Tvrdá kritika teológie!

Je smutné, že existuje mnoho oblastí, v ktorých sa súčasné kresťanstvo odkláňa od pôvodného učenia Ježiša Krista. A jedným z nich je práve teológia. Ide v podstate o určitý druh filozofie a filozofovania, so snahou o rozumovo racionálne rozpitvávanie viery a jej mnohých jednotlivostí. Vysoká teológia nie je niečo, čo by bolo prístupné najširším masám veriacich. Ale nie preto, že by snáď bola skrývaná a utajovaná, ale preto, že je tak mimoriadne komplikovaná a intelektuálne náročná.

Ale toto všetko, aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, je v ostrom rozpore so slovami Krista, ktorý nás nabádal k niečomu úplne inému! K tomu, aby sme boli ako deti!

Čo znamená jeho odporučenie? Znamená, že k Výšinám vedie jedine cesta čistého detského srdca a jednoduchej, nekomplikovanej a priamej detskej mysle. Znamená to, že skutočnú Pravdu bytia je možné chápať jedine takýmto spôsobom, pretože skutočná Pravda je prostá, jednoduchá a prirodzená. A preto prístupná absolútne každému človeku bez rozdielu!

Naopak, komplikovanosť, zložitosť a prílišná učenosť iba zahmlievajú cestu k Pravde, pretože sa ju snažia vidieť zložitejšou, než v skutočnosti je. Ba čo viac, takýto prístup úplne znemožňuje jej chápanie! To, čo ľudia takýmto rozumovo komplikovaným spôsobom získavajú, sú len ich vlastné ľudské názory tak, ako to kritizoval už Ježiš vo svojej dobe slovami: „Vaše náuky sú len náuky ľudské!“

Konečne preto treba pochopiť, že skutočná Pravda je prostá, jednoduchá a nekomplikovaná, čo je na míle vzdialené od prehnanej komplikovanosti najrozličnejších teologických rozumových konštrukcií. A práve preto je možné Pravdu vnímať a poznať jedine v prostej, nekomplikovanej jednoduchosti srdca a mysle, akú majú deti. Ide tu totiž o účinky vesmírneho zákona rovnorodosti, na základe ktorého k sebe nachádza cestu iba to, čo je rovnaké a vzájomne rovnorodé.

A zákon rovnorodosti sa vo vzťahu k poznaniu Pravdy bytia a poznaniu Stvoriteľa prejavuje ešte aj iným spôsobom. A síce tak, že najvnútornejšie duchovné jadro našej osobnosti, to skutočné „ja“, o ktoré ide predovšetkým, sa v nás prejavuje čistými citmi. To znamená, že jedine za pomoci čistých citov je človek schopný vnímať, poznávať a chápať všetko to, čo k nám prichádza z výšin Ducha.

A toto, jeho duchom skrze čistý cit uchopené duchovné poznanie, pochádzajúce z výšin Ducha, potom človek môže prostredníctvom spolupráce s rozumom zaodieť do slov. Môže ho zhmotniť do slov. Takto by to malo fungovať a takto by mal človek formovať svoje poznanie Pravdy i poznanie Stvoriteľa. Jedine takýmto spôsobom sa totiž dokonale naplňujú účinky veľkého vesmírneho zákona rovnorodosti, na základe ktorého duchovné jadro človeka, prejavujúce sa v nás čistými citmi, môže nadviazať kontakt a spojenie so vznešenou Pravdou Ducha. Jedine takto ju môže tušiť, vnímať a porozumieť jej.

Človek však okrem citových impulzov ducha vlastní aj rozum, aby prostredníctvom neho poznával hmotný svet a mohol ho ovládať. A prostredníctvom rozumu a rozumových znalostí sa ľudia skutočne stali takmer neobmedzenými vládcami hmotného sveta. A to preto, lebo opäť na základe vesmírneho zákona rovnorodosti je práve náš rozum rovnorodý s hmotou. Preto k nej nachádza cestu, preto jej rozumie, chápe ju a ovláda ju.

Žiaľ, na základe úspechov rozumu v ovládaní hmotného sveta, začali postupne ľudia mimoriadnym spôsobom nadhodnocovať jeho význam. Začali sa opierať predovšetkým oň a časom to došlo až tak ďaleko, že mienka rozumovej zložky ich osobnosti sa pre nich stala rozhodujúcou aj vo veciach ducha. Aj duchovná oblasť, duchovné pravdy i Stvoriteľ ako taký začali byť vnímané, poznávané a uchopované rozumom.

