Môj ignore list

Slovenskom prešla vlna zdesenia. Nemenovaný denník sa vydal na povedzme, tenký ľad, a začal písať o citlivej téme so sexuálnym podtónom akosi… no akosi priam až pochvalne, hoci normy spoločnosti dané správanie a zmýšľanie dlhodobo vytesňujú.

Kto nepozná celý príbeh a kontext, tomu v nasledovných riadkoch nepomôžem. Stotožňujem sa s názorom, aký prezentovala stránka Slobodný výber, že takéto názory a ich nositeľov je nutné jednoducho odignorovať. Žiadna diskusia, žiadne emócie, žiadna propagácia, žiadna reklama, žiadny úspech pre ultraliberálnych manipulátorov. Bodka.

Vlastne skôr než k tej konkrétnej veci, ktorá dnes vyvolala zdesenie a zhrozenie všetkých normálne cítiacich ľudí, chcem sa tu vyjadriť k čomusi inému.

Mainstreamové médiá a ich ideológovia už dávnejšie prišli s rétorikou, že súčasťou našej spoločnosti sú akísi “extrémisti” či “konšpirátori” a že ich netreba “legitimizovať”. Poznáte to: ĽSNS má určitú rétoriku o prezidentovi Tisovi – a za to nie sú pozývaní do relácií. Podobný bojkot sa zdvihol napríklad aj voči šéfredaktorovi Zem a Vek Tiborovi Eliotovi Rostasovi, na čo sa zase použili kvázi-argumenty o “pití Sava” či popieraní jednej genocídy 20. storočia (Rostas uvedené názory pravdaže nikdy nehlásal).

Nuž tak, vážení dezinformátori a manipulátori, ale z hlavného prúdu! A vy si myslíte, že ste viac? Po tom, čo trebárs publicista M. H. vyprodukoval voči kňazovi Mariánovi Kuffovi, ale aj po iných a ďalších prešľapoch tzv. mainstreamu som si ja osobne už dávnejšie povedal, že určité stránky nebudem sledovať. (A nesledoval by som ani tú dnešnú tému, keby to odo mňa nevyskakovalo odvšadiaľ z Facebooku.)

Jednak som to cítil z hľadiska vlastnej psychohygieny, že keď skrátka pravidelne sledujem taký útočný a netolerantný hnus, vydávajúci za žurnalistiku, že mi to robí zle – a veruže, keď som dané médiá vypustil a naplnil ten čas niečím úplne iným, pomohlo mi to.

Ale psychohygiena je len jeden rozmer. Ďalšia vec je tá, že aj oponent by mal mať určitú úroveň. A asi pre každého existujú hranice, ktoré sú posvätné a za ktoré sa jednoducho nejde.

Nechcem opäť hovoriť o konkrétnej téme, ale pre mňa osobne tie hranice istotne súvisia s úctou či neúctou voči ľudskej dôstojnosti, ale trebárs aj s úctou či neúctou voči kresťanskému cíteniu mnohých ľudí na Slovensku. Pokiaľ si napríklad niekto robí “žarty” z cirkvi štýlom Charlie Hebdo, nemôže odo mňa čakať nieto pochopenie, ale ani ochotu vôbec komunikovať.

Nehovorím, čo by mali robiť čitatelia tohto blogu, ale ja vo svojom nesledovaní a ignorovaní istých médií budem pokračovať, ba v zmysle apelu Slobodného výberu hádam aj pritvrdím. A budem polemizovať len s takými oponentmi, ktorí majú toľkú vyspelosť a integritu, že sa s nimi polemizovať dá.

Ale úplne na záver, aby som nebol zle pochopený, tento môj článok má ďaleko od akejsi dehumanizácie. Nie, do tohto ja časti tzv. liberálov určite fušovať nebudem. Ľudia, ktorí hlásajú a propagujú hnus, sú pre mňa vylúčení pre politickú a oficiálnu komunikáciu, ale nie pre akúkoľvek inú. Človek je človekom a jeho ľudská hodnota sa nestráca nikdy, ani keby sám po sebe šliapal. Z toho vyplýva aj môj postoj voči všetkým mojim oponentom, vrátane tých nekultúrnych a nevyspelých.

Ale áno, rovnako ako Slobodný výber sa prikláňam k názoru, že určité provokácie treba radšej odignorovať. Ako som aj sám mohol zakúsiť, čas sa dá stráviť omnoho zmysluplnejšie než sledovaním odporných webov, ktoré nevynechajú žiadnu príležitosť na to, aby mňa a mne podobných naďalej urážali ako národovca (-ov) a kresťana (-ov).

Keď už chceme sledovať médiá, sledujme predovšetkým tie, o ktorých máme pocit, že nás osobnostne posúvajú ďalej, po stránke estetickej, vzdelanostnej, informačnej. Tie, ktoré nás silou-mocou ťahajú opačným smerom, si skutočne môžeme dovoliť nevnímať a nesledovať. O nič neprídeme.