vierouky, ich vplyvu na kultúru a život ľudí, na vzájomné vzťahy cirkví a náboženských spoločností, a zhodnotíme v tomto zmysle aj súčasnosť. Pričom si, pravdaže, uvedomujeme, že dnešné dianie treba vnímať z hľadiska celkovej sekularizácie spoločnosti. Avšak sekulárna spoločnosť – to ešte nemusí znamenať, že táto spoločnosť je ako celok úplne hluchá voči náboženstvu, voči témam súvisiacim s duchovnom, so vzťahom k Bohu, k morálnym otázkam. Túžba človeka ako bytosti po niečom duchovnom, po niečom posvätnom, je nadčasová – a nepochybne sa týka aj našej súčasnosti. Iste vyvstáva v tomto smere aj otázka, do akej miery je človek ochotný svoje postoje v duchovnej oblasti spájať s príslušnosťou k niektorej cirkvi a či prípadne v niektorých prípadoch nepovažuje niektorú cirkev skôr za prekážku svojho duchovného napredovania.

Prijatie kresťanstva na našom území je spájané s misiou sv. Cyrila a sv. Metoda, hoci je prakticky nesporné, že kresťanskí misionári pôsobili na dnešnom Slovensku už predtým. Cyril a Metod pochádzali z východného (byzantského) kultúrneho okruhu a v tomto duchu vplývali aj na zrod našej písomnej kultúry. Za Arpádovcov, s ktorými sú spojené začiatky Uhorského kráľovstva, došlo k preorientovaniu kultúry našich predkov smerom k západnému kresťanstvu, aj pokiaľ ide o vonkajšie znaky. Uhorskí králi Štefan I. a Ladislav I. boli cirkvou kanonizovaní a stali sa vzorom cností. Celý kultúrny život bol v časoch stredoveku pod silným vplyvom katolíckej cirkvi. Aj v oblasti náboženstva však v našich končinách môžeme vnímať určitú heterogénnosť – v priebehu stredoveku osídľujú územie Slovenska aj židia (píšeme s malým „ž“, keďže hovoríme o náboženskej skupine, nie etnickej). Pokiaľ ide o dianie vnútri kresťanstva, už okolo roku 1400 sa tu vyskytli prejavy valdenskej herézy. Môžeme teda hovoriť o akejsi novej kresťanskej denominácii, ktorej sa však u nás nepodarilo zapustiť hlbšie korene. Výrazné výsledky v kultúrnej oblasti nepriniesli ani vpády husitov, proti ktorým bola vyhlásená krížová výprava, keďže sa vieroučne odchýlili od učenia rímskej cirkvi.

A tak zásadný zlom prichádza až v 16. storočí v súvislosti s reformáciou. Na Slovensku sa presadili predovšetkým dva protestantské smery: luteránsky a kalvínsky. Luteránsky pohyb bol u nás spojený hlavne so slovenským a nemeckým obyvateľstvom, kým kalvínsky pohyb s maďarským. Na Slovensku pôsobila aj radikálnejšia sekta anabaptistov, ktorí boli nazývaní habánmi.

Treba spomenúť, že k zrovnoprávneniu nekatolíckych cirkví a náboženských spoločností ešte po dlhé storočia nedošlo. V roku 1781 síce cisár Jozef II. vyhlásil tolerančný patent, ktorý kalvínom, luteránom a ortodoxným veriacim priznával určité práva pokiaľ ide o fungovanie náboženskej obce či vykonávanie náboženských obradov, ale katolícka cirkev si v rámci Uhorska zachovávala dominantné postavenie.

Koniec 18. a storočia a prvá polovica 19. storočia je spojená s procesom slovenského národného obrodenia. V tomto sebauvedomovacom a emancipačnom procese slovenského národa zohrali významnú úlohu predstavitelia tak katolíckej, ako aj evanjelickej cirkvi. Spomedzi evanjelikov môžeme spomenúť Ľudovíta Štúra, Milana Miloslava Hodžu, či Jozefa Miloslava Hurbana, spomedzi katolíckych duchovných vynikli zase Anton Bernolák či Ján Hollý. Dá sa povedať, že tieto osobnosti tvoria aj dnes piliere nášho národného vedomia, ale zároveň stále požívajú vysokú úctu vo svojich cirkvách. V 19. storočí (a aj neskôr) zohrali dôležitú úlohu aj dva slovenské konfesionálne spolky – katolícky Spolok sv. Vojtecha a evanjelický Tranoscius.

