Prvá Slovenská republika.

Podklady o prvej SR som sa rozhodol čerpať z rôznych zdrojov. Tak, aby reprezentovali rôzne pohľady, dopĺňali sa, pôsobili objektívne a v časovej osi ucelene. Dostatok materiálu mi poskytla kniha Karola Sidora, ktorá asi najosobnejšie opisuje udalosti tej doby, Konštantína Čulena, ktorou opisuje rozhovory bývalej hlavy štátu v emigrácii a skvelá brožúra od Prof. Milana Stanislava Ďuricu. Materiály som čerpal aj z Ročenky odbojárov a Bojovníka. Nakoniec som pridal pasáže Gustáva Husáka z jeho dvoch kníh. Zaujalo ma ako verne a autenticky opisuje stretnutie Tisa s Ribentropom a Hitlerom a tiež vývoj a zánik Slovenského štátu. Viac krát sa odvoláva na Konštantína Čulena. Priznávam, pozitívne prekvapenie.

Niektoré udalosti som opísal v skratke. Iné, podrobnejšie. Možno som aj niečo dôležité vynechal. Predpokladám, že čitatelia si to určite doplnia sami.

5. marec 1933 – V Nemecku víťazí NSDaP so 44 % hlasov.

16. máj 1935 – Minister zahraničia Beneš podpisuje so ZSSR zmluvu o vzájomnej pomoci. Moskva mohla prísť na pomoc ČSR len ak si svoju spojeneckú úlohu splní aj Francúzsko.

11.-13. marec 1938 – Nemecký anschluss (pripojenie) Rakúska. 200 tisícová nemecká armáda prekračuje hranice. Rakúsky kancelár Seyss-Inquart súhlasí. Západ mlčí. ZSSR navrhuje riešiť túto otázku v Spoločenstve národov.

20. mája 1938 – z dôvodu vyhrotenej situácie na hraniciach, vláda ČSR povoláva do zbrane prvú vlnu záloh.

(Pozn. Čo sa týka Hlinkovej gardy, Sidor ako jej doživotný veliteľ, vo svojom prejave, prejavil ústretový prístup k mobilizácii. Neskôr sa postavil Hitlerovi, keď odmietol vyhlásiť samostatnosť. Aj preto ho Hitler vyhlásil za vojaka Prahy. Sidor to za dvadsať rokov boja s A. Hlinkom za autonómiu, niesol ťažko. Jeho politická kariéra sa skončila vzdaním sa všetkých funkcií po 14. marci. Následne odišiel do Vatikánu ako veľvyslanec. Podľa: Komentár F. Vnuka k Sidorovej knihe).

16. augusta 1938 – zomiera predseda autonomistického hnutia HSĽS Andrej Hlinka, považovaný za vodcu slovenského národa.

30. septembra 1938 – Británia, Francúzsko, Nemecko a Taliansko podpisujú tzv. Mníchovskú dohodu /tiež nazývaná ako Mníchovská zrada/, podľa ktorej ČSR mala Nemecku odstúpiť územie Sudet. Splnenie tejto požiadavky ultimatívne predniesli samotní naši vtedajší spojenci Británia a Francúzsko. Rokujúc o nás bez nás, po celý čas, aj pri podpise, predstavitelia ČSR potupne ponížení, zostali v predsieni. Nasledujúci deň, 1. októbra, Nemeckí vojaci obsadzujú Sudety.

5. októbra 1938 – Beneš abdikuje (22. októbra odlieta do Londýna).

6.októbra 1938 – na Slovensku je vymenovaná vláda pod vedením Dr. Jozefa Tisa.

2. november 1938 – Ministri Ribbentrop a Ciano (Taliansko) podpisujú vo Viedni dohodu (tzv. Viedenská arbitráž), ktorou riešia pohraničný spor Slovenska (ešte v rámci ČSR) a Maďarska. Maďarsko získalo veľkú časť južného Slovenska a Košice s okolím. Poľsko územie Tešínska, Spiša a Oravy. 5. novembra 1938 Maďari obsadzujú južné oblasti Slovenska.

