Fenomén demokratickej opozície. Najrýchlejšia cesta do pekla?

Posledné prezidentské voľby nám okrem sklamania v paláci, priniesli aj jednu nevýraznú, no o to podstatnejšiu novinku. Z čista jasna sa na slovenskom politickom nebi zjavilo označenie “demokratická opozícia”, ktorým sa pýšil každý druhý opozičný politik, či prezidentský kandidát.

Taktika liberálov v prezidentských voľbách bola jednoduchá no účinná.

V prvom rade bolo potrebné onálepkovať konkurenciu a presvedčiť voličov, že práve ich kandidáti sú tí praví orechoví. Práve preto vznikla skupina demokratických, nových, pokrokových kandidátov (rozumej liberálnych, respektíve opozičných) a skupina nedemokratických, zákerných mafiánov, ktorých muselo vyvrhnúť samotné peklo (rozumej vlasteneckých, či ľavicových kandidátov). Touto konfliktnou a primitívnou kampaňou otravovali Slovensko počas celých volieb. Počuli sme ju z ich tlačoviek, čítali v médiách, či videli na bilbordoch.

Zvyšok už bol relatívne jednoduchý. Stačilo držať hlavnú kandidátku v závetrí, aby sa veľmi neušpinila v tvrdých diskusiách a neustále rozdúchavať zápletku okolo spájania sa „prodemokratických“ kandidátov. Tým si nielenže vytvorili alibi pre Mistríkove odstúpenie z kampane v prospech Čaputovej, ale aj zabezpečili, aby sa o nich písalo v médiách. Prihoďte k tomu obrovské finančné prostriedky, ktoré vynaložili a úspech máte zaručený.

Keď ti ide karta…

Úspech z prezidentských volieb budú chcieť určite zopakovať aj v tých parlamentných. Tie sa síce budú konať až 29 februára, ale už teraz je zrejmé, že víťaznú taktiku „demokratická“ opozícia meniť nemieni. Práve preto zase raz počúvame o nutnosti spojiť sa proti zlu a za lepšie zajtrajšky, či každodenne riešime kauzičky a kauzy koaličných politikov.

Napohľad zdrvujúce víťazstvo liberálnej kandidátky z radov opozície vohnalo novú nádej do žíl mnohým „demokratom“. Z každej strany sa do politiky hrnú nové tváre a chcú prispieť svojou troškou. Či už sú to politickí amatéri ako Miroslav Beblavý, či harcovníci ako Andrej Kiska, všetci rozširujú už tak pestré „demokratické“ praktiky slovenskej opozície.

Poďme sa však teraz bližšie pozrieť na tú novú demokraciu, ktorú nám do politiky priniesla súčasná opozícia.

Opozičné praktiky.

Asi najvýstižnejším príkladom nového politika, takzvanej “demokratickej” opozície, je Igor Matovič. Vodca protikorupčného odboja, ktorý sa sám môže pyšniť nejedným pochybným daňovým priznaním, založil pred rokmi štvorčlenné hnutie OĽaNO. Igor v tomto hnutí vládne tvrdou rukou. Ako správny demokrat netoleruje iný názor a prebojovať sa medzi štvorčlenné vedenie len tak niekomu nedovolí.

Tieto jeho pokútne praktiky spôsobili, že hnutie má tak vysokú fluktuáciu zamestnancov, … ehm teda, členov, že by sa za ňu nemuseli hanbiť ani v Mcdonalde.

Svoj nadmieru tolerantný charakter však ukázal práve pri posledných prezidentských voľbách. Časť konzervatívnych a kresťanských voličov vyjadrila nevôľu nad extrémne liberálnymi postojmi Zuzany Čaputovej. Týmto svojim nechutným činom Igora neskutočne nahnevali. Však čo sa čo majú ozývať voči nositeľke jedinej správnej ideológii. Voči ideológii liberalizmu. A tak sa náš liberálny konzervatívec verejne posťažoval, že mu je z takýchto kresťanov na grc a že im už asi musí hrabať.

Čo čert nechcel, ani nie polroka na to sa Alojz Hlina aj so svojim KDH spojil s najliberálnejšou stranou v zozname, s Progresívnym Slovenskom. Viacerých kresťanských voličov tým zneistil, čo okamžite vycítil demokrat-kresťan-liberál-bojovník s korupciou Igor Matovič. Keďže mu už dlhšie padali preferencie rozhodol sa zvolať tlačovku. Na tej s pompou sebe vlastnou oznámil Slovensku, že od tejto chvíle zakladá konzervatívnu platformu, ktorá má zachrániť kresťanských voličov pred záhubou.

