Nevšedné stretnutie so všestranným umelcom Vladom Bálintom, kresťanom a vlastencom

Keď som prednedávnom čítal na HS rozhovor so slovenským spisovateľom, básnikom, dramatikom, fotografom a hudobným skladateľom Vladom Bálintom, ktorý za stranu NAJ kandiduje do europarlamentu, akosi podvedome vo mne vzbĺkol pocit predpojatosti voči všetkým tým „slovenským intelektuálom a umelcom“ bratislavskej kaviarne, agresívne, nenávistne, neslušne a netolerantne bojujúcim za „slušnosť a toleranciu“, stelesňujúcim svojou tvorbou úpadkovú a bezduchú postmodernu, presiaknutú banálnosťou a primitivizmom. Hneď sa mi vybavila v pamäti aj kauza okolo snahy zaradiť do povinného čítania v rámci slovenskej literatúry zbierku poviedok „Sekerou a nožom“ od „hviezdy“ slovenskej literárnej postmoderny Petra Pišťanka, ktoré sú vrcholom absurdity ponorenej do bahna hnusu schopného pošpiniť citlivú dušu dospievajúceho človeka plného ideálov. A keď som si prečítal ukážku z jeho románového veľdiela „Rivers of Babylon“, tak ponurá atmosféra, ktorá z neho sálala s množstvom vulgarizmov ma nielen odradila od tohto diela spisovateľa, ktorý nakoniec skončil svoju pozemskú púť samovraždou, ale od akejkoľvek súčasnej literatúry, a možno neprávom. Patrím k ľuďom veľmi vnímavým na krásu umenia a hudby, ktorú ako špongia nasávam celou svojou bytosťou. Preto sa vedome v rámci psychohygieny stránim akejkoľvek produkcii, ktorá zanáša vnútro človeka špinou a banalitou.

V spomínanom rozhovore, ktorý ma nejako zvlášť nezaujal, a podľa reakcií ani ostatných čitateľov, sa však Vlado Bálint prezentoval ako človek s úprimnou láskou v srdci k svojej domovine, stojac na opačnej strane barikády než odnárodnená pseudointelektuálna a neoliberálna „bratislavská kaviareň“. A keďže v článku bola zverejnená aj jeho webová stránka vydavatelstvo-bioba.webnode.sk , tak som predsa neodolal a nazrel do nej. Hneď prvým svojím dojmom som bol milo prekvapený a potešený, s akým jemným umeleckým vkusom je spracovaná. To bol pre mňa impulz a motív, aby som nahliadol hlbšie. A zrazu som objavil všestranného umelca, ktorý svojou tvorbou nielenže nezanáša dušu človeka bahnom, ale práve naopak, snaží sa z nej nánosy bahna, špiny a banality odstraňovať a otvárať cestu k pravému a rýdzemu „Ja“. Je to tá naša duchovná podstata, ktorá v sebe zrkadlí obraz samotného Boha, schopná v jednote s ním rozozvučať v nás tóny božskej harmónie, bezodného to žriedla tvorivej inšpirácie a sebarealizácie sťaby zdroja pravého šťastia človeka.

Pod vplyvom silného dojmu z prvých dotykov s tvorbou Vlada Bálinta som ho oslovil s tým, že mám záujem o stretnutie. Dospel som totiž k presvedčeniu, že jeho tvorba si skutočne zaslúži, aby sa dostala do povedomia čo najširšieho okruhu vnímavých ľudí a ja k tomu môžem svojou troškou prispieť tým, že zverejním o ňom článok v HS. Vlado sa môjmu návrhu potešil a zároveň mi prezradil, že ma pozná z HS, kde si rád z času na čas prečíta moje články, lebo sú v súzvuku s jeho svetonáhľadom. Slovo dalo slovo a Vlado mi oznámil, že ma čoskoro aj s manželkou navštívia, lebo sa v blízkej dobe chystajú na Šarišský hrad, ktorého zrúcaniny sa týčia na majestátnom kopci vulkanického pôvodu, na ktorý mám utešený a upokojujúci pohľad z miesta svojho bydliska.