(Pozn. Ešte pred nimi „svoje“ oblasti okamžite zabrali Poľskí vojaci, takže Poliaci boli prvým slovanským štátom, ktorý sa po Nemecku zahryzol do svojho slovanského suseda ČSR. Poliaci zároveň cez svoje územie, odmietli povoliť prelet sovietskych lietadiel, ktoré by v rámci zmluvy o pomoci, mali ísť na pomoc ČSR. Sovietov upozornili, že každé lietadlo bude zostrelené. Podľa: Vladimír Mikunda, Ročenka odbojárov).

10. novembra 1938 – tzv. „Národné zbratanie“. Všetky strany na Slovensku s vedením HSĽS podpísali dohodu o zjednotení, t.j. likvidáciu vlastných strán a o monopolnom postavení HSĽS. (Pozn. G. Husák kritizuje a uvádza, že komunisti nepodpísali. F.Vnuk v Sidorovej knihe, že ani neboli prizvaní, lebo s nimi nikto nerokoval).

19. novembra 1938 – Národné zhromaždenie Republiky Československej vyhlásuje autonómiu Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Nový názov štátu sa mení na Česko – Slovenská republika (Č-SR). 30. novembra sa prezidentom stáva Emil Hácha.

9-10. marca 1939 – v noci sa veliteľom pozemného vojska na Slovensku generálom Homolom, začína tzv. Homolov puč. Ide o vopred naplánovaný vojenský zásah ústrednej Česko-Slovenskej vlády na Slovensku. Je vykonávaný na príkaz prezidenta Háchu z podnetu generála Eliáša. Zároveň je odvolaný predseda slovenskej vlády Jozef Tiso a menovaný Karol Sidor. Tiež je vyhlásené stanné právo a pozatýkaní radikálni predstavitelia gardy a HSĽS.

Akcia dala zámienku nacistickému Nemecku k zákroku a definitívnemu rozbitiu Č-SR Na porade Hitlera, von Ribentropa, Geobelsa a maršála Wilhelma Keitla popoludní 10. marca bolo prijaté definitívne rozhodnutie o obsadení českých krajín ráno 15. marca.

(Pozn. Podľa Sidorových zápiskov a vysvetliviek k nim, celý puč prebiehal chaoticky a trval asi 24 hodín. Bolo zatknutých mnoho radikálnych gardistov a dochádzalo k stretom a výzvam na vzdor. V Prahe najprv zatkli aj jeho, ako ministra Č-S vlády. Potom sa predseda vlády Beran a prezident Hácha ospravedlňovali a tragikomicky chytali za hlavy. Ďurčanský utiekol do Viedne, odkiaľ vyzýval na aktívny ozbrojený odpor a prevzatie moci gardistami. Sidor, ako doživotný veliteľ gardy naopak, upokojoval. Na Ďurčanského Nemci (Seyss-Inquart) naliehali, aby dal súhlas na nemeckú „dočasnú, časovo obmedzenú, vojenskú pomoc“. Ďurčanský odmietol s tým, že: „Takýto súhlas od nijakého Slováka nedostanete“. Zároveň upozorňoval predstaviteľov v Bratislave, že rakúski Nemci, v prípade, že Slováci nevyhlásia samostatnosť, sú pripravení obsadiť Bratislavu. Konštantín Čulen vo svojej knihe uvádza: Ešte 6. marca sa Seyss-Inquart stretol s Tisom a žiadal záruku vyhlásenia samostatnosti. Tiso odmietol s tým, že sú pripravení na autonómiu a až postupným vývojom na samostatnosť“. Seyss-Inquart odpovedal, že to „musí ísť skokom“. 11. marca, z poverenia Hitlera, Nemci navštívili Sidora, ktorý bol po zosadenom Tisovi vymenovaný za predsedu slovenskej vlády a žiadali o vyhlásenie samostatnosti. Sidor sa vzoprel priamo Hitlerovi a odmietol. 12. marca Tiso dostal pozvanie od Hitlera. Nešiel okamžite, povanie si najprv overoval, 13. marca si to nechal schváliť predsedníctvom strany a následne odcestoval /F.Vnuk hovorí o druhej šanci/).

13. marec 1939 – Jozef Tiso a Ferdinand Ďurčanský rokujú v Berlíne s ríšskym ministrom zahraničia J. von Ribbentropom a Adolfom Hitlerom. Hitler oboznamuje Tisa, že mieni obsadiť Česko a ak Slováci nechcú byť obsadení tiež, majú okamžite vyhlásiť samostatnosť, ktorú im bude Nemecko garantovať.

