Vládna moc vyhlásila občanom boj proti extrémizmu z ich radov. Prečo ? Časť II.

Na Slovensku nemáme problém s ilegálnou migráciou, ale máme ten istý problém, čo aj v Nemecku. Vládna moc samotná a aj pod dozorom „múdrych“ intelektuálov sleduje prejavy „extrémizmu“ z radov občanov. Toto sledovanie bude naberať na sile, ak sa v spoločnosti nenájde politická a občianska sila, ktorá správanie sa štátu a prisluhovačov ochrany demokracie nebudú otvorene kritizovať a trpezlivo ukazovať na nezmyselnosť boja proti extrémizmu.

Podľa Všeobecného encyklopedického slovníka z roku 2002 extrémizmus predstavuje politický postoj, ktorý na bežnej pravo – ľavo politickej stupnici predstavuje krajnú pozíciu. Je možné si ešte všimnúť slovo „extrémny“, ktorý podľa slovníka vyjadruje niečo ako krajný, výstredný, prehnaný, prepiaty, neobvyklý. Slovník ešte doporučuje pozrieť sa na pojem „radikalizmus“. Tento pojem je prezentovaný v dvoch úrovniach. V prvej ako smer, teória alebo hnutie, ktoré sa usiluje o zásadné, nekompromisné riešenie problémov.  Hnutia sú radikálne buď svojimi cieľmi alebo prostriedkami. V druhej úrovni sa radikalizmus chápe v zmysle radikálnych názorov, zmýšľania, rozhodného postupu, rázneho riešenia.

Dá sa súhlasiť s poňatím extrémizmu podľa uvedeného slovníka. Je potrebné si uvedomiť, že každá politika a politická činnosť nevyhnutne musí v sebe obsahovať rôzne politické postoje k rôznym problémom a oblastiam života spoločnosti a že vo férovo vedenom politickom boji niektoré politické postoje budú charakterizované alebo odsunuté na pomyslenú politickú stupnicu s krajnou pozíciou. Politická činnosť nie je žiadna demagogická činnosť a preto na krajnej pozícií môže dochádzať  k striedaniu politických postojov. Treba si uvedomiť, že svoje politické postoje má vládna strana či koalícia, svoje politické postoje má opozícia a rôzne politické postoje majú individuálne osoby z radov občianstva. Tento „mišung“ politických postojov, názorov, zmýšľania predstavuje trvalý jav demokratickej spoločnosti.

Aj extrémne názory s krajnou pozíciou patria do Arény politického boja či do Arény slobody slová a prejavu. Rôzne politické postoje sa do krajnej pozície nedostávajú náhodne, ale skôr tým, že prechádzajú určitým výberom spojeným s programovými cieľmi politických subjektov, s hlasovaní voličov a výsledkami volieb, s prácou masmédií, s úrovňou koaličných vzťahov, s propagandou, so silou opozičných strán, s kvalitou verejného zdôvodnenia politiky, s etikou cnosti a etikou inštitúcií, s pôsobením mimovládnych organizácií či kvalitou účasti  občanov na správe veci verejných.

Zameniteľnosť politických postojov na krajnej pozícií je znakom vyspelosti demokratickej spoločnosti. Do tejto zameniteľnosti či do Arény politického boja nie je možné z dôvodov ochrany demokracie zapájať represívne zložky štátu a to už existujúce alebo úplne nové s novým poslaním. Ak politické postoje vrátane krajných pozícií prechádzajú určitým výberom – procesom od tvorby programových cieľov až po postoje spojené s účasťou na správe vecí verejných, tak tento spôsob výberu ( utrieďovania postojov, napríklad kompromisom ) predstavuje objektívne spravodlivý  proces „boja proti extrémizmu.“