Som veľmi zvedavý, či sa mu aj jeho najnovšie „salto mortale“ podarí a či sa opäť jeho „skupinka“, ako zázrakom preplazí do parlamentu.

Čím viacej peňazí, tým viacej demokracie.

Nový „demokratický“ závan do politiky prinášajú predsedovia (zatiaľ) mimoparlamentných strán Michal Truban a Andrej Kiska. Namiesto čerstvého vánku je to však skôr hnilobný zápach rozkladajúcej sa mršiny. Férový boj totiž to týmto dvom pánom zjavne nič nehovorí.

V prezidentských voľbách obaja využili svoje značné majetky na to aby voľby dopadli, tak ako chceli. Bývalý prezident Kiska zatajil zhruba 750000 eur, ktoré v jeho prospech minula na prezidentskú kampaň firma KTAG. Chamtivosť, ktorá ho prinútila tieto prostriedky pýtať od štátu naspäť, je už len jedna z mnohých osobnostných čŕt, ktoré nám počas svojho prezidentovania odhalil.

Problémy s financovaním kampane mala aj terajšia prezidentka Čaputová. Bol to práve jej stranícky kolega Truban, ktorý sa rozhodol (ako tretia strana) zaplatiť jej reklamu v Markíze. Toto však zákon nedovoľuje. Po tom, čo na túto skutočnosť poukázal vo svojom blogu Igor Melicher, musela prezidentská kandidátka urýchlene zjednať nápravu.

Sú odborníci z Progresívneho Slovenska až takí neschopní, alebo išlo o úmysel, ktorý mal dopomôcť Zuzane Čaputovej k víťazstvu? To sa už asi nedozvieme. Jedno je však isté. Čím viacej peňazí máš, tým viacej demokracie si môžeš dovoliť.

Liberálny, liberálnejší, …Truban.

Pri Michalovi Trubanovi ešte chvíľu ostaneme. Aktuálny predseda Progresívneho Slovenska by sa rád videl v premiérskom kresle. Voličov však zatiaľ veľmi neohúril. Asi nechcú za premiéra človeka s drogovou minulosťou, ktorý chodí po školách a vysvetľuje mladým ako na to.

Truban však má čo Slovensku ponúknuť. Už v minulosti sršal nejedným geniálnym nápadom. Napríklad na diskusnom fóre Kyberia sa rozplýval nad myšlienkou odobrať robotníkom volebné práva. Volebné hlasy by navyše mali byť ohodnotené výškou odvedených daní. To znamená, čim viacej daní zaplatíš, tým vyššiu váhu tvoj hlas má.

Tomu sa hovorí: liberálny boj proti oligarchii v praxi.

Za tento nový politický systém, ktorý nám aktuálny líder PS prináša, by sa nemusel hanbiť ani svojho času Spojenými štátmi mohutne podporovaný kubánsky diktátor Fulgencio Batista. Truban by si mal dať svoju “feudal democracy” urýchlene patentovať, nech mu ju nejaký novodobý obdivovateľ USA neukradne.

Sloboda a solidarita.

Keď hovoríme o “demokratickej opozícií” nemôžeme opomenúť Slobodu a Solidaritu Richarda Sulíka. Momentálne najsilnejšiu opozičnú stranu. Podľa prieskumov agentúr by však už v najbližších voľbách mohol sulíkovcov predbehnúť “milovník pracujúceho ľudu” Truban so svojim Progresívnym Slovenskom.

V SaS-ke sa však s demokraciou rozhodne nepárajú. Tolerovať názor väčšiny? Pche. Rešpektovať voličov iných politických strán? Dvakrát pche. S takýmito trápnosťami sa oni rozhodne nezaoberajú. Dôkazom toho sú aj dvaja „elitní“ členovia tejto strany. Lucia Ďuriš Nicholsonová a Peter Osuský.

Pani Nicholsonová svojho času v relácii O 5 minút 12 v diskusii o rómskej problematike odkryla čo si predstavuje pod pojmom demokracia. Riešenie rómskej kriminality vidí vo výstavbe komunitných centier v najproblémovejších oblastiach. Tieto centrá však v mnohých obciach majoritné obyvateľstvo nechce. Problém? Nie pre pani Nicholsonovú. Tá centrá postaví, či sa to miestnym páči, alebo nie. Však ako sa v diskusii vyjadrila, ju názor majority nezaujíma.