(Pozn. Gustáv Husák vo svojom Svedectve o SNP, odvolávajúc sa na Konštantína Čulena, v podstate pripúšťa, že Tiso na výber nemal. Vynecháva tú časť kedy Tiso asi hodinu v debate s Ribbentropom hovoril, že nie sú pripravení na „samostatný život“ /Čulen/ a cituje priamo Ribbentropa: „Sú isté príležitosti v živote národa, ktoré sa už neopakujú, tu je jedna pre Vás. Nútiť Vás nebudeme, ale potom stratíme záujem na ďalšom osude Slovenska. Československá republika bude zlikvidovaná“. Znovu cituje Tisa: „Videl som jasne situáciu nuž nebolo čo vyberať…a keď som sa rozhodol, zaumienil som si, že ukážeme svetu, že to pôjde.“ Nasledujúci rozhovor s Hitlerom už G.Husák neopisuje, len Tisovu odpoveď. K. Čulen však áno a spomína sa aj v Sidorovej knihe. Podľa nej…Hitler po Sidorovom odmietnutí vyhlásiť samostatnosť, Maďarom povolil vojensky obsadiť Podkarpatskú Rus zatiaľ bez Slovenska. Predvolanému Tisovi vysvetlil ako sa veci majú. Povedal, že mu ide o Čechov, že tam stále prevláda Benešov duch a že potom čo urobili generáli na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, republika prestane existovať, lebo ho Česi sklamali. Následne povedal, že Slováci ho sklamali tiež, lebo po Sidorovom odmietnutí, neukázali túžbu samostatne existovať, že pred Viedenskou arbitrážou o Slovákoch nemali dostatok informácií, lebo neboli vo svete známi. Povedal, že teraz už nerozhodujú dni, ale hodiny. Na Tisa nijako netlačil ale, aby ukázal čo so Slovenskom bude, Ribbentrop prečítal telegram o pohybe maďarských vojsk k slovenským hraniciam. Tiso sa mal rozhodnúť s tým, že Nemci samostatnosť garantujú. Ak nie, budú prenechaní svojmu osudu. Tu už G. Husák cituje celú Tisovu odpoveď Hitlerovi: „Pod dojmami tejto reči, odpustite, že Vám nič konkrétneho nepoviem, iba Vás uisťujem, že sa v slovenskom národe nikdy nesklamete a že Vám slovenský národ nedá príčinu, aby ste mali a mohli ľutovať to, čo ste pre slovenský národ vykonali, za čo sme Vám povďační“. Tiso následne nepodľahol Ribbentropovmu naliehaniu, aby „samostatnosť vyhlásil cez rozhlas“ /M.S.Ďurica/ ale predstúpil pred riadne zvolaný Slovenský Snem. Ribbentrop potom v Norimbergu vysvetľoval, že „Maďari boli veľmi nespokojní a asi šesť krát žiadali vyriešiť slovenskú otázku v ich prospech a boli pripravení aj na vojenské riešenie“ /jeho slová môže potvrdzovať aj tzv. malá vojna/).

14. marec 1939 – Snem slovenskej krajiny prijal zákon o tzv. Slovenskom štáte. Od 14. marca do 26. októbra 1939 bol predsedom vlády Jozef Tiso. Nový štát uznalo 27 krajín vrátane ZSSR.

(Pozn. Zaujímavé, že republika končila ale do poslednej chvíle sa zachovával protokol. Snem bol riadne zvolaný ešte prezidentom Háchom. Všetkých 57 členov snemu povstaním hlasovalo za samostatnosť /M.S.Ďurica/. Č-SR prestala existovať 15. marca, kedy Nemci využijúc tzv. Homolov puč pre svoje záujmy, začali obsadzovať Čechy a Hitler v noci zdrvenému Háchovi ultimatívne povedal, že jeho rozhodnutie je nemenné a každý odpor bude zlomený. Podľa: Úvodné slovo F. Vnuka k Sidorovej knihe.)

17. marca 1939 – Budapešť vyhlasuje, že hranica so Slovenskom musí byť prehodnotená v prospech Maďarska.