Je preto nezmyslom budovať tím znalcov pre boj s extrémizmom, pretože tento tím bude predstavovať pozíciu „inkvizície“, nakoľko jeho práca bude viazaná na trestné stíhanie, prácu špeciálneho prokurátora či špeciálneho sudcu. Toto už nebude o demokracií, ale o totalite. Dôvod je jednoduchý. Posudzovanie toho, čo je pre spoločnosť ( ? )  extrémne nemá byť v rukách znalcov extrémizmu, ale výsledkom boja v politickej aréne, do ktorej môžu vstupovať svojimi názormi a postojmi filozofi, sociológovia, politológovia, ekonómovia, historici či angažovaní predstavitelia rôznych spoločenstiev, radoví občania. Boj proti extrémizmu v podobe, ako ho začala realizovať vládna moc, je potrebné podrobiť ostrej kritike vo verejných a kritických diskusiách. Je potrebné žiadať zrušenie tejto politickej úlohy, ktorú si nikto ( možno na malé výnimky ) z voličov neobjednal.

Aby som zhrnul pre názornosť, tak je dôležité si uvedomiť, že existujú dva spôsoby boja proti extrémizmu. Prvý spôsob „boja proti extrémizmu“ som už opísal a súvisí s procesom výberu politických postojov, ktoré sa môžu a dajú realizovať Je to demokratický spôsob organizovania politickej činnosti v spoločnosti, ktorý nesúvisí s prácou represívnych zložiek štátu a sloboda slová a prejavu sú zaručené.  Druhý spôsob boja proti extrémizmu začal byť u určitých dôvodov organizovaný z úrovne EÚ a tento boj sa vyčlenil ako samostatná politická činnosť vládnej moci či bruselskej administratívy, ktorá do politickej arény zapája mocenské zložky jednotlivých štátov. Štátna moc začala úkolovať sledovanie „extrémistov“, avšak z radov občanov spoločnosti.

Celá oficiálna propaganda sa nesie v duchu, že pôjde iba o „extrémistov“, ktorí sú nedôležití pre spoločnosť z hľadiska svojich osobnostných čŕt, pretože túto spoločnosť ohrozujú. Aby bol boj proti extrémizmu verejnosťou v pokoji prijatý, bola zvolená vynikajúca taktika vládnej moci a jej „múdrych“ intelektuálov: neustále pripomínať, že v spoločnosti narastá „plazivá fašizácia“, že z radov občianstva začali vyrastať ako huby po letných dažďoch fašisti, ktorí môžu ohroziť naše životy. Preto politické elity a všetci „múdri“ intelektuáli sa musia zapojiť do boja proti fašizmu ako akéhosi základného prejavu extrémizmu. Preto okrem Mariána Kotlebu a jeho ĽS – NS aj s jej prívržencami sa napríklad zásluhou jedného blogera a dekana Trnavskej univerzity našiel ďalší fašista – študent pedagogickej fakulty.

Práve v rámci boja proti extrémizmu bol  nemenovaným politológom odhalený pomocník fašistov pán primátor mesta Nové Zámky, pretože súhlasil s prenájmom priestorov Domu kultúry pre stretnutie občanov s predstaviteľmi ĽS – NS. Politológ vyzval pána primátora, aby zrušil prenájom priestorov pre schôdzku s občanmi. Veľký šok  bojovníci proti extrémizmu nedávno zažili z toho, že zistili, že prezident PZ SR  Gašpar podpísal výzvu, ktorá sa im vôbec nepozdáva. Prezident SR je z toho veľmi znepokojený, rovnako aj ministerka spravodlivosti SR. Obidvaja žiadajú vysvetlenie, čo si to dovolil a prečo si to dovolil v čase, keď vládna moc musí držať spolu.

Z výzvy Nezávislého ekonomického fóra dokonca mierne „ochorela“ aj expredsedníčka vlády SR   Radičová a to až tak, že vrátila uvedenému fóru cenu Zlatý Biatec, ktorá jej bola udelená za rok 2012.  Pani Radičová neuniesla kritický postoj NEF k ilegálnej migrácií a činnosti mimovládnych organizácií a celú výzvu označila za „… zmes obsahových absurdít, mäteže faktov a posplietaných nelogických kvázi súvislosti…“.  Verne tak kráča po boku svojho partnera Balázsa, ktorý svojimi postojmi priam poháňa vládnu moc do ďalšieho boja proti  vraj rozrastajúcemu sa extrémizmu.  Tempo tomuto druhému spôsobu boja proti extrémizmu udáva strana Most – Híd na čele s pánom Bugárom a Žitňanskou ako ministerkou spravodlivosti.

