Slovensko – Nemecké vyrovnanie

Motto:
„Kto vládne súčasnosti, vládne aj minulosti. A ten, kto vládne minulosti, vládne aj budúcnosti. A preto nám tiež formujú absolútne falošnú minulosť“

Čaputová v krátkom čase už obehla polku Európy, ale nikde, nieže sa nepostavila a neriešila záujmy Slovenska, ale ani ich neartikulovala. Najokatejšie to bolo vidno v Nemecku, kde namiesto toho, aby tam z jej úst zaznelo „Chcela by som, aby Nemecko konečne zaplatilo Slovensku vojnové reparácie“ zaznelo „Chcela by som aby hlas Nemecka bol v Európe viac počuť“. Ale veď reparácie, ktoré má zaplatiť Nemecko Slovensku predstavujú na istine takmer  10 mld švajčiarskych frankov! A čo s úrokmi z omeškania za 75 rokov?  A mohla v reči k Merkelovej pokračovať: „Nemalo by medzi nami stáť vykorisťovanie Slovenska nemeckým kapitálom, žiadam začať splácať dlh Nemecka odovzdaním Slovak Telekomu a závodu Volkswagen Bratislava. „ Najvyšší predstavitelia našich štátov si majú k spoločným vzťahom čo povedať, preto prekvapilo ako Slovensko (Čapútová) v Berlíne mlčalo. Mlčala aj o obetiach na ľudských životoch, ktoré nám spôsobilo Nemecko v 2. svetovej vojne. A krutých obetí neľudského správania Nemcov, ktorí postupovali v záujme toho istého ako dnes, teda nemeckého kapitálu, bolo viac ako 100 000! Dokonca sa nezmienila ani o 71 000 obetiach židovského holokaustu zo Slovenska. Už o čom by sa mali zhovárať štátnici Nemecka a Slovenska v čase plynutia 75. výročia krutých vojnových udalostí, keď nie o tom, ako konečne vyrovnať nesplatené dlhy z minulosti a ukázať, že štátnici oboch krajín si dnes ctia základné ľudské princípy a stavajú ich nad záujmy kapitálu. Takto mali vyslať spoločný signál, že politici nedopustia aby sa krutá minulosť zopakovala. No sklamala Čaputová aj Merkelová.

A potom nebolo by to milé, keby Čaputová položila kytičku aj k budove Ríšskeho kancelárstva v Berlíne, v ktorom v roku 1939, teda pred okrúhlymi 80 rokmi, podnikol Jozef Tiso všetky potrebné kroky, ktoré si vyžadovala záchrana Slovenska pred zánikom? Uctiť si zlomové míľniky našej histórie, tak nato táto návšteva Berlína, dávala po osemdesiatich rokoch vynikajúcu príležitosť. Keď už Čaputová neriešila nič reálne užitočné pre Slovensko, tak mohla pre Slovensko urobiť niečo aspoň v rovine symbolickej. Predsa politik a kňaz Jozef Tiso vždy vystupoval veľmi obetavo a rázne za záujmy Slovenska a to aj v Berlíne pred 80 rokmi voči kancelárovi Hitlerovi. Zato právnička Zuzana Čaputová dnes v Berlíne voči kancelárke Merkelovej vyjadrovala iba podriadenosť Slovenska expanzívnym záujmom nemeckého kapitálu.

To ako by mala vyzerať návšteva prezidenta v Nemecku predviedol napríklad aj prezident Ivan Gašparovič v roku 2014, kde dobová správa TASR o jeho návšteve Berlína uvádza: „Na návšteve prezidenta sprevádzajú dvaja podpredsedovia vlády, minister zahraničných vecí a európskych záležitostí Miroslav Lajčák, minister financií Peter Kažimír a minister hospodárstva Tomáš Malatinský. Ministri budú mať separátne rokovania s nemeckými rezortnými partnermi.“

Áno prezident by mal otvárať dvere k dobrým vzťahom so zahraničím a politicky zastrešovať rokovania ekonomických rezortov svojho štátu aby vyrokovali vzájomne výhodné vzťahy. Jeho úlohou je zastupovať a preto artikulovať za medzinárodným stolom záujmy svojho štátu a až v poslednom rade má presadzovať záujmy svojej menšinovej politickej strany, či budovať si priateľstvá s európskou smotánkou. A smotánka EÚ aj tak nepozná priateľstvá a presadzuje vždy iba vlastné ekonomické záujmy. Tak v tomto mori záujmov ak sa Čaputová za Slovensko nedokáže ozvať, tak  potom ako keby bol jej mottom veršík od Jonáša Záborského:

„Ľudia idú ako ovce, kam ich baran vedie,
a ku stolu chodia vtedy, keď je po obede.“

To je potom ale jej, Čaputovej veršík a nesmie to byť veršík Slovenskej republiky!