Pronárodní kandidáti zlyhali. Budú mať ich voliči viacej rozumu?

V sobotu 16. marca občania rozhodli, že v druhom kole prezidentských volieb zabojujú dvaja prozápadní kandidáti. Harabin a Kotleba (ale ani Krajniak) sa nedokázali svojim programom a vystupovaním prebojovať do druhého kola. Pre väčšinu pronárodných voličov, ktorí nie sú spokojní s aktuálnym smerovaním Bruselu, to bola zdrvujúca rana. O to viacej, že dokopy získali skoro 25 percent.

Rozhádaní národniari.

Sklamanie voličov Harabina a Kotlebu po prvom kole je obrovské. Niet divu. Každý volič je sklamaný, keď smerovanie Slovenska, ktorému verí, vo voľbách nevyhrá a teda sa ani nezrealizuje. V demokracii však po práve vyhráva väčšinový názor.

Príčina debaklu protibruselských politikov je zrejmá. Roztrieštená národná scéna nedokázala konkurovať jedinej liberálnej kandidátke a ostrieľanému diplomatovi. Ak by ste čakali, že si obaja protagonisti budú po tomto fiasku sypať popol na hlavu, ostali by ste sklamaní. Oba tábory sa namiesto toho začali vzájomne napádať.

Štefan Harabín sa ešte aj dnes označuje za víťaza. Nie je mi však jasné čo konkrétne vyhral, keďže jeho 14 percent na postup nestačilo a v parlamentných voľbách mu nepomôžu, lebo sa údajne kandidovať nechystá. Neobstojí ani jeho tvrdenie, že kandidoval s obmedzenými prostriedkami a nikto za ním nestál. Pán Harabín síce investoval do kampane menej ako Mistrík, či Čaputová, ale viacej ako napríklad druhý Maroš Šefčovič. Taktiež bol zvolený na národnej konferencii za národného kandidáta. Podľa môjho názoru mal teda dostatok peňazí aj podpory, aby bol svojim konkurentom viac než vyrovnaným súperom. Jeho útočná a miestami až arogantná rétorika však nedokázala osloviť dostatočný počet voličov a za to môže jedine sám Harabín.

Na druhej strane môžeme Mariana Kotlebu v istom slova zmysle označiť za víťaza. V silnej konkurencii dokázal získať 10 percent a odprezentovať svoje názory na vnútornú aj zahraničnú politiku. Práve rovnaký mediálny priestor bol pre lídra ĽSNS určite veľkým lákadlom, keďže na členov tejto strany bolo v slovenských médiách uvalené dokonalé embargo. Nič to však nemení na skutočnosti, že sa spolupodielal na trieštení pronárodnej scény. Úsmevné sú aj Kotlebove výčitky k Harabinovej minulosti, keďže práve Kotlebova minulosť je ĽSNS často vyčítaná.

A tak popri Harabinovom egu a Kotlebovom politikárčení vyzerá ako politický velikán práve predseda SNS Andrej Danko. Či sa to už niekomu páčim alebo nie, Danko sa svojim rozhodnutím nepostaviť vlastného kandidáta predviedol ako schopný pronárodný politik. O to viacej, ak si uvedomíme, že v hre bola aj jeho vlastná kandidatúra.

Liberálne Slovensko?

40,57 percenta. Famózny výsledok, ktorý sa podaril Zuzane Čaputovej. Výsledok, ktorý v prvom momente nadchol liberálneho voliča a vydesil zvyšok Slovenska. Keď si však bližšie rozoberieme výsledky prvého kola zistíme, že pani Čaputová to bude mať ešte ťažké.

Pozrime sa na prezidentské voľby 2014, v ktorých sme mali dvoch liberálnych kandidátov. Vtedy ešte neznámy Andrej Kiska a veterán Milan Kňažko. Súčasný prezident Kiska sa aj s pomocou obrovských finančných prostriedkov (, ktoré postupne vystupujú na povrch) dostal so ziskom 24 percent do druhého kola. Ak spočítame oboch liberálnych kandidátov zistíme, že spolu dostali skoro 37 percent.

Pani Čaputovej sa podaril husársky kúsok, keď sa hneď dvaja kandidáti vzdali v jej prospech. Neurobil tak len Róbert Mistrík, ale aj kandidát SMK Menyhárt, ktorý odovzdal svoje potenciálne hlasy práve Mistríkovi. S prihliadnutím na skutočnosť, že Mistrík s Čaputovou dokopy na kampaň minuli viacej ako milión eur môžeme predpokladať, že percentuálne rozloženie liberálneho voliča na Slovensku je rovnaké ako v roku 2014. Dokonca ani obrovské prostriedky investované do kampane nedokázali percentuálne rozloženie voličov zmeniť.

