Dňa 22. 10. 2019 český Deník N uverejnil rozhovor s Magdou Vášáryovou, bývalou herečkou, diplomatkou a poslankyňou za SDKÚ-DS, v ktorom Vášáryová vykresľovala tradičnú rodinu ako nástroj, ktorý spútava ženy, ich ambície sa presadiť v spoločnosti a túžbu po rovnoprávnosti, pričom povedala: “tradičná rodina neexistuje a nikdy neexistovala”.

Ako študent histórie zaoberajúci sa dejinami socializmu a Sovietskeho zväzu viem, že tradičná rodina bolo niečo, čo vždy ležalo v žalúdku marxistom-leninistom. V marxistickej ideológii sa koncept tradičnej rodiny označoval ako “buržoázny model rodiny”, proti ktorej boľševici bojovali po konsolidácií svojej moci v sovietskom Rusku. Využívali mnohé nástroje, ktorými sa snažili tradičnú rodinu rozvracať, ako napríklad zjednodušenie rozvodového konania, po ktorom markantne narástla miera rozvodovosti v ZSSR a nové manželstvá sa uzatvárali na lacnom baliacom papiere a prakticky nemali žiadnu váhu. Takisto to bola prehnaná emancipácia žien, budovanie “komunálok”, čo boli sociálne byty, ktoré mali mať obrovskú miestnosť vyhradenú pre mužov, obrovskú miestnosť pre ženy, veľkú spoločnú kuchyňu a ešte jednu malú miestnosť určenú pre sexuálne účely, ďalej to bola legalizácia potratov a v podstate tu môžeme zaradiť aj legalizáciu homosexuálnych vzťahov.

Výsledkom takejto politiky bola, ako sme už spomenuli, veľmi vysoká rozvodovosť, obrovský nárast potratov, žiadna váha manželstva, ženy ktoré museli robiť prostitútky, lebo z extrémne (progresívne) zdaňovaného a už aj tak malého platu nedokázali uživiť svoje deti alebo nemocnice plné mládeže nakazenej rôznymi pohlavnými chorobami, zapríčinenými promiskuitným spôsobom života, ako to napríklad spomína vo svojich pamätiach Bol som robotníkom v ZSSR americký Slovák Andrej Šmith, ktorý strávil niekoľko rokov v ZSSR v období druhej päťročnice.
Rodinná politika sa mení najmä v období druhej svetovej vojny, kedy sa ukázalo, ako najlepšia motivácia boja proti nacistickému Nemecku: boj za rodinu, za “matičku Rus”, za národ než akýsi všeobecný boj za robotnícku triedu a komunistickú stranu. Celý politický kurz, ktorý sa niesol v utopických myšlienkach sa kompletne mení a nastáva návrat k starému ruskému nacionalizmu a dokonca sa otvárajú aj ruské pravoslávne kostoly, avšak všetko v intenciách komunistickej strany.

Poznáme aj trochu viac čerstvý prípad podobnej politiky. V rokoch 1975 až 1979 v Kambodži vládol režim Červených Kmérov, čo bola komunistická organizácia, ktorá vychádzala z ideológie maoizmu, teda ideológie marxizmu-leninizmu špecificky upravenej pre podmienky agrárnej krajiny, akou Kamboďža bola.
Keď Červení Kméri prevzali moc, na čele ktorých stal vo Francúzsku študovaný Saloth Sar, ktorý prijal revolučné meno “Pol Pot”, začali popravou bývalých vládnych činiteľov a inteligencie. Nasledovalo kompletné vysťahovanie Phnom Pénhu, hl. mesta Kambodže, z ktorého sa stalo mesto duchov. Obyvateľstvo žilo v provizórnych chatrčiach na vidieku, kde úmorne pracovali na poliach. Režim trestal smrťou akýkoľvek najmenší prehrešok. Previniť ste sa mohli čo i len znalosťou cudzieho jazyka alebo nosením okuliarov. Väzni režimu boli mučení v skutku drastickými metódami. Svedkovia opisujú dokonca aj jedenie vnútorností väzňov. Mŕtve tela obetí režimu boli vyhadzované na polia, s ktorými doslova hnojili pôdu. Od toho pochádza aj pojem Killing fields (Vražedné polia).

Režim usiloval o uniformovanú beztriednu spoločnosť v duchu, ktorej zrušil tradičnú rodinu, deti nesmeli oslovovať svojich rodičov ako mama a otec, ale ako teta a ujo. Ľudia boli nútení žiť v skupinách a sexuálnych partnerov im priraďovala “strana”.
Samotný Lev Trockij neskôr priznal, že: “Zničenie buržoáznej (tradičnej) rodiny bola skrz naskrz utopická myšlienka.” A to by sme mohli povedať, že boľševici sa aspoň usilovali o salámovú metódu v otázke boja proti tradičnej rodine, ale Červení Kméri si s tým veľa starosti nerobili.
Okrem iného boli rušené školy, ktoré nahradzovali pravidelné politické školenia, ktoré museli ľudia pravidelne absolvovať medzi spánkom a prácou. Zrušené boli aj peniaze, hranice uzavrené a akékoľvek média zakázané. Ľudia nesmeli nič pestovať, čo nepovolala strana a ani nič vlastniť. V období začínajúceho konfliktu medzi Demokratickou Kampučiou (Kambodžou) a Vietnamskou socialistickou republikou sú známe prípady, kedy sa napríklad ženám rozrezávali bruchá a deti pálili.