23. marec 1939 – Maďarské vojská, bez vyhlásenia vojny, prekračujú slovenské hranice od Užhorodu (tzv. malá vojna 23. – 31. marec/4. Apríl 1939).

(Pozn. V ten deň bola podpísaná tzv. ochranná zmluva medzi Nemeckom a Slovenskom na základe ktorej, Slovenskí predstavitelia museli plniť agendu mocnosti, ktorá ho vytvorila. Podľa: Bojovník 19/2013. Ja len dodávam, mám pocit, že ináč to nie je ani teraz.)

25. marec 1939 – Maďarské lietadlá bombardovali letisko a civilné ciele v Spišskej novej Vsi. Pri nálete zahynulo 13 vojakov a civilistov. Na zemi bolo poškodených 7 lietadiel.

23. máj 1939 – ZSSR žiada v Spoločnosti národov odsúdenie agresie nacistického Nemecka proti ČSR a voči agresorovi žiada zavedenie sankcií.

21. júl 1939 (do 8. mája 1945) – Slovenský snem jednohlasne prijal ústavu a pomenoval Slovenský štát na Slovenskú republiku (Pozn. Tento poznatok môže byť pre mnohých prekvapením a pred časom bol aj pre mňa).

1. september 1939 – „Fall Weiss“. Pod týmto kódovým názvom sa Nemeckým útokom na Poľsko začala II. svetová vojna. Slovenské jednotky operovali na území odobranom mu Poliakmi v r. 1918 -20 a 1938 .

(Pozn. Už niekoľko krát som čítal, že sme zaútočili na Poľsko. Zabúda sa, že Poliaci sa do nás zahryzli bez milosti ako prví po 2.novembri 1938, keď na základe Viedenskej arbitráže, bleskovo obsadili „svoju“ časť nášho územia a to ešte pred Maďarmi).

26. októbra 1939 – Jozef Tiso sa stáva prezidentom Slovenskej republiky (Pozn. Od 1. októbra aj predseda HSĽS).

28. júl 1940 – Salzburské rokovania. Na Slovensku sa postupne začína presadzovať idea národného socializmu. Hitler pozýva Tisa, Tuku a Macha do Salzburgu. Tisovi nanucuje zmenu na postoch ministra zahraničia a vnútra /obe pod vedením Ďurčanského, protagonistu nezávislosti a neutrality/ čo bez výhrad prijíma. Na tieto miesta sú dosadení horliví prívrženci národného socializmu a pronacistického krídla HSĽS, Tuka /zahraničie/ a Mach /vnútro + veliteľ gardy/. Tuka rokuje o nemeckých poradcoch, ktorí majú pôsobiť na Slovensku a zasahovať do politických, hospodárskych a administratívnych otázok správy krajiny. Umiernené krídlo HSĽS to považuje za bezprecedentný krok zo strany Tuku.

(Pozn. Vojtech Tuka pripravoval odstránenie Tisa z politickej funkcie menovaním za biskupa. Hlavou štátu sa mal stať samotný Tuka a predsedom vlády umiernený Karol Sidor. Vojtech Tuka bol jedným z iniciátorov tzv. Židovského kódexu, na základe ktorého bola väčšina Židov odvlečená mimo krajiny. V januári 1941 Jozef Tiso obvinil Tuku z prípravy prevratu. No Vojtech Tuka, pod ochranou Ribentropa, zostával činný až do 5. septembra 1944, kedy sa stiahol z aktívnej politickej činnosti. Podľa: V. Mikunda, Ročenka odbojárov, prevzaté z Aktuálne.sk 20.08.16).

22. jún 1941 – Útok proti ZSSR /plán Barbarossa/. 157 nemeckých a 37 satelitných divízii. (Pozn. Kým voči západu Nemci realizovali vojnu za účelom územných nárokov, voči ZSSR ju vnímajú ako vyhladzovaciu. Slovensko poskytuje 50 689 vojakov. Slovenská rýchla brigáda je podriadená 17. nemeckej armáde. Podľa: V. Mikunda, Ročenka odbojárov).

