Pánbožkárstvo a Vzkriesený medzi nami.

Ak príde niekto so senzačným objavom, že sa našiel hrob Ježiša s jeho pozostatkami, tak je to celkom možné. Kresťania, čo sa dostanú do paniky sú iba tí menej informovaní. Pred 2. tis. rokmi podľa dostupných historických správ žilo v Izraeli asi 20 mužov s menom Ježiš, presnejšie Jehošua či Ješua. Štyria boli vraj kňazi v Jeruzalemskom chráme. A vraj iba jeden bol Ježiš z Nazareta. Túto informáciu nám povedal jeden indický misionár z Keraly, Antony.

To, že pravého mesiáša Ježiša ukrižovali, a že svoj boj aj pretrpko prehral, to snáď vedia všetci. Ale že ožil, aj telom, že odišiel do neba a že sa vráti ako Kráľ kráľov, to veria iba niektorí. Mali by to veriť všetci kresťania z hociktorej cirkvi.

Veriaci v Boha si rôznorodo uvedomujeme podstatné pravdy kresťanstva. Medzi ktoré patrí aj to, že Kristus je okrem prítomnosti v nebesiach po Otcovej pravici, že je prítomný aj tu, na tejto peknej planéte s veľmi mnohorakými biedami, nie iba materiálnymi.

To, že Vzkriesený je prítomný v oblátke v monštrancii alebo v solídne spravovanom pápežskom úrade, to žiarlivo strážia a vedia najmä katolíci. To, že je v Božom slove a najviac v evanjeliách, či zázračných uzdraveniach, na to upozorňujú najmä protestanti. Cirkev bratská sa snaží ctiť si ho napr. v úctivých a bratských medziľudských vzťahoch. Pravoslávni nás upozorňujú, že je prítomný aj v jeho svätých, či v synodalite biskupov, či spravodlivom cárovi.

Istý Lojzo sa opýtal, či si môže ísť uctiť Boha do prírody. Tam ho totiž vníma najviac. Prírodu chráni konkrétne zbieraním odpadkov po darebáckych turistoch. A keď sa opýtal svojho farára, či Kristus, ktorého on vzýva pri túre na nejaký štít je iný, ako ten, ktorého vzývate pri oltári v kostole, tak kňaz začal koktať. Nevedel mu na to odpovedať. Ale, že je to nejaký z tých dvadsiatich iných Ježišov, to si mu netrúfol povedať. Čiže bude to asi ten istý, len pod inými spôsobmi, či?

Niekto zažije dotyk neba na pútnom mieste Medžugorje, iný prežije silný zážitok na Starých horách. Ak sa nás niekde Božia milosť dotkne tam asi patríme, tam si nebo praje, aby sme rozvíjali ten typ spirituality, ktorý sa tam odporúča. Ak by sme svoj neprenosný zážitok nanucovali iným, ktorý majú svoj dotyk neba na inom mieste, čiže aj trocha či podstatne iný životný program, to by sme už prezrádzali, že si svoju úlohu neplníme správne. A Krista v inom si ctiť zabúdame.

Najviac pozorní by sme mali byť na Krista prítomného v trpiacom človeku. Toto totiž rozhodne o našej spáse či zatratení. Niekedy je to konkrétne vo falošne za vrajpedofíliu obvinenom aj odsúdenom kardinálovi. Inde je prítomný v dnes dospelej osobe, ktorú nejaký pochabý klerik ako dieťa zneužil. A potom to zatĺka a okolie to iba bagatelizuje. Vôbec ho nenapomína, ale chráni, tutle sa to, zametá pod koberec. Tú obeť takto kopú, bičujú, opäť boľavo zraňujú… Uvedomujeme si, že to robíme aj s trpiacim Ježišom, ak je to obeť skutočná?

Docvaklo nám vôbec, že páchame hlbokú neľudskosť ak naše OČTK či naši bačovia beztrestnosťou osočovateľov či udavačov im vlastne tlieskajú aby pokračovali bičovať lžami iných? Že túto zločinnosť vraždiť im dobrú povesť určite nekresťanskou toleranciou nepriamo odporúčajú? Čo je pri veľmi vážnych ošpineniach horšie ako vražda tela?

Iba výnimočne Vás za polstoročie niekto z nechrápajúcich kresťanov upozorní, že ozajstného Syna človeka by sme si mali ctiť všade, kde je jeho prítomnosť. To je skutočná charizma katolicity. Polokatolíci a iní polokresťania klamú seba aj iných tak, že si až preháňajúco ctia svojho Pána najmä pod tým svojským a iba jedným spôsobom či niekedy aj pod inými spôsobmi, ktoré sú dôležité. Ale nikdy Vás neupozornia na to najdôležitejšie. Že to ku spáse bude iba druhoradé. Prvoradé je naučiť sa rozlišovať, kde je ozaj Vzkriesený prítomný ako trpiaci, a kde sa na toho trpiaceho iba niekto posmešne pánbožkársky hrá.

Nie veru každý je prenasledovaný pre vieru! Aj po tomto konštatovaní si mnohí ktoviečím zhypnotizovaní vrajkresťania namýšľajú, že je v každom človeku rovnako prítomný? Veru nie je.

Pomáhať , hladkať či prikrmovať darebákov, podlých udavačov, klamárov a špekulantov znamená nie slúžiť Kristovi, ale rozmaznávať v nich antikrista. Kto tak robí, a nerobí z toho sebareflexiu, že by napr. začal byť aj zdravo prísny na tých, čo prísni na seba vôbec nie sú, tak chudáčisko otupie, že potrebnú pomoc ozaj trpiacemu pre pravdu či spravodlivosť poskytnúť  už nestíha. Čo je pravda a čo lož bolo pre neho nedôležité?.. Asi preto bude zákonite falošne všelijakými nadprácami či pseudoúlohami preťažený…

Takých 200 kg činkami kapitalizmu preťažených a zodratých v rozmaznávaní iných, a ešte predtým zo svojej vlastnej predôležitosti, ej takých by sme mohli nominovať na MS. Tá vraj  ku vyhorenosti smerujúca preťaženosť tých, čo iným napomáha už iba parazitovať a darebáčiť, to asi tá akútne vnuká potľapkávať sa po pleci navzájom s nejakým judášikom či mafiánikom.

Nečakanú koncovku to má, že ktosi vyškolený, otitulovaný a ozajstnými sviatosťami posilnený potom ako slepý odignoruje nejakú okradnutú či lžami duchovne prizabitú obeť. A pravého Krista v nej. Čo je vlastne opak podstaty toho, čo prikazuje evanjelium.