Veľkú úctu k voličom nezdieľa ani poslanec Osuský. Ten má však na rozdiel od kolegyne, spadnuté len na voličov Smeru-SD. Počas odvolávania Pellegriniho sa veľmi nelichotivo vyjadril na adresu premiérových voličov. Podľa pána doktora majú voliči Smeru len prvú signálnu sústavu a bliká im svetielko, keď dožerú seno. Na margo pána Osuského môžeme len smutne konštatovať, že po príchode strany SaS a jej derivátu, hnutia OĽaNO do národnej rady, sa úroveň tohto štátneho orgánu výrazne prepadla.

Keď ti do demokracie fušujú médiá.

Do politického života chtiac-nechtiac (skôr chtiac) zasahujú aj médiá. Snaha ovplyvniť verejnú mienku a tým aj demokratické procesy na Slovensku je v niektorých prípadoch doslova alarmujúca.

„Demokratická“ opozícia je niektorými slovenskými médiami silne propagovaná. Zväčša však nejde o priamu propagáciu, ale o tú nepriamu. Neustále útoky na koaličných, alebo vlasteneckých politikov, rôzne konšpirácie a nepodložené výmysly majú otáčať verejnú mienku požadovaným smerom. K milovaným opozičným politikom, ktorých prešľapy sú naopak silno prehliadané, či bagatelizované.

Príkladov je plno, no uveďme si aspoň najväčšiu frašku žurnalistiky za posledné roky.

Informáciu o telefonáte bývalého premiéra Fica s údajným mafiánom Antonínom Vadalom priniesli zahraničné, ale aj slovenské média. Fico následne toto sci-fi tvrdenie odmietol, no nič to nezmenilo na tom, že niekoľko týždnov to bolo témou číslo jedna vo väčšine médií. Denník N, Aktuality, či Sme sa doslova predbiehali v tom, kto napíše viacej článkov o Ficovom údajnom telefonáte.

Pritom správa o trestnom stíhaní Kiskovej firmy KTAG za podvod na daniach v tomto mediálnom humbuku úplne zanikla. Ak aj niekde o tom vyšiel článok, tak z pravidla Kisku skôr obraňoval. Fico nakoniec na svojej tlačovke dostatočne doložil, že s Vadalom netelefonoval. Inkriminované liberálne médiá však išli svoju pesničku aj tak ďalej.

Propaganda.

Asi to najúbohejšie, čo môžeme na televíznych obrazovkách momentálne nájsť, sú seriály Ministri a Za sklom.

Ministri sa snažia tváriť ako politická satira. Túto satiru však cielia výlučne na nenávidených politikov SMERu, či SNS (dokonca aj ĽSNS sa ujde) a na opozičných politikov úplne zabúda. Pritom, ruku na srdce, niektorí z nich si priam pýtajú menšiu nálož satiry.

Seriál nie je vtipný, ale skôr stupídny a v konečnom dôsledku sa len snaží navodiť v divákovi pocit, že je celá vláda neschopná a skorumpovaná. Možno práve to je skutočným cieľom seriálu, keďže aj napriek hrozne nízkej sledovanosti sa televízia JOJ rozhodla priniesť na naše obrazovky nové diely tohto pochybného seriálu.

Seriál Za sklom je v podstate to isté, len v bledoružovom. Namiesto trápneho humoru však využíva vraždu Kuciaka, ktorou sa snaží brnkať divákom na city. A ako na potvoru, pol roka pred voľbami.

Popri týchto televíznych skvostoch vyzerá aj taký markizácky detektív Dušo ako vrcholová seriálová tvorba. Na seriál, pojednávajúci napríklad o kauze gorila, si budeme musieť ešte asi hodnú chvíľu počkať.

Demokratický puč.

Naša „demokratická“ opozícia však vie aj poriadne pritvrdiť. Síce sľubovali rozpútať peklo už po posledných parlamentných voľbách, ale koalícia ich úpornému náporu a kvázi kauzám typu “Ficov účet na Belize” veľmi úspešne odolávala. Zvrat v tejto snahe priniesla až vražda novinára a jeho snúbenice.