24. September 1941 – Minister vnútra SR Alexander Mach pre ľavicových intelektuálov a komunistov zorganizoval cestu na Ukrajinu k masovým hrobom (niektorí tvrdia, že ku Katyni). Viliam Plevza v knihe Vzostupy a pády uvádza, že z tejto cesty sa zachovali dva dokumenty. Jeden „frontový pozdrav“ s podpismi: Husáka, Poničana, Falťana, Clementisa, Gaceka a nejakého npor. Čulena. Druhá fotografia svedčí o tom, že boli oblečení v slovenských vojnových uniformách ako frontoví dopisovatelia. Laco Novomeský sa nezúčastnil lebo ho varoval bratranec z Ústredia štátnej bezpečnosti a tak zdúchol do Vysokých Tatier. A. Mach Husákovi povedal: “Alebo pôjdeš na Ukrajinu, aby si na vlastné oči videl čo tam boľševici porobili, alebo pôjdeš do Ilavy“. (Pozn. V knihe sa tiež uvádza, že ľudácki a komunistickí intelektuáli sa navzájom poznali a stretávali sa v Bratislavskej kaviarni. Odtiaľ vzniklo pomenovanie salónni komunisti. G. Husák poprel, že sa tam stretával aj s A. Machom ale, že sa navzájom všetci poznali je zrejmé. Aj keď ideologicky boli na opačných stranách.)

14. december 1941 – Slovensko, Rumunsko, Bulharsko, Maďarsko a Chorvátsko vyhlasujú vojnu USA.

Marec 1942 – Nemci požadujú 20 000 mladých práceschopných židov zo Slovenska, ktorí majú byť pozbavení občianstva. Vláda s tým súhlasí a Nemecko si k tomu vypýta aj 500 mariek, tzv osídľovací poplatok. Prvý transport, 25. marca z Popradu s tísíckou mladých židovských dievčat. 20. októbra 1942 transporty zastavené. Na jeseň 1944, po okupácii, transporty obnovené. Zahynulo viac ako 70 000 židovských občanov. (Podľa: V.Mikunda, Ročenka odbojárov a ÚPN).

(Pozn. 9. marca vstúpila do platnosti vyhláška podľa ktorej židia museli nosiť žltú hviezdu. 26.marca v Bratislave zakázali Židom vstup do mesta. 27.marca Snem Slovenskej republiky schválil zákon o deportácií Židov zo Slovenska. 1. apríla sú zriadené židovské pracovné tábory: Sereď, Oremov Laz a Nováky (Podľa: V.Mikunda, Ročenka odbojárov).

7. apríla 1944 z Oswiencimu-Birkenau utiekli dvaja slovenskí židovskí väzni Wetzler a Vrba. O tomto pojednáva najnovší český dokumentárny film s názvom: 32 Utajovaných strán – správa z pekla. Wetzler a Vrba boli prví čo priniesli očité svedectvo o priemyselnom vyvražďovaní a splyňovaní väzňov. Pozoruhodným problémom bolo, že ich svedectvu nikto neveril. Bolo také neuveriteľné, že im neverili ani ich vlastní zo židovskej rady starších. Mnoho dní ich vypočúvali v oddelených miestnostich a až po niekoľkých týždňoch /28.4.1944/ spísali správu o prežitých hrôzach. Svet do spísania správy o ničom netušil. Správa sa až v októbri, postupne dostávala k Churchilovi, Roosveltovi, Benešovi, do Vatikánu, na centrálu ČK a nikto nerobil nič. Do táborov na kontrolu naďalej chodili ľudia z Červeného kríža a úplne nepochopiteľne, nič nezistili. Nemecká propaganda túto neschopnosť využívala naplno. Dokonca v západných novinách vychádzali titulky, že o svojich väzňov sa štáty starajú horšie ako Nemci o ľudí v táboroch. Aj keď západní vojenskí plánovači nakoniec dostali k dispozícii nákresy a spojeneckí letci bombardovali fabriky len šesť km od barákov, nikto nemal záujem vykonať jediný nálet na plynové pece, rozbombardovať aspoň jedinú železničnú trať vedúcu k táborom. Nikto s tým absolútne nič neurobil a doteraz nikto nevie prečo. Na tieto otázky niet odpovedí, sú len domnienky. Mladí ľudia v tomto filme, idúci po stopách Wetzlera a Vrbu veľakrát krútili hlavou a s nimi budú krútiť hlavou ešte mnohí. Historik Kamenec, režisérovi, na niektoré nezrovnalosti odpovedal: “Viete čo? Tak o tomto sa nebudeme rozprávať“ /viď zdroj/. Niekto niečo poriadne zanedbal alebo podcenil. Pretože, ak spojenci nevedeli tak nevedeli, ale ak vedeli a nič neurobili, tak je niekde problém a nikto si ho nechce priznať. Do Sachsenhausenu bol 21. decembra 1944 vypravený posledný vlak zo Serede a podľa tohto filmu nemusel).