Koncom 19. storočia nastupuje aj v Uhorsku trend sekularizmu, politicky vyjadrený v liberálnej politike (v tom čase ju zastupovala vládnuca Liberálna strana). Počas prvej Česko-Slovenskej republiky tento trend pokračoval. Zároveň v tomto období z odídencov z katolíckej cirkvi vznikla Československá cirkev, neskôr vystupujúca pod názvom Československá cirkev husitská. Na Slovensku si však táto cirkev nikdy výraznejšie zázemie a odozvu nenašla. V období prvej Slovenskej republiky (1939-1945) bola vládnucim režimom preferovaná predovšetkým katolícka cirkev. Po krátkom povojnovom období tzv. ľudovej demokracie nastupuje komunistický režim (1948-1989), ktorý náboženstvo ako celok potláčal. Registrované cirkvi a náboženské spoločnosti mohli pôsobiť len vo veľmi obmedzených podmienkach a ich predstavitelia museli byť poplatní režimu. Mnohí predstavitelia cirkví boli v tomto období prenasledovaní a väznení. „Pražská jar“, teda politický odmäk v Česko-Slovensku  v roku 1968, priniesla krátkodobý výsledok aspoň v zvýšenej cirkevnej aktivite, dlhodobý výsledok potom v tom, že bola opätovne povolená gréckokatolícka cirkev, ktorá v 50. rokov nútene splynula s pravoslávnou cirkvou.

Po roku 1989 nastáva nové obdobie, charakterizované akceptáciou plurality názorov v spoločnosti. To sa, pochopiteľne, prejavilo aj v sfére náboženstva.

Aktuálne pôsobia v Slovenskej republike tieto štátom uznávané cirkvi a náboženské spoločnosti (v abecednom poradí): Apoštolská cirkev, Bahájske spoločenstvo, Bratská jednota baptistov (BJB), Cirkev adventistov siedmeho dňa, Cirkev bratská, Cirkev československá husitská, Cirkev Ježiša Krista Svätých neskorších dní (mormóni), Evanjelická cirkev augsburského vyznania (ECAV, luteráni), Evanjelická cirkev metodistická, Gréckokatolícka cirkev na Slovensku, Kresťanské zbory, Náboženská spoločnosť (NS) Jehovovi svedkovia, Novoapoštolská cirkev, Pravoslávna cirkev, Reformovaná kresťanská cirkev (kalvíni), Rímskokatolícka cirkev, Starokatolícka cirkev, Ústredný zväz židovských náboženských obcí v SR (ÚZ ŽNO).

V doterajšom texte som sa držal viac-menej strohého a neutrálneho zaznamenania faktov. Ďalej už budem písať subjektívnejšie. Pochopiteľne sa moja subjektívnosť môže prejaviť aj v súvislosti s tým, že som praktizujúci člen Rímskokatolíckej cirkvi. Vo svojej analýze cirkví a náboženských spoločností na Slovensku budem vychádzať aj z vlastných skúseností.

Pochopiteľne, aj v súvislosti so súčasnosťou náboženského a cirkevného života na Slovensku treba spomenúť stále aktuálny trend sekularizácie. Kresťanské cirkvi majú v živote spoločnosti svoje miesto. Mnohokrát však môžeme hovoriť skôr o tzv. folklórnom kresťanstve, teda o dodržiavaní vonkajších rituálov týkajúcich sa daného vierovyznania, napríklad v prípade krstu, cirkevného sobáša či prvého svätého prijímania. Istotne teda pri odhade počtu praktizujúcich veriacich na Slovensku nemôžeme jednoducho vychádzať z oficiálnych čísel zo sčítaní obyvateľstva. Rozdiel medzi „formálnymi“ a praktizujúcimi veriacimi by bol asi najmarkantnejší v prípade Rímskokatolíckej cirkvi, ktorá zohrala podstatnú úlohu v dejinách Slovenska, avšak práve najmä jej členov sa týka vnímanie náboženských obradov skôr ako záležitosti zvyku, tradície než ako prejavu skutočnej viery a hlbokého presvedčenia človeka. Naopak, pokiaľ by sme skúmali menšie cirkvi a náboženské spoločnosti, tu by sme zrejme nachádzali aj podstatne väčší podiel praktizujúcich veriacich spomedzi členov cirkvi či NS.

