Eurovoľby a paleta národných kandidátok

Rozmýšľam nad tými európskymi voľbami a moje myšlienky nie sú veru veľmi veselé.

OK – v rámci Európy majú dramaticky zosilnieť euroskeptické sily, čo nabúra doterajšiu hegemóniu eurohujerských ľudovcov, socialistov a liberálov. Aj to možno spochybniť, už len z dôvodu, že “tradičné” strany majú pred tými novými, skeptickejšími dlhodobý náskok, nehovoriac o tom, že určite sa euroskeptici zase podelia prinajmenšom do dvoch (ale hádam aj do troch aj viacerých) frakcií.

Ale nechajme európske pomery teraz bokom. Bola by iste hanba, ak by slovenské záujmy v Bruseli obhajoval Farage či Salvini, akokoľvek voči tými mužom prechovávam úctu. Podstatné pre nás je, koho si do europarlamentu zvolia Slováci.

Keď sa pozrieme na tú širokú paletu kandidátok, musí nás premknúť žiaľ, ak nie aj zúfalstvo. Ani sme doteraz netušili, koľko údajne pronárodných a vlastenecko-konzervatívnych partají na našom Slovensku máme – tak si môžeme ich zoznam zostaviť odfiltrovaním zo zoznamu kandidátok v týchto voľbách. Nechcem byť zbytočne zlomyseľný, aby som tie strany menoval a osobitne im každému čosi vyčítal. Ale nad tým sa vari pozastaviť môžem, že každá z týchto strán ide na samostatnej kandidátke. A to po trpkej skúsenosti s prezidentskými voľbami, kedy napriek obrovskej sile konzervatívno-národných voličov, nedostal sa ani len do druhého kola žiadny z ich kandidátov. A iste je jasné, prečo – (plus-mínus) národno-konzervatívnych kandidátov bolo viac a hlasy sa jednoducho roztrieštili.

A teraz, tesne pred eurovoľbami, nebadám z tohto vývoja ani náznak poučenia. Iste, že chce niekto spropagovať svoju “značku”. Len je otázka, akú to bude mať cenu. A dal by som na zamyslenie aj otázku, či by prípadne najlepším spôsobom zviditeľnenia nebolo stiahnutie niektorej pronárodnej kandidátky. Keby hoci aj tá najslabšia národná a konzervatívna strana stiahla svoju kandidátnu listinu, bolo by to minimálne pekné a ocenenia hodné gesto. Bol by to kapitál pre samotnú túto stranu a prejav toho, že to myslí s národom úprimne. V médiách i na sociálnych sieťach by informácia istotne zarezonovala.

Nehádžem flintu do žita, stále to vyzerá, že v týchto voľbách môžu byť zvolení aj národní kandidáti. Hm, “môžu byť zvolení”… Tak v Anglicku a Taliansku sa pripravujú na euroskeptické tsunami a u nás budeme radi, keď naškrabeme tri-štyri národné mandáty. Nuž, ale však pamätáme, koho sme si v časoch veľkých zmien v Európe zvolili za prezidentku a aké hodnoty zosobňuje!

Ale teda v poriadku, kandidáti SNS a ĽSNS majú reálne šance na zvolenie. Pokiaľ ide o SNS, mám osobne dôveru zatiaľ len v Jaroslava Pašku, takže nepovažujem za hotovú vec, že ak budú zvolení trebárs dvaja poslanci SNS, že to bude znamenať dva národné hlasy. Ale dobre, buďme optimistickí. Boj nie je prehratý a Slováci v ňom môžu zohrať úlohu aj v pléne a kuloároch Európskeho parlamentu. A nakoniec, počty nie sú všetko, podstatné sú aj schopnosti a styky dotyčných.

Na záver tohto môjho elaborátu, chcel by som predsa len niekoho oceniť. Jedna národná strana sa totiž v eurovoľbách neobjavila. Je to Práca slovenského národa. Aké mala na to dôvody, netuším, ale aspoň tu môžem oceniť, že hlasy zbytočne trieštiť nebude. A predpokladám, že sa zameria skôr na taký typ volieb, kde má akú-takú šancu uspieť.

Nekandiduje ešte aj iná národná strana, Slovenské Hnutie Obrody, ale to je hlavne z dôvodu, že je čerstvo zaregistrovaná a kandidátku ani nemohla podať.

Ale tak dobre – ak mám niekoho oceniť, tak predsedu PSN Romana Stopku kľudne.

Inak to vyzerá, že v súvislosti s týmito voľbami bude skôr možné pochváliť voličov národných strán, než politikov. Ale než tak budem môcť urobiť, musia títo ozaj prísť k voľbám. A postarať sa o to, aby v čase dramatických zmien v Európskej únii ani Slováci neostali pozadu.