Ale keďže rozum je na základe zákona rovnorodosti rovnorodý jedine hmote, muselo dôjsť k tomu, že vznešenosť, veľkosť a žiarivosť Pravdy Ducha bola rozumovo sploštená, oklieštená, ohraničená a obmedzená.

A tak to, čo pochádzalo z Výšin Ducha, ako potrava a oblaženie pre ducha človeka, sídliaceho v jeho srdci, bolo rozumom znehodnotené a stratilo schopnosť povznášať ducha. Stratilo to schopnosť viesť človeka k výšinám Ducha.

Tak sa z duchovných učení pôsobením rozumu stali náuky duchovne mŕtve a učenci, ktorí ich hoci aj celý život študovali, sa stali neschopní vnímať, poznávať a porozumieť skutočným pravdám Ducha. A preto títo ľudia, napríklad biblickí zákonníci a farizeji, neboli vôbec schopní chápať učenie Ježiša Krista. Jeho učenie však bolo oveľa bližšie masám obyčajných ľudí, ktorí v sebe predsa len ešte niesli určitú mieru prostoty, prirodzenosti a nekomplikovanosti srdca.

A práve kvôli tomu volá Ježiš k nám všetkým, aby sme boli ako deti, pretože inak nebudeme môcť vôjsť do kráľovstva nebeského. To znamená, že sa máme viac riadiť svojimi čistými citmi, ktoré sú impulzmi nášho ducha, a prostredníctvom ktorých sa stávame schopnými vnímať a uchopiť Pravdy Ducha.

Všetko je tak nesmierne jednoduché, iba človek sám si to skomplikoval. Veď predsa o pravde srdca a čistého citu netreba vôbec uvažovať! Netreba o nej vôbec hĺbať! O pravde srdca a čistého citu netreba robiť žiadne teologické konferencie!

Pravda srdca, čiže pravda ducha, predsa v každom človeku vždy jasne žiari v čistote jeho citu! Ním sa riaďme a ním preciťujme hodnotu i pravdivosť vecí. Tu netreba vskutku o ničom premýšľať! Tu treba iba proste žiť a jednať v slobode ducha! V slobode čistého citu, ktorý sa ozýva v našom srdci!

Akékoľvek myšlienkové hĺbanie o tom veci iba zbytočne komplikuje a zahmlieva! A žiaľ, práve na takomto myšlienkovom hĺbaní, analyzovaní a komplikovaní je postavené to, čo sa nazýva teológiou. Teológia je rozumová snaha o vyjadrenie právd Ducha, čo však na základe vesmírneho zákona rovnorodosti nie je možné.

Ale pretože ľudia vo svojom vnútri enormným spôsobom nadhodnotili vlastný rozum, v jeho pýche, v pýche rozumu odsúvajú bokom cestu detskej prostoty. Skutočná pravda i skutočné poznanie Stvoriteľa musí byť podľa názoru ľudí, upadnuvších do preceňovania rozumu, oveľa zložitejšie a oveľa intelektuálne náročnejšie. Len týmto spôsobom je to podľa nich naozaj veľké. A preto, aby mohli dosiahnuť tejto iluzórnej veľkosti, vzniklo čosi takého, ako je teológia. Len ona môže podľa ich názoru odkryť najskrytejšie tajomstva bytia, pretože poznávacím znamením skutočnej múdrosti je práve miera obtiažnosti pochopenia. A preto tento druh ľudí realizuje svoje „poznanie“ a svoju „múdrosť“ práve v rámci zložitosti teológie.

Toto je však cesta falošná! Je to cesta pýchy rozumu, ktorý svojimi nehodnými rukami siaha na pravdy Ducha a splošťuje ich, okliešťuje ich a zužuje ich. Je to cesta pýchy rozumu, ktorý z veľkosti učenia Ducha vytvoril iba svoje vlastné náuky ľudské.

V ostrom protiklade k tomu znejú slová veľkého Majstra: „Buďte ako deti!“

Jedine v detskej a prostej čistote srdca a citu je skrytá cesta k pochopeniu Pravdy bytia, i k pochopeniu Stvoriteľa! Jedine detská a prostá čistota srdca a citu je pravou cestou k Svetlu!