Tí, čo sú zástancami druhého spôsobu boja proti extrémizmu, vraj bránia demokraciu, ktorú chcú  či už chránia represívnymi zložkami. Obrazne to vyzerá tak, že demokracia je akási hradná pani v svojom šľachtickom príbytku a samotné sily ochrany je potrebné sústrediť pred hradné sídlo na hradby, aby nevpustili protivníkov – „extrémistov“ dnu zničiť demokraciu. Demokracia sa nemá brániť žiadnymi represívnymi opatreniami. Demokraciu je potrebné rozvíjať, robiť, zveľaďovať, potvrdzovať skutkami, umožniť masám učiť sa demokracií v praxi.  Občianstvo nemá záujem zrušiť demokraciu, ale chce byť v jej životnom tempe. Občianstvo má silný pocit, že je politickými elitami silne ostrakizované – vylučované z rozhodovania.

Sám predseda vlády SR je príkladom toho, že pre neho skutočná demokracia  je hrozbou. Nedávno sa jasne vyjadril: „Žiadam lídrov EÚ, aby prestali s dobrodružstvom, ako boli referenda o domácich záležitostiach v Británií a Taliansku.“ Podľa neho takéto ľudové hlasovania predstavujú hrozbu EÚ. K tomu si dovolím doplniť citát z článku Markéty Šichtářovej z Českej republiky „Koniec srandy, ministerstvo pravdy prichádza.“ Citujem: „Tam, kde je iba jeden človek alebo jedna inštitúcia s právom  vykladať pravdu  a tlmočiť informácie, totiž končí demokracia a začína totalita. Je to všeobecný znak všetkých diktátorských režimov… My osobne preto považujeme vznik úradu za najväčšiu hrozbu pre slobodu a demokraciu od roku 1989…“

Okrem šírenia strachu z „plazivej fašizácie“ krajiny veľmi organizovane sa verejnosti predkladá šírenie strachu z ruskej propagandy. Vôbec nikomu nevadí, že v skutočnosti tu máme celkom opačnú situáciu: šírenie prozápadnej propagandy či skôr proeurópskej a prointegračnej propagandy. Nadväzne napríklad na tento boj  proti ruskej propagande európski ľudovci ( EPP ) či európski babišovci ( ALD ) volajú všetkých proeurópsky orientované strany do koalície, ktorá pomôže upevniť súčasné smerovanie Európy. Reformy majú docieliť vznik EÚ ako super štátu. Preto EÚ financuje rôzne nekalé projekty na sledovanie a vyhodnocovanie názorov, postojov rôznych indivíduí či skupín obyvateľstva.

Predpokladám preto, že boj proti extrémizmu tým druhým spôsobom ( ako som naznačil ) sa v roku 2017 bude zosilňovať. Vládna moc a niektorí „múdri“ intelektuáli budú verne slúžiť Bruselu a obhajovať jeho praktické politické kroky. Uviedol som, že v súvislosti s pojmom „extrémizmus“ sa používa pojem „radikalizmus.“ Podľa encyklopedického slovníka je prezentovaný v dvoch úrovniach. V prvej ako smer, teória, hnutie. Zoberme reálny príklad masovej ilegálnej migrácie. Táto téma je už dávno ošetrená teoretický a aj ako hnutie, do ktorého sú zapojené rôzne inštitúcie a organizácie v rámci Európy či sveta. Súvisí to s teóriou multikulturalizmu. Všimnime si tiež Kalergiho plán na legálnu genocídu európskych národov pomocou miešania rás či vyjadrenia rôznych osobnosti k téme masovej ilegálnej migrácie.