Bez predchádzajúceho avíza mi v nedeľu popoludní Vlado zazvonil, že sú už na ceste  a asi tak o 5 minút budú pri mne. Neostal mi žiadny čas, aby som sa na to stretnutie pripravil a prichystal aj nejaké pohostenie. Našťastie manželka upiekla veľmi chutný makový koláč. Čoskoro pred mojím domom zastalo auto a z neho vystupoval Vlado s milovanou manželkou a múzou Sylviou. V náručí mal plno kníh a CD-čiek, ktoré sa mu pri vychádzaní z auta vyšmykovali z rúk. Všetky mi ich zo srdca daroval a prvé čo po zvítaní urobil, bolo, že otvoril na jednej z kníh stránku, na ktorej som si prečítal motto, ktoré zrejme je aj Vladovým krédom, a ktoré znie: „Boh ťa miluje. Preto je v tvojom živote toľko náhod …“. Týmto vlastne akoby predurčil, v akom duchu sa bude niesť naše stretnutie a rozhovory.

Áno, bolo to nevšedné stretnutie, ktoré sa vymyká z rámca bežných stretnutí ľudí. A tak sa naša debata netočila okolo otázok „kto, kedy, kde, s kým, ako a prečo“, ale otázok týkajúcich sa zmyslu života, podstaty a prejavov jednoty bytia, pravdy, dobra, krásy a hlavne tvorivosti.

Ja som vysvetlil v stručnosti z vedeckého a filozofického pohľadu podstatu objavu dialektického princípu jednoty bytia, ktorý som aplikoval pri budovaní nových základov kozmológie a časticovej fyziky a prezentoval v mnohých zahraničných vedeckých časopisoch a na niektorých vedeckých konferenciách. Vlado prezradil, že téma jednoty bytia je jednou z jeho nosných tém, avšak on sa na ňu pozerá z duchovného a umeleckého pohľadu. Tak napríklad na obálke jeho CD-čka s názvom „Atlantis“ sa nachádza fraktálový obrazec jednoty, ktorá prechádza do svojej mnohosti odčleňovaním sa z tejto jednoty, naďalej však zostávajúc v spojení s ňou. Našou biedou je, že necítime toto svoje spojenie s úžasnou jednotou bytia Boha, ale cítime sa osamotení, opustení, vypudení do ničoty nezmyselného bytia plného utrpenia. Prečo sme sa nechali zotročiť týmto svetom, ktorý je pod nadvládou Zlého a odtrhli sa od Prameňa živej vody, ktorý je jedinou zárukou našej skutočnej slobody, radosti a šťastia?

Znenazdajky sme prešli k témam, ktoré sú medzi „nebom a zemou“ a zdôverili sme sa navzájom s niektorými zážitkami svedčiacimi o tom, že okrem zmyslového sveta je tu ešte oveľa vyšší nadzmyslový duchovný svet, ktorý tento náš viditeľný svet presahuje. Keď som sa Vladovi zveril so svojimi skúsenosťami, kvitoval to ako moju dôveru k nemu, lebo takéto veci človek len tak hocikomu neprezradí. Spýtal som sa ho, či zážitok mimotelového putovania, ktorý opísal v poviedke „Domov“ je len jeho umeleckou fikciou alebo prežitou skúsenosťou. Odpovedal, že len poeticky opísal to, čo v skutočnosti zažil. Vyjadrili sme spoločný údiv nad tým, ako môžu byť niektorí ľudia ateistami, keď nielen celá príroda spieva krásne chorály na slávu Božiu, ale aj vnímaví ľudia neraz prichádzajú do priameho kontaktu s vyššou duchovnou realitou a podávajú o nej nespočetné svedectvá. Žeby sa všetci zbláznili? Z pohľadu ateistov asi áno. Z nášho pohľadu sú však zasa oni bláznami s klapkami na „duchovných očiach a ušiach“.