Nasledujúci záber pochádza z filmu The Killing Fields (Vražedné polia) z roku 1984 (V dobe, kedy režim Červených Kmérov ešte stále existoval). Na zábere môžeme vidieť školenie a indoktrináciu “detí súdruhov”, o tom ako je “tradičná rodina” historickým prežitkom. Snímok bol sedemkrát nominovaný na Oscara, pričom tri nominácie obhájil.

Režim Červených Kmérov sa postaral za necelé štyri roky o vyhladenie vyše štvrtiny obyvateľstva Kambodže a doteraz sa jedná o najrýchlejšie vyhladzovanie v dejinách genocíd. To však nezabránilo USA, aby podporovalo Červených Kmérov v partizánskych bojoch proti Vietnamu, ktorý začiatkom roka 1979 Kambodžu obsadil. De facto režim Červených Kmérov existoval až do roku 1993 a to najmä vďaka podpore USA.
No napriek tomu, mnohí z vás sa dozvedia o tomto režime po prvý raz. Z toho dôvodu napíšem osobitný blog, kde sa budem bližšie venovať histórií Červených Kmérov.

Takisto veľmi “osobitnú” politiku vo vzťahu k tradičnej rodine mala samotná maoistická Čína a doteraz je aktuálna napríklad vo forme “politiky jedného dieťaťa”. Potraty bola veľmi častá a zrejme aj stále aktuálna prax čínskej vlády, aby dosiahla požadované výsledky kontroly rastu populácie.

Magda Vášáryová a spol.

V súčasnosti môžeme vidieť rôzne revízie pohľadov na tradičnú rodinu, či už sa o to pokúša Magda Vášáryová, Progresívne Slovensko a liberálna ľavica ako taká alebo Európska únia, ktorá svojimi praktikami začína pripomínať Sovietsky zväz. Je to trend, ktorý každým rokom silnie čoraz viac a najmä v západnej Európe začína naberať konkrétne kontúry.
Naše tradičné rodiny samozrejme trpia rôznymi neduhmi, ako je alkoholizmus, gamblerstvo, domáce násilie, drogy a pod., čo býva veľmi častý argument liberálnej ľavice. Avšak nie je to chyba rodiny ako základnej jednotky spoločnosti a národa, ale chyba jednotlivcov. Z duchovného hľadiska by sme mohli povedať, že v takýchto rodinách jednoducho chýba Boh, o čom dokonca vypovedajú aj rôzne štatistiky. Je to takisto výsledok nezodpovedného prístupu k manželstvu a k rodine, ktorý je práve výsledkom aj súčasného trendu v spoločnosti, ktorý možno pozorovať v kultúre, v školstve alebo v sociálnej sfére. Je to skratka niečo, čo nápadne začína pripomínať praktiky spomínaných režimov.
Nemyslím si, že by ženy v tradičných rodinách boli nejako obmedzované vo svojich ambíciách. Mojimi aktuálnymi spoločenskými vzormi sú práve dve ženy, ktoré dosiahli významného spoločenského postavenia a určite ich v tom ich tradičné rodiny nijako neobmedzovali. Samotná moja mama rovnakým dielom ako môj otec ťažkou prácou spoluzaložili svoju firmu a je to viac než krásny príklad toho, ako sa veľmi Magda Vášáryová a celá liberálna ľavica mýli v otázke tradičnej rodiny.

Režimy, ktoré som spomínal v prvej časti mali, okrem boja proti tradičnej rodine a iných vecí, spoločnú ešte jednu veľmi dôležitú črtu. Boli nesmierne krvavé a brutálne, následkom čoho prišli desiatky miliónov ľudí o život.
Osobne si neviem predstaviť Magdu Vášáryovú ako beštiálnu sadistku, ktorá by sa vyžívala v zabíjaní “nepriateľov triedy”, avšak jej rétorika a takisto rétorika podobne zmýšľajúcich ľudí ako napríklad tých v Progresívnom Slovensku, prispievajú do atmosféry v spoločnosti, ktorá skôr či neskôr povedie do novodobého socialistického režimu plného utopických myšlienok o rovnostárskej spoločnosti, ktorý zákonite skončí neslobodnou spoločnosťou a nakoniec obrovskými stratami na ľudských životoch. Je to ako Marxové pomyselné “lokomotívy dejín”, ktoré sa ženú v pred do svojho cieľa.