Pokiaľ hovoríme o tých členoch cirkví, ktorí svoju vieru aktívne vyznávajú, okrem bohoslužieb je iste mnoho iných možností, ako prežívať spoločenstvo s ďalšími veriacimi. Miestne podujatia organizujú spravidla farnosti. Ale nemôžeme opomenúť aj väčšie akcie. Nedávno sa v Bratislave konal Národný pochod za život, organizovaný katolíckou Konferenciou biskupov Slovenska. Ale katolíci organizujú opakovane napríklad aj tzv. Národné stretnutia mládeže.

V zásade sa dá povedať, že najväčšie slovenské cirkvi spolupracujú. Tu treba uviesť aj fakt, že Rímskokatolícka cirkev spoločne s Gréckokatolíckou cirkvou na Slovensku sa vlastne považujú za jednu Katolícku cirkev – i keď v zmysle práva ide o dve cirkvi. Obe však uznávajú autoritu pápeža ako rímskeho biskupa. Predstavitelia rímskokatolíkov a gréckokatolíkov komunikujú s inými cirkvami, vrátane evanjelikov, ale prejavujú dlhodobo záujem aj o komunikáciu s predstaviteľmi židovských komunít. Stretnutia vrcholných predstaviteľov katolíkov a židov na Slovensku sa častokrát týkajú bolestivých tém v súvislosti s dianím za druhej svetovej vojny a s holokaustom.

Pomerne silno početne zastúpení sú na Slovensku aj Svedkovia Jehovovi, ktorých vznik možno datovať do začiatku 20. storočia a ktorí nadviazali na činnosť hnutia tzv. bádateľov Biblie. Vierouka tejto NS je však natoľko odlišná od toho, čo sa bežne chápe pod pojmom „kresťanstvo“, že v tomto prípade hovoríme skôr o tzv. netrinitárnom kresťanstve. Teda ide o vierovyznanie, ktoré síce na kresťanstvo nadväzuje, ale odmieta takú podstatnú dogmu iných cirkví, ako je presvedčenie o Bohu ako Svätej Trojici. A vskutku, dá sa povedať, že žiadna vážnejšia komunikácia medzi kresťanskými cirkvami a Svedkami Jehovovými na Slovensku neprebieha. Istotne to súvisí aj s akýmsi pestovaním silného pocitu výlučnosti, ktorý je vlastný viacerým takýmto menším náboženským spoločnostiam. Kým katolíci a evanjelici sa (aj na Slovensku) stali súčasťou procesu zbližovania jednotlivých cirkví a denominácií známeho pod názvom ekumenizmus, v súvislosti so Svedkami Jehovovými o takejto účasti nemôže byť reči. Svedkov Jehovových možno vnímať ako spoločenstvo, ktoré zásadným spôsobom nezasahuje do chodu slovenskej spoločnosti (s výnimkou vlastných členov). Zrejme to súvisí aj odmietaním politickej angažovanosti členov tejto NS.

V tejto súvislosti môžeme ako zaujímavosť spomenúť aj fakt, že Svedkovia Jehovovi v časoch socializmu (zrejme z akéhosi dôvodu „neovládnuteľnosti“ svojich členov) nepatrili medzi štátom uznané cirkvi.

Avšak aj v súčasnosti môžeme hovoriť o spoločenstvách vykazujúcich znaky cirkvi či náboženskej spoločnosti, ktoré nie sú registrované. Zrejme to súvisí aj so zákonnou podmienkou na registráciu, ktorou je vyzbieranie pomerne vysokého počtu podpisov členov cirkvi či NS. Významnou neregistrovanou cirkvou na Slovensku je Kresťanské spoločenstvo, známe aj pod názvom Milosť. Milosť patrí k cirkvám, ktoré vyšli z tzv. letničného hnutia. Aj v tomto prípade môžeme hovoriť o akomsi pestovaní pocitu výlučnosti a silnom dôraze na vlastnú identitu na úkor vážnejšej komunikácie s väčšími kresťanskými cirkvami.