Voľba menšieho zla.

Na diskusných fórach tento týždeň stretávam veľa frustrovaných voličov, ktorí v druhom kole nedajú svoj hlas ani jednému kandidátovi. „Menšie zlo nevolím“, „Všetko je už stratené“ a podobné frázy sa dnes rozmohli ako huby po daždi. K tejto porazeneckej atmosfére prispeli aj neúspešní kandidáti. Vyjadrenie Harabína, ktorý kvôli svojmu egu nevidí rozdiel medzi výhercami prvého kola a nazýva ich „dvojičkami“, považujem za scestné a zavádzajúce.

Do druhého kola sa síce dostali dvaja kandidáti proeurópskej orientácie, ale tam všetka podobnosť končí. Maroš Šefčovič je vrcholový diplomat, ktorý reprezentoval Slovensko po celom svete. Rodinne založený pragmatik s umelým chrupom. Na opačnej strane je sympatická politička a právnička Zuzana Čaputová, ktorá sa prezentuje najmä príjemným vystupovaním. Dvaja kandidáti, ktorí sú v určitých aspektoch ako deň a noc.

Treba si uvedomiť, že každý jeden kandidát sa dá považovať za menšie zlo. Ešte sa mi nestalo, že by som našiel kandidáta, alebo stranu, ktorá by do bodky vyhovovala mojim názorom a predstavám. Vždy si vyberám z pre mňa najlepšej možnej voľby. Teda volím menšie zlo. Alebo väčšie dobro? Pre názorný príklad nemusíme chodiť ďaleko. Aj keď s proeurópskym Milošom Zemanom v niektorých veciach nesúhlasím, považujem ho za znamenitého štátnika rešpektovaného všade vo svete. Po práve môžeme pána Zemana našim bratom Čechom len ticho závidieť.

Druhá možnosť je strčiť hlavu do piesku a nechať, nech za mňa rozhodnú ostatní. A toto sa mne osobne bridí. Pravdaže, každý má právo rozhodnúť sa ako bude postupovať. Treba si však uvedomiť, že prezident zvolený bude a bude reprezentovať Slovensko, aj všetkých jeho občanov, či už k voľbám pôjdem, alebo nepôjdem. Výzvy niektorých diskutérov, aby ľudia nešli v druhom kole voliť na mňa preto pôsobia zvláštne. Treba sa zamyslieť, komu týmito výzvami prospievajú.

Signál pre budúcnosť.

Musíme si uvedomiť ešte jeden dôležitý aspekt prezidentských volieb. Svojou voľbou dáme Európe aj svetu signál, kam sa uberá naša spoločnosť. Už je teda jasné, že naše smerovanie bude silne proeurópske. Ešte však môžeme rozhodnúť o iných, možno dokonca dôležitejších aspektoch našej budúcnosti. S prezidentským kandidátom dávame hlas aj jeho programu, ktorý propaguje a prezentuje vo svojej predvolebnej kampani.

Na jednej strane tu máme príjemnú a nekonfliktnú právničku, ktorá vzišla z ultra liberálneho prostredia Progresívneho Slovenska a dlhých 16 rokov pracovala v mimovládnej organizácii Via Iuris. Zuzana Čaputová háji klasické liberálne hodnoty dnešnej doby ako sú adopcie detí homosexuálmi a manželstvá osôb rovnakého pohlavia. Súčasného prezidenta Andreja Kisku označila ako svoju inšpiráciu.

Opačnú časť bojového poľa okupuje Maroš Šefčovič. „Nezávislý“ kandidát SMERu a ostrieľaný diplomat oplýva pragmatickým prístupom a dlhoročnými skúsenosťami v medzinárodnej politike. V kampani sa prezentuje ako sociálne, konzervatívne a rodinne založený kandidát, ktorý je proti LGBTI agende.

Ak súhlasíte s agresívnou protiruskou rétorikou Andreja Kisku, či podporujete LGBTI agendu na Slovensku, dajte svoj hlas Zuzane Čaputovej. V prípade, že by ste radšej volili diplomatickejšiu komunikáciu s Ruskou federáciou, či ste zástancom klasickej rodiny pozostávajúcej z mami a otca podporte radšej Maroša Šefčoviča. Nech už je váš favorit ktokoľvek, nenechajte sa obrať o právo vyjadriť svoje postoje a choďte voliť.

Nič nie je stratené.

Za chvíľu sa konajú voľby do europarlamentu a pronárodné sily v nich budú mať možnosť na reparát. Vyhliadky sú slušné, keďže po celej Európe rastú národné sily, ktoré majú v úmysle vzoprieť sa spoločne diktátu Bruselu. V takýchto turbulentných časoch budeme potrebovať skúseného a silného prezidenta, ktorý sa za nás postaví.