Prečo by sme sa mali vyvarovať prudkej zmeny hospodárskej politiky štátu

Najlepšie prostredie pre rozvoj obyvateľov je v ekonomicky a politicky stabilnej a spravodlivej krajine kde sú rešpektované všetky ich práva. Niečo veľmi podobné povedal Vladimír Putin pre rozhovor vo Financial Times, ktorý prebehol len nedávno(spravodlivej som pridal ja). S týmto tvrdením sa dá len súhlasiť. V tomto blogu sa chcem zamerať na históriu ekonomickej stability na Slovensku od konca druhej svetovej vojny a jej dopad na obyvateľov, a taktiež na naše vyhliadky do budúcnosti.

Existujú 3 hlavné scenáre ktoré spôsobia, že hospodárska situácia v štáte sa výrazne zhorší.

Tým prvým je vojna ktorá zasiahne jeho územie. Druhým je ekonomická kríza. Tretím je prudká zmena hospodárskej politiky štátu. Keďže prvé dva dôvody sú úplne jasné, pozriem sa na ten posledný ktorý nemusí byť úplne jasný. Nanešťastie práve prudká zmena hospodárskej politiky štátu bolo to čo  Slovensko zažilo hneď dvakrát v druhej polovici dvadsiateho storočia.

Pokiaľ si pozriete akékoľvek ekonomické štatistiky tak zistíte, že západné ekonomiky nám ušli najmä vďaka tomu, že ani začiatkom 50. rokov a ani začiatkom 90. rokov 20. storočia neprešli žiadnymi drastickými transformáciami ekonomík. Po vojne rástol aj Sovietsky zväz, kde žiadna transformácia ekonomiky neprebehla, keďže ekonomika už dávno bežala na socialistickom modeli. Po roku 1989 a transformácii ekonomiky opäť nastal prudký prepad ekonomiky. Transformácia po roku 1989 bola viac dramatická než transformácia na socialistickú ekonomiky začiatkom 50. rokov, preto nasledoval aj oveľa väčší hospodársky prepad. Transformácia na socialistickú ekonomiku totiž prebiehala v niekoľkých fázach. Prvá sa začala takmer hneď po vojne a napríklad menová reforma prebehla až v roku 1953.

Bez zbytočne hlbokého rýpania je jasná jedna vec, drastické zásahy štátu do ekonomiky akými je napríklad jej transformácia spôsobujú na ekonomike veľké škody porovnateľné s veľkými hospodárskymi krízami. Čo môže väčšinu ľudí pliesť je fakt, že všetky 3 scenáre okrem toho, že spôsobia krízu tiež spôsobia to že ekonomická nerovnosť sa výrazne zníži. Preto veľa ľudí krízu priamo očakáva. Ich očakávania majú svoju logiku avšak nerovnosť sa dá znížiť aj obyčajnými a nudnými zásahmi štátu, ktoré nepoškodia ekonomiku ani hospodársky rast presne tak, ako sa stalo v západnej Európe a v USA po druhej svetovej vojne. Vtedy použili dva hlavné spôsoby na zníženie nerovnosti a to pomerne veľké zdanenie a infláciu v obidvoch prípadoch ale neprekročili rozumnú mieru. Po ropnej kríze v 70.rokoch ale na západe opäť nastal trend stúpajúcej nerovnosti ktorý trvá dodnes.

Bohužiaľ dopady kríz a drastických zásahov štátu do ekonomiky okrem už spomínaného zníženia rozdielu v bohatstve poškodia celú ekonomiku, a tým pádom všetkých jej účastníkov a čo je na tom to najhoršie, najviac na to doplatia tí najzraniteľnejší a to sú dôchodcovia a ľudia s nízkymi príjmami. Poďme sa ale pozrieť na daný problém konkrétnejšie.

Krízu najlepšie zvládnu mladí ľudia, pretože v banke nič nemajú teda pri krachu bánk nemôžu o nič prísť. Vlastné bývanie tiež ešte nemajú, takže im banka nemá čo zobrať a nevlastnia žiadne finančné aktíva takže pri krachu finančného trhu tiež o nič neprídu. Od štátu žiadne peniaze nedostávajú takže to, že príjmy štátu výrazne klesli ich takmer vôbec netrápi. Samozrejme pravdepodobne prídu o prácu takže aj ich životná úroveň sa výrazne zníži. Keď sa ale kríza skončí opäť si nájdu prácu, a v rastúcej ekonomike ktorá väčšinou krízu nasleduje, znova zvýšia svoju životnú úroveň.

Naopak najhoršie krízu zvládnu dôchodcovia, pretože väčšinou majú v banke alebo doma uložené peniaze napriek tomu že majú veľmi nízke dôchodky o ktoré v čase krízy prídu. Pre väčšinu dôchodcov je dôchodok ich jediný druh príjmu. V čase krízy ale príjmy štátu klesnú a tým pádom klesnú aj dôchodky. Taktiež môžu nastať problémy s financovaním zdravotnej starostlivosti na čo opäť doplatia hlavne dôchodcovia. Čo je ale najhoršie je fakt, že po skončení krízy už dôchodcovia nemajú ako zvýšiť svoj príjem pretože 80 ročný človek už nemôže pracovať.

Samozrejme existuje malá skupina ľudí ktorá si zlepší svoju životnú úroveň aj počas krízy avšak vždy je to len nepatrné percento populácie. Napriek tomu, že krízu najlepšie zvládnu mladý ľudia aj ich životná úroveň sa počas nej drasticky zníži.

Aké ponaučenie si teda máme zobrať? Nezasahujme drasticky do ekonomiky pretože to nič dobré pre väčšinu z nás neprinesie a je jedno či ide o drastické zásahy od pravice alebo ľavice. Najmä teraz keď naša populácia starne a máme veľké množstvo ľudí pre ktorých by kríza znamenala katastrofu. Našťastie okolité krajiny v Európe majú rovnaké problémy ako my preto nájsť s nimi spoločnú reč v hospodárskej oblasti by nemal byť problém.