Po vražde sa trojlístku opozícia, médiá a iniciatíva Za slušné Slovensko podarilo navodiť v spoločnosti napätú atmosféru. Mienkotvorné média chrlili na hodinovej báze senzačné správy o štátnej korupcii, či talianskych mafiánoch . Veľmi usilovne im sekundovali aj opoziční politici na svojich tlačovkách. Však aby sa náhodou na nich nezabudlo. No a na záver, aby sa dostavil požadovaný efekt zvolávali „nezávislí“ organizátori zo slušného Slovenska, (ktorí sú mimochodom dnes už v novej Kiskovej strane) ľudí do ulíc.

V marci minulého roka to už vyzeralo, že riadne zvolená koaličná vláda má na kahánku. Po odchode viacerých stálic Smeru-SD zo svojich postov, prepukla v opozičnom tábore nefalšovaná radosť. Igora Matoviča zasiahol taký nával šťastia, že sa na tlačovkách začal rozplývať nad míľnikom, ktorý dosiahli novinárovou vraždou. Naozaj originálny spôsob ako si uctiť smrť dvoch mladých ľudí.

Plány opozičných politikov na predčasné voľby a na uchopenie moci, zase raz skrachovali na nenávidenom predsedovi Smeru-SD. Róbert Fico jednoduchou, no nečakanou výmenou „Pellegrini za Fica“, zmenil od základov pravidlá hry a zabránil tak predčasným voľbám.

Fenomén demokratického jadra SaS.

Tlak v spoločnosti, aj napriek značnej snahe (najmä starej) opozície povolil a nové parlamentné voľby sa tak budú konať „až“ 29 februára 2020.

To však vôbec nie je dobrá správa pre “demokratickú“ opozícia. Nové dravé strany s bujným rozpočtom a značnou mediálnou podporou vstupujú do ringu a je zjavné, že o voliča Smeru-SD, či SNS určite nebojujú. Však pre niektorých sú to aj tak len požierači sena s prvou signálnou sústavou. Viaceré strany z „demokratickej“ opozície, preto začali podliehať korózii.

Nad najnovším sporom v strane SaS však každému normálnemu človeku ostáva rozum stáť. V tejto demokratickej stálici sa vytvorilo nové odpadlícke jadro okolo podpredsedu Galka. A akéže to je jadro? No predsa demokratické.

Galkovi a jeho rebelom vadí, že Richard Sulík zvolal snem, na ktorom sa nechal pasovať za predsedu strany na ďalších x rokov. Takéto totalitné správanie, demokrat Galko od svojho predsedu zjavne nečakal. Zvolal preto posledných spravodlivých v strane a presne uprostred „demokratickej“ opozície, založil „demokratické“ jadro. Nový to ostrov radosti a maják nádeje pre všetkých liberálnych voličov.

Richard Sulík však ako správny demokrat neuznáva kritiku a s každým, kto je dostatočne odvážny na to aby ju predsedovi vmietol do tváre tvrdo zatočí. Galkovci sa preto nedostali na kandidátku do budúcich parlamentných volieb. Neostalo im teda nič iné, len stranu SaS opustiť. Z demokratických revolucionárov sa tak šmahom ruky stali demokratický tuláci. Teraz sa už len rieši, ktorá strana prichýli týchto tulákov u seba doma. Nebezpečne totiž po nich začal pokukovať, kto iný ako Igor Matovič.

Dnes sme sa teda dostali do bodu, keď už ani vo vnútri “demokratickej” opozícii nevedia dohodnúť, kto je a kto nie je demokrat.

Na zaplakanie.

Takto nejako to končí, keď sa niečoho chytí naša slávna pravicovo-liberálna opozícia. Totálny bordel, pochybné praktiky a morálne bahno, ktoré do politiky doniesli, zakrývajú ľúbivými rečami o demokratickej opozícii, o slušnosti a o boji za spravodlivosť. Pritom sa neštítia urobiť aj tú najväčšiu zákernosť, len aby odstavili súčasnú koalíciu a dostali sa tak k moci. Všetky svoje zlyhania preto pripisujú na vrub Ficovi a ešte sa pri tom tvária ako spravodlivosť sama.

S veľkým nadšením a vervou ich v tomto úsilí podporujú médiá a rôzne mimovládne organizácie platené zo zahraničia. Slovensko si však už raz podobný scenár prežilo a verím, že väčšina Slovákov a Sloveniek má v živej pamäti, čo sa s našim štátom stalo po tom, čo nenávideného Mečiara vystriedal miláčik západu Dzurinda. Však škody, ktoré napáchala obludná pravicová vláda Mikuláša Dzurindu, trpíme všetci ešte aj dnes.