Najviac nás však v rozhovore zaujala téma tvorivosti. Úroveň myslenia je v súčasnosti veľmi plytká a povrchná. Kdesi som čítal, že len asi 20% ľudí je schopných kritického myslenia a asi len 5% aj aktívne uplatňuje tvorivosť vo svojom živote. Vlado povedal, že podľa jeho skúseností je ich ešte oveľa menej. Dôsledkom toho, že podliehame plytkosti a povrchnosti myslenia a nekriticky konzumujeme to, čo nám predostierajú zlovestné liberálne masmédia hlavného prúdu, je aj to, že sme si za prezidentku zvolili prázdnu bábiku Čaputovú, ktorá bude len hlasnou trúbou a vykonávateľkou zámerov tých síl zla, ktoré ju dirigujú z pozadia. Čo sa týka politického angažovania sa a kandidatúry do europarlamentu, Vlado ju berie ako predzvesť nádeje do budúcna, kedy politika nebude len o intrigách, špine, podrazoch, zločinných zámeroch mocných, ale aj skutočných a pravých ľudských hodnotách.

Mal som asi 18 rokov, keď som sa v živom sne ocitol na koncerte v nádhernej hudobnej sále pripomínajúcej kráľovský salón, kde orchester hral hudbu nadpozemsky krásnu, akú som v živote ešte nepočul. Sen bol natoľko živý, že keď som sa prebudil a hudba vo mne doznievala, nechcel som uveriť tomu, že to všetko sa nedialo v skutočnosti, ale len vo sne. Aj keď som mal hudobné vzdelanie, nikdy by som takú hudbu nebol schopný stvoriť, a ani moje vedomie. Odkiaľ teda prichádzala? Vlado zareagoval a povedal, že som sa vo sne ocitol v akomsi „medzipriestore“, kde skutočne táto hudba znela a ja som ju preto počul. Občas sa mi stáva, že v zábleskoch inšpirácie počujem hudbu, ktorú dokonca niekedy dokážem aj na klavíri improvizačne zreprodukovať a zapísať do nôt, ale nejako som sa nad tým doteraz zvlášť nezamýšľal, lebo skúseností z inšpiráciami aj iného druhu som mal nadostač. Vlado však povedal, že pravú hudbu sám človek nedokáže stvoriť, že ju musí počuť a prijať z nadpozemských duchovných sfér, kde tá hudba znie. On len zaznamenáva, čo „tam“ počuje. To isté hovoril aj Mozart, keď tvrdil, že on len zapisuje hudbu, ktorá k nemu prichádza z božských sfér.

Naše stretnutie sa chýlilo ku koncu. Prebrali sme ešte aj iné podružné témy, avšak najviac ma udivili Vladove slová o tom, ako tvorí hudbu zapisujúc to, čo kdesi počuje. A tak som bol na ňu nadmieru navnadený. Prvé, čo urobím po našej rozlúčke, bude, že si ju pustím. Bolo krásne slnečné popoludnie, ale fúkal pritom veľmi silný vietor, a tak som sa so svojou návštevou rozlúčil s prianím, aby ich ten vietor zo Šarišského hradu neodfúkol.

Nie som literárny kritik, aby som nejako „odborne“ hodnotil literárne počiny Vlada Bálinta, avšak ako čitateľ som precítil, že jeho tvorba je duševne občerstvujúca a duchovne povznášajúca s hlbokým ľudským a zároveň filozofickým podtónom. Vo svojej poetickej tvorbe je majstrom metafory, čoho svedectvom je básnická zbierka „Deň po Jánskej noci“, ktorá začína nádherným Prológom o tom, čo je poézia. V divadelnej hre „Náhodné stretnutie (iného druhu)“ hodnotí význam metafory slovami „Apropo, metafora, to je jediný spôsob, ako sa dá vysvetliť niečo, čo je vlastne nevysvetliteľné rozumom“. Veď nakoniec aj Ježiš Kristus, keď chcel svojim učeníkom aspoň vzdialene priblížiť obraz Božieho Kráľovstva, používal podobenstvá.