V prípade spomínaného radikalizmu ide o zásadné a nekompromisné riešenie problému, úlohy. Masová ilegálna migrácia do priestoru EÚ je nastavená a organizovaná tak, aby desiatky miliónov ľudských bytosti tento priestor zaplnili. Pod vedením EÚ sa pracuje na tom, aby táto migrácia bola rázne a nekompromisne presadená a to bez ohľadu na určitý odpor obyvateľstva. Keď si uvedomíme, že slovo „extrémny“ znamená niečo v zmysle krajný, výstredný, prehnaný, prepiaty, neobvyklý, tak nemôžu byť pochybnosti, že masová migrácia v politike EÚ a členských krajín predstavuje extrémne konanie. Aký môže byť z toho záver ?

Tí, čo bránia masovú ilegálnu migráciu sa jasne vyznačujú politickým extrémizmom. To im nevadí, aby tých, čo pokladajú masovú ilegálnu migráciu za extrémne konanie, nazývali extrémistami a ešte si aj mysleli, že musia podliehať represiám štátnej moci. Za normálnych okolnosti, ak si EÚ myslí, že obyvateľstvo starne či je ho málo, bolo potrebné skôr prijať opatrenia na zásadnú podporu mladých rodín a zvyšovanie pôrodnosti. Lenže tak to vedomé nefunguje a nesmie fungovať ( ! ), pretože politika podpory mladých rodín a pôrodnosti nemôže spĺňať kritéria pre naplnenie tých politických cieľov, ktoré umožní dosiahnuť masová ilegálna migrácia. A tá má svoje politické ciele, ktoré nie je možné stotožňovať s medziľudskými vzťahmi.

Konštatujem, že v každom prípade treba sa mať na pozore a všímať si, o akom extrémizme vládna moc či politické elity vôbec hovoria. Baviť sa o extrémizme občanov, ktorí nemajú žiadnu moc, je niečo iné, ako sa baviť o extrémizme politických elít, ktoré k tomu svoju ekonomickú či politickú moc využívajú ( zneužívajú ).  Bolo by rozhodne morálne dobre a morálne správne, ak sa druhý spôsob boja proti extrémizmu ( občanov ) zruší a ak bude nastolená v našej spoločnosti spravodlivosť ako férovosť.  Z formálneho hľadiska tak pre politický extrémizmus ako aj pre extrémizmus občanov má existovať  rovnaký prístup – bez použitia represívnych zložiek, pretože momentálne platí taká nespravodlivosť, že tí, čo podporujú či organizujú politický extrémizmus, bojujú proti extrémizmu občanov, čo znamená, že z ich pohľadu je to iba jednostranná záležitosť.

Z obsahového hľadiska politický extrémizmus nemôže byť izolovanou záležitosťou vládnej moci a politickej elity, pretože v demokratickej spoločnosti má byť občanom umožňovaná účasť na správe vecí verejných. Z tohto dôvodu má platiť zásada, že politiku podpory ilegálnej migrácie majú zdôvodniť obyvateľstvu tí, čo tento politický extrémizmus organizujú a nie tí, čo sa proti politickému extrémizmu postavia. Takže v praxi malo platiť, že nie prezident Andrej Kiska mal zvať prezidenta PZ SR na „koberček“ a žiadať ho, aby verejnosti zdôvodnil svoje konanie, prečo sa podpísal pod výzvu NEF. V skutočnosti mal prezident Andrej Kiska sám vysvetliť verejnosti svoj postoj, prečo podporuje masovú ilegálnu migráciu, ak si praje, aby občania nemali k takejto politickej praxi pripomienky.

Pohovor prezidenta SR s prezidentom PZ SR nepatrí do vzťahu s alibistickým postojom, že je to vzťah, ktorý sa výlučne týka ich dvoch a ostatných to nemusí zaujímať. V skutočnosti je to vzťah prezidenta SR k obyvateľom krajiny a o tom, že sám prezident pomáha, aby verejnosť nebrala na vedomie politický extrémizmus, ktorý na život krajiny má veľký vplyv. V konaní politických elít aj na čele s prezidentom SR je tak skrytý mechanizmus  cynického správania sa k občanom krajiny, ktorý nie je jednoduché odhaliť, ak neanalyzujeme problém extrémizmu v širších súvislostiach.

( Pokračovanie v Časti III. )

Dušan Hirjak