28. jún 1942 – Tiso po Salzburských rokovaniach v Michalovciach vyhlasuje: “Nebojujeme proti ruským bratom, bojujeme proti satanovi vypustenému z pekla /boľševizmus/…“ na Starých Horách pritvrdzuje: „So slovanským bratom nechceme mať nič, dokiaľ ten slovanský brat boľševikom je“. Pred vysokoškolákmi: „S boľševikom ani so Slovákom, lebo ten nie je Slovák“ /G.Husák/.

(Pozn. Iný názor mali naši vojaci na východnom fronte. Nechceli bojovať vôbec. Chápali, že sú na nesprávnej strane a veľa z nich prebehlo. 30. októbra 1943 sovieti zajali asi 2300 našich vojakov, následne z nich vycvičili paradesantnú brigádu, ktorá sa zúčastnila bojov na Dukle a v SNP. Rýchla a zaisťovacia divízia boli napokon stiahnuté a odzbrojené. Podľa: wikipédia/rýchla divízia).

30. júna 1943 – Benešova vláda v emigrácii prijíma rozhodnutie, že uznáva jedine „suverénny národ československý. (Pozn. Slovenským národným povstaním zmizla táto myšlienka jednotného národa. Podľa: V.Mikunda Ročenka odbojárov).

29. august 1944 – SNP. Veliteľ Vojenského ústredia gen. Golian, vydáva armáde rozkaz s heslom „Začnite s vysťahovaním“. Voči postupujúcim nemeckým okupačným jednotkám sa mal začať jednotný branný odpor armády. Časť armády čakala na Čatlošov príhovor a keď ten nariadil neklásť odpor, protichodné rozkazy zapríčiňili chaos a časť posádok sa nezapojila. Povstanie bolo potlačené 27.októbra pádom Banskej Bystrice.

(Pozn. Iróniou je, že Čatloš nakoniec prebehol k povstalcom. Ešte na začiatku boli odzbrojené dve najbojaschopnejšie východoslovenské divízie /30 000 mužov/, ktoré mali otvoriť priestor pre vstup sovietskym vojskám. Počiatočný chaos kulminoval neuveriteľnou správou, odvysielanou jedným z organizátorov povstania M. Veselom, že Maďarské vojská prekročili hranice, chcú zlikvidovať republiku a že prezident Tiso je internovaný a má byť zastrelený. Časť povstalcov, ktorá sa okamžite chopila zbraní na obranu republiky a prezidenta, ich na druhý deň ihneď zložila, keď sa správa ukázala ako falošná. Tým sa chaos ešte prehĺbil. Podľa: wikipédia/snp).

4. novembra 1944 – Slovenská vláda zasiela Nemecku protestnú nótu proti drancovaniu Slovenska nemeckou armádou.

3. decembra 1944 – Vo Vápenke v Nemeckej, nemecké protipartizánske jednotky a POHG začali likvidovať protifašistických bojovníkov.

(Pozn. Okrem nemeckej jednotky Edelweiss /slovenský oddiel pod vedením L. Nižňanského/, vo vražednom besnení sa neslávne známym stalo tzv. Einsatzkommando ZbV 27, so sídlom v Prešove. Bolo zložené z viacerých Ukrajincov a Poliakov. Komando predtým likvidovalo Varšavské povstanie. Len na východnom Slovensku po nich zostalo 36 masových hrobov a 44 vypálených obcí /szpb.sk/revychod.htm/).

25. decembra 1944 – Jozef Tiso vo vianočnom prejave vyhlasuje partizánov a povstaleckých vojakov za banditov, zločincov a zradcov.