Rovnako medzi registrované cirkvi či NS nepatria ani vyznavači islamu (moslimovia), hoci sú už v súčasnosti na Slovensku nie nevýznamne zastúpení a majú aj akési svoje neoficiálne „mešity“.

Pokiaľ ešte ide o kresťanské spektrum, môžeme spomenúť viaceré menšie protestantské cirkvi ako je Bratská jednota baptistov, Cirkev bratská či Cirkev adventistov siedmeho dňa. Tieto cirkvi sa až tak silno voči katolíkom či vôbec väčším, tradičným cirkvám nevyhraňujú. Pochádzam z mesta, kde bežne dochádzalo aj k celkom priateľským diskusiám medzi katolíkmi a adventistami. Hoci adventistické učenie je v niektorých svojich aspektoch pomerne radikálne. Niektoré ich prístupy možno porovnať aj so Svedkami Jehovovými, hoci tu treba zároveň zdôrazniť, že adventisti sú jasne trinitaristická kresťanská cirkev.

K radikálnejším, resp. netradičnejším cirkvám (pokiaľ ide o naše prostredie) môžeme zaradiť aj Cirkev Ježiša Krista Svätých neskorších dní. Ide o najväčšiu cirkev v rámci mormónstva a jedinú z tohto náboženského smeru, ktorá je zastúpená na Slovensku. Vznikla v Spojených štátoch a je založená na veľmi zvláštnej zmesi kresťanských a úplne nových myšlienok založených na tzv. Knihe Mormon (Knihe Mormónovej). Neviem o nejakých vážnejších kontaktoch či komunikácii tradičných slovenských cirkví s touto cirkvou.

Prevažne na východe republiky je zastúpená Pravoslávna cirkev. Podobne najmä východného Slovenska sa týka pôsobenie slovenskej gréckokatolíckej cirkvi. Gréckokatolícki eparchovia (biskupi) sú súčasťou Konferencie biskupov Slovenska, ktorá združuje aj rímskokatolíckych biskupov. Zaujímavosťou je uznávanie spovede (sviatosti zmierenia) u pravoslávnych zo strany katolíckej cirkvi. Podobne v otázke uznávania krstu medzi jednotlivými kresťanskými cirkvami na Slovensku nastal v posledných desaťročiach značný posun.

Medzi najvýraznejšie tendencie a charakteristiky súčasného vývoja, ktoré sa týkajú aj Slovenska, možno zaradiť globalizáciu, systém a ideológiu liberálnej demokracie, trhové hospodárstvo s určitými sociálnymi črtami, ale aj už spomínanú sekularizáciu. S týmto „duchovným ovzduším“ súčasnej doby môžeme spojiť a od neho odvodiť aj akúsi silnú orientáciu našej spoločnosti na konzum. Preto, pochopiteľne, predstavitelia náboženských smerov a cirkví proti týmto tendenciám často rôznymi spôsobmi vystupujú. V tomto kontexte istotne môžeme chápať aj organizovanie spomínaného Národného pochodu za život.

A pokiaľ ide o orientáciu spoločnosti na konzum, tu si môžeme všimnúť ešte iný zaujímavý aspekt. Ľudia sa častokrát obracajú aj k motivačnej, či duchovne zafarbenej literatúre – ale skôr v súvislosti s autormi, ktorí nevychádzajú z tradičných náboženských prúdov zastúpených na Slovensku. Tento jav by si istotne zaslúžil osobitnú analýzu. Možno takýto záujem vnímať ako o pokus súčasného človeka o vyviaznutie z konzumu a orientáciu na duchovný svet? Je možné, že ľudia po tomto type „ezoterickej“ literatúry siahajú aj po predošlých, nie najlepších skúsenostiach s tradičnými cirkvami či ich členmi. Osobne som ale veľmi skeptický, či takéto prejavy túžby do duchovne možno pokladať za autentické duchovno a nie skôr za pokus aplikovať na svoj život akúsi „instantnú vieru“ v podobe dobre znejúcich citátov. Možno si potom položiť otázku, či takýto prístup tiež až príliš nezaváňa konzumným spôsobom života.