A to, na čo nestačí poézia ani próza, to hravo zvláda hudba ako ozvena nebeských sfér. Hneď keď som započul prvé tóny CD-čka s názvom „Sylvia“, ktoré Vlado venoval svojej milovanej manželke, som spozornel a vzápätí bol omráčený. Až také niečo som nečakal. Napriek tomu, že klasická hudba je mojou veľkou záľubou, jeho hudba začala vo mne otvárať doteraz netušené nové dimenzie a neprebádané zákutia hudobnej krásy. Jeho hudba je skrátka geniálna. Vlado Bálint je predovšetkým skladateľ. A nie hocijaký. A až potom spisovateľ (hoci tiež nie hocijaký).

Hudba na CD s názvom „Sylvia“, pozostávajúca z deviatich samostatných skladieb, ktoré autor sám zložil, nahral, naprogramoval a naaranžoval vo svojom vlastnom hudobnom štúdiu, znie v celej svojej monumentálnej barokovej nádhere. Bohaté melodické a harmonické línie, kde autorov obľúbený nástroj orgán vstupuje do vzájomného súzvuku s  klavírom, sláčikovými, dychovými nástrojmi a ľudským hlasom, vytvárajú pestrú paletu tónov krúžiacich v majstrovsky zosúladenom spoločnom tanci.  Do svojej hudby autor nielen pretavil najlepšie tradície a postupy barokovej a klasickej hudby, ale povzniesol túto hudbu na úplne novú doteraz nedostižnú úroveň. To, že využil súčasné technické možnosti, je len jednou stránkou autorovej originality. Podstatne dôležitejšie je to, že vniesol do svojej hudby nové originálne  melodické a harmonické postupy, ktoré udivujú svojou farebnou bohatosťou. Ak by som mal jedným slovom vyjadriť svoj dojem zo spomínaného CD, napadá má slovo Nostalgia. Nostalgia, ktorá nie je smútkom za niečím strateným, ale ktorá je katarziou duše, uvoľnením a oslobodením. Nostalgia v jej všemožných odtienkoch, aké doteraz ešte nikto tak neprebádal a nepredostrel vo svojej hudbe ako Vlado Bálint.

Pozoruhodným je aj CD s názvom „Obrázky zo Šariša“, ktoré vo mne evokujú vôňu stredoveku. Autor s veľkým majstrovstvom zachytil to, čo sa nazýva „genius loci“, čiže  duchovná atmosféru charakteristická pre dané miesto. Akiste pri návšteve zrúcanín jednotlivých hradov Šariša nasal do seba všetky vône duchovnej atmosféry stredoveku, ktoré sa nad zrúcaninami vznášajú. Pretavil ich do tónov nevšednej krásy.

V ďalších dvoch CD s názvami „Infinity“ a „Atlantis“ autor výrazne zjednodušil melodické a harmonické línie, ktoré síce znovu zvládol bravúrne a s veľkým majstrovstvom, na mňa však zapôsobili depresívne.

V prvých dvoch zmienených CD je však skoncentrované tak obrovské bohatstvo melódií a harmónii, že by sa z nich dali zostaviť samostatné koncerty, tak pre orgán ako aj klavír s orchestrom, ktoré by sa svojou nevšednou krásou a originalitou určite presadili aj na tých najvýznamnejších svetových koncertných pódiách a niesli hudobnú slávu autora a Slovenska do celého sveta. Verím, že raz k tomu dôjde.

Dielo autora, hlavne hudobné, je jednou z prvých lastovičiek prebúdzajúcej sa jari slovanskej renesancie na Slovensku. Len širokej a bezodnej slovanskej duši je dostupné to, čo vo svojom hudobnom diele stvoril Vlado Bálint. Prajem mu aj do ďalšej jeho tvorby veľa tvorivého nadšenia.

Ing. Peter Kohút, CSc.