8. mája 1945 – Vláda SR zdržujúca sa v exile v Rakúskom meste Kremsmunster podpisuje dokument, ktorým sa podrobuje americkému generálovi Walkerovi. Týmto aktom (prvá) Slovenská republika z pohľadu medzinárodného práva zanikla.

(Pozn. G. Husák vo vývoji slovenského štátu vidí tri etapy. Roky 1939-41, kde ide o konsolidáciu režimu, so značnou podporou más, dobre organizované hospodárstvo /Karvaš, Zaťko/. Cit.:„Aj medzinárodné postavenie slovenského štátu bolo najpevnejšie a mnoho štátov udržiavalo s Bratislavou diplomatické styky /ZSSR, Juhoslávia, Británia, Vatikán, vzťahy s USA pred urovnaním atď./. Rozvíjali sa aj hospodárske styky s cudzinou. Slovenské hospodárstvo dosť prosperovalo, do modernizácie a rozvoja priemyslu boli vložené značné investície. Režim pestoval sociálnu demagógiu /moja pozn. zrušenie tried, existuje len národ/, sľuboval pozemkovú reformu, obohacoval svojich verných…využíval obdobie vojnovej konjunktúry“. Roky 1941-44, vidí ako zatiahnutie do vojny proti ZSSR a hlavne po Salzburgu nemecké zasahovanie, stupňujúcu sa fašizáciu a postupný rozklad mocenského aparátu. Roky 1944-45, SNP a zánik slovenského štátu. Odvolávajúc sa na K. Čulena, cituje zatrpknutého Tisa:“ Slováci dostali slobodu lacno, do daru. Nebolo obetí za slovenskú samostatnosť. Preto si ju nevedeli ani vážiť!“ Na druhej strane, Prof. M.S.Ďurica uvádza: “Márne boli snahy národne uvedomelých komunistov v obnovenom štáte dosiahnúť akékoľvek uznanie. Každý náznak bol trestaný ťažkými žalármi aj smrťou. Aj to viedlo ku kríze, počas ktorej využijúc oslabenie moci českého partnera a priazne cudzej veľmoci /tentokrát ZSSR/, Slováci dosiahli uznanie svojej štátnosti vyhlásením Slovenskej socialistickej republiky“. Pričinil sa o to práve Gustáv Husák prijatím zákona o federácii /1.1.1969/. Pričom, tak ako jeho predchodca, sám takmer skončil na šibenici. Za /buržoázny/ nacionalizmus, napokon, dostal „len“ doživotie. Odsedel si desať rokov a v r. 1960 bol amnestovaný).

Vo vojnách vždy ide o prežitie. Tiso z možnosti zlej a ešte horšej vybral tú, ktorá to zaručovala. Prvá Slovenská republika má svoje miesto v dejinách, pretože bola. Určite bola nefalšovaná radosť z jej vzniku a existencie. Na konci úprimný smútok za ľudské osudy a všetkých padlých. No svet išiel ďalej. Nasledovalo povojnové nadšenie, len jedinej generácie, z ktorého sa postavilo to, po čom doteraz chodíme, bývame, kde sa liečime a z čoho nám chodia faktúry za energie. Po 89 sa to rozkradlo. To všetko si treba pripomínať. Matica si dovolila na niečo poukázať a výnimoční do nej kopú, lebo je to v móde. No všední s módou väčšinou nejdu…Sú na inej lodi.

Zoznam použitej literatúry:

SIDOR Karol, Takto vznikol Slovenský štát, 1991, Odkaz a Ozveny, Bratislava

ČULEN Konštantín, Po Svätoplukovi druhá naša hlava, 1992, Garmond Partizánske

ĎURICA Stanislav Milan, Slovenský národ a jeho štátnosť, 1990, Alfa, Bratislava

HUSÁK Gustáv, Svedectvo o SNP, 1974, Pravda, Bratislava

PLEVZA Viliam, Vzostupy a pády – Gustáv Husák prehovoril, 1991, Tatrapress, Bratislava

Ročenka odbojárov, Bojovník.

Zdroj:https://www.ceskatelevize.cz/ivysilani/10435049455-dobre-rano/417236100071021/obsah/526471-beseda-32-utajovanych-stran-zprava-z-pekla