Pokiaľ uvažujeme v súčasnom kontexte o duchovne a orientácii ľudí naň, nemali by sme takú úvahu ohraničiť len na cirkvi, ba ani len na smery, ktoré sa bežne považujú za náboženské. Svoju hlbokú túžbu po posvätne môže človek vyjadriť napríklad aj v rámci niektorej politickej strany s hlboko prepracovanou ideológiou (takí zelení, či komunisti, ale príkladov by iste bolo viac). Alebo aj v rámci rôznych spoločenských združení – a za zamyslenie stojí aj fakt, či náhodou nemôžeme aj takú lojalitu a vrúcnu lásku k rodine považovať za prejav spirituality.

Áno, môžeme to povedať aj tak, že ľudia častokrát svoje putá s „tradičnými“ cirkvami pretrhali, keďže nemali pocit, že im majú čo ponúknuť, nemali dojem, že hovoria súčasným jazykom a pomenúvajú ich problémy a starosti. Skrátka, že sú možno vzdialené ich životom. Súčasťou toho môžu byť aj rôzne osobné, ale aj rôzne sprostredkované skúsenosti. Avšak akási túžba po posvätne aj po popretŕhaní týchto pút naďalej pokračuje. A môže sa to prejaviť aj tak, ako sme uviedli vyššie.

Tu je iste dôležité zmieniť aj fakt, že sklamaní členovia väčších cirkví prejdú k tým menej tradičným. Tento jav je prítomný, ale nedovolím si ho teraz kvantifikovať. Zrejme nemožno ešte hovoriť o masovom jave. Častokrát taký človek prechádza – obrazne povedané – skôr do kolónky „bez vyznania“. Lenže opäť, akési „vyznanie“, akýsi svetonázor a životný postoj má každý človek, nielen ten, ktorý sa považuje za člena niektorej cirkvi.

Na Slovensku je značne zastúpená náboženská indiferentnosť. Ale sú tu zastúpené aj menšie skupiny ľudí, ktoré sa „hrdia“ svojím ateizmom a sekularizmom. Vo svojej rétorike sa zameriavajú na kritiku náboženstva ako takého a vystupujú antiklerikálne. To je trebárs prípad spoločnosti Prometheus.

V závere tejto úvahy by som rád spomenul aj myšlienku českého katolíckeho kňaza Ladislava Heryána, ktorý opakuje, že nemá zmysel deliť ľudí na „veriacich“ a „neveriacich“. Dovolil by som s tým súhlasiť. Viac než s akceptáciou určitých článkov viery či dogiem by som pojem spirituality spájal s určitým prístupom k životu, životným štýlom. Vezmime si človeka, ktorý sa pravidelne zapája do charitatívnych či iných verejnoprospešných aktivít, no nechodí do kostola a pri sčítaní si uvádza „bez vyznania“. Som presvedčený, že takéhoto človeka nie je možné len tak „šmahom ruky“ zaradiť medzi „neveriacich“ ľudí. Spiritualita je pre človeka večne aktuálnou otázkou.

A pokiaľ teda ide o budúcnosť, môžeme aj naďalej očakávať silné zastúpenie ľudí „bez vyznania“, ktorých ale opäť treba diferencovať na tých, ktorí jednoducho nemajú záujem o reflexiu svojho života či riešenie podobných vážnych tém, a na tých, ktorí preferujú skôr akési súkromné hľadanie pravdy v duchovnej oblasti.

Pokiaľ ide o otázku možného úpadku tradičných cirkví, je možné, že tieto cirkvi síce o ďalších veriacich prídu – ale možno to považovať za zásadnú stratu, pokiaľ pôjde o ľudí, ktorí doposiaľ neboli príliš aktívni? Dovolím si rozhodne tvrdiť, že aj tradičné cirkvi budú naďalej hrať v spoločnosti podstatnú úlohu. Hoci by istotne mali seriózne reagovať aj na krízu v oblasti spirituality  – a to predovšetkým vo svojich radoch. A nakoniec, možno predpokladať, že nie nedôležitú úlohu budú naďalej zastávať aj menšie a menej tradičné cirkvi a spoločenstvá. Tieto môžu ďalej preberať aj členov tradičných cirkví.

Téma, nastolená v tejto eseji, je rozhodne veľmi zložitá, ale dúfam, že som spomenul aspoň tie najdôležitejšie súvislosti a fakty o cirkvách a náboženstve na Slovensku v jeho histórii, súčasnosti a budúcnosti.